Náš rád slávi 16. júla slávnosť Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Spočiatku tým vyjadroval svoju lásku a úctu k Márii. Karmelitáni si ju uctievali ako svoju patrónku a matku a slávením osobitného sviatku túžili ďakovať jej raz za rok za všetky získané dobrodenia. 

            Karmelitánsky rád je jeden z mála rádov, ktorý už svojím názvom poukazuje na Máriino meno, pretože karmelitáni boli od počiatku Bratmi Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Tento titul sa spočiatku viazal s miestom, čoskoro sa však stal charakteristickým znakom Karmelu a svoj význam našiel vo vyjadrení Totus Carmelus Marianus (Karmel je celý mariánsky), čo malo vyjadrovať, že karmelitánska pozícia je už sama osebe mariánska. 

            Keď sa dnes hovorí o mariánskom kulte v Karmeli, má sa na mysli škapuliar; je to tak veľmi navzájom úzko spojené, že 16. júl sa stal sviatkom škapuliara, čiže dňom, keď podľa legendy Mária roku 1251 darovala škapuliar vtedajšiemu generálovi rádu, Šimonovi Stockovi. Hnedý škapuliar sa stáva  Máriiným rúchom. 

            Zjavenie, pri ktorom Mária odovzdala Šimonovi Stockovi škapuliar, nie je historicky dokázané. Z historického hľadiska je tu otvorená otázka, či a ako sa toto zjavenie uskutočnilo. V dobe, akou je tá naša, ktorá všetko posudzuje a hodnotí svojou historicko-kritickou metódou, sa často pokladajú za existujúce a skutočné veci iba tie, ktoré možno objektívne dokázať. Pri takom uvažovaní hrozí nebezpečenstvo, že sa človek sústredí iba na objektívne dôkazy. Keď sa pozrieme na históriu škapuliarskej zbožnosti, zistíme, že ľudia prijímali a nosili škapuliar ako Máriino rúcho a že sa v ňom stelesnila  ich nádej a láska k Márii. Škapuliar  je teda vonkajším znakom vnútornej skutočnosti, ktorá sa nemôže zaiste potvrdiť objektívno-kritickou metódou, jednako však existuje, hoci aj v podobe túžby.

            Človek, ktorý nosí škapuliar,  ustavične túži pripodobniť sa Márii a je ochotný podrobiť sa vnútornému procesu premeny, aby sa podľa Máriinho vzoru čoraz väčšmi páčil Bohu. Ak ponímame škapuliar ako rúcho, potom lepšie pochopíme, čo povedal apoštol Pavol o novom človekovi, ktorý „si obliekol Krista“ a čoraz väčšmi uskutočňoval Kristovho ducha a jeho  postoj.  „Obliekli ste si Krista“ znamená, že Kristus sa stal pre vás veľmi blízkym. Prijali ste nový spôsob existencie. Tak ako odev  prilieha priamo na našu kožu, rovnako blízko nás musí obklopovať Kristova prítomnosť (skutočnosť). 

            Legenda hovorí, že Matka Božia odovzdala Šimonovi škapuliar počas zjavenia. Možno to  pochopiť aj tak,  že Mária prostredníctvom škapuliara zveruje karmelitánskemu rádu svoju vlastnú osobu. Je to zároveň tá istá osoba, z ktorej žije celá Cirkev. Celú túto scénu možno súčasne chápať aj ako udalosť, v ktorej rád spoznáva svoje osobitné povolanie v Cirkvi, pričom ho od Cirkvi zároveň  dostáva. 

            Sv. Terézia z Lisieux to potvrdzuje svojimi slovami: „V srdci Cirkvi, mojej matky, budem láskou.“ Pritom si uvedomovala, že jej skrytý život v Karmeli v Lisieux má význam pre misie Cirkvi  na celom svete. Uctievame si ju ako patrónku misií.

            Zdá sa, že podstata tohto povolania spočíva v tom, že človek žije v Cirkvi a pre Cirkev v Máriinom postoji láskyplnej odovzdanosti, uvedomujúc si, že všetko, čo sa koná pre Cirkev, má význam aj pre iných. 

            Kto prijal škapuliar, má účasť na poslaní znázornenom vo videní Šimona Stocka: žiť v Cirkvi a pre Cirkev. Toto poslanie naplníme najlepšie vtedy, keď budeme žiť z lásky (keď náš život bude láskou). Nebudeme sa potom iba my posväcovať, ale budeme sa vždy prihovárať za iných u Boha.