Všetci dobre vieme, že východiskovým bodom v karmelitánskej duchovnosti, bránou, cez ktorú sa prichádza k spoločenstvu s Bohom, je neustále bdenie na modlitbe, rozjímanie o Slove a každodenný život modlitby. Túto svoju úvahu by som chcel oprieť predovšetkým o svätých Karmelu, najmä o sv. Teréziu od Ježiša sv. Jána od Kríža a sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša. 

            Sv. Terézia z Avily, píšuc o modlitbe v diele Cesta k dokonalosti, nás chce ochrániť pred egoizmom, to znamená pred únikom do modlitby, pred adoráciou samých seba, pred vyberaním určitých intelektuálnych právd alebo zaoberaním sa rôznymi pobožnosťami, akých môžeme nahromadiť veľa, len aby sme mali pocit zadosťučinenia. A preto nám ukazuje ovzdušie modlitby, bez ktorého nie je možná skutočná modlitba. Je tu potrebná pokora, spríbuznená s celým radom iných kresťanských postojov, odpútanie sa od sveta i od seba samého a každodenná obetavá láska. Všetky tieto tri elementy majú jedno spoločné: nútia nás vyjsť zo seba.

            Hlboká pokora nás núti vyjsť z falošnej ilúzie o sebe, teda z toho, čo nazývame pýchou, namyslenosťou, zotrvávaním v klame.  Odpútanie od tohto sveta a od seba samého nás vyťahuje z egoizmu, odpútava našu pozornosť od sústreďovania sa na seba, aby sme sa zaujímali o Ježiša a o to, čo súvisí s ním.
Obetavá láska je tiež pozitívnym elementom, pomáha nám vyjsť z nášho egoizmu. 
Čo máš robiť, keď sa odvraciaš od seba? Máš milovať, pohybovať sa neustále okolo Ježiša a zaujímať sa o to, čo s ním súvisí. 
Ak sa tieto tri elementy verne praktizujú spolu s vernosťou k modlitbe, sú schopné urobiť z nás ľudí modlitby a aj naša modlitba sa stane milou Bohu. V opačnom prípade sa môže stať ukrytým egoizmom, ukrytou pýchou, akousi deviáciou, alebo len neurčitou zbožnosťou atď.

            Všetci dozaista uznajú, že dnešný svet sa vysmieva postoju kresťanskej pokory. Priemernému človekovi sa postoj pokory spája s postojom rezignácie, smútku. Človek, ktorý nikdy nevyčnieva, ticho sedí v kúte, prestrašený, so zvesenou hlavou, nič nehovorí, neukazuje sa. Všeobecne sa pokora spája s niečím negatívnym. A predsa podľa Svätého písma, podľa kresťanskej duchovnosti je to úplne inak. Skúsme sa teraz nad tým hlbšie zamyslieť.

            Pokora – ako píše sv. Terézia – znamená postaviť sa v plnosti svetla v pravde o svojej osobe, zotrvať a žiť v pravde o sebe. Toto poznanie seba sa môže uskutočniť jedine v Božom svetle. Pokoru nezískam tak, že budem hľadieť do seba, ale že sa budem dívať na Ježiša, do jeho svetla. Nejde tu o zbabelé zvesenie hlavy, ale o pokoru, ktorá ma učiní mocným a postaví ma do samého stredu poznania o sebe. V istom zmysle je pokora tým najhlavnejším pri budovaní kresťanského života. To je ono evanjeliové kopanie do hĺbky, aby sme náš dom, náš kňazský alebo rehoľný život budovali na pevnom základe, na hlbokých  postojoch.

            Ak uvažujeme o pokore všeobecne, má pozitívny aj negatívny aspekt, i keď v podstate obidva sú pozitívne, lebo sám Ježiš nám hovorí: Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí. Ona vás urobí slobodnými, to znamená, že dosiahnete, získate pravdu o sebe. Sv. Ján od Kríža hovorí: “Postaviť sa v samom strede znamená otvoriť sa pôsobeniu Ducha Svätého a odvrátiť sa od diabla.” Sv. Ján ďalej hovorí: “… Diabol ťa tam nepôjde hľadať, lebo sú miesta, ktoré z celého srdca nenávidí, a z pomyslenia, že by mal ísť tam, kde je pokora, sa mu robí zle. Tam ťa nepôjde vôbec hľadať.” Pokorný človek je pred diablom úplne bezpečný. 

Pozrime sa teraz sa trojaký aspekt.

            1. Prvým, pozitívnym aspektom je uvedomenie si, kým som v diele stvorenia: som korunou stvorenstva, som slobodnou a rozumnou bytosťou, nosím v sebe celý mikrosvet, vlastním veľa talentov, ktoré sa občas prejavujú geniálnym spôsobom, nosím v sebe obraz Boha, na ktorého podobu som stvorený. Ako vieme, to všetko zostalo poranené, a preto budeme ďalej o tom hovoriť z pohľadu negatívneho. Je to však element, ktorý musím prijať. Práve tu sa odohráva vo mne celý boj Ducha Svätého, ktorý sa ma zastáva a prosí za mňa Otca. Takže je o Duch Svätý, ktorý bojuje o moju dôstojnosť. Aby som bol naozaj slobodným človekom a aby som žil spravodlivo pred Bohom, Duch Svätý chce vniknúť do každej oblasti môjho života, aby ma mohol robiť neustále citlivejším na dôstojnosť (hodnotu) človeka, na dôstojnosť mojich bratov a sestier, i keď občas v prirodzenej rovine. 

            2. Druhým aspektom je uvedomenie si, kým som z ohľadu na Krista, z ohľadu na milosť spásy. Z milosti spásy skrze príchod a smrť, skrze paschálne mystérium Pána a skrze zoslanie Ducha Svätého som sa stal novým stvorením, novým človekom. Obdržal som nové srdce, novú prirodzenosť. Stal som sa osobitnou, živou svätyňou Najsv. Trojice, Ježišovým bratom, sestrou, dieťaťom Božím. Je to rozmer detinstva, toho, že Boh ma miluje, že miluje veľmi osobne.

 3. Tretím aspektom je všetko, čo sa uskutočňuje z Ducha Svätého, z posvätenia, o čom hovorí sv. Ján evanjelista: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa On zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ Takže celý tento aspekt pôsobenia Ducha Svätého, aspekt posväcovania, aspekt „zbožštenia“, ktorý nás chce urobiť skutočne duchovnými ľuďmi, nielen vo sviatostnom rozmere – skrze krst alebo skrze sviatosť kňazstva, ale chce nás reálne očistiť, premeniť, posvätiť a „zbožštiť“.    

V boji o pravú pokoru musíme brať do úvahy všetky tieto pozitívne aspekty . Okrem toho je tu negatívny aspekt, ktorý spočíva v tom, že musím poznať celú priepasť neprávosti, ktorá sa vo mne nachádza, celý rozmer zranenia spôsobeného dedičným hriechom. Musím spoznať celú skutočnosť o sebe, ktorá ma bude v prvom rade pokorovať a bude pre mňa nepríjemná, keďže mám rôzne slabosti. Je to teda skúsenosť, ktorá spočíva v prebývaní v pravde, že som hriešnik, že nie som nikým; je to však skúsenosť v Božom svetle, ktorú nadobúdam nie vlastným pričinením. Keby som na to prišiel iba sám, nevydržal by som napätie, ktoré z toho vyplýva. Ak mi to však bude rôznym spôsobom ukazovať Duch Svätý, skrze konfrontáciu s Božím slovom, bude to zdravé poznanie hriešnosti. Bude to skúsenosť hriešnosti, ktorá sa stane pre mňa vyslobodením a postaví ma do stredu vedomia o sebe, urobí ma tým, kým som naozaj.   Vtedy si už nebudem namýšľať, kým nie som – ako kresťan alebo ako kňaz či rehoľník. Som jednoducho hriešnik, avšak s tým rozdielom, že Božia milosť mi ukáže, že som hriešnik Bohom milovaný a vykúpený, hriešnik, kvôli ktorému prišiel na svet Ježiš. Je to zdravá skúsenosť hriešnosti, plná dynamiky. 

Pozrime sa teraz na niektoré aspekty pokory.

• Zdravá pokora predovšetkým uznáva, že každý dar má od Boha, nič nepochádza od nej, nič si nepripisuje, ako to dôrazne hovorí Sv. písmo: „…. čo máš, čo by si nebol dostal?…“ Ak teda všetko pochádza od Boha, bez neho nemôžem dosiahnuť nič v oblasti môjho kresťanského, kňazského či rehoľného života. Pravá pokora to uznáva, uznáva, že potrebuje Boha a jeho milosť. Túži po ňom. Človek pravdivo pokorný chce byť závislý od Boha, lebo je hriešnikom, sám od seba nezmôže nič; rastie z darov Božích, a nie zo seba.

• Ak zakúšam negatívne svoju hriešnosť a slabosť, nepohoršujem sa nad sebou ani nad inými. Pravá pokora sa nepohoršuje, neposudzuje, neodsudzuje, keďže v tom vidí poukazovanie na hriešnosť iných, na ich slabosti. Nie je jej úlohou akceptovať to, ale má napomínať, má s tým bojovať, ale bez pohoršovania či odsudzovania. Pravá pokora je diskrétna.

• Pravú pokoru získavame postupne. Uplynie mnoho rokov, kým ju dosiahneme; pokora sa chváli vlastnými slabosťami, ako o tom hovorí sv. Pavol. Všetku svoju radosť z umenšovania nachádza vo vzrastaní Ježiša Krista, o čom tak krásne hovorí sv. Ján Krstiteľ. Aj Mária sa pokorila pred Bohom, a to sa stalo jej najväčším ziskom. Aj pre sv. Terezku je najväčším ziskom jej slabosť, malosť, radikálna chudoba. Je to veľmi ťažké pochopiť; sami to nikdy nepochopíme, ak nás k tomuto poznaniu neprivedie Duch Svätý. 

• Pokora nie je smutná, nie je skormútená, keď vidí svoju nehodnosť, lebo vie že je milovaná. 

• Pokora nemá rada pózovanie, ukazovanie sa, má rada posledné miesto; to však neznamená, že sa zbabelo a ustráchane ukrýva do zadných radov. Pravá pokora je ľahostajná voči chválam aj voči ohováraniu. 

• Pravá pokora je napriek všeobecnému názoru pekná, plná radosti, pretože všetko, čo má, má od Boha. Osoba, ktorá má takúto pokoru, je slobodná, plná radosti, i keď to nie je radosť samopašná či hlučná. Prevláda v nej pokoj, jemnosť, je príjemná, nevnucuje sa, je očistená. Stále sa drží modlitby, pretože je spríbuznená s bázňou. Drží sa modlitby, lebo ju nemôže stratiť. Myslím si, že 13. kapitolu z listu sv. Pavla Korinťanom možno rovnako dobre čítať a rozumieť z hľadiska  pokory ako aj lásky, keďže sú to dve veci, ktoré spolu úzko súvisia. Pokora, ktorá ma zbavuje falošnosti, pripravuje vo mne miesto pre obetavú lásku.

Problém nespočíva v tom, aká je pokora, ale v tom, čo robiť, aby sme sa stali pokornými… Predovšetkým sa treba za to modliť. Aby sme sa stali pokornými, musíme neustále hľadieť na pokorných ľudí. Dosiahneme to neustálym čítaním Sv. písma a rozjímaním, s očami upretými na Ježiša, a hlbokým prežívaním Eucharistie. Tu je ukrytý zmysel adorácie pred Eucharistiou. Adorácia umučeného Baránka, ktorý je však i oslávený. Musíme adorovať jeho pokoru (klaňať sa jeho pokore), jeho umučenie.

Treba, aby sme sa stále pohybovali v Božej blízkosti, aby sme si nič neprivlastňovali, aby sa na nás nelepili chvály, aby sme nepodľahli falošnej predstave o sebe, ktorá nás raz vyvyšuje a inokedy zasa ponižuje. Treba prestať živiť sebalásku a neprijímať našepkávanie diabla, že nie sme k ničomu. Diabol nám často našepkáva: Len sa pozri, čo dokážeš, aké máš dary, aké charizmy. Musíme sa učiť využívať práve takéto chvíle, ktoré k nám prichádzajú samé, situácie, ktoré nás neraz ako kresťanov (kňazov či rehoľníkov) pokorujú. Musíme trpezlivo čakať na Božiu milosť, až nás nakoniec Boh urobí pokornými v tom najpozitívnejšom význame a ukáže nám našu hodnotu a dôstojnosť skrze rôzne dary, ktorými sa nám bude dávať. Závisí to však od toho, ako veľmi budeme my sami  schopní oddávať sa mu a nakoľko uznáme, že všetky naše dary pochádzajú od neho, a preto patria jemu. Skrze tieto temné noci Boh v nás vlastne vytvára pravý obraz o nás samých. Aby to dosiahol, vedie nás cestou pokory, cestou očisťovania, zbavuje nás ilúzií a namyslenosti. Jemne, ale rozhodne nám poukazuje na to, že je to všetko iba výmysel, že sa o to nemôžeme opierať. On si s tým poradí sám, ak mu my sami pomôžeme, a to verným zotrvávaním  v modlitbe, s pohľadom upretým na Ježiša, na Eucharistiu, na Betlehem, na Nazaret, na kríž, na Máriu, ticho sa k nej modliac, aby nám vyprosila milosť, aby sa na nás nič nelepilo, aby sa za nás pokorne prihovárala, aby nám vyprosovala milosť, aby v nás pôsobili vnútorné i vonkajšie situácie. 

Božou vôľou je, aby sme boli pokorní. Existuje spôsob, ako to dosiahnuť. Treba sa neustále poddávať pôsobeniu Ducha Svätého a On nás vyvedie zo seba samých, postaví nás do svetla pravdy, urobí z nás pokorných, slobodných, veľkodušných a radostných ľudí, otvorených na Božiu milosť. 

To z celého srdca želám Vám i sebe.