3. časť
„… ktorý bol pre nás ukrižovaný…“
Do operačnej sály univerzitnej kliniky priviezli nemocničné lôžko. Ležal na ňom chorý. Chirurg sa mu chystal vysvetliť postup operácie, ktorú mal o chvíľu podstúpiť. „Máte na hlasivkách veľmi vážny druh zhubného nádoru. Vieme ho úplne vybrať, a tak vám zachrániť život, ale potom už nikdy nebudete môcť hovoriť…“ Lekár sa odmlčal a potom pokračoval: „Ak chcete vysloviť posledné slová vo svojom živote, teraz to môžete urobiť.“ Pacient chvíľu mlčal a potom jasným a pevným hlasom povedal: „Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus!“
Niekto si nechá vytetovať meno milovaného človeka na pokožku. Veriť znamená nosiť Ježišovo meno vyryté do hĺbky duše.“[1]
V našom uvažovaní o sviatostiach iniciácie a ich prežívaní v kresťanskom živote si berieme za príklad život Márie podľa jednotlivých ružencových tajomstiev. Dnes by sme sa zamysleli nad skutočnosťou, o akej hovorí spomínaný príbeh. Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) nás učí, že sviatosť birmovania a jej účinky spočívajú v „raste a prehĺbení krstnej milosti: prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15); pevnejšie nás zjednocuje s Kristom; zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého; zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou; dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž.“ (KKC 1303)
Prví kresťania, ktorí svojím spôsobom života podryli a premenili základy vtedajšej pohanskej kultúry a spoločnosti museli často podstúpiť veľké skúšky pri šírení a neskoršom bránení Ježišovho evanjelia. Svedčia o tom prví mučeníci v Ríme, ktorí podstúpili smrť za vieru za vlády cisára Neróna a počas ďalších prenasledovaní. Kresťanský spisovateľ Tertulián píše, že „krv mučeníkov je semenom nových kresťanov“.
Sviatosť birmovania, o ktorej teraz uvažujeme, nás musí nútiť uvažovať a zamýšľať sa nad slovami, ktoré vyslovil apoštol Pavol: „Boli ste vykúpení drahocennou krvou Krista, nevinného baránka. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ Cisár, ktorý sa v Ríme ale aj v iných oblastiach považoval za stelesnenie boha a ktorý si všetko nárokoval, nezniesol, aby vedľa neho bol ešte niekto, kto si prisvojil titul Božieho Syna. Kresťania, ktorí vyznávali vieru v Ježiša Krista, Božieho Syna, svedčili. Ich svedectvo (martýria) sa napokon stalo martýriom – mučeníctvom – provokáciou proti tomu, že si niekto privlastnil titul, ktorý mu nepatril. Svedectvo o Božom Synovstve Ježiša z Nazareta potvrdili svojou vlastnou krvou.
Dospelý kresťan má byť nielen ten, kto miluje a rozvíja svoje dary pre dobro spoločnosti, ale aj ten, kto potvrdí svojím vlastným životom, nie vždy však mučeníctvom, že pravá, skutočná láska musí ísť často až za hranicu vlastného života a že obeta – aj tá najmenšia aj tá najväčšia – má zmysel, ak je spojená s láskou. Mária nás učí stáť v takýchto situáciách pod krížom. Ukazuje nám, aký postoj máme zaujať v takýchto bolestivých a možno na prvý pohľad nepochopiteľných situáciách. Mária nás učí tajomstvu milovať aj v bolesti. „Je ženou, ktorá miluje. Ako by to mohlo byť inak? Keďže vo viere myslí Božími myšlienkami, svoju vôľu podriaďuje Božej vôli, nemôže byť inou než milujúcou ženou. Vycítime to z tichých gest, o ktorých nám hovoria opisy Ježišovho detstva. Vidíme to v jemnocite, s akým v Káne Galilejskej rieši problém, v ktorom sa ocitli novomanželia, a upozorňuje naň Ježiša. Pozorujeme to v pokore, s akou prijíma skutočnosť, že je počas Ježišovho verejného pôsobenia zabudnutá, vediac, že Syn musí založiť novú rodinu a že hodina matky príde až vo chvíli kríža, v hodine, ktorá bude Ježišovou pravou hodinou. Potom, keď sa učeníci rozutekajú, ona zostane pod krížom a neskôr, v deň Turíc, budú opäť zhromaždení okolo nej, očakávajúc Ducha Svätého.“[2]
Sviatosť birmovania nám „dáva osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž.“ (KKC 1303) Mnoho ľudí, aj kresťanov, má strach z Boha. Myslia si, že ak „budú naozaj milovať Boha a priblížia sa k nemu veľmi blízko, Boh im dá nejaký kríž a utrpenie. Nemôžeme si našu vieru spájať s utrpením. Svätí trpeli, ale na druhej strane zakúsili veľkú blízkosť Boha, teplo lásky Otca, Ježiša Krista a Ducha Svätého. Svätosť dopúšťa utrpenie, ale je to utrpenie, ktoré Boh nespôsobil, ale dopustil. Má svoj duchovný cieľ a zmysel.“[3]
Náš národ sa po stáročia utieka k Márii. Sme mariánsky národ. Od Márie sa môžeme učiť aj postoju k utrpeniu. Koľko toho vytrpela od mladosti, cez dozrievanie Ježiša, až po vysmievanie sa mu pod krížom. Stála tam sama s učeníkom, ktorého Ježiš miloval. Kríž má byť v živote kresťana v úcte. Dnes sa od kríža uteká, mnohí sa pokúšajú presadiť kresťanstvo bez kríža, prispôsobujú sa svetu. Mnohí kresťania tak žijú, pokánie pre nich nič neznamená, nepatrí k ich životu; zmysel pre uznanie hriechu a obrátenie sa stratil. Kázanie o kríži sa pre nich zdá hlúposťou, nerozumejú slovu umŕtvenie, pokánie je pre nich čosi, čo patrí k obmedzenému a poverčivému zmýšľaniu minulosti. Panna Mária sa mohla utiekať k súcitnej spoločnosti žien, ďaleko od Kalvárie. Bola však tam, pod krížom. Nezostala však s Kristom pre takú istú príčinu, pre akú zostáva matka zotrvávajúca pri lôžku svojho syna, ktorý umiera, ani nemohla zastaviť jeho utrpenie. Z lásky s ním trpela, keď nemohla urobiť nič iné. Keďže ho milovala a keďže láska zjednocuje, trpela spolu s ním. „Nemôžeme hovoriť o tragédii Kalvárie. Plnenie Božej vôle nemôže byť nikdy tragické. Tragédia predpokladá slepý a krutý osud, ktorý číha na človeka a stiesňuje ho. A preto kresťan, ak je skutočným kresťanom, nemôže nikdy cítiť, že je obeťou osudu, čiže nič také ako osud preňho nejestvuje. Nemôže jestvovať slepý osud, iba Božia láskavá a otcovská starostlivosť. Iba ten, kto sa odkloní od Krista, tápe v temnotách, nevie si rady, stáva sa väzňom vlastnej bezmocnosti. Vtedy si naozaj píše svoju vlastnú tragédiu.“[4]
Mária stála pod krížom, lebo milovala. Bola schopná milovať, lebo vedela trpieť. Kto nie je schopný trpieť, nedokáže ani milovať. Kríž je znakom spásy. Ak ho odmietame, odmietame spásu. Ostáva nám len jedno: Prijať každodenný kríž a kráčať s Máriou za Ježišom. Tým krížom môže byť choroba, naše hriechy, neresti, náš temperament, naša nesympatia. V súvislosti s prežívaním kríža pouvažujme aj o našom postoji k pokániu, napríklad v piatok. Pýtajme sa: Aký je môj postoj k tomuto dňu? Vykonávam s láskou nejaké skutky pokánia, malé umŕtvenie, ktoré môže spríjemniť život ľuďom okolo mňa, ako je napríklad prekonávanie náladovosti, príležitostný úsmev, dôslednosť v práci, v škole, v štúdiách, obmedzovanie sa v jedle (maškrty), umŕtvovanie mojej zvedavosti, stráženie mojich zmyslov, ochotné prijatie počasia, nešomranie počas jazdy autobusom, počas hustej premávky…?
Toto všetko sa môže premeniť na veľké svedectvo. Prijať kríž, vyznať svojím životom, že kríž je pre mňa znamením spásy, a nie pohoršením ani bláznovstvom či nejakým predmetom, ktorý iným prekáža, a tak sa ho snažia odstrániť. Z ich života sa vytratila pravá tvár lásky, ktorá je spojená s obetou a iba takto dáva zmysel životu.
Každá obeta, námaha a všetko bolestivé a z ľudského pohľadu trpké, ak to budeme prežívať v láske, nám môže pomôcť zapojiť sa spolu s Máriou do plánu spásy sveta.
Nasledujme Máriu v jej ukrytom živote, ktorý bol životom plným lásky. Takto sa pre nás stáva Mária „duchovnou matkou celého ľudstva, lebo Kristus vydal svoju krv na kríži za všetkých, a keď visel na kríži, všetkých zveril do jej materinskej starostlivosti.“[5]
[1] FERRERO, B.: A kvety jednoducho kvitnú., Bratislava : Don Bosco, 2008, s. 77.
[2] BENEDIKT XVI.: Encyklika Deus caritas est, 41. Citované z: Vlastnými slovami o Panne Márii. Trnava : Dobrá kniha, 2009, s. 67 – 68.
[3] GRANDIS, ROBERT DE: Uzdrawienie przez Eucharastię. Warszawa : 1994, s. 36.
[4] SUÁREZ, F.: Panna Mária Matka krásnej lásky. Bratislava : Alfa konti, 1999, s.170 – 171.
[5] Tamže, s. 65.
P. Rudolf Bartal, OCD