… ktorý bol ukrižovaný …

„Tobiáš bol štvrták na základnej škole. Tento tichý a pokojný chlapec žil so svojimi rodičmi a súrodencami v skromnom a domčeku na kopci posiatom olivovníkmi na kraji dediny, niekoľko kilometrov od mora. Deň pred vianočnými prázdninami sa deti zo štvrtej triedy pretekali v nosení darčekov pani učiteľke, ktorá bola veľmi dobrá a milá. Učiteľka poďakovala každému dieťaťu zvlášť. Keď prišiel rad na Tobiáša, otvorila vrecúško a zbadala malú, no nádhernú mušľu, najkrajšiu, akú v živote videla – zdobila ju dúhovo sfarbená trblietavá perleť. „Kde si vzal túto mušľu, Tobiáš?“, opýtala sa učiteľka. „Dole… pri Veľkom útese,“ odpovedal chlapec. Veľký útes bol veľmi ďaleko a dalo sa k nemu dostať len po príkrom chodníčku. Bola to dlhá a strastiplná cesta, ale len tam bolo možné nájsť takú výnimočnú mušľu, akú priniesol Tobiáš pani učiteľke. „Ďakujem, Tobiáš. Tento krásny darček mi bude pripomínať, aký si dobrý. Hm, musel si prejsť dlhú a namáhavú cestu, kým si pre mňa našiel darček…“ Tobiáš s úsmevom odvetil: „Tá dlhá a namáhavá cesta patrí k darčeku.“

Nedarujeme vec. Darujeme kúsok našej lásky. Jediným skutočným darom je kúsok seba.“ (B. Ferrero: Koľko stojí zázrak, s. 65 – 66)

V našich zamysleniach sa pomaly presúvame a dostávame sa ku koncu našich úvah o tom, ako sviatosti ovplyvňujú a formujú náš kresťanský život. Dnes by som sa zamyslel nad bolestným tajomstvom, ktoré sme už spomínali v súvislosti s inou sviatosťou. Môže nám však pomôcť osvetliť dnešnú sviatosť, a tou je sviatosť pomazania chorých. Nie je jednoduché uvažovať o tejto sviatosti v spojitosti s prežívaním Máriinho a Ježišovho života, lebo evanjelisti nám nezanechali slová o jej ustanovení. Je to sviatosť uzdravovania, ktorá je spätá so sviatosťou zmierenia. Katechizmus katolíckej cirkvi nás učí: „Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých: Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou“ (KKC 1511).

Pri čítaní evanjelia a sledovaní Ježišovho života sme často svedkami toho, že Ježiš uzdravuje chorých, chromých, slepých…, ktorí k nemu prichádzajú, kriesi mŕtvych… „Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: ´Bol som chorý a navštívili ste ma´. Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým, čo trpia na tele alebo na duši. Z nej pochádzajú neúnavné úsilia uľaviť im“ (KKC 1503). Keď Ježiš uzdravuje, často sa dotýka človeka. Farizeji mu to budú neskôr vyčítať. Dotknúť sa chorého, malomocného… znamenalo poškvrniť sa a to znamenalo, že taký človek sa nemohol zúčastňovať liturgických slávení rôznych sviatkov. Ježiš nám zanechal sviatosti a cez ne sa nás dotýka, aby nás mohol uzdravovať, liečiť naše choroby, choroby duše, ale aj choroby tela. Sviatosť pomazania chorých je sviatosťou, ktorá je určená pre chorých, aby sa im uľavilo na tele, ale aj na duši. Ježišove uzdravenia boli predzvesťou ešte väčších uzdravení, ktoré sa dokonali a aj sa dokonávajú prostredníctvom sviatostí a Ježišovej vykupiteľskej smrti na kríži. Ježiš na kríži vzal na seba celú ťarchu hriechu a sňal hriech sveta, ktorého choroba je následkom neposlušnosti a pýchy našich prarodičov v raji. Svojím utrpením dal Ježiš utrpeniu nový zmysel – utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu, a spojil nás so svojím  vykupiteľským utrpením“ (KKC 1505).  Utrpenie však môže viesť aj k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu (KKC 1501). 

„Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní“ (KKC 1513).

Aké sú účinky tejto sviatosti? Sviatosť pomazania chorých spája chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi; posilňuje, dáva pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby; odpúšťa hriechy, ak ich chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia; navracia zdravie, ak to osoží duchovnej spáse; pripravuje na prechod do večného života“ (porov. KKC 1532).

V našich zamysleniach chceme uvažovať aj o tajomstve umučenia a smrti Pána Ježiša. Zamerajme sa skôr na to, čo sa stalo po dráme na Kalvárii. Sme zvyknutí rozjímať o smrti Pána Ježiša na kríži, ale často zabúdame, že po umučení sa udiali ešte veľmi dôležité udalosti spojené s jeho smrťou a pochovaním. Boli to udalosti, ktoré tých, čo preukazovali Ježišovi poslednú službu, pripravovali na jeho zmŕtvychvstanie. Evanjelista Ján píše: „Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať“ (Jn 19, 38–40).

Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých. Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (KKC 1506). Pán Ježiš pozýva učeníkov, aby mali prostredníctvom jeho smrti účasť aj na službe lásky. Tak ako to urobili tí po jeho smrti.

Ako môžete vy, kresťania katolíci, vysluhovať túto sviatosť? Túto sviatosť môžu riadne vysluhovať iba biskupi a kňazi. Uskutočňovať ju v konkrétnom skutku lásky voči chorým, nielen telesne chorým, ale zvlášť duchovne chorým, tým čo sú v osídlach hriechu.  Návodom nám môžu byť slová sv. Jána od Kríža: „Tam, kde nie je láska, zasievaj lásku a budeš zbierať lásku.“ Svet bude vždy potrebovať lásku. Tejto problematike, kresťanskej láske, sa venuje Svätý Otec Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est. „Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka“ (DCE 28b). Láska je motorom, ktorý nás poháňa slúžiť. Bez nej niet vo svete poriadku – morálneho, sociálneho, ekonomického. Vždy budú utrpenia, vždy bude samota, vždy tu budú situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu. Vždy tu budú ľudia, ktorí potrebujú pomoc (porov. DCE 28b). Skutočná láska sa nemôže zamknúť do seba, ale vždy musí vyústiť do služby. Nech je to akákoľvek služba v mene blížneho, ktorá je určená človeku, musí odzrkadľovať lásku. Ak v službe chýba láska, skôr či neskôr táto dobročinnosť zanikne alebo sa zmení na zdroj zisku a vlastného obohatenia. Cirkev, ktorá spája veriacich a tvorí spoločenstvo vo viere v umučeného a vzkrieseného Ježiša, v krste  a vo sviatostiach, neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je dôležitejšia než materiálna podpora (porov. DCE 28b).

Tradícia a evanjelium, ktoré je pre kresťanov programom, a aj samotná osoba Ježiša Krista sú návodom a samotným „programom kresťana, programom milosrdného Samritána, programom Ježiša“ (tamže, 31b). Programom je „srdce, ktoré vidí. Také srdce vidí, kde je potreba lásky, a podľa toho aj koná“ (tamže). V skutkoch lásky je zahrnutý celý človek. A práve láska je najlepším svedectvom kresťana o tom, že Boh je!

Mnohí ste určite čítali alebo aspoň počuli o jednom anglickom spisovateľovi, ktorý sa volá Archibald Cronin. Vo svojom vrcholnom diele, v románe Kľúče od kráľovstva opisuje život Francisa, ktorý ako sirota prežil veľmi smutné detstvo a po rôznych ťažkostiach života sa stal kňazom. Odišiel pracovať ako misionár do Číny. Po rokoch, podľa neho neúspešných, zdanlivo neúspešných, deň pred odchodom do rodnej vlasti sa stretol s jedným bohatým mužom, ktorý ho prišiel navštíviť a požiadať o krst. Kňaz váhal. Tento pán mu povedal: „Kedysi pred dávnymi rokmi, keď ste mi vyliečili syna, som to (túžbu po krste) nebral vážne. No vtedy som ešte nepoznal váš život…, vašu trpezlivosť, tichosť a smelosť. Dobrotu náboženstva najlepšie posúdime podľa dobroty jeho príslušníkov. Priateľ môj… premohli ste ma svojím príkladom. Rozhodol som sa. Robím to z priateľstva i z viery.“ (A. Cronin: Kľúče od kráľovstva, s. 307 – 308)

„Kristus zaujal na svete posledné miesto – na kríži – a práve touto radikálnou pokorou nás vykúpil a stále nám pomáha. Kto je ochotný pomáhať, uznáva, že takto sa pomáha aj jemu. Schopnosť pomáhať nie je zásluhou človeka, ani dôvodom chváliť sa. Táto úloha je milosťou. Čím viac sa niekto namáha pre druhých, tým lepšie pochopí a osvojí si Kristove slová: „Sme neužitoční sluhovia“ (Lk 17, 10). Uznáva, že je to dar od Pána. Neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách; oslobodí sa od pýchy, že on sám musí uskutočniť nevyhnutné zlepšenie sveta. V pokore spraví to, čo je možné, a v pokore odovzdá všetko ostatné Pánovi. Veď svet riadi Boh, nie my. My mu ponúkame našu službu len natoľko, nakoľko môžeme, a preto, lebo on nám na to dáva silu. Avšak robiť všetko, čo je možné, s tou silou, ktorú máme, to je úloha, ktorá udržiava dobrého služobníka Ježiša Krista stále v aktivite: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14).“ (Benedikt XVI.: Deus caritas est, 35)

P. Rudolf Bartal, OCD