Svätý Ján od Kríža poskytuje súčasnému človeku odpoveď na tri základné otázky: kým je Boh, kým je človek a tiež, aký je zmysel celého jeho života.
Na prvú otázku sv. Ján od Kríža odpovedá vo svojich dielach, v ktorých vydáva osobné svedectvo plné vášne hľadania a poznávania Boha. Boha, ktorý sa najplnšie a definitívne zjavuje v osobe svojho jednorodeného a milovaného Syna Ježiša Krista. Boha, ktorý sa pre Jána stal jedinou a najväčšou láskou, vášňou a túžbou.
Na jednej strane učiteľ noci neprestáva s námahou zdôrazňovať trancendentnosť Boha ako absolútneho Bytia prekračujúceho ľudské schopnosti poznania a chápania, a preto neraz sa nachádza v ťažkostiach vyjadriť, čím skutočne je dobrota, láska a krása Boha, ako aj šťastie zo spoločenstva s ním. Z druhej strany dar viery a tiež zvláštnej prirodzenej citlivosti, akou disponuje ako umelec a básnik, dokáže odkryť vo všetkom, a zvlášť v kráse stvorenia, odblesk samého Stvoriteľa, čo ešte viac posilňuje v ňom bolestnú túžbu „vidieť jeho tvár“.
Keď prejdeme k druhej otázke, môžeme potvrdiť, že svätý z Fontiveros vlastní neobyčajne ušľachtilú a optimistickú víziu človeka, ktorá nie je pozbavená realizmu. Dôstojnosť a veľkosť človeka je zakorenená v skutočnosti, že Boh ho stvoril z veľkosti svojej lásky ako dobrú bytosť. Obdaril ho slobodou a tiež mnohými vlastnosťami a darmi, ktoré ho povznášajú ponad zvyšok stvorenia. Stvoril ho pre seba, t. j. ako hovorí sv Augustín nasmerovaného v jeho podstate na Boha, schopného najhlbších a najkrajších pocitov a skutkov. Človek je korunovaním celého stvorenia.
Zároveň však mystický učiteľ vidí ohrozenie tejto veľkosti človeka, ktoré spočíva v zapletení sa do rôznych otroctiev. Všíma si drámu človeka vnútorne rozháraného, čo neskôr vyjadrí II. vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes (10): V samotnom človeku je veľa prvkov, ktoré v ňom navzájom bojujú. Ako stvorenie má totiž na jednej strane skúsenosť mnohorakých ohraničení, na druhej strane sa cíti neohraničený vo svojich túžbach a povolaný do vyššieho života. Priťahovaný mnohými vábeniami si musí z nich stále vyberať a niektorých sa zriekať. A čo viac tým, že je slabý a hriešny, neraz koná to, čo nechce, a nie to, čo by zasa chcel konať. Preto trpí rozpor v sebe samom.
Náš majster vo viere, ako ho opísal sv. Ján Pavol II., sa neuspokojuje potvrdením týchto faktov, ale tiež ukazuje cestu, ktorá vedie k prekonaniu tejto situácie. Cestu, ktorú symbolicky načrtol formou kresby hory Karmel a ktorú potom zoširoka objasnil a rozvinul vo svojom diele Výstup na horu Karmel.
Predsa len cantus firmus (hlavnou témou) celej jeho náuky je zdôraznenie pravdy, že skutočným cieľom a zmyslom ľudského života je zjednotenie človeka s Bohom cez vieru, nádej a lásku. Človek je povolaný do hlbokého spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou, do zbožštenia, a až tým získa svoju plnosť a dokonalosť a zároveň najväčšie šťastie.
P. Andrzej Szewczyk OCD