.. ktorého si, Panna, pri návšteve Alžbety v živote nosila…
Duchovná obnova, Notre Dame 15. 11. 2009
Mária je eucharistickou ženou
„Ak mi to nedovolíš, nebudem môcť ísť do školy! Bola by to hanba… Je to veľmi dôležité, mama! Elena sa pustila do plaču. To bola jej najúčinnejšia zbraň. – No tak dobre, urob, ako chceš, zamrmlala mama a hodila lyžičku do drezu. Budeš vyzerať ako strašidlo. Tvoja vec.
V ďalších dvadsiatich troch rodinách sa odohrala viac-menej podobná scéna. Bolo to v rodinách žiakov druhej B strednej školy Karola Alberta Savojského. V ten deň sa dohodli na niečom dôležitom. V druhej B však bolo dvadsaťpäť žiakov. A naozaj, len v dvadsiatej piatej rodine sa vyvíjali veci trochu inak. Betka sa zmenila na uzlík nervov a jej mama a ocko sa snažili povzbudiť ju. Dievčinka utekala už po pätnásty raz poobzerať sa do zrkadla. „Budú sa mi smiať, viem to. Maja ma neznáša a Paľo mi hovorí ´špáradlo´… Už sa nevedia dočkať. Po lícach sa jej začali kotúľať veľké slzy. Pokúšala sa nasadiť si na hlavu šiltovku, ktorá jej bola trochu veľká.
Ocko sa na ňu zahľadel s pokojným výrazom: „Netráp sa, Betka. Čoskoro ti dorastú. Tvoja liečba prebieha veľmi dobre a o pár mesiacov budeš v poriadku.“ „Ja viem, ale pozri!“ Betka nešťastne ukázala na svoju lesklú a ružovú hlavu v zrkadle. Pri liečbe leukémie, ktorá ju postihla pred dvoma mesiacmi, jej vypadali všetky vlasy.
Mama ju objala: „Vydrž, Betka. Uvidíš, že ich to rýchlo prejde…“
Betka si nasadila šiltovku, vzala ruksak a pobrala sa do školy. Ppred dverami druhej B
sa jej srdiečko silno rozbúchalo. Zavrela oči a vstúpila dnu. Keď ich znovu otvorila a chcela ísť k svojej lavici, naskytol sa jej čudný pohľad. Všetci, ale naozaj všetci jej spolužiaci mali na hlave čiapky. Obrátili tváre k nej, s úsmevom si čiapky zložili a zvolali: Vitaj medzi nami, Betka.
Všetci boli ostrihaní dohola, aj Maja, ktorá bola taká pyšná na svoje kučery, aj Paľo, aj Elena… Všetci. Vstali a ponáhľali sa objať Betku., ktorá nevedela, či má plakať alebo sa smiať, a iba zašepkala: „Ďakujem…“
Spoza katedry sa usmieval aj profesor Donati, ktorý si vlasy nedal ostrihať, lebo mal plešinu a jeho hlava vyzerala ako biliardová guľa.“
Tí, ktorí pomáhajú iným znášať utrpenie, milujú Božím srdcom. [1]
V našich uvažovaniach sa dnes zamyslíme nad tajomstvom všetkých tajomstiev – nad Eucharistiou. Dozvedeli sme sa, tak ako nás učí Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC), že vrcholom prežívania kresťanského života, sviatosťou, okolo ktorej sa všetko odohráva a ku ktorej všetko smeruje, je sviatosť Eucharistie. „Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním boli hlbšie pripodobnení Kristovi, tak prostredníctvom Eucharistie majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete.“ (KKC 1322)
Možno si mnohí myslíte, že ak chceme hovoriť o Eucharistii v spojitosti s ružencovými tajomstvami, musíme uvažovať o tajomstve svetla, ktoré hovorí o ustanovení Najsvätejšej sviatosti. My však budeme uvažovať nad iným tajomstvom zo života Márie. Nie preto, že Mária nie je prítomná vo večeradle. Práve naopak. Ona je veľmi blízko Eucharistie, lebo je blízko pôvodcu, ktorý ju ustanovil. Je blízko Ježiša. „Mária nás môže viesť k tejto Najsvätejšej sviatosti, lebo má k nej hlboký vzťah“ (Ecclesia de Eucharistia, 53). Vieme, že Mária bola prítomná medzi apoštolmi, ktorí jednomyseľne zotrvávali na modlitbách… „A určite nemohla chýbať pri eucharistických sláveniach medzi veriacimi prvej kresťanskej generácie, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na lámaní chleba“ (tamže). „Mária bola eucharistická žena celým svojím životom. A preto môže Cirkev, hľadiac na Máriu, nasledovať ju ako vzor vo vzťahu k tomuto tajomstvu,“ tajomstvu Eucharistie.
Prítomnosť Márie, eucharistickej ženy, môžeme vidieť už v momente Vtelenia, zvestovania archanjelom Gabrielom. Mária už vtedy v Nazarete, skôr ako Ježiš ustanovil sviatosť Eucharistie, „ponúkla svoje panenské lono na vtelenie Božieho Syna. Mária pri zvestovaní počala Božieho Syna aj v jeho fyzickej prítomnosti s telom a krvou – dala mu svoje telo a krv a týmto predchádzala tomu, čo sa odohráva v nás, keď pod spôsobom chleba a vína prijímame Telo a Krv Pána.“ (EE – Ecclesia de Eucharistia, 55)
Druhý vážny moment v živote Márie, ženy Eucharistie, bolo obetovanie v chráme, keď ponúkla Bohu lásku svojho srdca. Eucharistia, ktorá sa sprítomňuje v obete svätej omše a bola slávená učeníkmi v jej prítomnosti, a slová, ktoré Mária počúvala: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“, znamenalo pre Máriu to isté telo – Ježiša, ktorý sa počal v jej lone. Ježiš zostáva v nej a „znamenalo to opäť prijať v sebe to srdce, ktoré bilo pod jej srdcom.“ (EE – Ecclesia de Eucharistia, 56)
Jej postoj pod krížom bol postojom adorácie – klaňania sa. Mária stála pod krížom a adorovala svojho syna. Zámerne som však nespomenul jedno tajomstvo, ktoré je tiež veľmi silno spojené so sviatosťou Eucharistie. Je to tajomstvo zo života Márie, keď po zvestovaní archanjelom Gabrielom ide navštíviť svoju príbuznú Alžbetu.
Len čo sa Mária po svojom „fiat“ (hebr. amen) dozvedá, že jej príbuzná Alžbeta je v požehnanom stave, ide za ňou, aby jej poskytla pomoc. A v sebe nesie Ježiša. Prečo ju chcela navštíviť? „Mohli by sme si myslieť, že Pán, ktorý bol v nej prítomný, spôsobí, že by mala všetky kontakty s ľuďmi obmedziť. Mária, ako najväčšia mystička v dejinách ľudstva, mala predsa svoj život obrátiť na Boha! Nepotrebovala mlčať? Ísť do ústrania? Jej fiat, ktoré dala Bohu (tak isto, ak je úprimné aj v našom živote), sa spája s fiat, v ktorom je zahrnutý konkrétny človek (Alžbeta). Každá úloha, ktorú nám Boh zveruje, sa spája s tým, že si nemáme nechať nič pre seba, ale o všetko sa máme deliť s inými. Takýmto spôsobom tvoríme spoločenstvo.[2] Máriino fiat – Amen sa premenilo na konkrétny skutok lásky. Mária sa chce deliť s radosťou. „Prijať Ježiša a prichádzať s ním k druhým je skutočnou kresťanskou radosťou.“ O radosť sa vždy treba deliť. Radosť treba odovzdávať ďalej. Preto sa Mária vydala na cestu, aby sa o svoju radosť podelila s Alžbetou. O túto radosť sa môžeme deliť s ostatnými veľmi prostou formou: úsmevom, dobrým skutkom, malou pomocou, odpustením. Usilujme sa dávať najhlbšiu radosť, vychádzajúcu z poznania Boha v Kristovi.[3]
Ale cesta, ktorú Mária podstúpila k Alžbete, niesla v sebe aj istú námahu. Ona, v požehnanom stave, prináša Ježiša a zároveň prichádza na pomoc Alžbete, aby jej pomohla vyrovnať sa s bolesťami spojenými s pôrodom. „Iniciatíva Márie bola podnietená skutočnou pokornou a odvážnou láskou a vychádzala z viery v Božie slovo a z vnútorného popudu Ducha Svätého. Kto miluje, zabúda na seba a úplne slúži blížnym.“[4]
Mária nesie Alžbete pod srdcom Ježiša, Božieho Syna. Je ako cibórium a stáva sa aj živým svätostánkom, monštranciou. Nesie toho, ktorý je jej Stvoriteľom, kto je väčší od nej. Aj my môžeme – ako Mária – byť svätostánkom. Sme ním. Prebýva v nás Boh milosťou svätého krstu. Prebýva v nás ten, kto je väčší od nás, ten, kto nám dáva našu totožnosť, našu ľudskú hodnosť; robí z nás Božie deti. Naše prijímanie Najsvätejšej sviatosti z nás robí svätostánok. Naše Amen – Nech sa tak stane – nás zaväzuje, aby sme si radosť, ktorú nám Boh udeľuje v Eucharistii, nenechávali iba pre seba. Radosť rozdávaním rastie. Tak, ako o to prosila svätá Terézia z Lisieux: aby Ježiš, ktorý v nej prebýva, po každom svätom prijímaní z nej urobil živý svätostánok. Aby aj tí, ktorí chcú vidieť a poznať pravého Boha, mohli ho uzrieť v nás.
[1] FERRERO, B.: Ale veď máme krídla. Bratislava : Don Bosco, Bratislava 2006, s. 33 – 34.
[2] Porov. STINISSEN, W.: Powiedz im o Maryi. Poznaň : 2001, s. 29.
[3] BENEDIKT XVI.: Vlastnými slovami. O Panne Márii. Trnava : Dobrá kniha, 2009, s. 29.
[4] Tamže, s. 31.
P. Rudolf Bartal, OCD