P. Rudolf Bartal, OCD

„Konferencier na začiatok svojho prejavu zamával zelenou stoeurovou bankovkou. „Kto chce túto bankovku?” opýtal sa publika. Zdvihlo sa veľa rúk a konferencier pokračoval: „Skôr ako vám ju dám, musím niečo urobiť.” Pokrkval ju v rukách a opýtal sa: „Kto ju ešte stále chce?” Ruky sa znovu zodvihli. „A ak urobím toto?” Hodil bankovku o stenu, a keď dopadla na zem, pošliapal ju. Potom ju znova ukázal publiku. Už bola špinavá a zničená. „Ešte ju niekto chce?” Ruky sa, samozrejme, opäť zdvihli. Hoci bankovka bola doničená, nestratila svoju hodnotu.

Veľakrát budeme v živote zranení, pošliapaní, trýznení a urážaní, a predsa nestratíme svoju hodnotu. Ak ju máme!“ [1]

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) nás učí, že „hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit“ (KKC 1865). Vieme tiež, že neresti zoraďujeme podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich môžeme dať do súvisu s hlavnými hriechmi. Jedným z nich je aj smilstvo (porov. KKC 1866).

Každý pokrstený je povolaný k čistote; je povolaný k tomu, aby viedol čistý život podľa svojho životného stavu – v panenstve, v Bohu zasvätenom spôsobe života, iný podľa toho, aký život vedie – v manželstve, alebo je slobodný. Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní v zdržanlivosti; napríklad snúbenci sú povolaní zachovať čistotu v zdržanlivosti. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si preto navzájom pomáhať v čistote (porov. KKC 2348 – 2350).

Smilstvo je „telesné spojenie medzi slobodným mužom a slobodnou ženou mimo manželstva. Je v závažnom protiklade k dôstojnosti osôb a ľudskej sexualite, prirodzene určenej  k dobru manželov ako aj na splodenie a výchovu detí. Okrem toho je aj ťažkým pohoršením, ak má za následok mravný úpadok mládeže“ (KKC 2353).

Stačí, keď sa pozrieme na okolitý svet a zistíme, že „naša spoločnosť je doslova presýtená sexom. Ak by zajtra zhýralosť a chlipnosť odrazu zmizli, naša spoločnosť by sa ocitla na pokraji ekonomického úpadku v dejinách ľudstva.“[2] Takýto stav, keď sa zbožšťoval sex, tu bol vždy, ale dnes ide o extrémne silnú formu tejto skutočnosti.

Ako sa od seba líšia sex, pohlavná túžba, žiadostivosť a smilstvo?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že keď Boh stvoril človeka na svoj obraz ako muža a ženu, tak ich „požehnal a povedal im: ´Ploďte a množte sa a naplňte zem´ (Gn 1, 28a). To znamená, že Boh nie je absolútne proti prokreácii – tvorbe nového života – a ani sexuálny hriech nie je najvážnejší hriech preto, lebo sľubuje najväčší pôžitok. Takto kedysi zmýšľali stoici a kantovci. Nie však kresťanstvo ani jeho morálka. Najzávažnejším hriechom je pýcha, lebo ona pochádza od diabla, je diabolským hriechom. Smilstvo nepochádza ani od diabla, ani zo sveta, ale je záležitosťou tela. Sex nevynašiel diabol, ale Boh; to Boh dal človekovi úprimnú radosť a pôžitok zo sexuálneho spojenia muža a ženy.[3] Vidíme však, že smilstvo, žiadostivosť a cudzoložstvo sú hriechom. Kresťanstvo a jeho morálka vôbec neodsudzuje sex a ani pohlavnú túžbu ako takú. Sú to dary, ktoré sú od Boha, a to, že sa morálka stavia nepriateľsky voči smilstvu, neznamená, že je nepriateľsky nastavená aj proti sexu!

Krstom nám boli „odpustené všetky hriechy: dedičný hriech a všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy“ (KKC 1263), ale ostali v nás „niektoré časné následky hriechu, ako je utrpenie, choroba, smrť alebo krehkosť, ktorá je spojená so životom – naše charakterové vlastnosti, a takisto aj náklonnosť k hriechu, ktorá sa volá žiadostivosť – alebo ohnisko hriechu (porov. KKC 1264). Ak sa však žiadostivosť úplne zmocní človeka, tak zničí všetko – jeho myšlienky, jeho povesť, vzťahy a dokonca aj telo. Môže viesť k rozvráteniu manželstva, k hanbe, k nekonečnej ľútosti, k zneužívaniu, k znásilňovaniu.[4]

Ak je sex dobrý a smilstvo nie, aký je medzi nimi rozdiel? Ku smilstvu dochádza vždy vtedy, keď sa „sexuálna príťažlivosť stáva vo vzťahu dvoch ľudí dominujúcou a všetkým. Dochádza k nemu, keď jedna vec, na ktorú človek myslí, keď niekoho vidí, keď vidí jeho telo, mu spôsobuje túžbu vziať si ho, mať ho vo svojej moci, podmaniť si ho, vlastniť ho. Toto sa môže stať v manželstve, ale aj mimo manželstva.“[5] Žiadostivosť chce dobývať, dosiahnuť uspokojenie a zmocniť sa ho; smilstvo je prostriedkom, ako sa dá uspokojiť táto túžba, alebo ako sa dá uvoľniť sexuálne napätie. Tu je veľkým problémom pornografia. Často sa argumentuje tým, že, nikto nenúti človeka, aby sa pozeral, veď to môže kedykoľvek vypnúť, ale problém je v tom, že nie sme až takí vyrovnaní, aby sme boli schopní rozvážne a s chladnou hlavou vedieť si vybrať to, čo by sme mali. Ďalším argumentom môže byť aj to, že je to neškodné uvoľnenie sexuálneho napätia. Musím sa zbaviť toho, čo ma trápi, a na to stačí pár kliknutí na stránky s takýmto obsahom, alebo masturbácia či iné sexuálne aktivity. Ospravedlňuje sa to tým, že sexuálna túžba je ako jedlo. Keď som hladný, najem sa. Problém je však v tom, že smilstvo je ako ekzém. Čím viac si škrabem postihnuté miesto, tým väčšmi ma to svrbí!

Rozdiel medzi sexom a smilstvom je zásadný: ak sa sex chápe správne – človeku ide o to, aby dával a tiež aby prijal, tak potom hlavnou pohnútkou smilstva je len dostávať; a hoci dôjde k dočasnému pôžitku a uspokojeniu, vedie to nakoniec k frustrácii.[6] Sexuálna túžba ako taká vôbec nie je hriechom. Niekedy je aj morálnou povinnosťou. Manželia by ju mali pociťovať navzájom a vedome ju pestovať v súlade s láskou, akú majú voči sebe, a s rešpektovaním seba navzájom.[7]

S týmto sa vynára aj otázka: „A čo je na tom zlé, že spolu spíme, keď sa máme radi, keď sa milujeme? Na to, aby sme mohli spolu ´robiť tie veci´, predsa nepotrebujeme byť manželmi, nepotrebujeme na to ´papier´!“ Ako môžeš povedať, že niekoho miluješ, ak lásku chápeš iba ako nejaký cit? V prvom rade si musíme uvedomiť, že láska, akú dáva Boh ženám a mužom, nie je povinnosťou, ba viac – ona je prikázaním. Ježiš hovorí: „Prikázanie nové vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som aj ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Neznamená to, že tento príkaz lásky predtým neexistoval. Ale s Ježišom nadobudne hlbší a rýdzejší význam a charakter. Láska nie je iba cit, hoci je to najvzácnejší dar. Je to čosi viac ako len cit. Ak by bola láska iba citom, potom by sme si mohli myslieť, že ak necítime, tak ani nemilujeme. „Milovať niekoho je rozhodnutie; a kto ho prijme, tomu Boh dáva radosť.“ Miluješ niekoho preto, že ťa priťahuje nejakým spôsobom? A čo keď sa stane, že sa ráno zobudíš a ten pocit už v tebe nebude? Pravá láska znamená, že si vážim toho druhého, že sa mu bezvýhradne odovzdám, že ho budem milovať až natoľko, že mu budem verný, že ho budem milovať aj vtedy, keď sa mu niečo nepodarí, keď skrachuje, keď ja budem musieť vo vzťahu viac dávať, ako len prijímať. Čo sa stane, keď ten druhý náhodou ochorie, alebo sa mu pritrafí niečo iné? Zostanem mu verný? Odkiaľ vieme, že to vydržíme až do konca? Verná láska je záväzkom, ktorý som urobil voči druhej osobe. Preto si aj pri vysluhovaní manželstva pozývajú snúbenci svedkov, aby pred nimi vyjadrili svoju lásku a súhlas, aby neboli žiadne pochybnosti, že tí dvaja sa dávajú jeden druhému navždy. Manželstvo je viac ako kus papiera. Ak miluješ takýmto spôsobom a takouto láskou, môžeš si spokojne a bez zábran užívať sex a pritom sa dávať aj bez toho, aby si mal výčitky svedomia. Ale ak nie, tak ani nehovor o tom, že niekoho miluješ, a tiež by si sa mal v takom prípade radšej sexu zdržať![8]

Najdôležitejšie nie je to, aby sme vedeli, čo je smilstvo, ale ako proti nemu víťaziť:

1. Uvedomiť si, že pôsobí vo mne Božia milosť. „Boh v úsilí predísť pýche dovolí niektorým ľuďom upadnúť do telesných hriechov, ktoré síce nie sú až také závažné, no o to zahanbujúcejšie. Ako múdry lekár radšej nechá pacienta, v úsilí vyliečiť jeho ťažkú chorobu, trpieť niečím menej nebezpečným, tak aj Boh poukazuje na ohavnosť pýchy tým, že na vyliečenie z nej necháva človeka upadnúť do iných hriechov.“[9]
2. Boh nie je náhradou za sex, ako hlásal Freud. Sex však často býva náhradou za Boha. Najväčšou vášňou je upnúť sa na Boha. Ak chceme prekonať žiadostivosť, mali by sme v prvom rade milovať Boha.
3. Potrebujeme neustále čistý mozog. Ak si ho zanášame špinou, naše myšlienky sú ako divé zvery a dokáže ich skrotiť iba Ježiš; učme sa odovzdávať mu ich.
4. Žiadostivosť je závislosť a treba sa na ňu tak aj pozerať. Všetko je milosť.
5. Utiekať sa k Panne Márii – ona je pre nás ľudí vzorom čistej a nezištnej lásky, nie hrubosti a necitlivosti.[10]

---

[1] FERRERO, B.: Koľko stojí zázrak? Bratislava : Don Bosco, 2009, s. 24.
[2] KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Redemptoristi – Slovo medzi nami :Bratislava, 2007, s. 169.
[3] Porov. tamže, s. 170. 
[4] Porov. TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství. 2009, s. 95.
[5] Tamže, s. 96.
[6] Porov. tamže, s. 97.
[7] Porov. tamže, s. 172.
[8] Porov. tamže, s. 106.
[9] KREEFT, P.: cit. d., s. 101.
[10] Porov. tamže, s. 173 – 175.

P. Rudolf Bartal, OCD