P. Rudolf Bartal, OCD
Podľa americkej legendy kedysi sídlil jeden indiánsky kmeň na úpätí posvätnej hory. Náčelník tohto kmeňa bol veľmi mocný. Jedného dňa zavolal svojich troch synov a povedal. „Zomriem a jeden z vás ma musí nahradiť. Chcem, aby ste vystúpili na najvyšší vrchol posvätnej hory a priniesli mi krásny dar. Kto z vás mi prinesie ten najlepší dar, stane sa náčelníkom.” Všetci traja synovia sa vydali na cestu a po niekoľkých dňoch sa vrátili. Prvý sa vrátil najstarší syn a v rukách veľmi opatrne a nežne niesol neobyčajne nádherný kvet. Druhý syn sa vrátil s farebným, jemným a guľatým kameňom vyhladeným dažďom a vetrom. Ako posledný sa vrátil najmladší syn a pri príchode otcovi povedal: ,Ja som nepriniesol nič. Keď som stál na najvyššom vrchole posvätnej hory, na druhej strane som zbadal prekrásne prérie plné rastlín a lesov. Videl som tiež rieku a priezračné jazero. Predstavoval som si, že by sa tam náš národ mohol presťahovať, aby žil dôstojnejšie. Bol som natoľko unesený pohľadom, ktorý sa mi naskytol, že som nemohol priniesť nič. Nič sa mi nezdalo krásne. Odpusť mi, otče!’ Starý náčelník sa usmial, chlapcovi venoval láskyplný a pevný pohľad a povedal: Ty budeš novým náčelníkom, lebo si nám priniesol dar v podobe vízie lepšieho sveta.“[1]
Budeme uvažovať o nádeji ako božskej, teologálnej čnosti. Definícia nádeje znie: „Je to teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého“ (KKC 1817). „Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka“ (KKC 1818). Pápež Benedikt XVI. napísal k 24. SDM (2009) posolstvo, v ktorom sa venuje práve téme nádeje: „Máme nádej v živého Boha“ (1 Tim 4, 10). Píše v ňom, že keď je človek mladý, žije z ideálov, snov a plánov; dozrievajú rozhodujúce životné voľby, mocne sa hlásia základné otázky: Prečo som na zemi? Aký zmysel má žiť? Aký bude môj život? Ako dosiahnuť šťastie? Prečo existuje utrpenie, choroba a smrť? Čo bude po smrti? Sú to otázky, ktoré sa stávajú zvlášť naliehavými, keď sa treba boriť so zdanlivo neprekonateľnými prekážkami: s ťažkosťami v štúdiu či chýbajúcim zamestnaním, s nepochopením v rodine, s krízou v priateľských vzťahoch alebo v budovaní vzájomného porozumenia vo dvojici, s chorobou či dajakým hendikepom, alebo tiež s nedostatkom náležitých prostriedkov v dôsledku súčasnej šíriacej sa ekonomickej a sociálnej krízy. Vtedy sa človek pýta: Odkiaľ čerpať a živiť v srdci plameň nádeje? Mnohí sa stali obeťami závislostí – drogy, alkohol, internet…, mnohí sú zranení, pretože prežili prázdnotu v rodine, alebo majú nejakú traumatickú skúsenosť (z posolstva 24. SDM).
Aj napriek tomu, že sa takýto človek nachádza v zlej situácii, stále hľadá „svoje šťastie“, alebo si kladie otázku: čo robiť so zlom, ktoré je okolo mňa. (nedostatok práce, sociálneho zabezpečenia, zle nastaveného ekonomického systému…); nie je aj ono často príčinou mnohých tých beznádejí? Ako môžeme ľuďom dnešnej doby ohlasovať nádej v živého Boha? Počúvnu nás? Čo s ideálmi, ktoré mám?
Existujú ľudia, ktorých môžeme zaradiť do štyroch kategórií: idealista, meštiak, revolucionár a eklektik. Idealista je ten, kto nechce vidieť svet s jeho skutočnou tvárou a jeho život je o snení. Miguel de Cervantes ho zobrazil v Don Quijotovi. Meštiak je ten, kto vidí realitu až príliš dobre, ale práve preto stratil všetky ideály (Sancho Panza). Obidva typy uznávajú, že svet je taký, aký je. Revolucionár je ten, kto by chcel všetko zničiť, postaviť nové, obnoviť, nastoliť ideálny poriadok a súlad. Ak to, čo postavil, sa neskôr nestotožňuje s ideálom, vedie to k často k zániku. Najväčší úspech má eklektik, muž výberu. Má ideály, a tie chce uskutočniť: vyberá si jednu vec, a dosiahne ju. Stane sa tým, čím chce. Všetko vsadí na jednu kartu a buď vyhrá, alebo prehrá.[2]
Z dejín vieme, že boli a sú zástancovia mnohých ideológií a „izmov“, ktorí popierali a popierajú skutočnosť a tvrdia, že „zlo je vonkajšou príčinou, a na to, aby zavládla spravodlivosť, stačí odstrániť vonkajšie príčiny, ktoré bránia jej uskutočneniu“. Karol Marx sa mýlil, keď videl riešenie príčiny zla v politike, ktorá podľa neho má smerovať k zmene všetkých vecí. Predpokladal, že ak sa odstránia vládnuce triedy, tak sa pádom politickej moci a tým, že sa výrobné prostriedky znárodnia, vytvorí nový, nebeský Jeruzalem. Zabudol, že človek zostane vždy človekom, zabudol na človeka a na jeho slobodu, zabudol, že sloboda zostane vždy slobodou, a to aj slobodou pre zlo. Veril, že len čo sa usporiada ekonómia, všetko bude v poriadku. Jeho skutočný omyl bol v materializme; zabudol, že človek nie je iba produkt ekonomických podmienok a nemožno ho vyliečiť len zvonku, tým, že mu vytvorí priaznivé ekonomické podmienky (porov. Spe salvi, 21). Nie. Dnes sa všetko zvaľuje na krízu v hospodárení. Ale aj kríza má svoj počiatok. Všetci ekonómovia a politici zabudli, alebo skôr si to nechcú priznať, že príčinou je srdce. Príčinou je hriech.
Už od začiatku človek „chcel byť ako Boh“, zvedený diablom. Človek, ktorý dostal do daru slobodu, musí túto voľbu potvrdiť vlastnou slobodnou voľbou. Aj napriek tomu, že Adam (človek) sa rozhodol inak a jeho hriech dedíme, človek neprestáva byť predmetom Božej lásky a Božieho milosrdenstva.“[3]
Našou nádejou je viera, že to, čo robím, čo si myslím, čo žijem, má zmysel! Tí, čo neveria, chcú žiť večne, chcú si predĺžiť život, užiť si ho. „Chceme naozaj žiť večne? Dnes možno mnohí odmietajú vieru jednoducho preto, že večný život u nich nepatrí medzi veci, po ktorých by túžili. V skutočnosti nechcú večný život, ale prítomný, a viera vo večný život sa im vzhľadom na tento cieľ javí skôr ako prekážka. Pokračovať v živote naveky sa zdá skôr ako odsúdenie než dar. Iste, smrť treba oddialiť, nakoľko je to len možné. No žiť stále, bez konca – to môže byť napokon iba nudné, ba dokonca neznesiteľné“ (Spe salvi, 10). „Z jednej strany nechceme zomrieť, z druhej strany však napriek tomu netúžime ani pokračovať v živote donekonečna, ba ani zem nebola stvorená s touto perspektívou. Čo teda naozaj chceme?“ (Spe salvi, 11). „V podstate chceme jedinú vec – „blažený život“, život, ktorý je jednoducho „šťastie“ (tamže).
V knihe o sv. Jánovi M. Vianneym, farárovi z Arsu. sa asi štyrikrát v jeho živote objavuje tajomná postava, ktorá sa volala Mária Paulína Jaricotová. Zaujalo ma to meno, lebo v živote svätých sa nič nedeje náhodne a aj spisovateľ Hünermann zaradil túto postavu do svojho románu o svätom arskom farárovi. Mária Paulína Jaricotová sa narodila 22. júna 1799 v Lyone (+ 1862), v rodine, ktorá vlastnila fabriku na výrobu hodvábu. Na počudovanie (vzhľadom na vtedajšie Francúzsko) to bola veľmi zbožná rodina. Jej otec vstával každý deň o štvrtej hodine, aby stihol sv. omšu. Keď mala Paulína 17 rokov, vykonala si generálnu sv. spoveď. Stále ju trápila myšlienka, ako by mohla pôsobiť medzi dievčatami, ktoré pracovali v továrňach (aj v otcovej fabrike), ako by sa mohla stať apoštolkou, misionárkou. Jej plán bol – ako sama píše – takýto: „Hľadala som pomoc u Boha. Ukázala sa mi jasná predstava o tom, čo mám v budúcnosti robiť: nájsť desať osôb, z ktorých každá nájde ďalších desať osôb atď. a k tomu každá osoba daruje jeden sou týždenne…“ Takýmto spôsobom chce Paulína Jaricotová pomáhať misiám – čo sa neskôr aj uskutoční; Paulína je považovaná za zakladateľku Pápežských misijných diel (PMD). Neskôr zakladá Spolok živého ruženca, ktorý bol založený na takých istých zásadách, ako jej predchádzajúce dielo. Vzniká Bratstvo Živého ruženca (1826). Tvorí ho 15 členov, pričom sa každý zaväzuje modliť jeden desiatok sv. ruženca. Táto modlitba vytvára spoločenstvo osôb, ktoré zodpovedne podporujú Cirkev a svet. Paulína píše: „Ak sa niekto modlí desiatok ruženca, v ktorom si uctí tajomstvo Vtelenia a prosí o čnosť pokoja pre hriešnika, modlia sa za neho všetci pätnásti. Niekto iný zasa prosí za hriešnika, aby prejavil ľútosť nad hriechmi… Takto všetci členovia Živého ruženca, ktorí sa modlia za jedného človeka, majú účasť na jeho obrátení.“
Paulína však na konci života musí splácať veľké dlhy, ktoré jej spôsobili ľudia, ktorým dôverovala väčšmi, ako ich preverovala, takže musela chodiť po žobraní. Zostala bez majetku. Aj Paulína Jaricotová je svedkom viery a nádeje. Napĺňa slová Benedikta XVI.: „Kresťania majú budúcnosť, ak pozitívne pozerajú na prítomnosť… a vedia, že život má zmysel, aj napriek rôznym ťažkostiam… Nemôžu nás odradiť ťažkosti a skúšky, mali by sme byť trpezliví a vytrvalí, pretože často podliehame mladíckemu sklonu k netrpezlivosti, ktorá chce všetko a hneď“ (z posolstva 24. SDM).
„Nebo nie je prázdne!“ (tak píše Benedikt XVI. vo svojej encyklike o nádeji, č. 5). Sú v ňom ľudia, ktorí mali nádej v Ježišovi Kristovi.[4] Život kresťana má byť naplnený nádejou. Kresťania „majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život sa nekončí v prázdnote. Len vtedy, ak pozeráme na budúcnosť ako na niečo pozitívne, tak sa pre nás stáva znesiteľný aj život v prítomnosti. Kto má nádej, žije inak, dokáže žiť inak, lebo mu bol darovaný nový život a vie, že všetko, čo ho stretne, má zmysel (porov. Spe salvi, 2). „Skutočný kresťan nikdy nie je smutný, aj keď musí čeliť najrozličnejším skúškam“ (Benedikt XVI.: posolstvo k 24. SDM).
Kto je predmetom našej nádeje? V definícii KKC o nádeji sú slová: „Nádej je čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve.“ Čo je to nebeské kráľovstvo a kde je? Základom našej nádeje je Boh, ktorý má ľudskú tvár a ktorý nás miloval až do krajnosti. Jeho kráľovstvo je tam, kde je On milovaný a kde nás zasahuje jeho láska, kde my zakúšame jeho lásku a kde my tú lásku opätujeme. Je to Ježiš Kristus a jeho láska, preukázaná cez obetu kríža za každého z nás (porov. Spe salvi, 31).
„Pravými hviezdami nášho života sú ľudia, ktorí dokázali správne žiť. Oni sú svetlami nádeje. Ježiš Kristus je skutočným svetlom, žiariacim nad všetkými temnotami dejín, … a jeho matka Mária“ (Spe salvi, 49). Prečo by sme nimi nemohli byť aj my?
[1] BERMEJO, Carlos José: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2012, s. 97 – 98.
[2] Porov. ŠPIDLÍK, T.: Pramene svetla. Trnava : 2000, s. 53 – 54.
[3] WIDER, D.: Duchowość dla wszystkich. Kraków : 2001, s. 16.
[4] Porov. tamže, s. 20 – 21.