Blahoslavení tí, ktorí si svoju neslobodu uvedomujú a čakajú na príchod Vykupiteľa! Ikona stretnutia Pána so Simeonom nás pozýva zamyslieť sa nad zákadnou otázkou našej viery: Kto je pre mňa Kristus?
Ikonu v kvalitnejšom rozlíšení si môžete pozrieť tu: bit.ly/2MsIJ4s
Predstavenie Pána v chráme je jedným z najstarších sviatkov. Toto spomína Etheria, pútnička z Európy, ktorá sa na konci 4. storočia vydala na cestu do Svätej zeme: „Štyridsiaty deň od Zjavenia Pána sa tu slávi s veľkou cťou. V tento deň je sprievod do Anastasis a všetci kráčajú a všetko sa deje v poriadku s najväčším triumfom, akoby na Veľkú noc. Všetci starší kážu a potom biskup stále hovorí o mieste evanjelia, kde na štyridsiaty deň Jozef a Mária priniesli Pána do chrámu a videli ho Simeon a Anna, prorokyňa, dcéra Fanuela. Kážu o ich slovách, ktoré povedali, keď videli Pána. Až potom slávia liturgiu.”
V 6. storočí, za vlády cisára Justiniána (527 – 565), Byzancia utrpela veľa katastrof. Najskôr došlo v Antiochii k zemetraseniu, ktoré sprevádzali početné obete. Potom sa objavil mor – epidémia kiahní privezených z Afriky. Tradícia hovorí, že v ťažkých dňoch, keď celý ľud zažil strašné ťažkosti a choroby, mal istý zbožný kresťan víziu: sviatok Stretnutia Pána by sa mal sláviť slávnostnejšie. V tento deň sa konala slávnostná bohoslužba s celonočnou vigíliou a sprievodom kríža.
Pozrime sa na samotný biblický text, v ktorom sa odohráva predstavenie Pána v chráme. Ide o Lukášove evanjelium, 2. kapitolu, 22. až 40. verš:
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Na ikone je zobrazených šesť výjavov, ktoré sa viažu k spomínanému textu Lukášovho evanjelia. V hornej časti vľavo z pohľadu pozerajúceho sú štyri postavy. Najbližšie k stredu je postava Presvätej Bohorodičky v purpurovom plášti so sklonenou hlavou a otvorenou náručou po tom, čo odovzdala dieťa Ježiša starcovi Simeonovi.
V Písme sa hovorí najprv o očisťovaní Ježišovej Matky a potom o obetovaní Ježiša v chráme. Podľa Mojžišovho zákona (Lv 12, 2 a nasl.) každá matka po pôrode sa pokladala za poškvrnenú, nečistú a nesmela sa ukazovať na verejnosti. Týmto prikázaním chcel Boh pripomenúť Židom, že každý potomok Adama je od narodenia poškvrnený hriechom. Chcel tak v nich vzbudiť túžbu po duchovnom očistení.
Mária, sama bez hriechu počatá, okrem toho, že sa stala matkou svätým, nadprirodzeným spôsobom, nebola hriešna a preto ani nepodliehala predpísanému obradu očisťovania. No z pokory a poslušnosti voči posvätnému zákonu, aj ona sa podriadila tomuto obradu.
Za ňou stojí prorokyňa Anna s ohnivočervenou pokrývkou hlavy, maforionom, a hnedým spodným odevom, himationom. Anna má hlavu otočenú k Jozefovi, ktorý drží v dlaniach pár hrdličiek. Jozef je odetý do zeleného plášťa a jeho pokorný postoj vyjadruje službu, ktorú na seba prijal. Na jeho pravom pleci spočíva ruka Pánovho anjela vznášajúceho sa nad ním. Vrchný plášť anjela tak ako aj maforion Anny sú ohnivej červenej farby symbolizujúcej oheň Ducha a horlivosť pre Boha.
Evanjelium nazýva Annu prorokyňou. Tradícia hovorí, že žila sedem rokov so svojím manželom a očakávala dieťa. Z rozprávania to vyzerá tak, že jej manželstvo bolo neplodné. Po smrti manžela sa zasvätila v akomsi osobnom rozhodnutí Bohu. „Chrám neopúšťala, dňom i nocou slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ Sv. Pavol v liste Timotejovi píše: „Tá, ktorá je naozaj vdovou a je osamelá, dúfa v Boha a dňom i nocou vytrvalo prosí a modlí sa.“ A pretože vedela oceniť hodnotu dieťaťa, dal sa jej Spasiteľ spoznať v malom dieťati. Anna sa stretla s Božím Slovom, ktoré sa v osobe dieťaťa Ježiš stalo človekom.
V pravom hornom rohu je do pása sklonená postava proroka Simeona s dieťaťom v náručí. Božie Dieťa má zlatožltý odev a z pravej ruky mu vychádza lúč svetla nasmerovaný do podsvetia znázorneného dolnej časti ikony v podobe temnej jaskyne. Podľa Písma je to „svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela“ Lk 2, 32. Purpurová chrámová opona za Simeonom je už v pohybe. Odkrýva Svätyňu Svätých. Boh prišiel medzi ľudí, aby dokončil dielo spásy. Obetný stôl, nad ktorým drží starec dieťa, predznamenáva hetoimasiu – oltár pripravený pre druhý príchod Krista na konci vekov.
Podľa legendy mal Simeon v čase svojho stretnutia s Kristom viac ako 300 rokov. Bol to vážený muž, jeden zo sedemdesiatich dvoch vedcov poverených prekladom Svätého písma z hebrejčiny do gréčtiny. Preklad Septuaginty bol urobený na žiadosť egyptského kráľa Ptolemaia II. Filadelfského (285–247 pred n. l.) Biskup Teofan Zatvornik napísal: „V osobe Simeona odchádza celý Starý zákon, nevykúpené ľudstvo, v pokoji do večnosti, ustupuje kresťanstvu…“
Na osobe Simeona vidíme, že vstúpiť do spoločenstva s Bohom znamená vstúpiť do úplne novej reality. Tou novou realitou je živé spoločenstvo s Bohom. Hymny byzantských bohoslužieb tohto sviatku to neustále opakujú. Hovoria o Simeonovej životnej úlohe udržiavať v izraelskom ľude nádej v prichádzajúceho Vykupiteľa. Táto jeho životná úloha je narodením Ježiša splnená. Simeon, ktorý sa v službe Pána unavil, prosí Ježiša, ktorého drží v rukách, aby mu dovolil zomrieť. Z textu veľkej večierne: „pretože vidí prichádzať naplnenie prisľúbenia, plný radosti hlasným hlasom volá: prepusť svojho služobníka z pút tohto tela do nepominuteľného, nekonečného a nádherného života.“
Nad postavami Jozefa a Pánovho anjela na ikone je symbolický obraz Bohorodičky s dieťaťom. Anjel jej v rukách zahalených v šatke, na znak bázne, ukazuje nástroje umučenia, podľa slov Písma „…a tvoju vlastnú dušu prenikne meč …“ Lk 2, 35
V strede nad scénou v chráme tróni na oblakoch Novozákonná Svätá Trojica – Otcovstvo. Po stranách s dvomi Pánovými anjelmi. Horná časť ikony je prežiarená svetlom. Dominujú v nej farby vyjadrujúce duchovný svet – biela, zlatožltá a tiež zelená – farba Ducha Svätého, sviežosti a obnovenia. Výrazná je červená ako farba víťazstva života nad smrťou.
V strede dolnej časti ikony je scéna z podsvetia kde Adam, Eva a spravodliví Starej Zmluvy vstávajú a vychádzajú von. Iní zasa padajú do tmy, čo je naplnením proroctva: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ Lk 2, 34 Po stranách sú vyobrazené dve epizódy zo života Simeona. Vľavo sedí nad zvitkom Písma, ktoré prekladá z hebrejčiny do gréčtiny a vpravo mu anjel ukazuje scénu obetovania v chráme. Legenda opisuje Simeonovu pochybnosť o „ Panne“, ktorá porodí syna v Izaiášovom proroctve. Zamýšľal nahradiť slovo panna výrazom žena. Zjavil sa mu anjel Pána a prikázal ponechať pôvodné slovo a zároveň mu oznámil, že neumrie, kým neuvidí Božieho Syna. Podľa legendy mal Simeon viac ako tristo rokov. V dolnej časti ikony je dominantná čierna farba znamenajúca temnotu, strach a peklo.
Zmysel predstavenia (obetovania) Dieťaťa v chráme neustále objasňovala liturgia, ktorá v ňom vidí uskutočnenie Malachiášovho proroctva: I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate (Mal 3, 1). Keď sv. Ambróz komentoval túto udalosť, napísal: „Tu môžeš vidieť, ako všetky udalosti Starého zákona boli obrazom budúcnosti.“ Obetovanie v chráme vynáša na svetlo nielen novosť Nového zákona a evanjelia, ale aj jeho spojitosť so Starým zákonom.
Obetovanie Pána je v skutočnosti sviatkom Stretnutia, a to nielen Simeona a Krista, ale prostredníctvom nich aj Zákona a evanjelia i oboch zmlúv. Aj Origenes túto udalosť komentoval slovami: „Kde sú tí, ktorí odmietajú Boha Starého zákona a tvrdia, že Kristus v evanjeliu zjavil iného Boha, odlišného od toho?“
Na jednej strane všetky prorocké odkazy a slová na slávu Izraela tvojho ľudu predstavujú Ježiša svetu ako miesto stretnutia a prechodu medzi Starým a Novým zákonom. Na druhej strane slovami svetlo na osvietenie pohanov ho predstavujú ako miesto stretnutia Izraela a zvyšku ľudstva, ako toho, ktorý zrúca múr rozdelenia a urobí z dvoch národov jeden (Ef 2, 14). Ježiš symbolizuje prechod nielen od starého k novému, ale aj od čiastkového k všeobecnému, od jedného národa k všetkým národom. Jeho spása je pripravená pred tvárou všetkých národov, čo však nezmenšuje, ale zväčšuje veľkosť Izraela. Práve to je jedinečnou výsadou Izraela, že Mesiáš, ktorý je jeho slávou, bude aj svetlom na osvietenie pohanov. V určitom zmysle možno povedať, že sláva Izraela je v tom, že Kristus je svetlom pohanov. Tým sa chce povedať, že spása je svojím spôsobom univerzálna, aj keď pochádza z vyvoleného židovského národa (Jn 4, 22).
Sviatok Obetovania Pána nás pozýva osvojiť si vo viere dve skutočnosti. Prvou je Božie slovo. Slovo, ktoré zaznelo ľudstvu a zjavilo pravdu o Božej moci a láske. Slovo, ktoré nikdy nemôže zaznieť osamote, vytrhnuté z kontextu, ale ktoré sa vzájomne významovo dopĺňa a podáva v Starom i Novom zákone.
Druhou skutočnosťou je pravda, ktorá nás vedie k pokore. Kresťan si má uvedomiť, že Boh ho obdaroval veľkým darom – spásou. Spásou, ktorá nie je „odmenou“ za jeho skutky, ale prejavom nekonečnej lásky a Božieho milosrdenstva.
Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN 978-80-88949-91-2