Rozpráva o tom, ako veľmi vďačí Pánovi  za to, že jej dal odovzdanosť v takých veľkých útrapách, a ako si za sprostredkovateľa vybrala slávneho svätého Jozefa a ako jej to veľmi prospelo.

    1. Po týchto štyroch dňoch v kóme⁶³ som zostala v takom stave, že iba Pán môže poznať neznesiteľné muky, ktoré som v sebe cítila: jazyk na kúsky od rozhryzenia; hrdlo, ktorým nič neprešlo a také veľmi slabé, že som sa dusila, lebo ním nemohla prejsť ani voda. Celá som si pripadala ako rozložená, blúznila som, celá skrútená, stočená do klbka – lebo to bol výsledok  utrpenia tých dní – bez toho, aby som mohla pohnúť ramenom alebo nohou či rukou alebo hlavou, ako keby som bola mŕtva, pokiaľ mnou nehýbali iní. Zdá sa mi, že som mohla hýbať iba jedným prstom na pravej ruke. Nuž, nebolo možné sa ma dotknúť, lebo všetko bolo také zranené, že som to nemohla zniesť. Prenášali ma tak, že ma vložili do prestieradla. Tak to bolo až do Veľkej noci.⁶⁴ Len keď sa ma nedotýkali, bolesti mi často prestávali, a vďaka malému odpočinku som sa hneď považovala za zdravú, lebo som sa obávala, že by mi mohla chýbať trpezlivosť. A tak som bola veľmi spokojná, keď som videla, že nemám také ostré a neustále bolesti, hoci veľmi kruté zimnice z častých horúčok,⁶⁵ktoré mi zostali, boli neznesiteľné. Môj odpor k jedlu bol veľmi veľký.

    2. Tak veľmi som sa chcela vrátiť do kláštora, že som sa tam nechala odniesť.⁶⁶ Tú, ktorú očakávali mŕtvu, dostali s dušou, ale telo na tom bolo horšie, ako keby bolo mŕtve, takže pozerať sa naň vyvolávalo ľútosť. Aká veľká bola moja slabosť, to sa nedá ani povedať, lebo telo malo už iba kosti. Tento stav trval viac ako osemnásť mesiacov, ochrnutie trvalo asi tri roky, hoci sa stav zlepšoval.⁶⁷ Keď som sa začala plaziť po štyroch, chválila som Boha. Týmto všetkým som prešla s veľkou odovzdanosťou a okrem týchto začiatkov aj s veľkou radosťou, pretože všetko toto sa mi zdalo ničím v porovnaní s bolesťami a mukami na počiatku choroby. Bola som úplne zmierená s Božou vôľou, aj keby ma tak ponechal navždy. Zdá sa mi, že jedinou mojou túžbou bolo uzdraviť sa len preto, aby som sa mohla sama modliť, ako som bola zvyknutá, lebo počas choroby to nebolo možné. Veľmi často som sa spovedala. Rozprávala som veľa o Bohu, takže to všetkých povznášalo a čudovali sa trpezlivosti, ktorú mi Pán dával. Keby však nepochádzala z Božej ruky, zdalo sa nemožné, aby som mohla znášať toľko zla s takou spokojnosťou. 

    3. Veľkou vecou bolo, že Boh mi v modlitbe udelil milosť: dal mi pochopiť, čo znamená milovať ho, lebo v tej dobe som v sebe videla tieto čnosti⁶⁸ ako nové, hoci nie silné, lebo nestačili na to, aby ma udržovali v spravodlivosti:⁶⁹nehovoriť zle o  nikom, aj keby išlo o akokoľvek malú vec. Pre mňa však bolo obvyklé vylúčiť každé reptanie, pretože som si veľmi dávala pozor, aby som o druhej osobe nechcela hovoriť, ani nehovorila to, čo by som nechcela, aby sa hovorilo o mne.⁷⁰ Uplatňovala som to veľmi dôsledne pri príležitostiach, ktoré sa mi naskytli, hoci nie celkom dokonale, lebo občas – keď to pre mňa bolo výnimočne dôležité – som trochu poklesla, ale obyčajne to tak bolo. A tak som tých, ktorí so mnou bývali a rozprávali sa so mnou, o tom natoľko presvedčila, že si na to zvykli. Roznieslo sa, že tam, kde som bývala, mali „krytý chrbát“⁷¹ a v tom zotrvávali aj tí, s ktorými ma spájalo priateľstvo a príbuzenstvo. A ja som ich to učila; aj keď v iných veciach musím skladať Bohu účty zo zlého príkladu, ktorý som im dávala. Nech sa Jeho Majestátu zapáči, aby mi odpustil, lebo som bola príčinou mnohého zla, síce nie s takým zlým úmyslom, aby z neho vzišlo také dielo.⁷²     

4. Zostala mi túžba po samote, náklonnosť k rozjímaniu a  rozhovorom o Bohu, takže keď som sa mala s kým rozprávať o Bohu, prinášalo mi to viac uspokojenia a osvieženia než všetka zdvorilosť – alebo lepšie povedané, hrubosť – vo svetskej konverzácii. Túžila som prijímať a spovedať sa oveľa, oveľa častejšie; nesmierne rada som čítala dobré knihy. Cítila som veľkú skrúšenosť, že som urazila Boha, lebo často, ako si spomínam, som sa neodvažovala modliť sa, keďže som sa bála nesmiernej ľútosti, ktorú by som pociťovala ako veľký trest za to, že som ho urazila. Toto vo mne potom rástlo do takej krajnosti, že neviem, k čomu by som prirovnala tieto muky. A nebolo to nikdy ani trochu zo strachu, ale keďže som si pripomínala dary, ktoré mi Pán udelil v modlitbe, a ako veľa som mu dlžná, a videla som, ako zle mu to splácam, nemohla som to zniesť.⁷³ A nesmierne som sa na seba hnevala pre mnohé slzy, ktoré som kvôli svojej vine prelievala, keď som videla nepatrnú nápravu, lebo nestačili moje rozhodnutia ani úsilie, ktoré som vynakladala, aby som znova nepadala tým, že som sa vystavovala príležitostiam k hriechu. Zdalo sa mi, že tieto slzy sú falošné a vzápätí sa mi vina javila ako väčšia, lebo som videla veľkú milosť, ktorú mi Pán preukazoval, keď mi ju dával, a veľkú skrúšenosť. Usilovala som sa hneď vyspovedať a robila som – zdá sa mi – zo svojej strany, čo som mohla, aby som sa vrátila do stavu milosti. Celá škoda spočívala v tom, že som neodstránila koreň príležitostí, a v spovedníkoch, ktorí mi pramálo pomáhali. Keby mi totiž povedali, v akom som nebezpečenstve a že som povinná nemať tamtie kontakty, verím, že by sa to bolo napravilo. Lebo v žiadnom prípade by som nezniesla zotrvávanie v smrteľnom hriechu čo len jediný deň, pokiaľ by som o tom vedela. Všetky tieto známky Božej bázne mi vzišli z modlitby a tou najväčšou bolo, že som kráčala zahalená do lásky, lebo sa mi neukazoval trest. Po celú dobu, keď mi bolo tak zle, pretrvávala vo mne veľká ostražitosť môjho svedomia, pokiaľ ide o smrteľné hriechy. Ó, ochraňuj ma, Bože, lebo som túžila po zdraví, aby som mu viac slúžila, a to potom bolo príčinou celej mojej škody! 

    5. Keď som videla, aká som ochrnutá a ako zle so mnou v takom mladom veku zaobchádzali pozemskí lekári, rozhodla som sa obrátiť na nebo, aby ma uzdravili. Túžila som po zdraví napriek tomu, že som to⁷⁴ niesla s radosťou, a niekedy som myslela na to, že ak by som ako zdravá mala byť zatratená, je lepšie zostať v tomto stave. Napriek tomu som si však myslela, že by som Bohu poslúžila oveľa viac svojím zdravím. V tom spočíva náš klam, že sa úplne nepoddáme tomu, čo koná Pán, ktorý vie lepšie, čo je pre nás dobré.

    6. Začala som viac rozvíjať svoju zbožnosť počas svätej omše a osvedčené modlitby – lebo som nikdy nebola priateľkou iných pobožností, ktoré vykonávajú niektoré osoby, najmä ženy, s ceremóniami, ktoré som nemohla zniesť a ich pritom privádzali k zbožnosti. Neskôr sa ukázalo, že neboli vhodné, lebo boli poverčivé – a vzala som si za obhajcu a pána slávneho svätého Jozefa a začala som sa mu veľmi odporúčať.⁷⁵ Zreteľne som videla, že čo sa týka tejto potreby, tak ohľadom iných, väčších, týkajúcich sa cti a zatratenia duše, tento môj otec a pán mi pomohol oveľa lepšie, než som ho o to dokázala vôbec poprosiť. Nespomínam si, že by sa bol ku mne obrátil chrbtom, keď som ho o niečo prosila. Veľké milosti, ktoré mi Boh udelil prostredníctvom tohto blaženého svätca, sú vecou, ktorá ma prekvapuje. Z akýchnebezpečenstiev tela i duše ma vyslobodil!  Iným svätcom, ako sa zdá, udelil Pán milosť, že nám pomáhajú pri jednej potrebe, pri tomto slávnom svätom mám však skúsenosť, že pomáha vo všetkých potrebách. A Pán nám chce dať na vedomie, že tak ako mu bol podriadený na zemi – lebo vďaka tomu, že bol považovaný za otca, keďže bol Pánovým pestúnom, mohol mu prikazovať (Lk 2, 51) –, tak aj v nebi Pán koná, o čo ho svätý Jozef prosí. To videlo z vlastnej skúsenosti tiež niekoľko ďalších osôb, ktorým som navrhla, aby sa mu odporúčali; a dokonca je veľa tých, ktorí si ho znova uctievajú, keď zažili túto pravdu.

    7. Usilovala som sa sláviť jeho sviatok s čo najväčšou slávnostnosťou, akej som bola schopná, ale skôr plná márnosti než ducha, lebo som chcela, aby sa tak dialo veľmi veľkolepo a dobre, hoci s dobrým úmyslom.⁷⁶ Lenže toto bolo u mňa zlé: pokiaľ mi Pán dával nejakú milosť na konanie dobra, bolo to plné nedokonalostí a mnohých chýb. V uskutočňovaní zla a vo veľkoleposti a márnosti som bola veľmi zbehlá a usilovná. Kiež mi to Pán odpustí! Chcela som všetkých presvedčiť, aby mali úctu k tomuto slávnemu svätcovi, a to pre veľkú skúsenosť, ktorú mám ohľadom dobier, ktoré získava od Boha. Nepoznala som osobu, ktorá by k nemu mala pravú úctu a konala k nemu zvláštne pobožnosti, a nevidela by, ako pokročila v čnosti; lebo dušiam veľmi prospieva, keď sa mu odporúčajú. Zdá sa mi, že je to už niekoľko rokov, čo vidím, ako sa vždy uskutoční to, o čo ho v tom roku na jeho sviatok prosím. A ak je prosba trochu pokrivená, on ju narovná na moje väčšie dobro. 

    8. Keby som bola osobou, ktorá  by mala poverenie písať, veľmi rada by som sa rozpísala oveľa podrobnejšie o milostiach, ktoré vyprosil tento slávny svätec mne aj iným osobám. Aby som však nerobila viac ako to, čo mi prikázali, v mnohých veciach budem stručnejšia, než by som chcela, v iných zasa rozvláčnejšia, než treba, napokon ako ten, kto má vo všetkom dobrom málo schopnosti rozlišovať. Toho, kto by mi neveril, iba prosím, pre Božiu lásku, aby to vyskúšal, a na vlastnej skúsenosti uvidí, akým veľkým dobrom je odporúčať sa tomuto slávnemu Patriarchovi a prejavovať mu úctu. Najmä osoby oddané modlitbe by mu mali byť vždy naklonené, lebo neviem, ako je možné myslieť na Kráľovnú anjelov v dobe, keď si toľko vytrpela s Dieťaťom Ježišom, a nevzdávať vďaku svätému Jozefovi, ktorý jej v tom pomohol.⁷⁷  Kto by nenašiel učiteľa, ktorý by ho naučil modlitbe, nech si za učiteľa vezme tohto slávneho svätca a na ceste nezablúdi. Kiežby sa páčilo Pánovi, aby som ja nepoblúdila tým, že sa o ňom odvažujem hovoriť, lebo aj keď som mu vždy verejne preukazovala úctu, v pobožnostiach a v jeho napodobňovaní som robila vždy chyby.  On dal totiž najavo, aký je, keď spôsobil, že som mohla vstať a chodiť a nezostala som ochrnutá; a ja som dala najavo, aká som, tým, že som zle využila túto milosť. 

    9. Kto by povedal, že by som mala padnúť tak skoro, po toľkých Božích daroch, potom, čo mi Jeho Majestát začal dávať čnosti, ktoré ma prebúdzali k tomu, aby som mu slúžila; potom, čo som  sa videla takmer mŕtva a v takom veľkom nebezpečenstve, že budem zatratená; potom, čo mi vzkriesil telo, a že všetci, ktorí ma videli, čudovali sa, že ma vidia živú!? Čo to znamená, Pane môj? V takom nebezpečnom živote máme žiť? Keď toto píšem, zdá sa mi, že s tvojou priazňou a pre tvoje milosrdenstvo by som mohla povedať to, čo svätý Pavol, hoci nie s takou vznešenosťou, že nežijem ja, ale ty, môj Stvoriteľ, žiješ vo mne (porov. Gal 2, 20) – v súlade s tým, ako ma niekoľko rokov – nakoľko to môžem rozumieť – držíš svojou rukou a vidím svoje túžby a odhodlanie. A istým spôsobom som sa v týchto rokoch v mnohých ohľadoch zo skúsenosti presvedčila, že nerobím nič proti tvojej vôli, aj keby išlo o najmenšiu vec, hoci tvoj Majestát musím veľmi urážať, bez toho, aby som si to uvedomovala. A tiež sa mi zdá, že neexistuje vec, ktorá by sa mi pre tvoju lásku ponúkla, aby som ju s veľkou odhodlanosťou neuskutočnila. Av niektorých si mi pomohol, aby som ich vykonala, a nemilujem svet ani nič v ňom. Ani sa mi nezdá, že by ma tešilo čokoľvek okrem teba, a všetko ostatné sa mi javí ako ťažký kríž. Môžem zaiste klamať samu seba a je možné, že to, čo som povedala, nemám. Veľmi dobre však vidíš, Pane môj, že (nakoľko tomu môžem rozumieť) neklamem a bojím sa – a to veľmi oprávnene –, keby si ma znovu opustil.⁷⁸ Už totiž viem, kam siaha moja „sila“ a nedostatok čnosti, pokiaľ mi ju nedávaš  vždy ty a nepomáhaš mi, aby som ťa neopustila. A kiež sa zapáči tvojmu Majestátu, aby som ani teraz nebola Tebou opustená, keď som presvedčená o tomto všetkom.⁷⁹ Neviem, ako chceme žiť, veď všetko je také neisté! Pane môj, zdalo sa mi nemožné, aby som ťa celkom opustila; a keďže som ťa toľkokrát opustila, nemôžem sa prestať báť, lebo keď si odo mňa iba trochu poodstúpil, bola som v tej chvíli na zemi. Buď vždy zvelebený, lebo aj keď som ťa ja opúšťala, ty si ma celkom neopustil a podával si mi svoju ruku, aby som sa znova zdvihla. A veľakrát, Pane, som ju nechcela, ani som nechcela pochopiť, ako si ma často znova volal, o čom budem teraz hovoriť. 

úrivok: Kniha života 6 kapitola