Ako často sa na túto tému rozpráva: pri rozhovoroch o viere, počas rekolekcií… téma Mariánskej zbožnosti vždy prináša veľa materiálu na  diskusiu. A často krát sa hneď aj kryštalizujú rôzne stanoviská: na jednej strane stoja ctitelia Matky božej z Fatimy a Medžugorja, na druhej strane  kritici z feministického hnutia, medzi nimi milovníci starých mariánskych piesní, kľudní predstavitelia rôznych hnutí a mariánskych spoločenstiev, na dôvažok iní, ktorí hľadajú výstrednú a realizácie možnú mariánsku zbožnosť. Tí posledne menovaní sa dostanú k slovu najmenej. Plní očakávania upierajú všetci svoj zrak na rehoľníka, ktorý patrí do mariánskeho rádu a túžia počuť jasnú odpoveď. Žiaľ, niektorým ľuďom, ktorí čakajú na potvrdenie svojho názoru nemôžem vždy pomôcť odvolávajúc sa na duchovnú tradíciu Karmelu, avšak s istotou môžem poskytnúť niekoľko orientačných bodov.

V tejto téme sú charakteristické predovšetkým dve črty, aké môžeme nájsť v histórii Karmelu. Prvú z nich môžeme nazvať formuláciou:

Žiť s Máriou tak, ako Mária s Bohom

Už veľmi dávno sa v našom ráde rozprávala legenda, podľa ktorej sa Mária hneď po zoslaní Ducha Svätého ponáhľala na horu Karmel, aby vstúpila ku karmelitánom. Neskôr ju radi predstavovali – predovšetkým v Španielsku – oblečenú v hnedom habite so škapuliarom. Tým chceli povedať, že Mária je jednou z nás; my žijeme s ňou a ona s nami. Prví pustovníci postavili medzi svojimi pustovňami malý kostolík zasvätený Márii, volali ju Patrónkou a Paňou, zakrátko však aj Sestrou a seba samých bratmi našej milej Panej z hory Karmel. Túžia sa učiť od Márie, akým spôsobom majú byť otvorení na Boha a ako s Ním majú byť neustále spojení. S Máriou tak ako ona stoja pred Bohom. Škapuliar, ktorý neskôr budú túžiť nosiť veriaci rôznych remesiel a z rôznych prostredí sa stane istým druhom označenia tých, ktorí v márijinom duchu nachádzajú vlastný štýl života.

Alžbeta od Najsv. Trojice píše vo svojom Duchovnom testamente: “Zdá sa mi, že postava Panny je príkladom vnútorných ľudí, to znamená tých, ktorých Boh povolal k prebývaniu vo vnútri, v nekonečných hĺbkach duše. Aká plná pokoja a sústredená sa Mária oddávala všetkým úlohám a vždy bola pripravená k ich vyplneniu! Ako veľmi boli naplnené každodenné udalosti Božím svetlom.

Terézia z Avily videla v Márii príklad oddanosti a pokory. Sv. Ján od Kríža v nej našiel uskutočnenie toho, čo bolo pre neho cieľom živta na zemi: ona bola neustále a trvalým spôsobom spojená s ukrytým a predsa prítomným Bohom.

V čase keď mariánska zbožnosť vydávala podozrivé a divné ovocie, Terézia z Lisieux píše: “Ako rada by som bola kňazom, aby som mohla hlásať kázne o Najsvätejšej Panne! Zdá sa mi, že by mi to stačilo iba raz, aby som povedala všetky myšlienky k tejto veci. Najprv by som poukázala na to, aký známi je život Božej Matky. Nemôžeme o nej hovoriť žiadne nemožné veci, aké s určitosťou nevieme… Teréziu zaujíma skutočná Mária; nechce žiť nejakou zidealizovanou a vysoko postavenou postavou, ale s Máriou z Nazareta, akú nám ukazuje evanjelium: “Aby akákoľvek kázeň o Márii priniesla ovocie, treba si postaviť pred oči jej skutočný život, tak ako to robí evanjelium, a nie život Márie podľa našich vlastných predstáv. Je ľahké uhádnuť, že jej život v Nazarete a rovnako tak aj neskôr bol úplne jednoduchý. Aj Tereza chce povedať, že Mária je jednou z nás. Dobre si uvedomuje, že svätá Panna je Kráľovnou neba i zeme. Ale oveľa skôr je Matkou než Kráľovnou. Terézia je veľmi kritická vzhľadom na súdobých kazateľov a mariánskych ctiteľov: “Božia Matka nám je predstavovaná ako tá, ktorú nemožno nasledovať. Lepšie by bolo predstavovať nám ju tak, ktorú môžeme nasledovať, ktorá viedla skrytý čnostný život tak ako my, a treba to postaviť na základe evanjelia, kde je napísané: “Ale oni nechápali, čo hovoril.” A na inom mieste: “Jeho otec a matka sa divili tomu, čo sa o ňom hovorilo.” Následne nás Terézia upozorňuje: “Veľmi ľahko sa hovorí o jej prednostiach, ale s tým sa nemôžeme uspokojiť. Musíme sa snažiť, aby bola milovaná. Keď neraz počúvame kázne o Márii a sme nútení k tomu, aby sme od začiatku až do konca neustále v sebe kričali: “Ach, och!!”… vtedy sa nám to môže znudiť a všetko to v nijakom prípade nezahreje a nepovzbudí k láske a nasledovaniu. Kto vie, či to u niektorých duší nemá za následok, že sa v istom zmysle cítia vyobcované vo vzťahu k tak vysoko vyneseného stvorenia.

Žiť s Máriou tak, ako Mária s Bohom – v srdečnej láske a oddanosti, mimo to triezvo a bez preháňania a bez používania pseudofaktov: to je spôsob akým chceli otcovia Karmelu praktizovať svoju Mariánsku zbožnosť. Druhú črtu charakteristickú pre duchovnú tradíciu Karmelu, by som chcel sformulovať pre niektorých poslucháčov provokačnými slovami:

Cez Krista k Márii

U karmelitánskych svätých môžeme zistiť zaujímavý fakt: sv. Ján od Kríža vďačí Márii záchranu života v ranom detstve a nikdy na to nezabudne, Terézia a Terezka, jedna ako dvanásť a druhá ako štvorročná prosí Máriu, aby jej zastúpila zomrelú matku a zasväcujú jej svoj život; o Alžbete od Najsv. Trojice vieme, že v istý mariánsky deň sa jej nanovo zverila a s novou neochvejnou dôverou sa jej hodila do náruče… A predsa: v dielach, listoch alebo zápiskoch karmelitánskych svätých sa Mária objavuje len málo! V celom šesť dielnom diele Terezy sa hovorí o Márii len na desiatich miestach: v dvoch prípadoch veľmi obšírne a v troch bez väčšieho významu. U Jána od Kríža nachádzame trinásť miest, pričom Mária sa menovite spomína jedenásť krát. K citovaným už slovám Terezky treba ešte pripočítať niekoľko iných viet a verše. U Alžbety nachádzame len málo. A u Edity Stein, ak vynecháme krátke poznámky, je vôbec ťažké na túto tému niečo nájsť. Čudne tiež pôsobí fakt, že v regule danej Albertom, v najstaršom dokumente Karmelu úplne chýba zmienka o Márii…

Podľa mojich vedomostí o karmelitánskych svätých to možno vysvetli nasledovne: naši otcovia a duchovní vodcovia žijú kristocentricky a teocentricky, čo znamená, Kristus a Boh v Trojici stoja v centre ich duchovnsti. Vnútornými partnermi ich modlitby sú Kristus, Otec a Duch Svätý.

Nemusia vôbec dôjsť ku Kristovi cez Máriu. /Táto prvotne známa forma chcela iba povedať, že nemôžeme zostať len pri Márii a nechcela tvrdiť, že každá cesta ku Kristovi musí ísť cez Máriu!/.Otcovia poznali vteleného Krista ako Boha, ktorému sa mohli zveriť bezprostredne, bez potreby odvolávania sa k prostredníctvu lepšie chápajúcej Matky /aký obraz Boha a Krista sa za tým skrýva!/. Odráža sa to zodpovedajúcim spôsobom na duchovných odporúčaniach. A keďže chceli aj iných priviesť k kristocentrickej zbožnosti, je v ich dielach a listoch len málo zmienok o Márii a mariánskej zbožnosti.

Avšak skrze kristocentrický a teocentrický život nachádzali karmelitánski svätí tiež cestu k Márii. Kto sa snaží priblížiť sa k biblickému Ježišovi Kristovi, ten nemôže prejsť mimo Jeho Matky!

Môj rehoľný spolubrat o. Ulrich Dobahn, dobrý znalec Terezy z Avily takto zhrnul jej mariánsku zbožnosť: Mária je matkou môjho Priateľa. Kristus zostáva primus intimus, čiže prvým a pravým partnerom jej vnútra a preto je pre ňu dôležitá Mária. Ale nemusí byť v štýle tej, ktorá sa nedá nasledovať, Kráľovnou neba; môže byť aj ďalej veriacou, ktorá sa tiež musela pýtať tak ako my, mohla sa diviť a nerozumieť všetko. Vtedy, ako to tiež hovorí a učí Koncil, môže kráčať cestou viery a byť predobrazom Cirkvi a sestrou veriacich.

Keď takto chápeme Máriu a zbožnosť k nej, smelo a bez strachu jej môžeme klásť otázky, ktoré sme doteraz v sebe dusili, lebo nám chýbala odvaha, aby sme jej ich položili.