Môže sa Vám zdať divné,  že nezačínam tieto duchovné cvičenia akosi „zbožnejšie“ a nehovorím hneď na začiatku o čase, ktorý by sme mali venovať modlitbe, čo je pomerne charakteristickou črtou nášho karmelitánskeho života, alebo o Eucharistii, ktorú nazval Druhý vatikánsky koncil prameňom a štítom  kresťanského života. Práve toto je jeden z mojich najcennejších objavov v Karmeli: duchovná tradícia našej rehole privádza jednoznačne k nábožnosti prežívanej každodenne. Keď biskup Albert spisoval fakty zo života spoločenstva našich otcov pustovníkov, sformuloval nasledujúcu vetu: „Nech všetci vo dne v noci rozjímajú o zákone Pánovom a nech bdejú na modlitbách…“

Zbožnosť je teda v Karmeli vecou dvadsiatich štyroch hodín. Nejde o to, aby sa v každodennom rehoľnom živote vymedzoval nejaký konkrétny čas na duchovný život – i keď mimo kláštora je to nevyhnutné a potrebné. Skôr však ide o to, aby sme náš každodenný život prežívali duchovne. Nepretržitá modlitba, v ktorej chceli naši otcovia neustále vzrastať, neznamená teda praktizovanie žiadnych mimoriadne zbožných kontemplatívnych praktík; je to len istý postoj a nová kvalita života, ktorá v sebe zahŕňa všetky oblasti ľudského života.

Prečo je pre mňa táto myšlienka taká cenná? V seminári sme sa učili pestovať duchovný život modlitbou breviára, eucharistiou, rozjímaním, aby sme z tejto oázy alebo tiež bane obdržali silu do každodenného života;  keďže však takýto duchovný život sa vždy veľmi rýchlo skončil a niekam zmizol, táto oáza nevydávala žiadne ovocie a ak sa aj nejaké ovocie už ukazovalo, jeho trvanlivosť bola veľmi krátka.

Nasledovanie Krista v živote nebolo pre našich otcov púšte iba realizovaním niečoho, čo získali v meditácii, alebo uskutočnením prosieb, ktoré vo svojom každodennom živote prednášali Bohu v rannej modlitbe. K všeobecne prijatému slovu imitatio – nasledovanie – biskup Albert kladie termín obsequio, a to znamená čosi viac ako len nasledovanie. Spoločenstvu zhromaždenému na hore Karmel išlo o postupovanie za niekým, o spoločenstvo, čiže – prináležať Kristovi vo dne v noci. Zbožnosť je teda pre prvotných otcov akýmsi zásadným postojom, ktorý síce potrebuje isté formy, nemôže sa z nich však odvodzovať. To, čo oni rozumeli pod pojmom duchovného života, ich ochránilo pred patologickým delením života na duchovnú časť a na takzvanú normálnu časť. Takýto postoj bol prirodzený pre Eliáša, ich starozákonného predchodcu, ktorý pôsobil na tom istom mieste: „Ako žije Pán, Izraelov Boh, v ktorého službe stojím…“ (1 Kr 17, 1). 

Tak ako počas duchovných cvičení,  takisto aj v každodennom živote je potrebné len jedno: uvedomiť si Božiu prítomnosť a kráčať počas dňa so zmŕtvychvstalým a živým Kristom, inak povedané, byť aktívnym v kontemplácii a byť kontemplatívnym v práci. 

V spoločenstve Karmelu sa objavila istá nechuť k životu podľa púheho vyznania viery alebo svetonázoru; otcovia túžili žiť podľa skutočnosti, ktorá je skrytá v hĺbke viery Cirkvi.

Keď sa sv. Terézia od Ježiša stotožnila s prvotným duchom Karmelu, opísala vnútornú modlitbu, ktorá je podľa jej skromného názoru centrom všetkej zbožnosti, nie ako ohraničený alebo nás časovo ohraničujúci čin, ale skôr ako jeden zo spôsobov myslenia, cítenia, pôsobenia a bytia. Úprimnú a skutočnú zbožnosť možno  podľa jej názoru najlepšie prirovnať k priateľstvu: niekto vie o jestvovaní konkrétneho človeka, ako aj o priateľstve, ktoré existuje. Ak sa už trochu angažoval v tomto vzťahu, zakúša ho ako niečo veľmi dôležité a podstatné, ako vnútorný základ, ako novú kvalitu života, ktorá všetko ukazuje v inom svetle.  Podľa sv. Terézie je vnútorná modlitba zásadným skutkom viery, pozornosťou sústredenou na fakt, že Boh je Niekto, kto na nás čaká, je konkrétnym „Ty“.

Brat Vavrinec, karmelitán, kuchár žijúci v jednom z francúzskych kláštorov (+ 1691), sa stal vďaka svojim listom jedným z najlepších učiteľov takejto zbožnosti, prežívanej v šedej každodennosti. Píše: „Počas našej každodennej práce a povinností, taktiež keď čítame  a píšeme hoci aj o duchovných veciach, alebo v čase vonkajších pobožností a ústnej modlitby musíme sa snažiť podľa možnosti čo najčastejšie sa na krátku chvíľu zastaviť, aby sme adorovali Boha prítomného na dne nášho srdca, a potom si často, hoci aj letmo, na to spomenúť.“ Pre neho je duchovný život možný ihneď a je nevyhnutný! To, na čo myslí, keď tak často hovorí o prítomnosti Boha, je započúvanie sa srdca, ktoré je často sústredené na svoje vlastné „ja“, sústredenie na skrytú a predsa prítomnú skutočnosť, o ktorej hovorí sv. Pavol:  „V ňom žijeme, hýbeme sa, sme…“ (Sk 17, 28). Duchovne žije taký človek, ktorý – použijeme súčasnú formu vyjadrovania – prechádza od monologickej existencie k dialogickej, od samoty k vnútornému vzťahu. 

Ján od Kríža a spolu s ním i Terézia od Dieťaťa Ježiša hovoria o láskavom pohľade na Boha, pričom myslia na vnútorné obrátenie sa „JA“ smerom k  „TY“, o vzájomnom pohľade, o nadviazaní vizuálneho kontaktu nielen racionálnou, ale aj emocionálnou časťou duše.  Z množstva podobných, opakujúcich sa aktov uvedomovania si Božej prítomnosti sa postupne stáva dobrý zvyk, ktorý bude samozrejmosťou. Ján od Kríža pri použití scholastickej filozofie hovorí o pojme „habitus“, čiže o vnútornom postoji. Napokon na Božiu prítomnosť nemôžeme zabudnúť ani vtedy, keď na ňu nemyslíme sústavne. Tento vzťah má potom vplyv – denne,  počas dvadsiatich štyroch hodín – na naše hodnotenie, rozhodnutia, cítenie, prežívanie  a požiadavky…

Nemôžeme obísť fakt, že takáto forma zbožnosti vedie postupne k odhaleniu, k akému prišli rôznymi spôsobmi, skôr alebo neskôr, cestou plnou prekážok  aj svätci našej rehole: „Ty“, na ktoré sa dívali, sa im ukazovalo ako „Vy“, ako Božie spoločenstvo, ako „Vy moji Traja“ – tak sa modlila  Alžbeta, ktorá v reholi nosila ich meno. Nie je nám teda divné, že takýto objav má potom Koperníkov účinok a vplyv na každodenný život: Ak je Boh spoločenstvo, zbožný život sa nemôže vyhýbať spoločenskému životu! Svet tu náhle dostáva v najväčšej miere duchovný význam!  A ak v Bohu Otec vyslovuje Syna a Duch Svätý odpovedá Otcovi v spoločenstve so Synom…, vtedy rovnako i medzi nami ľuďmi by mali padať múry, ktoré blokujú vzájomné priateľstvo!

Zaiste to, čo učí Karmel, nie je iba karmelitánskym objavom. Napríklad Katarína Sienská, ktorá tak ako Terézia od Ježiša nosí titul Učiteľka Cirkvi, píše odvážne: „Takýto spôsob modlenia je neustálou modlitbou a nie je ničím iným, iba svätou, v láske k Bohu a k blížnemu zakotvenou túžbou robiť všetko na Božiu slávu. Láskyplné ponorenie sa v prítomnosti Božej je neustálou modlitbou, je to modlitba v každom čase, na každom mieste a v každom položení, v akom sa človek nachádza, Ovocím takejto modlitby je vnútorné ticho, v ktorom sa celý čas spája vlastná vôľa s Božou vôľou a poddáva sa jeho väčšiemu svetlu.“ Aj sv. Pavol nám odporúča tento spôsob modlitby, keď hovorí: „Neustále sa modlite!“  A kto sa nemodlí takýmto spôsobom, toho modlitba nie je pomocou pre život jeho duše! Zacitujme tiež jedno z novodobých svedectiev: 

Biskup Joachim Wanke z Erfurtu písal vo svojom pastierskom liste veriacim bývalej NDR: „Zbožnosť je taká zvláštna vec. Človek je buď pobožný v každom životnom položení, to znamená, že je citlivý na Boha, alebo nie je vôbec pobožný. Nejestvuje taká zbožnosť, ktorá by sa ohraničovala iba na správanie v kostole a počas modlitby. Chcem povedať, že zbožnosť nie je len nejaký dodatok k nášmu životu, ale je naladením a postojom… To, čo my kresťania bývalej NDR budeme potrebovať do budúcnosti, je druh takej zbožnosti, ktorá dokáže nachádzať Boha aj v neveriacom prostredí… Len musíme byť ochotní hľadať Boha tam, kde sme na to doteraz neboli zvyknutí: pod uniformou, na tvárach ľudí, v úradoch, počas obyčajného rozhovoru so susedmi, hovoriac o poslednej dovolenke alebo o problémoch s výchovou, v novinových rubrikách či v nemocničnej čakárni a na klinikách… Súčasne však potrebujeme „mystiku každodennosti“, ktorá je schopná zakúsiť Boha aj v ateistickom prostredí. Práve v našom bezbožnom svete pôjde o to, aby sme vierou upriamili svoju pozornosť na rôzne znaky Božej prítomnosti. Boh je prítomný väčšmi, ako si to želajú ateisti a ako si to my sami dokážeme uvedomiť.“