„ … ktorého si v Betleheme porodila“

Počas prípravy na prijatie sviatosti manželstva alebo počas prípravy na prijatie sviatosti krstu sa osvedčila jedna zaujímavá aktivita. Pri preberaní sviatostí – a konkrétne sviatosti krstu – majú účastníci nakresliť strom. Väčšinou sa ich otázky sústreďujú na to, či to má byť listnatý, ihličnatý alebo ovocný strom. Necháva sa im v tom úplná sloboda a keď spomínaný strom namaľujú, väčšinou zabudnú na jeden veľmi dôležitú vec – na koreň. Strom je úplný len vtedy, keď má koreň. Tak isto je to aj vo sviatosti krstu, ktorý je bránou k ostatným sviatostiam.

Sviatostí je sedem – krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätenie kňazstva a manželstvo. Tieto sviatosti sa týkajú všetkých etáp a dôležitých chvíľ života kresťana. Dávajú životu viery kresťanov vznik a rast, uzdravenie a poslanie. Je v tom určitá podobnosť s prirodzeným životom človeka a etapami duchovného života. (porov. KKC 1210) Sviatosti rozdeľujeme podľa skupín na sviatosti iniciácie – uvádzania do kresťanského života (krst, birmovanie, Eucharistia), na  sviatosti uzdravenia (pokánie a pomazanie chorých) a na sviatosti služby spoločenstva (posvätenie kňazstva a manželstvo). (porov. KKC 1211)

Sviatosťou, ktorá drží statné sviatosti pokope, je Eucharistia. Tvorí sa akýsi organizmus, „v ktorom má každá sviatosť svoje životne dôležité miesto. V tomto organizme má Eucharistia ako „sviatosť sviatostí“ jedinečné miesto: „Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na svoj cieľ.“  (KKC 1212)

Chcel by som sa s vami počas týchto našich stretnutí zamyslieť nad sviatosťami kresťanskej iniciácie – nad krstom, birmovaním a Eucharistiou – a súčasne nadviazať na jednotlivé tajomstvá posvätného ruženca, ktoré s týmito sviatosťami súvisia.

Rozjímať v duchu ružencových tajomstiev, ktoré nám pomôžu prehĺbiť tajomstvo krstného zasvätenia, sa nezaobíde bez prítomnosti Márie. Ježiš, ktorý nám zanechal sviatosti ako znak svojej živej prítomnosti vo svojej Cirkvi, a jeho pozemský život je existenčne spojený so životom Márie. Hovoriť o Ježišovi znamená nezanedbať ani život Márie. Hovoriť o Márii, Ježišovej matke, znamená hovoriť o Ježišovi. Ak chceme poznávať Ježišov život, musíme ho bezpodmienečne spojiť s Máriou. Hovoriť o Ježišovi a jeho matke znamená hovoriť aj o Cirkvi, ktorej je Ježiš zakladateľom a Mária Matkou. Hovoriť o Cirkvi znamená hovoriť o jej členoch – kresťanoch, ktorí Cirkev tvoria.

Ak chceme hovoriť o krste, musíme si uvedomiť, že krstom sa začína v živote kresťana Boží život. Každému krstu však predchádza narodenie človeka. Samotnému tajomstvu krstu Pána Ježiša sa budem venovať v nasledujúcej katechéze. Dnes sa zameriame na tretie tajomstvo radostného ruženca, ktoré hovorí o narodení Ježiša v Betleheme. Pokúsme sa toto tajomstvo narodenia Ježiša spojiť s narodením Márie, so symbolikou mena a so zvykmi, ktoré súviseli s narodením dieťaťa.

Z evanjelia vieme o narodení Ježiša. O Máriinom živote sa dozvedáme veľmi málo. Evanjeliá o nej nehovoria veľa, dokonca o jej detstve sa nehovorí vôbec nič. Ak sa chceme zamerať na Máriino detstvo a dospievanie, musíme sa obrátiť na spisy, ktoré nie sú zaradené medzi kánonické knihy, uznané Učiteľským úradom Cirkvi za knihy inšpirované Duchom Svätým. Je to tzv. Jakubovo protoevanjelium. Aj na základe týchto prameňov sa pokúsme zahĺbiť do Máriinho raného detstva a spojme ho so životom Ježiša. Aká je súvislosť s ich životom a aký to má dopad na náš kresťanský život?

Rodičia Márie sa volali podľa tradície Joachim a Anna. Boli to ľudia bohabojní. Ako manželia boli spolu už skoro 40 rokov a Pán im nepožehnal potomstvo. Anna bola neplodná. Neplodnosť sa vtedy považovala za Boží trest,  ako následok spáchaného hriechu. Boh im však doprial potomstvo a narodila sa Mária, ktorá bola počatá prirodzeným spôsobom, ale uchránená od dedičného hriechu. Jej telo a duša neboli ničím poškvrnené. Takýmto spôsobom ju Boh pripravil na prijatie úlohy byť rodičkou Božieho Syna. Mária sa narodila z lásky a jej rodičia ju očakávali. Tá, ktorá bola plodom vzájomnej lásky a čistej túžby, mala na svet priviesť Mesiáša. Vieme, že Mária nepoznala muža, ako sa aj sama pri zvestovaní pýta anjela: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni! Dieťa bude sväté, bude to Boží Syn.“ Počatie Ježiša sa dokonalo v úplnej intimite. Dokonalo sa z lásky a v láske. Prečo? Lebo Mária vedela, že hoci svojou láskou odpovedala na Boží dotyk svojím „Fiat“ – „Áno“, ovocím lásky bol Ježiš, ktorý však nepatril už iba jej. Nebol to výsledok jej túžby, ani prejav egoizmu či sebectva. Ježiš bol pre Máriu a cez ňu aj pre celý  Izrael, pre celú Cirkev, darom. Každé dieťa je dar. Dieťa nemôže byť výsledkom egoizmu. Láska, ktorá je správna a pravdivá, je spojená s obetou a takto sa k nej musí pristupovať. Láska nepozná kompromis, ani nerobí ústupky. Preto je dôležité, aby tí, čo sa na manželstvo pripravujú, pripravovali sa čisto a mali čisté a úprimné túžby. Joachim a Anna,  Mária a Jozef túžobne očakávali svoje potomstvo. Prijatie Boha medzi seba je predpokladom úspechu, lebo Boh svoje prisľúbenia plní a požehnáva.

Ešte v ten istý deň, ako sa Mária narodila, dali dieťaťu meno, ako určoval židovský predpis. Rodičia jej dali meno Mária. V Ježišovom živote to bolo trochu inak. Ako predpisoval Zákon, v prípade narodenia chlapca bolo potrebné na ôsmy deň ho obrezať a až potom mu dali meno Ježiš. Obrad obrezania v Starom zákone označoval zmluvu, ktorú Boh uzavrel so svojím vyvoleným národom; chlapec sa takto stal právoplatným členom židovského národa. Túto zmluvu neskôr Ježiš spečatil vlastnou krvou na kríži, aby nám svojou smrťou umožnil stať sa nanovo Božími adoptovanými deťmi. Boh nás cez Ježišovu obetu na kríži prijal za svoje deti a dal nám účasť na svojej svätosti. Toto by sme si mali veľmi vážiť.

Po obrezaní dali Ježišovi meno. Keď učeníkov nazvali po prvý raz kresťanmi, vychádzalo to zo situácie, v akej sa nachádzala vtedajšia spoločnosť. „Medzi pánom a otrokom bol všeobecný vzťah. Otrok bol bez svojho vlastného mena a nosil pánovo meno na dôkaz, že je jeho vlastníctvom, že je postavený pod jeho právomoc, ale aj pod jeho ochranu a starostlivosť.“ (porov. J. K. Šmálov: Loretánke litánie, s. 77) Pre Izraelitov meno predstavovalo istú úlohu vo svete. Meno – existencia, jestvovanie. Dať niekomu meno alebo zmeniť jeho meno označuje jeho životnú úlohu (Abram – Abrahám, Sarai – Sára, Mojžiš – vytiahnutý z vody, Samuel – Pánov miláčik, Šalamún – Jediddia,  Šimon – Kéfas – Peter, Šavol – Pavol…). Dať niekomu meno znamená vstúpiť s ním do vzťahu.

Boh aj so mnou vstúpil do vzťahu. Tým, že ma oslovil mojím menom. Aké je dôležité uvedomiť si svoje krstné zasvätenie! Nosím meno, ktoré ma robí Božím, ktoré zo mňa robí Boží príbytok. „Sviatosť krstu sa udeľuje v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi. Môže to byť meno svätca, učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky, zabezpečuje jeho orodovanie. Môže vyjadrovať aj niektoré kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť.“ (KKC 2156) V staroveku a neskôr v stredoveku sa tvorili inštitúcie tzv. „patrónov“, „magnátov, ktorí mali svoju klientelu – „klientov“,  čo sa dali do ich služieb a neraz prijali aj ich meno. Takto sa vytvoril zvyk pri krste a birmovaní prijímať meno patróna. Patrón bol aj ochrancom v nebi aj vzorom na zemi. Nositeľom jeho mena zabezpečoval ochranu a zároveň zaväzoval nasledovať ho (patróna) svojím životom.“ (porov. J. K. Šmálov: Loretánke litánie, s. 78)

Meno mi kladie istú zodpovednosť za seba, za iných, za svet, v ktorom žijem. Božie meno zo mňa tvorí kresťana, lebo Boh ma volá po mene. A „preto meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyjadruje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.“ (KKC 2158) Písanie ikon je vyjadrením vnútorného života. Je to spiritualita, ktorá je charakteristická pre východné kresťanské cirkvi. Ikonopisec písaním ikony vyjadruje svoje vnútro, svoj život s Bohom. Meno, ktoré každý jeden z nás nosí, je „na večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom.“ (KKC 2159)

Kresťan je Kristov človek, vyznávač a nasledovník Ježiša Krista, ktorý si vyzliekol starého človeka a obliekol si nového na znak, že sa celkom odovzdal Kristovi. Toto sa deje vo sviatosti krstu. Vážme si svoj krst a aj miesto krstu. Zároveň si položme otázku, či poznám deň svojho krstu? Nech je to pre mňa aj istý druh predsavzatia pripomínať si deň svojho krstu napríklad takým spôsobom, že každý mesiac si v deň môjho krstu vykonám sviatostnú spoveď ako znak toho, že tak ako som zomrel hriechu pri krste, tak chcem aj od tohto dňa začínať vždy znovu s pomocou Ježišovej milosti premáhať seba a víťaziť nad hriechom.  

P. Rudolf Bartal, OCD