Kardinál Jozef Ratzinger napísal: „Kniha Jób je klasický výkrik človeka, ktorý zakusuje celú biedu bytia a mlčiaceho Boha. A dokonca zdanlivo nespravodlivého Boha… Prichádzajú otázky, či je vôbec dobré žiť? Či je Boh naozaj dobrý a pomáha nám? Od takýchto nocí nie sme ušetrení. Zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi. Dajaká racionálna odpoveď neexistuje. Lebo tam, kde sa naozaj ide pod kožu a kde sa to dotýka srdca, sú v hre celkom iné závažnosti, ktoré nemožno objasňovať univerzálnymi vzorcami, ale nakoniec iba celkom osobne pretrpieť a dávať do poriadku.“[1]

Slová práve citované z knihy, vtedy kardinála, dnes pápeža o utrpení, že „otázky o utrpení zjavne sú aj potrebné, aby sme sa prostredníctvom utrpenia učili, aby sme sa aj naučili nachádzať v ňom vnútornú slobodu a zrelosť, a predovšetkým schopnosť spolucítiť s inými ľuďmi“, sú témou, nad ktorou by som chcel dnes s vami porozmýšľať. Vieme veľmi dobre, že Boh, ktorý stvoril človeka, nie je pôvodcom utrpenia. Dal človeku na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a aby to slúžilo všetko iba jemu, Stvoriteľovi (porov. KKC 380). „Pokiaľ by zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom, nemal ani trpieť ani umrieť“. (KKC 376) Vnútorný súlad vytváral „prvotnú spravodlivosť“( tamže), vnútornú svätosť. Ale prišiel pád, keď sa človek chcel stať ako jeho Stvoriteľ, pohrdol jeho milosťou a svojou neposlušnosťou stratil prvotnú svätosť. Toto pozbavenie sa nazýva „dedičným hriechom.“ (KKC 417) „Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech – concupiscentia– žiadostivosť.“ (KKC 418)

Utrpenie a choroba patria, patrili a budú patriť k najvážnejším problémom človeka a podrobujú ho skúške. V chorobe človek zakusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia, svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, uzatvoreniu sa do seba, ba dokonca k zúfalstvu a vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, pomôže mu rozlíšiť, čo je v jeho živote podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Dáva podnet na hľadanie Boha. (porov. KKC 1500) Nie je to len fyzická choroba alebo utrpenie, ale aj utrpenie morálne, duchovné. Dedičný hriech totiž zasahuje celého človeka, jeho dušu i telo. „Utrpenie, ktoré bolo trestom za neposlušnosť, Boh vo svojej múdrosti premenil na nástroj posvätenia, na svedectvo lásky, na nástroj spásy pre druhých. Je to jeden z najzázračnejších vynálezov Božieho milosrdenstva.“[2]Vďaka Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaniu utrpenie a kríž nadobudli nový, spásonosný význam.

Zamerajme sa na prežívanie utrpenia v živote sv. Terézie z Lisieux. Je to veľmi široká téma. Som si vedomý toho, že by sme potrebovali viac priestoru a času. Preto sa najskôr zameriame na jeden aspekt prežívania jej utrpenia. Väčšina totiž tie ostatné dva aspekty pozná z čítania jej spisov.

Aké sú – podľa Terézie – príčiny, pre ktoré je utrpenie potrebné?

• Utrpenie je nám dané, aby sa z nás odstránilo to, čo je nepotrebné, aby nás očistilo a pripravilo dušu na zjednotenie s Bohom;
• utrpenie je údelom lásky. Je dôvodom lásky Boha voči nám;
• je odpoveďou našej lásky na lásku Boha;
• bez utrpenia sa nedá vojsť do Neba;
• utrpenie je potrebné pre spásu duší.

Terézia nebola žiadna masochistka. Utrpenie, ktoré je následkom dedičného hriechu a trestom za neposlušnosť človeka, dokázala pod vplyvom Božej milosti premeniť na milosť, na prostriedok posvätenia sa.

Prejdime si jej detstvo, jej vstup do Karmelu.

Detstvo Terézie Martinovej

V liste svojmu duchovnému bratovi Mauriceovi Belliérovi píše: „Kríž bol mojím spoločníkom už od kolísky, ale Ježiš mi udelil milosť vrúcne ho milovať.“ Aby sa mohla stať Ježišovou nevestou, musela trpieť už od skorého detstva. (Rkp. A, 12r)

Život Terézie Martinovej bol poznačený utrpením. Všetky tieto skúšky a udalosti ju však mali pripraviť na zjednotenie s Ježišom.

Dňa 28.augusta 1877 jej zomiera matka Zélia. Terézia mala vtedy 4 roky. Matkina smrť ňou otriasla a hlboko ju zasiahla. Rany sa mali zahojiť a zaceliť až po niekoľkých rokoch. Smútok, ktorý prežívala Terézia vo svojom srdci, nedávala síce najavo svojim príbuzným, ale keď sa nachádzala mimo domu, neustále plakala. Vnútorné utrpenie sa ešte zväčšilo, keď sa z rozhovoru, ktorého nemala byť svedkom, dozvedela o odchode svojej sestry Paulíny do Karmelu v Lisieux. Odchod jej „druhej mamy“ bol pre ňu bolestný. Vo svojej autobiografii neskôr napíše: „Preto je veľká jej bolesť, keď jedného dňa začula, ako sa jej drahá Paulína rozpráva s Máriou o svojom blízkom vstupe do Karmelu… Nevedela som, čo je to Karmel, ale chápala som, že Paulína ma opustí a vstúpi do kláštora, chápala som, že na mňa nepočká a že stratím svoju druhú matku!… Och, aká neopísateľná bola bolesť môjho srdca!.. Spoznala som, že život je iba utrpenie a neustále lúčenie… Bolo to ako meč, ktorý mi prebodol srdce.“(Rkp. A, 25v, s. 112)

Teréziu zasiahla tajná choroba, spojená so spomienkami na smrť matky, čo ešte zväčšilo jej utrpenie. Hovorila veci, ktoré nemyslela, robila to, čo nechcela. Bola presvedčená, že to všetko pochádza od zlého ducha. Táto skúsenosť trvala jeden a pol mesiaca a po úsmeve Panny Márie bola 13. mája 1883 zázračne uzdravená. Po svojom uzdravení sa vybrala do Karmelu, aby sa podelila so svojou radosťou. O čo väčšie bolo však  jej sklamanie, keď sestry uvažovali o tejto udalosti v úplne iných dimenziách. Ich pohľad na zázrak bol iný ako pohľad Terézie, čo jej neskôr spôsobovalo veľké pochybnosti (čo ak si vymýšľa, čo ak to nie je pravda?), úzkosti, ktoré trvali až do času púte do Ríma, keď jej v kostole Panny Márie Víťaznej Panna Mária dala najavo, že to ju ona uzdravila. Táto pochybnosť trvala 4 roky. Terézia trpela na škrupule. Píše: „Človek musí prejsť takými mukami, aby ich dobre pochopil. Čo som si vytrpela za rok a pol, to sa nedá ani vypovedať… Všetky moje myšlienky a najjednoduchšie skutky sa pre mňa stávali zdrojom nepokoja. Nemala som pokoj, kým som o nich nepovedala Márii, čo ma stálo veľa námahy, lebo som sa nazdávala, že sa jej musím priznať aj s prehnanými myšlienkami, ktoré sa týkajú jej samej. Len čo som svoj náklad zložila, vychutnávala som chvíľu pokoj, ale ten zmizol ako blesk a moje muky sa čoskoro opäť začali.“(Rkp. A, 39r, s.136) Tá, ktorej sa zverovala zo svojich úzkostí, odchádza do Karmelu 15. októbra 1886. Koľko sĺz! Tu mohol pomôcť iba zázrak, sila zhora. A ten sa stal na Vianoce, keď sa Terézia spolu s Celinou a otcom vrátili z polnočnej svätej omše. Píše:

„Dvadsiateho piateho decembra 1886 sa mi dostalo milosti, že som vyrástla z detských rokov, jedným slovom, milosti môjho úplného obrátenia. Pán Boh musel urobiť zázrak, aby som v jednej chvíli vyrástla, a urobil ho v nezabudnuteľný vianočný deň… V tú noc, keď sa stal slabým a trpiacim pre svoju lásku, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje, a od tejto požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji. Naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu a začala som „veľké preteky.“ Prameň mojich sĺz vyschol a od tých čias sa otvoril iba zriedkakedy a ťažko.“(Rkp. A, 44v, s. 145) Utrpenie pokračuje. Terézia bojuje o svoj vstup do Karmelu vo veku 15 rokov. Ježiš splnil všetky jej túžby. Vstupuje do Karmelu ako 15 – ročná 9. apríla 1888.

Terézia v Karmeli v Lisieux

Utrpenie ju neopustilo ani v Karmeli. Môžeme ho rozdeliť na 3 druhy:

• utrpenie tela
• utrpenie srdca
• utrpenie duše

Terézia veľa trpela fyzicky. Trpela od zimy, nedostatku potravín, ktoré dievča v jej rokoch potrebuje. Zomiera na vtedy nevyliečiteľnú chorobu tuberkulózu. Utrpenie duše je spojené s tzv. „tunelom“, ako ho ona sama nazvala. My sa zamerajme na utrpenie srdca, lebo v tomto je Terézia naozaj originálna.

Teréziatrpela pre správanie  svojej priorky – Matky Márie  Gonzagy

Priorka bola na Teréziu veľmi tvrdá a prísna. Terézia to veľmi inteligentne napísala vo svojom Rkp. C. Nešetrí úprimnosťou. Dovoľuje jej to jej veľká pokora a odovzdanosť.

Vzťah novicky a novicmajsterky

Jej novicmajsterkou bola sr. Mária od Anjelov. Ako Terézia napísala vo svojom rukopise A, bola to „ozajstná svätica, dokonalý vzor prvých karmelitánok.“ (Rkp. A, 70r, s. 192) Terézia trpela kvôli príkazom, ktoré dostala od nej, nie však preto, že ich nechcela splniť, ale z dôvodu veľkej roztržitosti svojej novicmajsterky, ktorá neskôr zabudla, čo jej prikázala, a Terézia si to potom odniesla od matky priorky. Dlho, až dva roky si nevedela pred ňou otvoriť svoje srdce, ale neskôr sa stali veľkými priateľkami.

Spoločenstvo cvičí Teréziu v čnostiach

Spoločenstvo, akokoľvek by bolo sväté a dokonalé, je stále spoločenstvom ľudí so svojimi slabosťami a charaktermi. Ani Terézia sa tomu nevyhla. Bolo to pre ňu oveľa ťažšie, lebo v spoločenstve s ňou prebývali jej tri sestry a jedna sesternica. Hoci bola profeskou (sestra po večných sľuboch) a prináležalo jej právo hlasu v zhromaždení (ako ostatným sestrám po večných sľuboch), toto právo jej bolo odňaté práve z toho dôvodu, že v kláštore mala svoje staršie rodné sestry. Po kapitule – stretnutí spoločenstva – odchádzala až po novickách. Matka Gonzaga pred Teréziinou smrťou povedala, že ak by mali voliť novú priorku, hlasovala by za Teréziu, ale nemohla to urobiť, lebo mala jednu chybu: mala v kláštore aj svoje sestry. Terézia musela teda zostať do konca svojho života v noviciáte. Aj keď mala funkciu novicmajsterky, oficiálne ju vykonávala matka Mária Gonzaga. Keď bola ešte postulantkou, zomrela matka Genovéva. Istá sestra konverska, keď zbadala, že Terézia ukladá kvety okolo truhly, ktoré priniesla aj jej rodina, neodpustila si poznámku: „Vidím, že tie kvety priniesla vaša rodina. Tie menšie ste dali preto na koniec.“ Terézia ich vzala a zmenila poradie. Sestru to tak oslovilo, že išla k priorke a vyznala pred ňou svoju chybu.

Všetky skúšky, ktoré prichádzali od sestier, boli pre Teréziu ako špendlík, ktorý prepicháva malú loptičku. V skutočnosti neboli veľké, ale Terézia bola veľmi citlivá žena a veľmi intenzívne to všetko prežívala. Nadovšetko však mala veľkú lásku a to jej pomáhalo prekonávať všetky tieto pichnutia špendlíkom.

Jej vzťah s rodnými sestrami

Najväčším utrpením pre Teréziu bolo to, že sa nemohla stretávať so svojimi sestrami mimo času určeného na rekreácie. Jej umŕtvenie bolo také veľké, že počas rekreácií si sadala k najbližšej sestre, ktorá tam sedela. Kvôli tomu veľmi trpela. Dokonca, keď sa s ňou neskôr rozprávala jej sestra Paulína – už ako priorka, matka Agnesa, Terézia sama vyznala, že nestýkať sa s ňou bolo pre ňu veľkým sebazaprením. Neskôr vyznala: „Mamička moja, ako som vtedy trpela; myslela som, že ma už nepoznáte – to znamená, že nepoznáte už moju dušu – nemohla som vám otvoriť svoje srdce.“ Keď po otcovej smrti vstúpila Celina do Karmelu, po čom Terézia tak úpenlivo túžila, hneď ju objala, ale vzápätí si uvedomila, že to prehnala so svojimi pocitmi, a utiekla. Vrátila sa až vtedy, keď ju matka priorka zavolala, aby zaviedla Celinu do cely. V hovorni pri návštevách si sadala na posledné miesto a dala prednosť iným. Hovorila len vtedy, keď ju o to jej sestry požiadali, keď mala Celinu a Leóniu duchovne povzbudiť. Trpela aj vtedy, keď sa dozvedela, že jej sestry – Celina (Genovéva) a Paulína (Agnesa) mali vycestovať do Sajgonu. Trpela, lebo vedela, čo ich tam čaká. Ak by sa naskytla príležitosť odísť do Hanoja, išla by aj ona. Len keby bola zdravá! Raz jej dokonca matka Mária Gonzaga ostro vytkla, že nerozumie láske k blížnemu, lebo obmedzuje kontakt so svojimi sestrami. Podľa nej bola jej surovosť veľmi veľká. Terézia tým veľmi trpela, ale  nedávala to najavo. Dokonca pred smrťou prosí sestry, aby sa nesprávali v reholi tak, ako keby viedli rodinný život.

Utrpenie a smrť otca

Zavŕšením mučeníctva jej srdca bolo utrpenie a následná smrť otca Ľudovíta Martina, ktorú sestry Martinové prežívali veľmi intenzívne. Jedine Celina, ktorá sa starala o chorého otca, dávala sestrám zvesti o tom, ako postupovala jeho choroba. O Teréziinom utrpení pre chorobu otca najviac svedčia jej listy, najmä tie, ktoré adresovala Celine: „Na tejto zemi nemôžeme už nič očakávať, iba utrpenie a znovu utrpenie, a keď skončíme, utrpenie nám znovu roztvorí náruč.“ (Listy, TL 5. 3. 1889, s. 105)

Inde zasa píše duchovnému bratovi M. Belliérovi: „Museli sme vypiť kalich až do dna a na tri roky sa odlúčiť od nášho milovaného otecka, ktorého sme zverili do rehoľných rúk, ale cudzích.“  (Listy, TB 261, s. 354) Niektoré zbožné „duše“ v Lisieux dokonca hovorievali: Otec sa pomiatol, lebo má dcéry v kláštore. Keby tam neboli, iste by neochorel.[3]

Terézia nebola spočiatku taká odhodlaná trpieť. Veľmi ťažko znášala utrpenie a bolesť. To, že trpela s radosťou, bola milosť od Ježiša, ktorý ju posilňoval; a posilňovala ju aj modlitba a námaha. Zo začiatku niesla svoj kríž so slzami a s plačom, pričom pociťovala svoju slabosť. Jej známou zásadou bolo – prežívať utrpenie a bolesti v prítomnej chvíli. Ak utrpenie a kríž neprijímame v prítomnej chvíli, myšlienky na minulosť alebo budúcnosť toto utrpenie ešte viac zväčšujú. Podľa Terézie Ježiš dáva milosť práve v prítomnej chvíli. Toľko, koľko unesieme. Každý jeden z nás to dobre vie. Netreba prosiť o utrpenie. Máme ho dosť každý deň. Musíme len múdro vedieť prijať utrpenie každého dňa a zužitkovať ho.[4]„Ak od Boha dobre prijímame utrpenie a bolesť, ak znášame naše každodenné kríže, vtedy Boh uzná za vhodné, aby nám vo svojej láske dal väčšie utrpenie. Je to najväčší dar od Pána, aký nám len môže dať. Je to tiež – okrem spoľahnutia sa na Boha – najväčší prejav lásky, aký človek môže preukázať Bohu.“[5]

Pravdivo prežívané utrpenie nás zušľachťuje ako oceľ v peci a pomáha nám k dosiahnutiu zrelosti Božích detí.

[1]Kard. Jozef Ratzinger: Boh a svet.Trnava 2001, s. 34 – 35.

[2]Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 212 – 213.

[3]Porov. Alice a Henri Quantinovci: Rodičia svätej Terézie z Lisieux. Trnava, SSV 2007, s. 112.

[4]Porov. Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux,s. 262 – 264.

[5]Tamže, s. 268.