“Otče, prednášky počas týchto duchovných cvičení mi dali veľa – ale zostaňte katolíkom!” Skutočne, táto rehoľníčka, najstaršia z celej skupiny, si mohla všimnúť mnoho novôt počas týchto duchovných cvičení, dalo sa to vidieť na jej schopnosti počúvať a na jej záujme. Chápal som jej obavy. Vtedy som hovoril o vnútornej modlitbe a každú chvíľu som korigoval niektoré postoje, aké sa v histórii Cirkvi uznávali za duchovné, ale ktoré nimi v skutočnosti nikdy neboli. Môžem tak robiť? Zostanem katolíkom a spojený s Cirkvou aj vtedy, keď si dovolím kritizovať niektoré všeobecne prijaté postoje medzi klérom a ľuďmi, ktoré síce sú plné dobrej vôle, ale majú na sebe pečať herézie? Pokiaľ môžem byť v Cirkvi kritizujúcim človekom?

Pre mňa je to skôr otázka skôr z oblasti duchovnosti než disciplinárna vec. V minulých rokoch som pomerne dosť diskutoval so spolubratmi a priateľmi na túto tému. Karmelitánska duchovnosť mi v tom bola pomocná a smerodajná. Všetkým ľuďom, ktorí majú podobné otázky by som tu chcel odovzdať to, k čomu sme prišli spoločnými silami.

Na začiatok neochvejná pravda: Jestvovanie karmelitánskej rehole je výsledkom kritickej konfrontácie s katolíckou Cirkvou. Pri jeho koreňoch – ako na hore Karmel, tak isto aj v Avile a Duruelo – sú ľudia, ktorí mali odvahu konať inak. Všade tam, počas všetkých storočí to čo už bolo skostnatené a staré, praskalo to a povstávalo niečo nové, takúto situáciu uznávali za nevýhodnú, ale neskôr ju chápali ako niečo veľké. Keď sa bez predsudkov dívame na život týchto veľkých ľudí, môžeme v nich spozorovať dva postoje: oni sú kritický zo “stredu” viery a obnoviteľmi /reformátormi/v smere k stredu. Opláca sa bližší pohľad na vec.

Kritický zo stredu

Tak sa to začalo: V 12 a 13 storočí ako odpoveď na politickú a hospodársku moc kláštorov povstalo hnutie chudoby, ktoré bolo zväčša podporované svetskými ľuďmi. Početné skupiny putovali po celom svete a hlásali kázne, pokúšali sa pritom žiť podľa príkladu prvých spoločenstiev kresťanov… Časť týchto svetských ľudí prišla až do Palestíny… /Bruno Secondin Ocarm/. Tí z nich, ktorí sa usídlili na hore Karmel ako skupina pustovníkov, patria tiež do skupiny kritických svetských ľudí: Nechcú sa dať zverbovať ku križiakom, nesúhlasia s cirkevno-militárnou poslušnosťou a obliekajú si Božiu výzbroj a vytvárajú si demokratickú formu života. Ich kritický postoj voči Cirkvi pochádza z hľadania pravdy v evanjeliu ako aj zo spoločnej skúsenosti života s Kristom a Trojjediným Bohom.

A tak sa veci vyvíjali ďalej: roztrúsení karmelitáni v západnej a južnej Európe budovali kostoly, otvárali sa ľuďom, ktorí hľadali duchovný život, kázali a spovedali, pričom sa opierali len o pápežovo ústne povolenie k apoštolátu. Bolo to v protirečení k právu niektorých biskupov, pretože im prináležalo vydávať podobný súhlas a určiť na to jednotlivých kňazov, u ktorých sa veriaci museli spovedať raz do roka /Joachim Smet Ocarm/. Živná pôda pre konflikt!

Súčasne však bratia a otcovia bojovali proti každej forme pastorácie, aby si zachovali kontemplatívny základ života a pôsobenia. Mikuláš, generál rehole okolo roku 1270, kritizuje niektorých bratov, že aj naďalej zostávajú v osídlach nastavených skupinou ľudí, hľadajúcich Boha /Joachim Smet Ocarm/. Kritika vždy vychádzala zo stredu, z jemnocitu úprimnosti v ohlasovaní a duchovného života.

O Terézii z Avily jeden z historikov a znalec jej biografie  o. Teophanes Egido OCD hovorí: “Jej poslušnosť bola úprimná, zároveň však aj kritická a konštruktívna. Veľa všeobecných výpovedí muselo byť zrevidovaných, keďže vznikli neskôr a nemali nič spoločné s postojom svätej… Práve jej horlivosť a láska k Cirkvi ju privádzali k takémuto postoju, aký by sme dnes nazvali protestom…” V článku Poslušnosť sv. Terézie otec Teophanes hovorí o jej veľkej irónii voči nunciovi Segovi, pápežskému legátovi; spomína tiež jej zaujímavú reakciu pri stretnutí s provinciálmi obutých, s kapitulárnym vikárom v Tolede, alebo tiež s arcibiskupom Sevily a Burgosu…, kde nešlo o osobné poddanie sa a splnenie poslušnosti, ale o to, čo podľa nej nevyhnutne patrilo k charizme jej plánov v Cirkvi. Vidíme Teréziu, ktorá je  schopná až absolútneho odporu a stojí otvorene v opzícii proti cirkevnej hierarchii. Jej najostrejší protest bol nasmerovaný proti situácii, ku ktorej boli v tých časoch prinútené duchovne založené a modliace sa ženy. Jej postoj je hlasným výkrikom o pomoc medzi iným proti nariadenému mlčaniu, k akému boli ženy nútené ľuďmi, ktorí sa kŕčovite držali Pavlovho zákazu hlásania evanjelia ženami. Čo sa zasa týkalo zjednodušených a nemúdrych poučení dávaných spovedníkmi, Tereza radí svojim sestrám, aby pokorne povedali, čo sa tomu protiví a tak nepostupovali. Znova teda vidíme: Tereza je kritická “zo stredu”, vychádza pritom z priateľstva s Kristom a z lásky ku všetkým, s ktorými tvorí Cirkev.

Ján od Kríža nie je o nič horší od Matky, aj keď on je pokojnejší a reaguje viac premyslene. Hneď v úvode jedného svojho diela ostro hreší tých vodcov a spovedníkov, ktorí nemajú skúsenosti a svetlo na ceste duchovného života. Z citeľnou nervozitou a hnevom, všeobecne ale aj jednotlivo kritizuje krúžiace v kláštoroch praktiky a pobožné cvičenia, ako aj niektoré duchovné smery vo vtedajších časoch. Predovšetkým v posledných kapitolách Výstupu na horu Karmel dokonáva konkrétnu konfrontáciu s čudesnými formami praktizovania zbožnosti v Cirkvi a jej deformáciami.

Obaja, Ján aj Tereza poznamenávajú vo svojich dielach, že vo všetkom čo napísali sa poddávajú úsudku rímsko-katolíckej Cirkvi. Spomínaný otec Teophanus píše: “Často sa zabúda na fakt, že kontextom toho vyznania je stratégia, menovite ide o to, aby náhodou neboli príliš rýchlo započítaní k alumbrados, ktorí odmietali akékoľvek rituály a znaky. Viac ako o poslušnosť tu ide o múdrosť, o autocenzúru, ktorá má odviesť pozornosť s akou museli počítať autori v tamtých časoch, aby nedali možnosť inkvizícii, ktorej postulovanie kritizuje Tereza. Svojou kritikou je vlastne jediným človekom, ktorý sa k tomu odvážil vo vtedajšom Španielsku s úžasnou ostrosťou.

Celkom isto ide o úprimné presvedčenie a skrytú kritiku, keď Ján od Kríža sformuloval nasledujúcu vetu: “Poddávam a zverujem sa úplne Cirkvi, nie len jej pripomienkam, ale všetkému, o čom vynáša úsudok z väčšou odo mňa súdnosťou. Sv. Ján od Kríža od Cirkvi očakáva súdnosť a jasnosť v zaobchádzaní so zvereným mu evanjeliom – kde si myslí že chýba – dokáže tiež povedať svoj názor, samozrejme že umiernenejšie ako Terézia.

Mohli by sme si postaviť pred oči všetky tie osoby: brat Vavrinec, Terezka, Alžbeta, Edita Stein… V časoch ktorých žili boli najviac výraznými kritikmi Cirkvi. Ich kritika a názory však nepochádzajú zo strany ľavice alebo pravice, nie sú tiež predávané zhora a nie sú ani výsledkom útlaku zdola. Všetko to vychádza zo samého stredu viery, z hĺbky lásky a často krát to je naplnené veľkou múdrosťou.

Obnovujúci /reformujúci/ v smere k stredu

Dnes by už karmelitánska rehoľa nejestvovala, keby karmelitáni a karmelitánky zostali len pri kritizovaní, alebo keby sa vôbec vzdialili od Cirkvi. Mali odvahu nielen inak myslieť, ale aj inak robiť. Svojim novým spôsobom života darovali, predali a umožnili cestu k stredu nie iba sebe, ale mnohým ľuďom v Cirkvi.

Terézia z Avily vniesla do Cirkvi taký štýl života, aký môže byť pomocou všetkým ľuďom: modlitba ako priateľstvo s Bohom; vedomá orientácie celej zbožnosti k vtelenému Ježišovi; istá forma jednoduchosti, rovnosti a prežívanie spoločnej radosti; zdravý a uvedomelý postoj a úloha ženy v Cirkvi… Ján od Kríža sa nezaujíma o vonkajšie a povrchné formy viery. Svojim bratom a sestrám, ako aj hľadajúcim ľuďom ukazuje cestu k hĺbke vzťahu k Bohu a k človeku. On ja Tereza sa stávajú veľkými učiteľmi duchovného života a ľudia u nich nachádzajú orientáciu a pomoc. Terézia z Lisieux, ktorej sa na stav kléru otvorili oči až v Ríme dokázala povedať: “V Taliansku som pochopila svoje povolanie. Toto poznanie, ktoré bolo nutné a potrebné nebolo ďaleko odo mňa. Ona žije tým, čo pre ňu znamená Cirkev. Jeden zo znalcov Terezky, o. Teofan Beirle píše: “Piata kapitola Koncilovej konštitúcie o Cirkvi, ktorý sa zaoberá povolaním všetkých k svätosti, veľa vďačí Terezke, i keď na žiadnom mieste sa nespomína výslovne jej meno, dokonca ani vtedy nie, ak na ňu redaktori pri zostavovaní spomenutej konštitúcie vôbec nemysleli. Vplyv Terezky by sme mohli porovnať ku kvasniciam zamiesených v ceste. Po určitom čase nemôžeme povedať že sú tu, alebo tam; sú všade.“

Pokiaľ až môžeme byť v Cirkvi kritický? Terézia z Avily krátko pred svojou smrťou povedala prítomným sestrám: “Som dcéra Cirkvi!” Nehovorila to však skrúšená, alebo v pocite zbožnej poddanosti. “Ak ma aj tamtí všetci muži podozrievajú z herézie a z čoho koľvek ma obviňujú – som dcéra Cirkvi!” To bol spôsob jej myslenia. Ja by som tie chcel raz tak zomrieť.