„Boží súd nie je akt jedného okamihu, ale postoj Božej lásky vo všetkých časoch,“ píše Tomáš Špidlík. Ikona Posledného súdu teda predstavuje celé dejiny sveta od prvého stvorenia až po jeho koniec. Ukrýva v sebe toľko bohatstva, že by nám to nestačilo ani na hodinovú prednášku.
Ikonu si môžete otvoriť v kvalitnejšom rozlíšení tu: bit.ly/3pZJm3Q
Ikonografia Posledného súdu sa vyvíjala od 4. storočia. Dobrého Pastiera, ktorý oddeľuje ovce od capov, postupne nahradil Sudca celého sveta, obklopený anjelmi a svätými. On predstavuje víťazstvo nad silami temnôt a opäť nastoľuje spravodlivosť. Veľmi sugestívne sú fresky v monastických chrámoch v Moldavsku, kde podľa starobylej tradície je Posledný súd umiestnený na vonkajšej stene chrámu. Vnútro chrámu symbolizuje Božie kráľovstvo, vykúpený svet, spolčoenstvo posvätených veriacich. Súd teda predchádza oddelenie „oviec od capov”, aby do svätyne nevstúpil nik, kto nemá svadobný odev (Mt, 22, 12). Od 10. storočia sa v prostredí kresťanského Východu táto téma zobrazuje v chrámoch na ich západných stenách, poprípade v predsieňach.
Ako zobraziť toto oddelenie? Aby sa podčiarkla sila morálnej kázne, stredovekí autori oslobodili svoj fantáziu a zobrazovali rôzne tresty pekla za rozličné hriechy. „Prílišná morálna živosť všk oslabuje dogmaticku hodnotu veľkého tajomstva”, píše Tomáš Špidlík. „Bolestne to cítiť predovšetkým z jedného pohľadu: milosrdný Spasiteľ sveta sa zmení na neúprosného sudcu a, ľudsky povedané, dostáva príliš tvrdé črty. Pre tých, ktorí nevydržali skúšku, sa „Poďte ku mne všetci” (Mt, 11, 28) mení na „Odíďte odo mňa zlorečení, do večného ohňa” (Mt 25, 41)”, dodáva český kardinál.
Súd je predovšetkým dňom Kristovho víťazstva, píše kardinál Špidlík. „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou: odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omeg
Najspravodlivejší Sudca, keď zasadneš na prestol svojej slávy, obklopený nebeskými anjelmi, aby si konal spravodlivý súd, hrôzostrašná ohnivá rieka privlečie pred teba všetkých. Každý človek prijme rozsudok za svoje skutky. Potom nám buď milostivý, Kriste, a postav nás k vyvoleným. Prosím ťa o to v pevnej nádeji, Dobrotivý.“(stichira večierne Mäsopôstnej nedele)
Ikonu Posledného súdu je možné rozdeliť do niekoľkých rovín. Vo vrchnom rade je vyjadrená základná pravda kresťanskej viery: vo chvíli druhého príchodu Ježiša Krista stvorenie dosiahne svoj konečný cieľ. Stvorené z ničoho, prešlo časom, aby dospelo do večnosti, kde viac neexistuje ani priestor ani čas, kde je len Boží spôsob existencie. Centrálne je v tomto rade zobrazený Boh Otec uprostred nebeských mocností, ako symbol neba, v ktorom Boh prebýva. Kompozícia je umiestnená v kruhu, čo je symbol večnosti, podobne ako obraz Novozákonnej Svätej Trojice – Otcovstvo zobrazenej vpravo, obklopenej zástupmi anjelov. Doplnením tohto „nebeského radu“ je výjav v ľavej časti, kde sú v oknách domov zobrazené zástupy ľudí, ktorí boli spasení. Ikonopisec tu interpretoval slová Krista: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14,2-4)
V druhom rade je zobrazená kompozícia Deésis s Kristom uprostred, po stranách ktorého sa k nemu v pokore s vystretými rukami v modlitebnom geste skláňajú presvätá Bohorodička a svätý Ján Krstiteľ. Prosia Krista, Sudcu, o milosrdenstvo pre tých, ktorí predstupujú pred súd. Za Bohorodičkou i Jánom Krstiteľom nechýba rad apoštolov sediacich na laviciach, za ktorými stojí zástup anjelov s kopijami v rukách, ako stráž.
Účasť apoštolov pri Kristovi, korešponduje so slovami evanjelia: „Keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ (Mt 19,28) Apoštoli držia v svojich rukách otvorené knihy, na znak toho, že verne ohlasovali pravdu, ktorú im zveril ich Učiteľ. Pod nohami Krista, pevne stojaceho na sfére univerza, prebieha posledný súd. Celé ľudstvo je súdené, a zastupujú ho prarodičia ľudstva Adam a Eva, kľačiaci v pokore pri nohách Sudcu.
V treťom rade je centrálnou časťou nielen tohto radu, ale aj celej ikony prázdny trón hetoimasia. Za trónom sa čnie kríž s kopijou a trstinou, symbolmi Kristovho utrpenia a nášho vykúpenia. Na tróne je poduška a na nej položená kniha života, v ktorej sú zapísané mená všetkých ľudí so svojimi dobrými i zlými skutkami. Kniha života je otvorená na znak toho, že všetko, čo bolo doposiaľ ukryté, sa odhalilo vo svetle posledného dňa. Pod hetoimasiou je zobrazená symbolická Božia ruka, držiaca váhy spravodlivosti, na ktorých sa vážia dobré a zlé skutky, pričom v miske váhy po Sudcovej ľavici je zlo a v miske po pravici dobro.
Na ikone je pri váhe zobrazený súdený človek, ktorý vstal z hrobu a ktorému pomáha anjel, zrážajúc kópiou démonov z ľavej misky váh. Po pravici Božieho trónu hetoimasie sú vyvolení, vedení kráľmi Dávidom a Šalamúnom. Na druhej strane vedie prorok Mojžiš zástupy národov, ktorým pozdvihnutou pravicou poukazuje na Krista. Pod zástupom spravodlivých je sprítomnený prorok Daniel ako rozpráva s anjelom: „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa: Bude to čas úzkosti, aký nebol, odkedy povstal národ až po ten čas. V tom čase bude tvoj ľud oslobodený, každý, koho nájdu zapísaného v knihe. A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (Dan 12,1-2)
Posledné dva rady v spodnej časti ikony predstavujú zlom v tejto schéme: zvislá os zostupuje od Otca a od Krista, prechádza cez hetoimasiu a končí sa v obraze symbolickej Božej ruky, ktorá drží váhy Božej spravodlivosti. Táto pomyselná os sa stáva čiarou, ktorá oddeľuje dva svety: raj s vyvolenými nachádzajúci sa ľavej spodnej časti ikony (z pohľadu nazerajúceho) a peklo v pravej časti.
Raj – vľavo pod zástupom vyvolených v treťom hornom rade sa nachádza miesto pokoja, symbolické zobrazenie nebeského raja s tromi starozákonnými patriarchami Abrahámom, Izákom a Jakubom, ktorí držia v náručí duše spravodlivých. Toto symbolické zobrazenie večného odpočinku po útrapách pozemského života korešponduje so slovami Krista v súvislosti s dušou Lazára spočívajúcou v Abrahámovom lone. (porov. Lk 16,22)
K bráne raja, prichádza zástup vyvolených, ktorých vedie svätý Peter, pristupuje k bráne, aby ju svojím kľúčom otvoril, pretože je ešte stále zatvorená a stráži ju cherubín. Rajská záhrada je zobrazená ako mesto s hradbami – Nový Jeruzalem. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha.“ (Zjv 21,1-2)
Peklo – oproti raju, je symbolicky umiestnené peklo, zobrazené ako roztvorený pažerák hada, plný ohňa a síry. V jeho hrdle stojí satan s Judášom, ktorý drží mešec s tridsiatimi striebornými. Z papule morského zvera sa vinie had s rohami až k päte Adama. Hlava tohto mohutného tela hada siaha na pätu Adama – otca ľudstva, čo, ako uvádza E. Sendler, je vyjadrením zloby kniežaťa temnôt a zároveň symbolom bolestivých následkov Adamovho hriechu pre celé ľudstvo, z ktorého nás vylieči iba Kristova krv.
Mohutné telo hada pretína celú spodnú časť ikony, prechádzajúc cez akési obruče (prstence), pri ktorých stoja démoni, ktorí žalujú na súdeného. Podľa videnia blaženej Teodory sú to tzv. mýtnice(csl. mytarstva), cez ktoré prechádza duša súdeného. Je ich dvadsaťštyri a nesú nápisy jednotlivých hriechov. Smerom zdola nahor sú to: opilstvo, heréza, záhuba duše, zúfalstvo, úžerníctvo, túžba (žiadostivosť) po peniazoch, obžerstvo, pýcha, chlipnosť, hriešny tanec, zotročovanie, odsudzovanie, zúrivosť, krvismilstvo, okrádanie, vražda, skrivodlivosť, pažravosť, orgie, hnev, čarovanie (veštenie, mágia), modloslužba, klamstvo a lakomstvo.
V priebehu času sa počet a druh mýtnic menil, pričom sa ustálil sa na čísle dvadsať. Duša musí prejsť jednotlivými colnicami k váham súdu. Pritom jej pomáha anjel strážny, modlitby žijúcich a príhovor svätých v nebi. Démoni ukrutne dorážajú na hriešnikov a chcú ich dostať do pekla. Dokonca sa pokúšajú uchmatnúť i duše spasených (viď. pravá strana). Túto časť chráni archanjel Michal, ktorý kópiou zráža démonov späť do pekelných plameňov. V spodnej časti ikony sú reťazou zviazaní a satanom priťahovaní ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev. Dole sú zobrazené muky za jednotlivé hriechy.
Súčasťou každej ikony Posledného súdu sú aj štyri apokalyptické zvieratá, ktoré symbolizujú štyri padlé ríše: Babylonskú, Macedónsku, Rímsku, a ríšu satana (Antikrista), vychádzajúc z Danielovho proroctva (Dan 7,1-8,17-18). Tieto štyri zvieratá predstavujú štyri staroveké kráľovstvá, ktoré prenasledovali Božích svätých a teraz sú odsúdené na zánik. Apokalyptická vízia proroka Daniela symbolicky a obrazne predstavuje koniec veľkých ríš (kráľovstiev) a vladárov starého Orientu, aby tak vynikla Božia nadvláda v riadení svetových dejín, ktorú prináša Syn človeka – Kristus na konci sveta.
Zvláštnym detailom na ikonách Posledného súdu, akousi pomyselnou hranicu medzi rajom a peklom, je obnažená postava človeka, pripútaného reťazami k stĺpu s pohľadom upriameným k raju. Postava je umiestnená v spodnej časti ikony medzi peklom a sprievodom spravodlivých kráčajúcich k raju. Táto postava je obrazom vlažných a nerozhodných ľudí na tomto svete, ktorých pred peklom zachránia ich dobré skutky, avšak vstup do raja majú zakázaný kvôli svojim hriechom, preto aj postava na ikone hľadí na skupinu vyvolených z diaľky.
Súd je predovšetkým dňom Kristovho víťazstva, píše kardinál Špidlík. „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou: odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec” (Zjv 22, 12 – 13)Ak v stredoveku zobrazovali deň všeobecného súdu ako dies irae, dies calamitatis et miseriae, pre prvotnú cirkev to bol deň očakávania a eschatologickej nádeje: „Maranatha! Príď, Pane Ježišu! „ (Zjv 22, 20).