rodičov Martinovcov (rodičia Terezky)
Rodina Martinovcov vojde do dejín. Ale nie na stránky školských dejepisov. Na štátnych školách pre nich nie je miesto. Cirkevné však môžu chystať oslavy.
Svätý Otec František 18. októbra 2015 kanonizoval oboch rodičov sv. Terézie z Lisieux: Ľudovíta a Zéliu. A to ešte v zálohe zostáva ďalšia z jej sestier – Leónia. Na jej hrobe v Caen sú zázraky bežnou udalosťou. To je ale „podarená“ rodinka… Prizrime sa jej zblízka.
Otec – Ľudovít Martin. Duchovný vodca rodiny. Precízny hodinár, hĺbavý človek, výborný kresťan. V mladosti túžil vstúpiť do Veľkého kláštora svätého Bernarda v Alpách, ale kvôli neznalosti latinčiny ho neprijali. Zdalo sa, že život naplní iba prácou (s výnimkou nedieľ!), rybárčením, meditáciou a ochotnou službou blížnym v dobročinnom spolku. Jeho mama však raz na čipkárskom kurze stretla Zéliu, mladú ženu podobného zmýšľania a „nenápadne“ ich zoznámila. Mali spolu 9 detí, z ktorých 4 (dvaja chlapci a dve dievčatá) zomreli v útlom veku. V atmosfére hlbokej vzájomnej manželskej lásky dával svojím deťom príklad pracovitého a zbožného života. Živá viera prenikala a osvecovala nielen dni zdravia a radosti s dorastajúcimi dcérami, ale umožňovala mu prinášať bez reptania, hoci nie bez bolesti, aj obety: smrť malých detí, úmrtie manželky, odchod dcér do kláštorov, choroby. Po odchode štyroch dcér do Karmelu (a Leónie k vizitkám) prežíval svoju krížovú cestu nesenia rôznych chorôb – čiastočné ochrnutie, mozgová arterioskleróza, dočasné obmedzenie svojprávnosti. Najprv strávil tri roky v útulku U Dobrého pastiera (vedenom rehoľnými sestrami) v Caen, potom ho až do smrti doma opatrovala Celina. Pre Teréziu stelesňoval vo veľkej miere nebeského Otca, ktorý pevne i láskavo vychováva pozemské deti.
Matka – Zélia Martinová. Srdce rodiny. Vzorná veriaca manželka a matka. V dievčenskom veku ju najprv priťahovala rehoľa, starostlivosť o chudobných. Keď ju vincentky odmietli, vyučila sa za čipkárku (podľa vnútorného impulzu Panny Márie) a úspešne viedla vlastnú čipkársku dielňu (mala v podnikaní taký úspech, že manžel po niekoľkých rokoch zatvoril svoje hodinárstvo – klenotníctvo a začal vybavovať objednávky pre čipkársku dielňu). Pri náhodnom stretnutí s Ľudovítom Martinom znova vnímala vnútorný impulz, že to je muž, ktorého jej Boh vybral. S veľkou láskou prijímala každé svoje dieťa a veľmi citlivo prežívala úmrtia štyroch „malých anjelov“. Hoci sama ako dieťa nezažila zo strany mamy dostatok citového tepla a prijatia, svojím dcéram všetko vynahradila. Vo výchove vedela spojiť náročnosť s láskavosťou. Deti viedla nielen k Bohu, modlitbe, účasti na sv. omši, pomoci chudobným a opusteným, chcela, aby mali aj dobré vzdelanie, vedeli sa pohybovať v spoločnosti, boli tvorivé a pozitívne pristupovali k svetu okolo seba. Na prvé miesto však vždy stavala rozvíjanie vzťahu s Bohom. Aj svoju chorobu a blížiacu sa smrť prijala v duchu viery. Bolelo ju, že opúšťa najbližších, ale nezúfala si.
Leónia (v reholi vizitiek sestra Františka Terézia) (1863)
„Čierna ovca“ v rodine Martinovcov. Nevynikala ani krásou ani bystrým rozumom ani otvorenou a spoločenskou povahou ako jej sestry. V útlom veku skoro zomrela, ale na orodovanie Zéliinej sestry, rehoľníčky v ráde vizitiek, bola uzdravená. Veľmi prežila smrť svojej sestričky Helenky vo veku piatich rokov. Tým stratila svoju dôverníčku a cítila veľkú prázdnotu a samotu srdca. Neskôr napíše, že mala „biedne, neradostné detstvo“. Dlho nebola schopná odpovedať na veľkú lásku, ktorá ju zo všetkých strán obklopovala. Rodina podnikala mnohé modlitebné aj ľudské pokusy, aby vtiahla Leóniu do spoločných rodinných aktivít, ale ona tvrdohlavo odolávala a uprednostňovala jednu zo slúžok, čo zraňovalo v prvom rade mamu. Zélia dokonca absolvovala namáhavú púť do Lúrd, hoci cítila, že čoskoro zomrie, najmä s úmyslom, aby vyprosila Leónii milosť premeny srdca. Matkina obeta priniesla plody až po smrti. Leónia dostala silu prerušiť nezdravú závislosť od slúžky, začala ochotnejšie tráviť čas v spoločenstve s otcom a sestrami. Dokonca na všeobecné prekvapenie sa vytrvalo pokúšala vstúpiť do rehole. A na tretí pokus nakoniec úspešne vytrvala u vizitiek v Caen. Rada si písala s Teréziou, ochotne sa ňou nechala duchovne viesť a zo všetkých sestier Martinových práve ona najlepšie pochopila „malú cestu“ duchovného detstva. Na jej hrobe dodnes dochádza k zázrakom a veľmi často sem prichádzajú rodičia problematických detí, alebo tí, čo nevedia prijať svoju krehkosť, slabosť a nedokážu nájsť miesto vo svete. Vedia, že Leónia súcíti s nimi, lebo sama musela veľmi dlho zápasiť o postupnú premenu svojej ťažkej povahy. Cirkev zahájila 24. 1. 2015 jej beatifikačný proces, a tak platí, že Leónia, Božia služobnica, potvrdzuje neobyčajnosť tejto skutočne „podarenej“ rodinky.
Na tomto mieste musíme pripomenúť, že k Terézii a Leónii patria aj rodné sestry – Mária, Paulína a Celina. Stojí za úvahu, prečo nie sú kandidátkami na zápis do zoznamu svätých. Možno až nasledujúce generácie v nich odhalia vlastnosti svätých. Už to, že všetky vstúpili do Karmelu, však ukazuje hĺbku ich viery a silu charakteru.
Nie je náhoda, že o dobrých, zdravých a veľa problémov neprinášajúcich deťoch v rodine Martinovcov nepíšeme veľa. Mária, Paulína a Celina nemuseli prekonávať také náročné prekážky ako Terézia a Leónia, lepšie povedané neprežili v detstve také citové otrasy.Vytvorili si zdravé, pevné citové vzťahy k rodičom i medzi sebou a boli schopné vziať na seba časť zodpovednosti pri výchove mladších sestier. Terézia a Leónia potom mohli stavať na ich zrelosti a oprieť sa o ne v ťažkých chvíľach. Obetavá a verná láska Ľudovíta a Zélie teda priniesla vynikajúce plody, ktoré pôsobia až dodnes.
„Podarená“ rodinka Martinovcov by v podaní TV Markíza alebo Joj iste vyvolala iba salvy smiechu. Martinovci však zdravo uvažujúcim veriacim pomáhajú uniesť aj situácie, ktoré sú pre nadšených divákov komerčných televízií neznesiteľné…
br. Stano OCD
ak by vas zaujmalo niečo viac