Na Slovensku máme problémy, ale pri čítaní svedectva o živote ukrajinských rodín uprostred vojny aj ten najbiednejší z nás si môže povedať: „Ako im môžem pomôcť?“
Čo je dnes najväčší problém najmä na východe Ukrajiny?
Sr. Martina, bosá karmelitánka, Charkov: „Ľudia nesú bremeno ťažkej ateizácie, akú si mnohí ani nevedia predstaviť. Desaťročia života bez Boha, prenasledovanie veriacich, kňazov, trestné tábory, zabíjanie. A dnešok je tiež dôsledkom toho, že ľudia nepoznali Boha a nemal im ho kto priniesť. Niekedy tí, ktorí ho nesú, veľmi deformujú obraz nášho láskavého a milosrdného Boha.“
Biskup Shyrokoradiuk rozpráva: „Ľuďom je ťažko, lebo oni stratili a ďalej strácajú. Utečenci nemajú kde bývať. V ruke jeden kufor, s ktorým prichádzajú do našich sociálnych centier a prosia o sociálne „balíčky“, obuv na zimu. Boľavo sa na to pozerá a preto sa modlíme o mier. Pomáhame, ako môžeme, chodíme k nim, medzi ľudí, podporujeme, povzbudzujeme ako môžeme a čakáme, kedy sa to všetko skončí. Robíme všetko preto, aby ľudia nestratili nádej. Ale veľmi bolí, že napriek tomu všetkému, čo prežili, títo ľudia s nostalgiou a smútkom spomínajú na „sovietske časy“, ktoré boli najkrajšie v ich živote. Ostal v nich homo sovieticus, ktorý smúti za lacnou salámou a vodkou, za štátnymi bytmi a inými atribútmi sovietskych čias. Oni sú hlboko rozčarovaní tým, čo sa deje, ale nerozumejú, že to všetko sú len následky „bezduchovnosti“, ktorú porodila sovietska vláda. Kto vychoval tých oligarchov bez morálnych princípov, bez svedomia a zodpovednosti? Či nie tí, pre ktorých je hlavné, aby bola saláma a vodka, a duša a morálka ich nezaujíma? Všade zarábajú na vojne. Ukrajina nie je výnimka. U nás sú tiež ľudia, ktorým vyhovuje, aby vojna trvala čo najdlhšie, aby viac zarobili. Ich netrápi, že sú to „krvavé peniaze“. Nemajú pocit zodpovednosti pred Bohom za osudy skaličených a zabitých ľudí – a to najviac bolí.“
■ Čo je najťažšie?
Najťažšie sú pohreby. Mladí chlapci. Zvlášť ťažko bolo pochovávať vojakov z Ilovajského kotla (počas bitky pod Ilovajskom boli Ukrajinci obkľúčení ruskými silami a mali veľmi veľké straty na životoch). Privážali ich po štyridsiatich, neidentifikovaných a pochovávali s číslami na tabuľkách namiesto mien. Ešte dodnes nie sú všetci identifikovaní.
Taká je realita Ukrajiny. Ale najhoršie je, že všetci si už na to zvykli. Zvykli si na správy z frontu v novinách, na mŕtvych, neznámych padlých. Zvykli sme si na čísla a myslíme: „Dnes len dvaja mŕtvi“, to nie je veľa! Ale tak to nie je. Jeden človek, už to je veľká strata. Opýtajte sa tých, ktorí pochovávali syna, manžela, otca, dcéru. Opýtajte sa, či si zvykli na vojnu. Na to sa nedá zvyknúť!
■ Čo je však skutočným problémom Ukrajiny?
Počas púte k Panne Márii do karmelitánskeho sanktuária v Berdyčove o. biskup Stanislav Shyrokoradiuk pomenoval tri hlavné problémy Ukrajiny: vonkajšia agresia, korupcia a vnucovanie genderovej ideológie:
„Srdce mi puká, keď stretávam počas ciest po východnom regióne ľudí, ktorí trpia kvôli vojne – utečencov, migrantov, ktorí prichádzajú prosiť o pomoc. Teraz ma trápia tri problémy. Prvý: vonkajšia agresia. Áno, práve vonkajšia – na Ukrajine nie je občianska vojna, je nevyhlásená hybridná vojna. Druhý: vnútorná agresia proti vlastnému národu, ktorá sa deje cez chamtivých oligarchov, a následky tejto agresie sú podobné tomu, čo možno nazvať genocídou (najmä pre chorých, starých a sociálne slabých).
Tretí: plánovaná demoralizácia našich detí a mládeže prostredníctvom uvádzania rôznych ideológií, takých ako gender (človek si sám určuje svoje pohlavie podľa toho, ako sa „cíti“).
Neustále sa modlím, hlavne o príhovor Presvätej Panny Márie, o ochranu pred týmito nebezpečenstvami. Tri roky sa „faraón“ ženie za ukrajinským národom a kričí: „Vráťte sa do Egypta!“ Ale to sa nestane! Boh je s nami a vaše putovanie, milí pútnici, je toho dôkazom!“, povedal otec biskup pútnikom i nám.
Sr. Martina sa delí o jeden z problémov, a to je chronický nedostatok kňazov v diecéze: „Ukrajina tak potrebuje misionárov, ktorí by boli ochotní pracovať v tejto náročnej vinici, kde je málo robotníkov. Prosíme, modlite sa na tento úmysel, lebo ľudia sú smädní po Bohu, no málo je robotníkov – kňazov, ktorí im dajú napiť z prameňa živej vody.“
■ Sr. Martina, stretla si sa aj ty s osobitným príbehom nejakej rodiny?
„Najlepšie si pamätám dve rodiny na samom začiatku vojny, ktoré u nás nocovali počas svojho úteku. Prvá: otec rodiny — pilot, mama — kožná lekárka a syn stredoškolák. Rodina, ktorá žila v určitom štandarde. Mama so synom odišli skôr a otec zostával ešte so svojou mamou v Luhansku, ktorá bola už dôchodkyňa, trpela na cukrovku a problémy so srdcom. To, čo mňa vtedy prinútilo zamyslieť sa:
Čo mohli vziať so sebou, to sa muselo vmestiť do kufra auta. A pritom mali šťastie, že s tým autom, miestami ťahaným traktorom, sa otcovi podarilo ujsť cez lesy a polia.
Matka zanechala svoju súkromnú ambulanciu, zobrala so sebou len dokumenty, diplomy, otec bol vtedy už vo výslužbe. Bez príjmov, so synom a s chorou starou matkou tam, kde sa pre ňu tak ťažko dalo zohnať lieky a keď, tak za dvojnásobné až trojnásobné ceny. Jeden deň mali svoj status, komfort, majetok… – a na druhý deň?! Nič…
Ale vybrali si radšej útek, ako žiť v podmienkach LNR (Luhanská národná republika) pod kontrolou Ruska. Budúcnosť bola neistá. Mali nasmerované do Poľska, pomáhal im pán farár z Luhanska. Chlapec neskôr začal študovať v Poľsku, mama išla s ním, ale pracovať ako lekárka nemohla, aspoň nie hneď. Otec skúšal hľadať prácu v zahraničí ako pilot. Neskôr sa im podarilo z Luhanska dostať aj starú mamu, ktorá onedlho zomrela.
Tiež si pamätám, ako hovorili so slzami v očiach – …my sme tiež vinní. Keď sa začali „nepokoje“, my sme ticho sedeli doma a čakali, kedy to prejde. Mysleli sme, že prečkáme…, a bolo treba vyjsť z domu a vzoprieť sa „tým silám“… a chrániť „svoje“.
Druhá rodina nie je tak dobre situovaná, ale vďaka podnikaniu tiež netreli biedu. Manželia už po štyridsiatke. Zažili zázrak Panny Márie, ktorá im po dlhých rokoch „darovala“ dieťa… Matka, otec a malé dieťa. Scenár podobný: auto, ktoré vezie celý majetok. A koľko sa zmestí do malého Peugeota 207? Neskôr vyviezli odtiaľ ešte druhú časť majetku, ktorú až v tomto roku predali, na ďalšom aute. Smer budúcnosti – Poľsko.
■ Kto reálne zastrešuje pomoc jednotlivcom a rodinám?
Už druhý rok pracuje Pope for Ucraine (Pápež pre Ukrajinu). Ide o projekty financované zo zbierok v Európe, ktoré ohlásil Sv. Otec František. Okrem toho Caritas, Caritas-Spes, iné náboženské a nenáboženské organizácie a veľa dobrovoľníkov. V niečom pomáha i štát. Z týchto potrieb vznikla tiež KZS (Kresťanská záchranná služba).
Napríklad v septembri navštívilo sociálne centrum v Charkove okolo 2700 ľudí. Evidovali sa v projekte financovanom z projektu Pope for Ucraine. Na Ukrajine sa v lekárňach lieky kupujú, neexistuje systém receptov a preplácania liekov ako na Slovensku. A tak utečenci prinášajú „recepty“ od lekára a v centre sa im snažia násť potrebné lieky.
Kresťanská záchranná služba (KZS) spolupracuje s CIMIC (Civil-Military Cooperation. Občiansko-vojenská spolupráca), sleduje situáciu pri frontovej zóne a robí tzv. sociálnu kartu potrieb.
Ivan Storm z KZS vysvetľuje: „Tento monitoring ukazuje hĺbku problému a celú nepravdu. Pretože mnohí, ktorí prosia o pomoc, sú dosť dobre materiálne zabezpečení. A obyvateľstvo v týchto „sivých zónach“ je, žiaľ, nastavené brať, brať a brať. Oni si už zvykli na „humanitárku“ a teraz je veľký problém ich odučiť.
„Jednoduchšie je vrátiť územie, ako vrátiť ľudí do lona Ukrajiny. Ľudia sú „ohlúpení“ a oklamaní z našej strany aj zo strany nepriateľa. Často sa pýtam: „Kto vám pomôže – Putin či Porošenko?!“ Oni odpovedajú, že pomôže iba Boh. A to je stopercentná pravda. Tu na východe pracujeme s ľuďmi nielen ako dobrovoľníci, ako KZS, ale tiež slúžime (modlitebná služba) – veľa sa nad nimi modlíme.
■ Objavilo sa veľa morálnych otázok, ktoré prináša práve vojna. Napríklad čo duchovní?Majú právo brať zbraň do ruky počas vojny?
Kňaz má právo umierať spolu s tými, ktorým slúži. Otec biskup posiela do vojny kňazov, žehná ich a vystríha: „Nemáš právo brať zbraň do ruky. Naša zbraň je ruženec a modlitba. Naša zbraň je duchovná. Ty máš právo umierať spolu s nimi.“
■ Majú ľudia v týchto časoch túžbu po sviatostiach, napr. po krste?
Poviem príbeh, ktorý hovorí otec biskup: „Chlapec, ktorý bol mobilizovaný a ide na vojnu, prichádza ku mne a prosí: Som nepokrstený, pokrstite ma! Sprevádza ho jeho rodina, mama. My sme začali, dali sme mu ruženec, ale on nemá ani tušenie a nič nevie o Bohu. Urobili sme „rýchlokurz“, aby mohol byť vedome pokrstený. Pýtam sa mamy: ‚Prečo ste ho nepokrstili?‘ ‚Veď ja sama nie som pokrstená. Všetci sme nepokrstení. No, pokrstite nás všetkých spolu‘. Ja na to odpovedám: ‚Nie. Vás už nie. On ide na vojnu, preto to robíme rýchlo. Vy máte čas, porozmýšľajte. Možno máte korene pravoslávne, budete sa chcieť dať pokrstiť v pravoslávnej cirkvi‘. A ona: ‚Čo? Vy nás urážate. Moskovská cirkev je neverná. Ja vidím, čo oni robia‘.“ Ten pokrstený chlapec bojoval, prežil bitku pod Ilovajskom a vrátil sa bez škrabanca. A prišiel ďakovať.
■ Chcete vedieť, kto sú títo manželia?
Mali sme milosť byť práve v kaplnke a v hovorni sestier karmelitánok stretnúť sa s dobrovoľníkmi KZS. Boli to ľudia priamo z prifrontovej, tzv. sivej zóny, prišli k sestrám po modlitbu i duchovnú podporu. Práve s tými, čo sú na fotografii – s Voloďom a jeho manželkou Oxanou. Bol to veľmi dojímavý príbeh o tom, ako Boh zavolal týchto mladých ľudí z Kyjeva, kde zanechali prácu, štúdium a rozhodli sa pre pomoc, šírenie evanjelia a nádeje pre deti — budúcnosť Ukrajiny a rodiny v prifrontovej zóne.
Boh si zavolal najskôr Vladimíra (Voloďu). Išiel sa len „pozrieť“ a následne spolu s manželkou zanechali „pohodlný“ život a začali slúžiť deťom – prinášať im Boha tým, že s nimi len boli a delili sa s nimi o ich bolesti, strach, straty, smútok. Ale i nádej a radosti.
Vzhľadom na potrebu kňazov pridelil otec biskup do tímu dobrovoľníka, otca Olexandra Kocura, ktorý v kláštornej hovorni pôsobil svojím maskáčovým oblečením skôr ako vojak, než kňaz. Týždenne „nabehajú“ tisíce kilometrov k tým, čo potrebujú pomoc. Ale keď sme ho videli, ako tancuje spolu s deťmi na pieseň o milosrdnom Bohu, pripadal nám skôr ako chlapec s veľkým snom o lepšej Ukrajine. Bolo v nich toľko radosti, akoby vojna vôbec nebola. Deti tancovali, smiali sa, gestikulovali spolu s dobrovoľníkmi v ich svojpomocne vybudovanom centre a bavili sa – aspoň na chvíľu zavládla radosť.
■ Z rozhovoru s dobrovoľníkmi:
V niekoľkých dedinách som sa opýtal: „Keby tu bol kňaz, chodili by ste na spoveď, na rozhovor?“ Odpovedajú, že áno, lebo v tých dedinách, v ktorých sme boli, nie sú kostoly či cerkvi. Nijaké. Cirkev je vtedy, keď kňazi alebo „slúžiaci“ (obetaví kresťania) dennodenne pracujú s ľuďmi. A ak nepracujú s ľuďmi, nevenujú im čas, aby pomohli človekovi vo všetkých sférach (fyzickej, duchovnej, duševnej), podľa mňa možno povedať, že tam nie je Cirkev.
Toto stretnutie ma očarilo a hlboko zasiahlo. Stretla som ľudí, ktorí boli misionármi a dobrovoľníkmi na Božom diele vo svojej vlasti. Keď sme sa pýtali Vladimíra, čo ho viedlo k tomuto rozhodnutiu, povedal iba niečo v tomto zmysle: „Viem, čo mi dáva Boh, a túžim, aby aj iní poznali pravého, milujúceho Boha, práve v tejto beznádeji a vojne. Boh je verný svojmu ľudu. Ľudia na Ukrajine v tejto oblasti sú otvorení pre Boha, lebo túžia po láske. Možno im o Bohu veľmi nehovoríme, ale túžime, aby ho cítili z každého gesta, prejavu a služby, z každého úsmevu. A pomaly kráčame vpred, ľudia sa zdôverujú, čoraz viac nám dôverujú, dokonca sa už aj spovedajú a pýtajú sa na Boha, na toho nášho Boha. Na Boha – Lásku.“
■ Ako „opraviť“ Ukrajinu, ako pomôcť?
Opäť slová o. biskupa z Ukrajiny: „Budeme sa spolu modliť. Vezmeme do ruky ruženec. Myslím, že cez Pannu Máriu je možné vyliečiť Ukrajinu. Naše modlitby sa spájajú s Pannou Máriou. Ona vždy, neustále ochraňovala a chráni Ukrajinu. Úspech sme mali vždy vtedy, keď sme sa obracali o pomoc k nej. A tie fatimské proroctvá o obrátení sa týkajú tiež nás. Myslím, že sa vyliečime.“
Sr. Martina vysvetľuje Hanke Lacikovej: „Sama si tu bola a vieš, kto a kde dobre použije peniaze určené „postihnutým“. Nás, sestry bosé karmelitánky, by ľudia „zavalili“, keby peniaze išli cez nás. A tiež to nie je naša charizma. A hoci sú peniažky dôležité, hlavný akcent pomoci by som chcela nasmerovať na modlitbu:
Za tých, ktorí sú obeťami, aj za tých, ktorí z nich spravili obete. Za tých, ktorí pomáhajú. Za misionárov, aby ich Boh povolal do tejto vinice a aby prinášali svetlo a slúžili oddane a horlivo. Za nás, ktorí tu žijeme, lebo to „duchovné bremeno“ nesieme spoločne. Východisko je v obrátení, v naplnení fatimských posolstiev – keď ľudia spoznajú svoje hriechy, viny, budú ich ľutovať a činiť pokánie. Keď jedni prestanú žiť na úkor druhých. To nemusí byť až také nereálne, lebo Bohu nič nie je nemožné.Pre ľudí, ktorí nepoznajú Boha, nemajú nádej v čase vojny. A preto prosíme tiež o misionárov, ľudí, ktorí budú prinášať iným Boha – Svetlo sveta.
So sr. Martinou od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho OCD, slovenskou bosou karmelitánkou žijúcou v Charkove, sa rozprávala Hana Laciková OCDS z Bratislavy. Preklad z ukrajinčiny: sr. Martina.