… ktorý ťa Panna do neba vzal…
Jedna taká veselá starenka ležala v nemocnici. Zhovárala sa s kňazom, ktorý ju prišiel navštíviť. „Pán mi doprial krásny život. Som pripravená odísť.” „Ja viem,“ prisvedčil ticho kňaz.
„Ale želala by som si jedinú vec. Keď ma pochovajú, chcela by som mať v ruke lyžičku.”
„Lyžičku?” pána farára to prekvapilo. „Prečo chcete byť pochovaná s lyžičkou v ruke?”
„Rada som chodievala na sviatky na faru na obedy a večere. Keď som prišla na svoje miesto, hneď som sa pozrela, či je vedľa taniera lyžička. Ak tam bola, to znamenalo, že posledný chod bude múčnik alebo zmrzlina.” „A potom?” „To znamenalo, že to najlepšie bude nakoniec. A práve to chcem povedať o svojom pohrebe. Keď budú prechádzať popri mojej truhle, budú sa zvedavo pýtať: Prečo tá lyžička? Chcela by som, aby ste povedali, že tú lyžičku mám v ruke, lebo prichádza to najlepšie.”[1]
Každú dôležitú udalosť alebo veľkú slávnosť predchádza príprava. Všetko, čo s tým súvisí. Počnúc od narodenia dieťaťa, cez krst v kostole, spoločné oslávenie tejto udalosti doma v rodine, do ktorej dieťa patrí, prípadne oslávenie promócie alebo primícií, až po smutnú udalosť, ktorej sa nikto z nás nevyhne. Je ňou smrť. Aj táto udalosť, hoci smutná, si vyžaduje prípravu. V našich zamysleniach sme uvažovali nad Máriiným životom, od okamihu jej počatia a narodenia, skúmali sme jej skrytý život v Nazarete, v rodine Jozefa a Ježiša, neobišli sme ani drámu na Kalvárii. Dnes by som sa spolu s vami ešte rád zamyslel nad udalosťami Máriiných posledných dní, respektíve nad koncom jej života, ktorý sa dokonal v prítomnosti samého Ježiša, nad okamihom jej smrti a jej vzatím do nebeskej slávy. Nesmieme zabúdať, že Máriin život bol vždy spojený so životom Ježiša.
V evanjeliu počúvame, ako Mária po zvestovaní odchádza k svojej príbuznej Alžbete, aby sa s ňou podelila o veľkú radosť, ale aby jej zároveň pomohla pri prípravách spojených s narodením Jána Krstiteľa. Alžbeta pozdravila Máriu ako požehnanú medzi ženami. Slová: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ a následný Máriin Magnifikat, oslavná pieseň, opisujú, čo všetko v jej živote vykonal Pán.
V čom spočívalo tajomstvo jej vzatia do neba? Ako sa Mária pripravovala na túto udalosť?
Tradícia učí, že po Turícach, keď sa učeníci rozbehli po vtedajšom svete hlásať Evanjelium pohanom a všetkým vtedajším národom, postava Márie sa tajomne ukrýva. Evanjelisti, hlavne Lukáš, ktorý je autorom Skutkov apoštolov, o Márii mlčia. Mária sa po Turícach zahrúžila do hlbokého mlčania. Zostáva vo večeradle a modlí sa, zatiaľ čo apoštoli v Ježišovom mene ohlasujú večný život. Mária prebýva v Efeze s Jánom, pre ktorého sa stala Matkou po dráme na Kalvárii. Tak učí tradícia. Tam aj zakončí svoj život. Mnohí sa pýtajú, či Mária zomrela, či jej život bol podrobený smrti? Bolo by nelogické takto zmýšľať, lebo aj jej syn, ktorý bol Božím Synom, podstúpil smrť. Aj keď smrť je následkom dedičného hriechu a Mária bola uchránená od každej poškvrny, mali by sme chápať Máriinu smrť ako usnutie. Jej telo nepodľahlo rozkladu. Nanebovzatie Panny Márie vyhlásil pápež Pius XII. v roku 1950 ako dogmu, článok viery, záväzný pre celú Cirkev: „Nepoškvrnená Panna Mária bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Zo života Panny Márie sa môžeme naučiť umieraniu. Mária nám ukazuje, že umieranie je umením, ktorému sa učíme celý život. Svojím „Fiat“ – nech sa mi stane podľa tvojho slova, nech sa stane vôľa Božia – nás učí, že po celý život musíme neustále odchádzať od seba, vzdávať sa seba, aby sme prišli k Otcovi. Takto by sme mohli definovať aj kresťanský pohľad na smrť: Umieram sebe, vzdávam sa seba, aby som mohol prísť k Otcovi.
Mária sa po celý svoj pozemský život pripravovala na prechod do večnosti. Vo veľkej miere žila nebo už tu na zemi. Prítomnosť Ježiša bola predzvesťou neba. Túžba stretnúť sa so svojím Synom, keď ešte počas svojho pozemského života bol vzdialený z domu v Nazarete, túžba stretnúť sa s ním počas jeho putovania Galileou a Judeou, túžba stretnúť sa s ním na ceste na Kalváriu a trpieť s ním, túžba stretnúť ho ako zmŕtvychvstalého – ju napĺňali nesmiernou radosťou, bázňou, ba viac, bol to vrchol jej života, jej šťastia na zemi. Jej túžba sa naplnila, keď bola vzatá do nebeskej slávy. To bola jej najväčšia túžba – byť s ním. Byť s Ježišom.
Celý Máriin život bol naplnený šťastím, aj keď sa nevyhla krížu a utrpeniu svojho Syna. Aj napriek tomu svoj život prežila v šťastí. Pripomenula to aj Alžbeta, ktorá ju nazvala blahoslavenou, t. j. šťastnou. Takou bola Mária.
V čom spočívalo Máriino šťastie? V tom, že plnila Božiu vôľu. Mnohí sa pýtame, čo je to Božia vôľa. Čo Boh od nás chce? Je to otázka, ktorej sa nemôžeme vyhýbať. Je to priam existenčná otázka, ktorá je spojená s naším putovaním k Otcovi. Je to otázka o šťastí, o Nebi, o našej spáse. Odpoveď nám dáva sám Ježiš: „A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 39 – 40). Apoštol Pavol píše: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3). Boh chce, aby sme mali večný život. Stvoril nás pre konkrétny cieľ – spásu, večný život. Človek plní Božiu vôľu, keď zachováva jeho prikázania a vráti sa do stavu prvotnej svätosti, v ktorom bol na začiatku, keď ho Boh stvoril.
Sv. Cyprián, biskup a mučeník, napísal, že: „Božia vôľa je to, čo robil a učil Kristus. Poníženosť v správaní, pevnosť vo viere, skromnosť v slovách, spravodlivosť v činoch, milosrdenstvo v skutkoch, mravný poriadok; neschopnosť spôsobiť krivdu a schopnosť spôsobenú krivdu znášať, udržovať pokoj s bratmi, milovať Pána celým srdcom, milovať ho za to, že je Otec, báť sa ho preto, že je Boh, nedávať ničomu prednosť pred Kristom, lebo ani On nič neuprednostňuje pred nami; neoddeliteľne prilipnúť k nemu v láske, statočne a s dôverou stáť pri jeho kríži, keď sa bojuje o jeho meno a česť, osvedčiť vytrvalosť v slove, ktorým ho vyznávame, osvedčiť pri výsluchu dôveru, s akou podstupujeme boj, v smrti trpezlivosť, ktorou získame víťazný veniec. To znamená – chcieť byť Kristovým spoludedičom, to znamená – konať podľa Božieho prikázania, to znamená – plniť Otcovu vôľu.“
Plniť Božiu vôľu znamená – chcieť byť svätým. Milovať Ježiša, snažiť sa mu robiť radosť vo všetkom, čo konám.
Ako sa dá plniť Božia vôľa? Pomocou prežívania prítomnej chvíle. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“ (Mt 6, 33 – 34)
Dôležité je prežívanie prítomnej chvíle, t. j. teraz. Každú chvíľu, každý okamih dňa prežívať v Božej prítomnosti. Prežívať a plniť Božiu vôľu v prítomnom čase znamená: „Žijem oveľa viac podľa Božej vôle, keď vykonávam drobné, banálne veci, prácu, ktorú mi Boh dáva akurát teraz. Čím viac uvedomelo žijem a sústreďujem sa na prítomný okamih, tým väčšmi sa zhodujem s tým, čo Boh chce, aká je jeho vôľa. V tom najmenšom stretávam to, čo je zo všetkého najväčšie.“ Prežívaním prítomnej chvíle berieme na seba zodpovednosť v tých najmenších veciach, v drobnostiach. Robme malé veci, ale s veľkou láskou. To je náročné! Jednou z príčin, prečo je toľko ľudí, ktorých postihuje depresia a iné prejavy neurózy, je aj to, že ich prežívanie života spočíva v tom, čo bude, alebo čo bolo. Mnohí ľudia neustále nariekajú nad tým, čo museli opustiť, alebo snívajú o tom, čo by mohli mať alebo čo by mohli dosiahnuť. Minulosť je za nami, budúcnosť je neistá a nemusí prísť. Veľké veci konajú veľkí ľudia. Aby sme však mohli plniť tu a teraz to, čo máme, na to netreba nič veľké. Stačí trochu ochoty a lásky.
Návodom na prežívanie a plnenie Božej vôle je metóda malých krokov. Je to cesta hrdinstva, kde sa necítime ako hrdinovia. Je to cesta pokoja pre toho, kto je utrápený a kto nerezignuje. Je to cesta viery. „Každá chvíľa, ktorú ti Boh dáva, je nesmierny poklad. Nepremárni ho. Nenaháňaj stále ktovie aký zajtrajšok. ´Ži lepšie, ako môžeš, mysli lepšie, ako môžeš, a vydaj zo seba to najlepšie už dnes. Lebo dnešok sa čoskoro zmení na zajtrajšok a zajtrajšok sa čoskoro zmení na večnosť.“ Človeku, ktorý nevie, čo má robiť, či dobre plní Božiu vôľu, Charles Foucauld ponúka takýto recept: „Pýtaj sa sám seba: Ako by zmýšľal Ježiš, čo by hovoril a konal na mojom mieste? – A tak rob aj ty!“
Sv. Terézia z Lisieux pred svojou smrťou povedala: „Cítim, že moje poslanie sa práve začína, moje poslanie učiť milovať Pána Boha, tak ako ho ja milujem, venovať moju malú cestu dušiam. Ak Pán Boh vyslyší moje želania, svoje Nebo budem prežívať na zemi až do konca sveta… Chcem prežívať svoje Nebo tak, že budem konať dobro na zemi.“ Konať dobro na zemi, prežívať kúsok neba už tu na zemi, nám dáva prítomnosť Ježiša v Eucharistii. Je to tretia sviatosť, ktorá nás vovádza do života s Bohom. Vo Sviatosti oltárnej je medzi nami prítomný Ježiš, a tam je celé nebo. Keď prijímame Eucharistiu, máme účasť na živote v Nebi.
Mária nás povzbudzuje, aby sme boli šťastní po celý svoj život, už tu na zemi, a ak život prežijeme v prítomnosti Ježiša, tak aj v nebi. Potom budeme môcť ako Mária spievať svoj Magnifikat za všetko dobro, ktoré nám Boh udelil na zemi. Amen.
P. Rudolf Bartal, OCD
[1] FERRERO, B. : Tajomstvo červených rybiek. Bratislava : Don Bosco, 2003, s. 76.