„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium.“ 

(Mk 16, 15)

Určite si pamätáte zo svojich detských rokov, ako ste sa zaoberali svojou budúcnosťou, čo by ste chceli robiť, čím by ste chceli byť. Otázka povolania a poslania sa týka každého jedného z nás.

Krstom sme sa stali vlastníkmi Boha, Krista, stali sme sa kresťanmi. Prijali sme zároveň úlohu byť misionármi, apoštolmi. Touto sviatosťou sme dostali účasť na misii Cirkvi, keďže sme sa stali jej údmi. Skôr však, ako sme boli pokrstení, dostali sme do zálohy život. Prvotné povolanie, ktoré sme získali od Boha, bolo splnenie úlohy človeka, darovania seba. Bol to dar daný nám zadarmo. A každý dar si vyžaduje odpoveď na získaný dar. Krstom sme tiež získali nezaslúžený dar večného života, prijali sme ho ako deti, bez nášho súhlasu. Neskôr však tento dar od nás vyžadoval odpoveď. Tou odpoveďou je povolanie, do ktorého nás Boh povolal: stať sa kresťanom, v stavovskom povolaní manželom, manželkou, v realizácii evanjeliových rád – chudoby, čistoty, poslušnosti v konkrétnom ráde, v realizácii povolania v konkrétnom spoločenstve, v Karmeli.

Chcem sa s vami pozastaviť nad realizáciou povolania v živote sv. Terézie z Lisieux. Ako ona prežívala svoju misiu, svoje povolanie byť karmelitánkou, svoje misijné povolanie v klauzúre? Čo bolo v jej živote také výnimočné, že ona, klauzúrová mníška, mladé dievča, sa stala apoštolkou, patrónkou misií? Žila v ráde krátko, a predsa tak veľa sa stalo už za jej života, na prvý pohľad nič zaujímavé, ale po smrti, tak ako sľúbila,  posielala a posiela lupienky ruží – Božích milostí na svet, na Cirkev, na veriacich…

Zamyslime sa v krátkosti nad podstatou misie a nad etapami hľadania vlastnej misie v živote kresťana. Sú to tieto etapy: Kristus – Cirkev – veriaci. Kristova misia sa stáva misiou celej Cirkvi;  misiu realizujú v Cirkvi jednotliví veriaci, členovia Cirkvi, jednotlivé spoločenstvá so svojím špecifickým poslaním, misiou, povolaním. Missio(lat.) znamená poslanie, úlohu, úrad.[1]Úlohou Ježiša a jeho predchodcu Jána Krstiteľa bolo ohlasovanie. Ježiš hlásal dobrú novinu, evanjelizoval a svedčil.

Cirkev je postavená na základe apoštolov, a preto misia, poslanie apoštola je poslaním samej Cirkvi. Týka sa všetkých kresťanov, bez rozdielu veku, pohlavia, rasy, národnosti. Učeník Krista – kresťan musí byť v prvom rade misionárom. K misii sú povolaní všetci. Rehoľné osoby, osoby  zasvätené Bohu v samote, v rodine si musia uvedomiť svoju úlohu evanjelizovať, aby iní mohli žiť v plnosti. Toto pochopila Terézia z Lisieux.[2]Celkom sa odovzdať Bohu vo svojom povolaní a nájsť svoje povolanie v povolaní karmelitánky. Našla svoj spôsob evanjelizácie vlastným životom v klauzúre, kde objavila srdce Cirkvi a všetko čo s tým súvisí. Počúvajme čo hovorí sama Terézia: „Ako Magdaléna, ktorá sa stále nakláňala do prázdneho hrobu a nakoniec našla čo hľadala, tak aj ja, keď som sa skláňala až do hlbín svojej ničoty, povzniesla som sa tak vysoko, že som mohla dosiahnuť svoj cieľ… Nedala som sa odradiť a pokračovala som v čítaní, až mi priniesla úľavu táto veta: „Usilujte sa o vyššie dary milosti! A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“. A apoštol vysvetľuje, ako všetky najdokonalejšie dary nie sú ničím bez Lásky… Že Láska je vznešená cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Konečne som našla pokoj… Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dal kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že to Srdce horí Láskou… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!… Vtedy som v záchvate svojej blúznivej radosti zvolala: Ó, Ježišu, moja Láska… konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!… Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože… V Srdci Cirkvi, mojej matky, budem Láskou… takto budem všetkým… takto sa uskutoční môj sen.!!!…“  ( Rkp. B, 3v)

Terézii nestačilo povolanie karmelitánky, túžila byť kňazom, chcela všetky povolania, bola pripravená na najhrdinskejšie skutky až po mučeníctvo, preliať svoju krv do posledne kvapky.

Apoštolát Terézie môžeme zhrnúť do dvoch slov: milovať a trpieť pre Ježiša, aby takto spolupracovať pri spáse sveta. To je spôsob jej evanjelizácie v Karmeli.[3]

Aké sú formy misie a z čoho sa skladá misia?

Je to svedectvo života, modlitba, obeta, svätosť a apoštolská činnosť.

Prvou a zároveň základnou povinnosťou kresťana je prijať Krista a dovoliť, aby v nás dokončil svoje dielo spásy a posvätenia. Náš život, ktorý je ovplyvnený pôsobením milostí od Boha musí byť zároveň príležitosťou k tomu, aby sme pomáhali iným stretávať v nás samého Boha. Náš život sa takto stáva miestom spásonosnej prítomnosti a pôsobenia v nás Boha. Koľko ľudí stretlo Boha prostredníctvom Terézie, prostredníctvom jej skrytého života? Čo dokázala urobiť karmelitánka, ktorá „nevystrčila“ päty z klauzúry po celý svoj rehoľný život?!

Modlitba

Modlitba pomáha k posväteniu a k účinnej evanjelizácii iných. Skutočná modlitba pomáha meniť svet a nás samých. Boh pomocou našej modlitby túži po tom, aby vykonal do konca svoju spásnu úlohu. Bez modlitby neurobíme nič, alebo nič veľké. Modlitba je prostriedkom na evanjelizáciu nielen v tom zmysle, že osoba, ktorá má kontemplatívne povolanie sa bude modliť za misionára a on bude môcť čoraz lepšie vykonávať svoju misiu, ale je bezprostredným prostriedkom evanjelizácie. Terézia takto objavila svoje povolanie. Jej povolanie bude Láska. Je to jej povolanie. Ako hovoril sv. Ján od Kríža. „Odrobinka čistej lásky má väčšiu hodnotu pred Bohom a dušou a prináša väčší úžitok Cirkvi, ako všetky úlohy spolu.“

Obeta

Modlitba a obeta sú prostriedkami, ktoré nám pomáhajú, aby sme sa stali skutočnými svedkami Ježiša a jeho misionármi. Ten, kto sa zasvätí Bohu berie na seba kríž spojený s obetou. Nasledovanie Krista pomocou evanjeliových rád  je spojené s úplným odovzdaním sa Bohu na obetu. Boh je mojím vlastníkom. S obetou je spojené aj utrpenie, ktoré pri spojení s obetou Krista má spásonosný charakter. Utrpenie kresťana takto môže mať spásonosný charakter. V každom období sú ľudia, ktorí ako zadosťučinenie za spáchané hriechy iných, tých, čo sa vzdialili od Boha, sú zapálení láskou a sú väčšinou skúšaní.

Terézia žila v období, ktoré bolo poznačené hlásaním teológie smrti Boha (Nietzche) a zakúšala v tomto období veľmi bolestivé skúšky. Ako napísal jej životopisec: „Našla sa v zástupe s nevercami. Prijala miesto pri stole hriešnikov, tak ako to urobil Ježiš. Myslela na Pranziniho, Henryho Chérona, Lea Taxila, Reného Tostaina a na nespočetný zástup tých, ktorých nepozná.

Veľkí apoštoli a svätí nepovažovali utrpenie za trest za hriechy, ale ako privilégium. Príležitosť k obeti nikdy nechýba. Okrem skúšok, ktoré Boh dopúšťa, okrem, ťažkostí spojených so zdravím, osobných pádov, je dôležité myslieť na samotu apoštola. Čím dôležitejšiu úlohu niekto plní, tým viacej je odsúdený na väčšiu samotu. Terézia poznala chuť takejto samoty. Utrpenie, ktoré sa prijme ako obeta sa môže stať veľmi dobrým prostriedkom vynáhrady za hriech a pomáha v evanjelizácii.[4]

Svedectvo života

Byť svedkom neznamená hovoriť, stačí že som. Svojím životom máme ukazovať to, čo koná v nás Kristus. Celý život Terézie bol veľkým svedectvom. Koľko ľudí nadchla svojím postojom v plnení si svojich povinností a jej objavením Milosrdnej Lásky a koľkým pomohla uveriť v Ježiša?!

Apoštolská činnosť

Terézia môže byť pre každého jedného z nás príkladom žiť a zodpovedne plniť svoje povolanie. Odpovedala na povolanie do Karmelu a prijala aj úlohu, akú od nej vyžadovala Cirkev. Hoci celý život bola v klauzúre a viedla kontemplatívny život, jej povolanie bolo apoštolské. Vďaka jej zjednoteniu s Kristom – Ženíchom. Takto splnila svoje povolanie a stala sa VŠETKÝM.[5]

Terézia nikdy nedávala Bohu nič, len lásku. Robila všetko z lásky. Nech všetko, čo robíme,  pochádza z lásky a pre lásku.[6]

[1]Porov. J. W. Gogola: Sekret świętej Teresy z Lisieux.  Krakov 1997, s. 112.

[2]Porov. tamže, s. 112 – 118.

[3]Porov. tamže, s. 120.

[4]Tamže, s. 126 – 127.

[5]Tamže, s. 129 – 131.

[6]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 211.