… ktorý vstal slávne z mŕtvych…
„Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: ´Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé, alebo nepravé.’ ´Samozrejme, excelencia.´ ´To je moja zodpovednosť, moja povinnosť.´ ´Výborne, excelencia.´ ´Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem.´ ´Urobím to, excelencia.´ ´Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je skutočne Boh.´ ´Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?´ ´Povedzte Bohu: ‚Odhaľ’ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.’ Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne, a nikomu inému. Súhlasíte?´ ´Urobím tak, ako si želáte, excelencia.´ O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: ´Zjavil sa vám znovu Boh?´ ´Myslím, že áno, excelencia.´ ´Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?´ ´Áno, excelencia.´ ´A čo vám povedal Boh?´ ´Povedal mi: ‚Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.´”
V jedno daždivé popoludnie uháňala autom po jednej z hlavných ulíc mesta žena. Bola sústredená, lebo cesta bola mokrá a šmykľavá. Zrazu dieťa, ktoré sedelo vedľa nej, povedalo: „Vieš, mama, premýšľam o jednej veci.” Matka bola zvedavá, čo sa v tej hlavičke sedemročného dieťaťa objavilo. „Na čo myslíš?” „Dážď,“ začalo vysvetľovať, „je ako hriech a stierače sú ako Boh, ktorý zotiera naše hriechy.” Keď’ matka premohla prekvapenie, spýtala sa: Všimol si si, že stále prší? Čo to podľa teba znamená?” Dieťa nezaváhalo ani na chvíľu a povedalo: „My stále hrešíme a Boh nám stále odpúšťa.” Nejestvuje nijaká kniha, do ktorej sa zapisujú hriechy. Boh nemá nijaký register, nijaký katalóg. Boh nás vidí v prítomnej chvíli a zahŕňa nás bezpodmienečnou láskou.[1]
V našich úvahách nad sviatosťami iniciácie sme sa zamýšľali nad tým, ako formujú náš život a akú úlohu zohráva v našom živote Panna Mária. KKC nás učí, že sviatosti sa týkajú všetkých etáp a dôležitých chvíľ človeka, kresťana. Sviatosti kresťanskej iniciácie ovplyvňujú a formujú vieru tak, že jej dávajú vznik a rast. Druhou etapou, do ktorej sviatosti zasahujú, je etapa formovaná sviatosťami uzdravenia. Sú dve: sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Skúsme sa dnes zamyslieť nad prvou sviatosťou uzdravenia – spoveďou. KKC nazýva túto sviatosť aj sviatosťou obrátenia alebo sviatosťou odpustenia. Akú úlohu zohráva v nej Mária?
Sviatosť zmierenia je veľkonočným darom vzkrieseného Ježiša. Evanjelista Ján zaznamenal udalosť, ktorá sa stala po Ježišovom zmŕtvychvstaní. „Večer, v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred nich a povedal: ´Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: ´Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené. Komu ich zadržíte budú mu zadržané´“ (Jn 20, 21 – 23). Cirkev vidí v týchto slovách ustanovenie sviatosti zmierenia. V tomto prípade nejde o dar Ducha Sv. ako na Turíce. Ale dar Ducha je darom vzkrieseného Krista jeho Cirkvi, ktorú ustanovil a poslal, aby pokračovala v jeho poslaní. Zároveň s darom Ducha ustanovil aj pokánie, ktoré je so sviatosťou krstu a Eucharistie typickou veľkonočnou sviatosťou. Sviatosť zmierenia je účinným znakom odpustenia hriechov a zmierenia ľudí s Bohom prostredníctvom Kristovej obety na kríži (porov. P. Gabriel: Dôverne s Bohom, II, s. 492).
Prečo Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia? KKC hovorí, že hoci nás sviatosti kresťanskej iniciácie uvádzajú do kresťanského života a dávajú nový život, tento život máme v hlinených nádobách a vo svojom pozemskom živote sme vystavení utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život môže zoslabnúť, ba môžeme ho stratiť. Preto Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy aj voči svojim ostatným členom (porov. KKC 1420 – 1421). Lebo, tí „čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom zranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie“ (KKC 1422). Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia, aby sme v nej dokázali spoznať, že spoveď je „uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi“ (KKC 1424).
Vo sviatosti zmierenia zakúšame dotyk Božieho milosrdenstva. Citovaný evanjeliový text o ustanovení sviatosti zmierenia má svoje pokračovanie. Je to stretnutie apoštola Tomáša so Vzkrieseným Pánom. Tomáš nebol s apoštolmi počas nedele zmŕtvychvstania, ale bol tam na ôsmy deň. Neveril, ale neskôr uveril. Lebo videl rany. Sám Ježiš sa mu ukázal ako živý a vzkriesený. Je to dobre známa scéna aj pre náš život. Tomáš, ešte keď bol Ježiš s učeníkmi, pred jeho umučením sa vystatoval, že zomrie s ním. Táto scéna nám chce ukázať, že v skutočnom vzťahu ide o skutočný vzťah s Ježišom; treba umierať s ním, prebývať v jeho Srdci, tak ako on prebýva v našom. Ale hriech nám tomu bráni. A keď prichádza na lámanie chleba, tak často zlyhávame ako Tomáš. Zapochybujeme o Božej láske, o odpustení, o Božom milosrdenstve. Ježiš ho nekarhá, ale hovorí mu: „Vlož sem prst a pozri moje ruky. Vystri ruku a vlož ju do môjho boku. A nebuď neveriaci ale veriaci“ (Jn 20, 27). Už nie Tomáš sa dotýka Ježišových rán, ale Ježiš sa dotýka samého vnútra Tomáša a uzdravuje ho. Dotýka sa Tomáša so svojím milosrdenstvom. Tomáš zakúsi svoju slabosť, ale zároveň veľkosť Božej lásky. Toto sa deje vo sviatosti zmierenia. Túto sviatosť Božej lásky si nemôžeme nechať pre seba. Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery mal pár dní pred svojím zvolením na Petrov stolec prednášku na Monte Casino (1. apríla 2005). Okrem iného v nej hovorí: „Potrebujeme ľudí, ktorých rozum je osvietený svetlom a ktorým Boh otvorí srdce, takže ich rozum môže hovoriť rozumu iných a ich srdce môže otvoriť srdcia iných. Len cez ľudí, ktorých sa dotkol Boh, sa môže Boh vrátiť medzi ľudí.“ [2]
Akú úlohu zohráva Panna Mária v živote kajúcnika? Druhý vatikánsky koncil sa vyjadril, že Panna Mária je „najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske“ (LG 53). Mária, ktorá prijala Božie slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život – Ježiša, je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého“ (tamže, 53). Preto Pannu Máriu vzývame v Cirkvi ako našu Orodovníčku, Ochrankyňu, Pomocníčku a Prostredníčku“ (LG 62). Pannu Máriu vzývame ako Matku Božieho milosrdenstva. Lebo „jedinečným a celkom mimoriadnym spôsobom zažila milosrdenstvo – ako nikto iný – a obetou svojho srdca dosiahla účasť na samom zjavení Božieho milosrdenstva. Táto obeta je úzko spojená s krížom jej Syna, pod ktorým sama stála. Nikto nezakúsil tak ako Mária stretnutie božskej nekonečnej spravodlivosti a lásky, ´bozk´ milosrdenstva daný spravodlivosti“ (Ján Pavol II.: Dives in misericordia, 9). Márie sa dotkla Božia láska, na svojom tele, vo svojom živote prežila Boží bozk. Panna Mária najviac zakúsila Božie milosrdenstvo vo svojom živote, lebo Boh si ju už pred stvorením sveta vybral na svoju úlohu – byť Bohorodičkou – aby svetu dala Vykupiteľa. Ježiš, ktorý sa z nej narodil a prijal ľudskú prirodzenosť narušenú hriechom, tým že sa narodil z čistej Panny, bez poškvrny hriechu, povýšil padnutú ľudskú prirodzenosť pre vyšší cieľ, pre Boží život, Božie detstvo. V krste sme sa stali Božími deťmi a nimi aj sme! Sviatosť zmierenia nám pomáha neustále k nášmu návratu, do stavu krstnej milosti. Panna Mária tým, že sa stala Matkou Božieho Syna, bola ustanovená na to, aby ľuďom „priblížila lásku, Božiu lásku“, ktorú prišiel zjaviť Ježiš. Táto láska sa v Ježišovom živote prejavovala v trpiacich, chudobných, zajatých… (porov. DM 9). Či to nie je úloha aj pre nás? Čím viac v našom živote zakúšame Božie milosrdenstvo, čím viac a častejšie sa nás Boh dotýka a odpúšťa nám, tým viac sme povinní tento Boží dotyk vrátiť svetu! „Mária je matkou, ktorá sa stará o večnú spásu veriacich a vyprosuje im potrebné milosti, aby ju obsiahli; sladko ich napomína, aby sa vrátili, ak sa vzdialili z dobrej cesty; nahradzuje, čo im chýba; pripravuje srdcia, aby sa učenlivo otvorili voči milosti, a stvárňuje ich tak, aby sa páčili jej Synovi“ (P. Gabriel: tamže, s. 628).
Boh na „celom svete prejavil svoju obdivuhodnú moc a všetky pokolenia zahrnul svojou milosrdnou láskou, keď zhliadol na svoju skromnú služobnicu a skrze ňu nám dal za Spasiteľa sveta Ježiš Krista, nášho Pána“ (Rímsky misál, prefácia o Panne Márii , II).
Nech nám Panna Mária, matka Božieho milosrdenstva, pomáha, aby sme žili podľa toho, čo nám zjavil jej Syn, aby sme čoraz vernejšie prežívali Božiu lásku a tak svetu odhaľovali, ako nás Boh miluje.P. Rudolf Bartal, OCD
[1] FERRERO, B. : Život je všetko, čo máme. Bratislava : Don Bosco, 2004, s. 18 – 19.
[2] JOSEPH RATZINGER, BENEDIKT XVI.: Z môjho života. Autobiografia Trnava : Dobrá kniha, 2005, s. 139.