20. júla oslavujú karmelitáni sviatok proroka Eliáša. Táto nádherná postava zo Starého zákona je jednou z dvoch veľkých postáv, o ktoré sa karmelitáni opierajú a ktoré im pomáhajú orientovať svoj život. Druhou postavou je Mária, matka nášho Pána. Rozprávanie o Eliášovi sa nachádza v 1. a 2. knihe kráľov (1 Kr 17 – 2 Kr 2). Sústredíme sa teraz na dve myšlienky, s ktorými sa môžeme stretnúť v týchto biblických príbehoch a ktoré zohrávajú v Karmeli osobitnú úlohu.
- Žije Boh, pred ktorého tvárou stojím
(Žije Pán, v ktorého službe stojím… – porov. slovenský preklad Biblie)
Je to charakteristické zvolanie, ktorým karmelitánsky rád opisuje svoju duchovnosť.
Touto vetou Eliáš potvrdzuje autoritu svojich slov. Slová – Boh žije – sú veľmi obsažné. Musíme sa tu pozastaviť nad nasledujúcim aspektom: skutočnosť, že Boh žije, označuje okrem iného aj to, že sa nenachádza niekde ďaleko, nespočíva sám v sebe, ale prostredníctvom svojho konania sa objavuje v nás ako žijúci, živý.
Stáť pred tvárou Boha znamená predovšetkým stáť v jeho službe. Slovo stáť musíme brať vážne, pretože nevoľník či otrok, nič neznamenajúci sluha, nestál pred svojím pánom, ale padal pred ním na zem. Pred pánom stál dvorný úradník zaťažený zodpovednosťou. Aj on bol v skutočnosti sluhom, bol však niekým mohol hľadieť svojmu pánovi do tváre; rozvíjal vlastnú iniciatívu v zhode so zámermi svojho vládcu. Človek, ktorý stojí pred pánom, je pozvaný zúčastniť sa na záležitostiach svojho pána, na všetkom, čím je a čo vlastní. Preto ten, komu je dovolené povedať: stojím pred tvárou Boha, môže hľadieť Bohu do tváre. Tvár Boha znamená obrátenie Boha k nám. Poznáme to z našich ľudských tvárí. Na tvári nejakého človeka možno rozpoznať, či ma berie vážne, či má o mňa záujem, či mi chce venovať pozornosť, či mi vychádza s láskou v ústrety alebo ma odmieta. Tvár druhého človeka mi umožňuje mať účasť na jeho živote. Tvár vyjadruje, ako sa človek cíti, či je smutný alebo veselý, sústredený alebo chaotický, či miluje alebo je pyšný. O tom všetkom sa môžeme dozvedieť, keď hovoríme o tvári Boha. Boh nám dovoľuje hľadieť do jeho tváre; nie je nedostupný, ale delí sa s nami o seba samého.
Tradícia Karmelu dbá o uskutočňovanie slov stáť pred tvárou Boha v čase, keď Boh povolal Eliáša do samoty, do zdanlivej nečinnosti. Je to čas, keď Eliáš „hľadí Bohu do tváre“, a tento pohľad je súčasťou jeho prorockej misie. Ak chce totiž niekto žiť a konať v zhode so zámerom Boha, musí ho poznať, musí mu hľadieť do tváre. To je kontemplatívny život – hľadieť do tváre Boha a vytrvať v tom.
- Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov
Toto je druhé zvolanie, ktorým sa zvykne opisovať karmelitánska duchovnosť. Keď nastal čas proroka, keď pocítil, že je povolaný, vtedy dal celého seba. V biblickom rozprávaní vnímame Eliáša ako postavu plnú sily, ako dôsledného a neomylného ohlasovateľa toho, čo Boh prikazuje prostredníctvom neho vykonať. Keď sa však na neho pozrieme dôkladnejšie, spozorujeme, že Eliáš vníma seba takmer vždy ako výkonný orgán. Keď sa napríklad hovorí o jeho zázrakoch, on sám ich nevykonáva, ale modlí sa za ne a až potom sa zázraky dejú ako odpoveď na jeho modlitbu. To aj nám ukazuje, ako máme orientovať svoje nadšenie a horlivosť: keď žijeme vo vzťahu s Bohom, musíme vycítiť, čo je jeho vôľa; hneď potom sa musíme horlivo usilovať o to, aby sme spoznali Boží zámer a aspoň minimálne ho aj uskutočnili. Nesmie nás však pritom viesť pýcha, ktorá hovorí: Boh ma potrebuje na to, aby sa jeho zámery uskutočnili, ale pokora, ktorá naopak hovorí: Môžem sa aspoň trochu pričiniť o Božie dielo.
Zreteľne to vidno v príbehoch, kde sám Eliáš zdôrazňuje svoju horlivosť. Tak je to napríklad v známej scéne na vrchu Horeb. Eliáš je zúfalý; vidí úpadok viery Izraela. V stretnutí s Bohom, ktoré prežíva na Horebe, odvoláva sa na svoju horlivosť: Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov!“ (1 Kr 19, 10) Vzápätí sa pokúša alarmovať Boha slovami: Teraz striehnu na môj život – a potom už bude všetko stratené! Odpoveď Boha je dvojaká. Prorok ju najprv prežíva v obraznej udalosti (por. 1 Kr 19, 11-13): hľa, prudký vietor, zemetrasenie a oheň, ale Pán nebol ani vo vetre, ani v zemetrasení, ani v ohni. Napokon nastal tichý, lahodný šum, a vtedy si prorok zakrýva tvár a vychádza pred vchod do jaskyne. Cíti, že Boh je prítomný v tomto ledva citeľnom znaku.
Neskôr Eliáš dostáva tú istú odpoveď, ibaže je vyjadrená v slovách: veľká pocta pre jeho horlivosť, avšak na druhej strane Boh má možnosti, aké prorok dovtedy nespozoroval. Boh zachoval pre seba veľký počet verných osôb, o ich existencii však Eliáš nemal najmenšieho tušenia. Boh nie je odkázaný na horlivosť a nadšenie proroka. A dal mu to aj jasne najavo: vo chvíli, keď sa Eliáš odvolával na svoju horlivosť, dostal od Boha odpoveď o skorej rente (dôchodku): Eliáš má pomazať svojho nástupcu (porov. 1 Kr 19, 13b – 18). Musíme si uvedomiť, že až po tomto prepustení je prorok zbavený svojej porážky a skleslosti. Keď sa cítil nenahraditeľný a veľmi potrebný, zostali mu len pochybnosti a zúfalstvo. Keď mu však Boh dáva najavo, že zodpovednosť nenesie iba on sám, vtedy zúfalstvo mizne. A to nám poukazuje na skutočnosť, že jeho horlivosť bola naozaj úprimná a nemala nič spoločné s egoizmom.
Treba ešte poznamenať, že za istých podmienok môže pohľad do tváre Boha človekom veľmi otriasť. Môže spochybniť nás i náš život. Na druhej strane otras, ktorý zažijeme, môže byť pre nás spasiteľný a uzdravujúci.
3. Eliáš a Mária
Spočiatku sa môže zdať, že tieto dve postavy nemajú navzájom veľa spoločného.
Medzi nimi uplynulo 850 rokov. Mária patrí do Nového zákona, Eliáš do Starého zákona. Jednako však karmelitánska tradícia vidí medzi nimi jasnú spojitosť, ktorá je vyjadrená v jednej scéne z Eliášovho života. V Izraeli už mnoho rokov nepršalo (porov. 1 Kr 17 a 18). Nastal veľký hlad. Prorok Eliáš jasne vidí príčinu a pozadie tohto stavu: zástupy ľudí v Izraeli očakávali oživujúci dážď od Baala, jedného zo semitských bohov plodnosti. Boh však prostredníctvom sucha chce dať ľudu najavo svoju výsadu, že iba on môže dať život. Napokon Eliáš dosiahol, že na zhromaždení ľudu predstavitelia kmeňov Izraela vyznali: Iba Jahve je Bohom a iba on môže byť k ľuďom milostivý.
Po takomto vyznaní sucho dosahuje svoj cieľ: teraz sa môže spustiť dážď. Eliáš sa začína modliť za dážď: kladie hlavu medzi kolená a modlí sa. Po celý čas posiela svojho sluhu na vrchol hory pozrieť sa, či sa blíži dážď. Sluha sa však vracia stále s tou istou odpoveďou: Nič nevidno. Eliáš sa nevzdáva. Nakoniec prichádza hlásenie jeho sluhu Gehasiho: Vidieť oblak, malý ako mužská dlaň. Prorok prikazuje upovedomiť kráľa, aby sa poponáhľal a zišiel dolu, aby ho nezastihol lejak. A vtedy začína padať osviežujúci dážď. A dážď znamená život.
V Novom zákone je Ježiš zosobneným životom. Ja som cesta, pravda a život (Jn 14, 6). Ak dážď môže slúžiť ako symbol života, ako skutočný symbol, ktorý obsahuje v sebe život…, potom oblak, ktorý prináša dážď, môže slúžiť ako symbol tej, ktorá priniesla opravdivý život, život v osobe. Preto oblak sa môže správne chápať ako symbol Márie. Eliáš sa modlí za život a dosahuje splnenie svojej modlitby v znaku ohlasujúcom oživujúci dážď, v oblaku.
Tradícia Karmelu vidí v malom oblaku obraz Márie. Nie však obraz Márie ako takej, ale obraz tej, ktorá prináša život, ktorý sa stal osobou, teda obraz tej, ktorá prináša Ježiša. Preto každý život treba v Máriinom duchu merať podľa toho, či prináša takýto život, a či slúži životu iných ľudí. V duchu eliášskeho postoja si človek pripúšťa do srdca sucho tohto sveta, prihovára sa u Boha za život a zároveň čaká na tých, čo sú schopní stať sa sprostredkovateľmi. A keďže karmelitánsky život má byť zároveň eliášsky i mariánsky, existuje tiež zreteľný spôsob, ako sa človek môže stať životodarnou Máriou: totiž jedine tak, že bude stáť pred tvárou Boha a s odovzdanosťou Bohu bude počúvať jeho slová.