Inokedy, keď som bola na matutíne v chóre, sa mi sprítomnilo a stálo predo mnou šesť alebo sedem osôb – zdá sa mi, že ich bolo toľko – z toho istého rádu, s mečmi v rukách. Myslím, že to znamená, že majú brániť vieru. Lebo inokedy, keď som bola na modlitbe, upadol môj duch do vytrženia: zdalo sa mi, že som na veľkom poli, kde ich veľa bojuje, a títo z tohto rádu zápasili s veľkou horlivosťou. Mali krásne a veľmi zapálené tváre a zrážali k zemi veľa porazených, iných zabíjali.

(KŽ 40, 14)  KŽ – Kniha života

Pri čítaní tohto úryvku sa inštinktívne, a možno iba z ľudskej zvedavosti, rodí v každom z nás otázka: o aký rád tu ide? O karmelitánov, bosých karmelitánov, jezuitov, dominikánov? Tieto rády poznala sv. Terézia. Odpoveď, zdá sa, je dosť jednoduchá a samozrejmá. Môže ísť o ľudí skutočne veriacich, alebo horlivých rehoľníkov všetkých čias, ktorým leží na srdci iba Božia sláva. Kedy a v ktorom storočí nebola Cirkev a jej členovia prenasledovaní, utláčaní a nemuseli brániť vieru a Božiu česť?  Samozrejme, Terézia ďalej píše, že ide o konkrétny rád, ktorý, hoci v jej časoch už upadol, jeho členovia budú neskôr statočne bojovať s heretikmi.  Svätá z Avily zámerne, ako hovorí, nemenuje tento rád, aby iné rády nezávideli, ale tiež možno povedať, že každý veriaci môže statočne  bojovať v obrane Boha, jeho učenia a Cirkvi, aj keby mal zomrieť, lebo „šťastný ten, kto môže za takú vec položiť život”! 

Autor fotky: cottonbro studio: https://www.pexels.com/sk-sk/photo/spojeny-pripojeny-bratia-modre-pozadie-7694691/