Námet dnešnej ikony je opisom stvorenia sveta Bohom, popísaný v prvých dvoch kapitolách knihy Genezis. Biblické verše vytvárajú posvätnú poéziu, ktorá čitateľom ukazuje podstatu Božieho diela. Spolu s textom od archimandrity Rafaela budeme ďalej uvažovať, ako sa tento pohľad na vesmír podobá a odlišuje od tradičnej čínskej maľby.
Ikonu si môžete otvoriť v kvalitnejšom rozlíšení tu: bit.ly/38nqC8q
V čase, keď v našom geografickom priestore Európy a Malej Ázie vznikala tradičná kresťanskú ikona, tak aj umelci Číny a Japonska vytvárali techniku a štýl, ktoré pripomínajú maľbu. Obrazy veľkých čínskych maliarov možno na základe lakonickosti jazyka a odmeranosti každej čiary dokonca porovnať s ikonou. Ako však píše vo svojej knihe O jazyku pravoslávnej ikony gruzínsky mních a kňaz Rafael, táto podobnosť je vonkajšia a povrchná. Tradičná čínska maľba je ako ikona prevrátená tvárou dolu, je to ikona oživeného vesmíru, ikona, kde niet Boha.
„Pôvab čínskej maľby spočíva v jej hudobnosti. Umelec núti obraz, aby spieval. Je to kozmická melódia, až harmónia, ktorá nepripomána to, že duša je čiastočkou neba, ale to, že človek je vzatý a pozliepaný zo zeme. Na pravoslávnej ikone je naopak mlčanie, nie je tam hudba. O téme ticha na ikone sme sa už bližšie venovali v 3. epizóde Ikonického podcastu- určite si ju vypočujte a pochopíte, aké ticho má Rafael na mysli.
Čínsky ikonografický obraz vesmíru sa podobá hluchej nepreniknuteľnej stene, na ktorej sú nakreslené nebo, oblaky a jazerá. Je to čarovná, krásna slepá ulička duše, je to sladká ospanlivosť duše na zlatom lôžku. Dušu tam nepreniká svetlo ako na ikone, ale pociťuje rozkoš, keď vníma hudbu vesmíru, a tak sa živí sa jemným prachom, ktorý sa dvíha zo zemského povrchu. V takom obraze v podstate niet miesta pre človeka- je rovnakým zjavením zeme ako jeleň a vták. Na čínskych obrazch zaberá omnoho viac miesta vrch alebo vodopád- z nich akoby striekala šťava zeme.
Na ikonách je zobrazený vesmír, ktorý nie je len pozadím, ale ktorý očakáva svoje premenenie skrze človeka. Skala na ikone, to je vybrúsený balvan žuly, ktorý sa musí zmeniť na diamant v budúcom kráľovstve svetla. More poznačené kolísavými líniami sa musí stať podobným nebu, musí sa stať morom svetla. Na ikone je vesmír ešte väzňom, ešte je spútaný reťazami, ale očakáva svoje oslobodenie: do času premenenia „zeme a neba” smie rozprávať iba pošepky.
Čínska maľba je vesmírnou poéziou, ale samotný vesmír je skoncentrovaný v Zemi, ktorej stredom je Čína. Je pozvaním pre človeka uvidieť krásu zeme, rozplynúť sa vo vesmíre ako kvapka v oceáne, žiť rytmami vesmíru. Ani celý svet však nemôže zaplniť hlbinu ľudského srdca, a preto je čínsky estét súčasne lyrický a krutý. Duchom vesmíru je beztvárna sila, ktorá nemá s človekom nič spoločné, preto akordy kozmickej harmónie nevyvolávajú nadšenie a vytrženie, ale tichý smútok. Pravoslávna ikona naopak odráža nebo a božské svetlo, a preto je napriek svojej strohosti nevyčerpateľným zdrojom nádeje a radosti pre človeka. O tom však neskôr.
Pred nami stojí ikona Šiestich dní z 18. storočia z Ruska, ktorá zobrazuje učenie o začiatku sveta a o jeho zmysle. Aký pohľad na vesmír, človeka a Boha nám tu ponúka kresťanská ikonografia? Vyhraďte si najbližšiu chvíľu na tichú kontempláciu ikony.
„Príďte všetci veriaci duchovnými piesňami sláviť najslávnejšiu pamiatku všetkých svätých, Spasiteľovho Krstiteľa, apoštolov, prorokov, mučeníkov, prepodobných i sväté ženy, zástup bohumilých zvelebujúcich a spoločne spievajme: „Najblaženejší Kriste, Bože náš, na ich príhovor, udeľ pokoj cirkvám, víťazstvo na nepriateľmi ľudí kresťanskej viery.“
Tak sa píše na spodnom ráme našej dnešnej ikony, ktorá sa skladá z viacerých menších ikon, alebo inak klejm. V šiestich menších klejmách v hornej časti ikony sú zobrazené scény, ktoré sa ideovo spájajú so stvorením sveta, s centrálnou ikonou Deésis a so zástupmi všetkých svätých. Nad nimi je nápis „Šesť dní stvorenia sveta“.
V ďalších šiestich klejmách umiestnených vertikálne po troch po oboch stranách ikony sú cirkevné sviatky odkazujúce na modlitebný cyklus dní v týždni. Z pohľadu diváka vľavo hore je nedeľa – Zostúpenie do podsvetia. Oproti je pondelok – Zhromaždenie archanjela Michala a nebeských síl. Pod ikonou Zostúpenie do podsvetia je utorok – Sťatie úctyhodnej hlavy svätého proroka Jána Krstiteľa. Oproti je streda – Zvestovanie presvätej Bohorodičke. Pod utorkom sa nachádza štvrtok – Umývanie nôh apoštolov Ježišom Kristom. Pod Zvestovaním je piatok – Ukrižovanie Ježiša Krista.
Siedmy deň je sobota – pamiatka všetkých svätých, je umiestnená ako centrálna ikona s ikonou Deésis a zástupom svätých. Sobota je dňom odpočinku Stvoriteľa, volá sa aj Sobota všetkých svätých. „V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil.“ (Gn 2,2)
Centrom celej ikony, ako aj ikonostasu v chráme, je kompozícia Deésis. Tento rozšírený Deésis sa námetovo skladá z dvoch častí. V hornej časti je dvoma rukami žehnajúci Pán zástupov Sabaoth s osemcípym nimbom, symbolom večnosti. V bielom rúchu sedí na Trónoch a červených Serafínoch v zlatom kruhu, ďalšom symbole večnosti, z ktorého vychádzajú na všetky svetové strany červené trojuholníky so symbolmi štyroch Evanjelistov. Pán zástupov je obklopený zborom archanjelov a svätcov. Táto časť pripomína nebeskú liturgiu.
V druhej časti je zobrazená kompozícia Deésis pripomínajúca Posledný súd. Na tróne sedí vtelené Božie Slovo, Logos – Jednorodený Syn Boží, Ježiš Kristus. Okolo hlavy má svätožiaru s vpísaným krížom a gréckymi písmenami Ω (omega), Ο (omikron) a Ν (ní), znamenajúcimi Jeho meno – „Som, Ktorý Som“ (Ex 3,14). Tak sa predstavil Mojžišovi v horiacom kríku pod horou Sinaj. Boží Syn je oblečený v zlatom rúchu, čo je znakom božskej slávy. Pravou rukou žehná a v ľavej drží otvorené Evanjelium. Celý je obklopený modrou aureolou nebeských síl. Trón s podložkou nôh má sedem stĺpov symbolizujúcich Božiu múdrosť. „Múdrosť si postavila dom; na siedmich stĺpoch spočíva.“ (Prís 9,1) V modlitebných gestách sa ku Kristovi v pokore skláňajú Bohorodička, Ján Krstiteľ, archanjeli Michal a Gabriel a mnohí svätci a nebeskí anjeli orodujúc o milosrdenstvo pre ľudí.
Pod nebeskou klenbou, tvorenou oblakmi, sa nachádza raj. V jeho strede je Strom poznania dobra a zla obsypaný ovocím, ktoré je na jedenie chutné, na pohľad krásne a na poznanie vábivé. (pozri Gn 2,9) Vyrastá zo Zeme a dotýka sa Neba. Strom je zasadený na vrchu a pod ním je priepasť pekla. Pripomína to Golgotu. Okolo kmeňa stromu je omotaný had a podáva ovocie žene. Na ľavej strane Boh cez anjela ukazuje Adamovi a Eve strom a zakazuje im z neho jesť ovocie. Ľstivému hadovi sa však podarilo oklamať Adama a Evu a oni porušili Boží príkaz. Na pravej strane anjel vyháňa prarodičov z raja. V raji umiestnil umelec zástupy svätých. Z ľavej strany sú tváre svätých žien, tváre apoštolov a tváre všetkých svätých. V strede dole možno vidieť sväté deti. Na druhej strane nájdeme tváre blahorečených, tváre mučeníkov a tváre všetkých svätých.
Šesť dní stvorenia bolo pre mnohých otcov Cirkvi inšpiráciou obdivovať Boha, ktorý všetko pre človeka pripravil a o všetko sa stará. Medzi nimi vynikal svätý Bazil, ktorý vo svojich deviatich homíliách O šiestich dňoch stvorenia obdivuje Božiu starostlivosť o svet. Odvolávajúc sa na svätého Pavla, ktorý píše o tom, že Boha je možné spoznať rozumom zo stvorených vecí. „…oslávme vynikajúceho Umelca za múdrosť a zručnosť, ktoré sa očividne prejavujú v jeho dielach. Na základe krásy viditeľných vecí uvažujme nad Ním, Ktorý je nad každou krásou. Na základe veľkosti týchto zmyslami vnímateľných a ohraničiteľných telies dospejme k analogickému záveru o bytosti, ktorá je nekonečná, ktorá v mohutnosti svojej sily presahuje každú veľkosť i každú predstavu o nej.“ (Rim 1,19-20)
A akoby dodal archimandrita Rafael: „Nech by bol umelec zo svetského hľadiska akokoľvek talentovaný, ak ignoruje kánon, čiže spoločnú skúsenosť videnia a zobrazenia duchovného sveta, a zamieňa ho svojou vlastnou predstavivosťou, mení sa na slepca, ktorý kreslí nebo.”