P. Rudolf Bartal, OCD
„Či veríte, alebo nie, na počiatku bola celá zem zelená a svieža ako lístok, ktorý práve vypučal. Medzi trávou pretekali tisícky potôčikov a figy, pomaranče, citrusy aj datle rástli spolu na jednom konári. Lev sa hral s baránkom a kmene ľudí žili spolu v pokoji, nevedeli, čo je to zlo. Pán povedal ľuďom: ,Táto zakvitnutá záhrada je vaša a vaše je aj ovocie. Nezabudnite však, že za každý zlý skutok nechám na zem spadnúť zrnko piesku, takže zelené stromy a čerstvá voda sa môžu nenávratne stratiť.’ Jeho napomenutie ľudia dlho poslúchali a pamätali naň. No raz sa dvaja beduíni pohádali o ťavu. Len čo vyslovili prvé zlé slovo, Pán nechal spadnúť na zem zrnko piesku. Bolo také ľahké a maličké, že si ho nikto ani nevšimol. Krátko po slovách nasledovali skutky a mnohé ďalšie zrnká piesku padali na zem a pomaly vytvárali malú kôpku. Vtedy sa ľudia zvedavo zastavili a pýtali sa: ´Čo je to, Pane?´ ´Ovocie vašej zloby,´ odpovedal Pán. ´Zakaždým, keď budete konať nespravodlivo, keď zdvihnete ruku proti svojmu bratovi, keď budete klamať a podvádzať, pribudnú ďalšie zrnká piesku. Ktovie, či raz piesok nepokryje celú zem.´ Ľudia sa však začali smiať. ´Aj keby sme boli najfalošnejší z falošných, bolo by treba milióny miliónov rokov, aby nám tento ľahký prach uškodil. Kto by sa už len bál trochy piesku?´ Tak sa ďalej podvádzali a bojovali jeden proti druhému, kmeň proti kmeňu, až piesok pochoval zelené pasienky a polia, zakryl korytá potokov a vyhnal zvieratá, takže si ľudia čoraz ťažšie hľadali obživu. Tak vznikla púšť a odvtedy sa kmene potulujú medzi dunami, nosia so sebou stany a ťavy a myslia na zelenú krajinu, ktorú stratili. Niekedy sa im uprostred púšte zdá, že vidia veci, ktoré už neexistujú: modré jazerá a kvitnúce stromy. No tieto obrazy rýchlo zmiznú, ľudia ich volajú fatamorgána. Len tam, kde zachovávali Pánove zákony, rastú ešte zelené palmy a vyvierajú čisté pramene. Piesok ich nemôže pohltiť, ale obklopuje ich, ako more obklopuje ostrovy. Cestujúci ich volajú oázy. Tam sa zastavujú, aby si oddýchli a osviežili sa, tam si pripomínajú Pánove slová: ´Nepremeňte môj zelený svet na nekonečnú púšť.´
Teraz viete, prečo sa aj dnes na zemi púšte rozrastajú.“[1]
Jednou z príčin, prečo vznikajú púšte v srdciach ľudí, je aj závisť. Ďalší hlavný hriech. Jeden zo siedmich. Ako znie definícia závisti, aké sú jej skutky a ako sa dá nad ňou víťaziť?
Definícií je hneď niekoľko. Sv. Ján Damascénsky, ktorý žil v VIII. storočí, sa vyjadril o závisti ako o „smútku z toho, keď je druhý človek šťastný, alebo slávny“. Sv. Tomáš Akvinský definuje závisť ako „smútok nad dobrom niekoho druhého, alebo ako smútok z cudzieho dobra, keď človek vidí, že sa jeho vlastné dobro zmenšuje“.[2] Závisť je aj „neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní. Závisť sa odvodzuje od slova invidio (lat.) a znamená to: hľadieť so zlým úmyslom.“[3]
Z týchto definícií sa dá jednoznačne vyvodiť nasledujúce: vlastnosťou závisti je smútok, neopakovateľný smútok nad tým, že nemám to, čo majú iní, že nie som tým, čím sú iní, alebo akí sú iní… Žiaden z ostatných hriechov „nevyrába“ toľko smútku ako práve závisť. Obžerstvo sa teší z plného žalúdka a pocitu naplnenosti, pýcha z radosti, že je prvá, lakomstvo vidí seba a svoj zisk a to ho uchvacuje, smilstvo má pocit šťastia a radosti z dosiahnutia rozkoše, lenivosť z blahodárneho ničnerobenia… atď. A takto by sme mohli pokračovať s každým hriechom. Len závisť nepredstavuje a nezaručuje nijakú radosť. Iba smútok. Spolu s pýchou je tým najhorším hriechom, ktorým si napomáha diabol. V Knihe múdrosti sa píše: „Smrť prišla na svet zo závisti diabla“ (Múd 2, 24).
Prečo je závisť taká mrzká a odpudivá? Nie je to „najväčší hriech, ale je jediný, ktorý hriešnikovi neposkytuje žiadne potešenie, dokonca ani klamlivé a dočasné zadosťučinenie. Spôsobuje mu výlučne bolesť a žiaľ. Poukazuje na dve hlboké pravdy o povahe hriechu: zbavuje radosti a je obrovským podvodom.“[4]
Čo je predmetom závisti? Závisť vedie k tomu, aby sa ktosi cítil menší ako tí ostatní. Predmetom závisti je sláva, ktorú si ľudia závidia alebo ktorej sa dožadujú. Je to problém celebrít, ktoré túžia po sláve. „Kultúra celebrít je v podstate svetom závisti, pretože ukazuje ľudí, ktorí sa vystavujú na obdiv, alebo vystavujú na obdiv niečo zo svojho – vzhľad, herecké nadanie, športové výkony, slávu. Alebo seba. Je to kult, kde sa produkuje „lacná sláva“, len na chvíľu zažiariť s heslom: ´Pozri sa na mňa a záviď mi!´ Iným predmetom závisti a jej hnacím motorom je sila hospodárskeho rastu vyspelých a rozvojových krajín. Kde by boli svetové ekonomiky, keby nebolo závisti?! Súťaživosť, ako ju hlučne nazývajú, je iba o závisti. Čím viacej vyprodukovať, byť lepším a kvalitnejším, a hlavne byť PRVÝM. Príkladom, ako na nás vplýva v tomto smere závisť, je napríklad kúpa nového LCD televízora alebo úplne nového špičkového telefónu, smartfónu alebo auta. Často a väčšinou dôvodom kúpy týchto vecí je závisť, že ktosi iný to má a ak to má on, tak prečo by som to nemohol mať aj ja! Potláčame smútok z nevlastnenia tak, že to chceme mať aj my a aj to mať budeme!“[5]
Paradoxom závisti, aký sa šíri v dnešnom svete, je, že závisť je najnenávidenejšou, ale zároveň aj najžiadanejšou neresťou. „Svet v zajatí kultúry, ktorá nenávidí závisť, ale zároveň ju aj vyvoláva. Nechceme byť závistliví, ale predsa celý náš život je založený na závisti.“[6] Nesmieme si však mýliť závisť s ambíciou alebo túžbou človeka mať alebo získať dobro, ktorým disponuje iný človek. Túžba v pravom zmysle slova môže byť dobrá, ale je tu aj isté nebezpečenstvo, že tá túžba po získaní dobra sa môže stať lakomstvom, ak ju dobre „neukočírujeme“.[7]
Závisť je protikladom lásky. Predmetom lásky ako aj závisti je dobro blížneho. Rozdiel medzi nimi je však neporovnateľný. Láska sa raduje z dobra blížneho; závisť smúti z dobra blížneho. V podstate je závisť ťažkým hriechom. Trápenie z úspechov blížneho je jedným zo spôsobov závisti, keď niekto smúti z dôvodu úspechu blížneho. Zvlášť to vidieť hlavne vtedy, keď sa usilujeme zabrániť takýmto úspechom. Prejavom závisti je aj škodoradosť.[8] Závisť ako neresť potom plodí ešte väčší hriech a tým je nenávisť. Nenávisť spolu s našepkávaním, nactiutŕhaním, jasotom v protivenstvách a trápením v úspechoch sú dcérami závisti.[9] Hnev vedie tiež k nenávisti, ale rozdiel medzi hnevom a závisťou je ten, že hnev sa v nepravidelných dávkach dožaduje, aby boli potrestaní tí, ktorí dosiahli nejaký úspech, ale viac, ako si to spravodlivosť vyžaduje, a závisť smeruje priamo k nenávisti, ale oveľa kratšou cestou. Lebo vlastnosťou závisti je nenávidieť blížneho za to, čo dobré má alebo akým dobrom disponuje.[10]
Ukážkovou situáciou je biblický príbeh o dvoch bratoch: Kainovi a Ábelovi. Kain zabil Ábela. Mnohí exegéti sa pýtajú a hľadajú riešenie, prečo Boh neprijal obetu Kaina. Dôležitejšie je však poznať to, čo spôsobil Kainov postoj voči jeho bratovi Ábelovi. Kain zabil Ábela zo závisti. Tomuto skutku predchádzala situácia, keď sa Kain veľmi rozhneval, ako o tom píše Kniha Genezis: „Tu Pán povedal Kainovi: ´Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?´ Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: ´Vyjdime si von!´ A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho“ (Gn 4, 5b – 8).
„Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár?“ Závisť pôsobí práve takto. Nikdy nezačína predmetom, na
ktorý sa závisť zameriava, ale začína vtedy, keď sa hrozí päsťou k nebu, keď pociťuje frustráciu z veľkej nespravodlivosti. „Prečo mi Boh nedal to, čo chcem, čo potrebujem a čo si zaslúžim“? Až potom sa Kainov hnev obrátil voči jeho bratovi a z nespravodlivosti sa rodí závisť, ktorá vedie k vražde brata: „Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi:´Vyjdime si von!´ A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho.“
Niečo podobné, no nie až v takej miere, sa môže stať aj nám, napríklad v súvislosti s talentami, vecami, ktoré sa iným podarili, skúškami, vzťahmi… Môže sa stať, že na začiatku budeme obviňovať Boha za to, čo sa stalo, a potom to bude viesť k iným, vážnejším veciam. Často, hlavne v situáciách, ako je napríklad smrť, sa stretávame s tým, že ľudia obviňujú Boha za to, čo sa stalo. Alebo v situáciách, ktoré sa týkajú rodín – dedičského konania, majetkov a podobne.
„Tu Pán povedal Kainovi: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ Kain pociťuje veľkú nespravodlivosť. Tu sa ešte nedopustil ničoho zlého. Mať pocit, že život je voči mne nespravodlivý, že ktosi iný sa má lepšie ako ja, že si podľa nás toľko toho nezaslúži, ešte nie je nič zlé. Vidíme však, že Kain sa neovládol a povedal bratovi, aby vyšli na pole, neodpovedá na slová Boha a potom brata zabije. Mohol sa od Boha odvrátiť, ale mohol zmeniť aj názor a začať Bohu dôverovať. On si vybral to prvé. Kresťanský názor na takéto situácie je: „Nie všetko sa deje preto, lebo Boh to tak chce.“ Tu si musíme uvedomiť, že existuje dobro a zlo vo svete. Prečo sa toto deje a takto sa deje? Iným sa darí lepšie v práci, v škole, vo vzťahoch… Ja som predsa nič zlé neurobil… Tu existuje iba jedno riešenie: Namiesto toho, aby som sa hneval na Boha, ponúka sa nové riešenie, ako sa mám na tie situácie pozerať, a to inakšie – chápať Boha ako riešenie, nie ako problém.[11]
Ako sa dá bojovať so závisťou?
1. Byť vďačný za všetko!
2. Vážiť si svoje dary, talenty a rozvíjať ich, a vážiť si talenty a dary mojich blízkych.
„Talenty“ nie sú rozdelené v rovnakej miere (KKC 1936). Tieto rozdiely patria do Božieho plánu. Boh chce, aby každý dostával od druhých, čo potrebuje, a aby sa tí, čo majú osobitné „talenty“, podelili s ich dobrodeniami s tými, ktorí to potrebujú. Rozdiely pobádajú a často zaväzujú ľudí k veľkodušnosti, dobroprajnosti a podeleniu sa; podnecujú kultúry, aby sa navzájom obohacovali (KKC 1397). Svätá Katarína Sienská píše vo svojom diele o Božej prozreteľnosti na tému talentov: „Rozdeľujem čnosti tak rozdielne, že nedám každému všetky, ale jednu dám jednému, inú druhému… Jednému dám predovšetkým lásku, druhému spravodlivosť; jednému poníženosť, druhému živú vieru… A tak som dal mnohé dary a milosti čností a iných duchovných a časných darov tak rozdielne, že som neudelil všetko iba jednej osobe, aby ste nevyhnutne mali príležitosť preukazovať si jeden druhému lásku…; chcel som, aby jeden potreboval druhého a aby všetci boli mojimi služobníkmi pri rozdeľovaní milostí a darov, ktoré dostali odo mňa“ (KKC 1397). V duchovnom zmysle sa o talentoch hovorí ako o šanci, ale zároveň je to aj veľký dar a príležitosť k zmene.
3. Postaviť Boha na prvé miesto – zničiť všetkých bôžikov, ktorí tam nemajú byť. Takto pochopiť, že aj napriek tomu, že mám v srdci závisť, zlobu, nenávisť, aj tak ma Boh miluje, som milovaný Bohom a takýmto spôsobom mám Bohu zveriť svoje problémy a stať sa nástrojom pokoja.[12]
[1] FERRERO, B.: Nebo v našom dome. Bratislava : Don Bosco, 2011, s. 40 – 41.
[2] Porov. MICHALOV, J.: Sedem hlavných hriechov. Bratislava : Lúč, 2002, s. 43.
[3] Porov. tamže.
[4] KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Bratislava : Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, s. 124.
[5] Porov. TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2009, s. 49 – 50.
[6] Tamže, s. 51.
[7] Porov. KREEFT, P.: cit. d., s. 123.
[8] Porov. MICHALOV, J.: cit. d., s. 44 – 45.
[9] Porov. tamže, s. 45.
[10] Porov. KREEFT, P.: cit. d., s. 125.
[11] Porov. TOMLIN, G.: cit. d., s. 52 – 57.
[12] Porov. tamže, s. 64.