Buďte jednoduchí ako holubice

(Mt 10,16)

Vo farnosti máme detský spevácky zbor, ktorý mal možnosť spievať na mládežníckej sv. omši pre študentov v katedrále sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici. Mnohí po sv. omši vyznali, že ich väčšmi oslovila práve tá detská nevinnosť ako kázeň, aj keď bola veľmi pekná. Oslovila ich prostota a jednoduchosť dieťaťa.

Byť prostým, jednoduchým znamená byť ako dieťa – vo svojich myšlienkach, slovách, skutkoch. Prostota je charakteristickou črtou cesty duchovného detstva, cesty sv. Terézie z Lisieux. Táto jej cesta sa bez jednoduchosti nezaobíde. Je veľmi dôležitým bodom v spiritualite sv. Terézie. Prežívanie prostoty u sv. Terézie nebolo ničím nezvyčajným, niečím umelým. Bol to jednoduchý život, ktorý spočíval v kráčaní po ceste k Bohu, po ceste dieťaťa. Žiadna neobvyklá modlitba, žiadne mystické stavy, ako si to niektorí predstavujú, žiadne surové pokánie. Terézia dokonca prijíma skúšky s neobyčajnou jednoduchosťou a radosťou, lebo vie, že jej ich posiela Boh a že ich dopúšťa. Je prirodzená v plnení si svojich povinností a nevyhľadáva nič nezvyčajné.[1]

Čo znamená byť jednoduchý? Čo je to prostota?

Ježiš povedal učeníkom, aby boli jednoduchí ako holubice. Holubica bola obetné zviera, ktoré prinášali chudobné rodiny do chrámu, aby mohli obetovať prvorodeného syna, a holubica slúžila ako obetný dar, ako kázal Zákon. Takto konali aj Jozef a Mária, keď priniesli Ježiša, aby ho predstavili Pánovi. Boli chudobní, a preto priniesli chudobné dary. Holubica predstavovala čistotu, lebo Bohu sa malo predkladať zviera rituálne čisté a bez poškvrny. Ježiš poukázal na to, že byť ako holubica znamená byť jednoduchý, byť čistý, byť prostý.

Etymologicky sa slovo prostota vyjadruje po latinsky ako ingenuitas,naivita. Ingenuitasznamená, že človek je „narodený zo slobodných rodičov“, ale aj „hodný byť slobodným človekom“. Podľa starého Rímskeho práva „ingenuitas“bol stav človeka, ktorý sa narodil slobodný, zo slobodných rodičov a nikdy neprestal byť slobodným. A v stredoveku to bolo niečo ako „preukaz totožnosti“, doklad, ktorý potvrdzoval pôvod tejto osoby.[2]Slovníky nám hovoria, že prostota, ingenuitas, znamená „čistotu, jednoduchosť, prirodzenosť“. Prostota potom označuje „nezabezpečeného, nevinného človeka“.[3]Byť prostý znamená byť jednoduchý, nie však naivný, ako si to často po svojom vysvetľujeme.

Čo nám hovorí Terézia o prostote?

Čo pre ňu znamenala, ako ju prežívala vo svojom živote?

V období, keď sa dokonalosť považovala za niečo neobvyklé, za niečo, čo je možné dosiahnuť iba pomocou veľkej askézy, veľkého umŕtvovania, sebazaprenia a keď jednotlivci zakúšajú neskutočné duchovné zážitky, Terézia chápe svätosť úplne inak, ako si to mnohí v tom období predstavovali. A mnohí si to aj teraz tak predstavujú!

Svätosť a prostota Terézie spočíva v tom, že ak sa chcem stať svätým, „musím sa stať malým, musím milovať, snažiť sa dobre robiť Ježišovi a dôverovať“.[4]Najdôležitejší text  o prostote je tento: „Svätosť spočíva v nastavení srdca, ktoré z nás robí ľudí pokorných a malých v rukách Boha, robí z nás ľudí, ktorí si uvedomujú svoju nemohúcnosť a bezhranične dôverujú v jeho otcovskú dobrotu.“[5]Aj Teréziina modlitba bola prostá. Nemala rada naučené a vypožičané modlitby. Vo svojej modlitbe  hovorila Ježišovi to, čo cítila, hovorila mu o svojej láske k Nemu, že chce plniť iba jeho vôľu. Píše: „Nemám odvahu úporne hľadať v knihách krásne modlitby. Je ich toľko, až ma z nich rozbolí hlava! Jedna krajšia ako druhá… Nemôžem sa pomodliť všetky, a keď neviem, ktorú si vybrať, postupujem ako deti, čo nevedia čítať, celkom prosto, bez krásnych fráz poviem Pánu Bohu, čo mu chcem poveať, a On mi vždy porozumie… Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad na Nebo, výkrik vďačnosti a lásky, uprostred trápenie i radosti“. (Rkp C, 25 r)

V modlitbe bola Terézia prostá. Ak ju niekto poprosil o modlitbu, predložila ju Bohu a ďalej sa nestarala. Ani nikoho v modlitbách neuprednostňovala. Ako spomína: „Nemôžem sa prinútiť k tomu, aby som hovorila: ´Bože môj, to je za Cirkev, to daj Petrovi, alebo Pavlovi…´ Boh dobre vie, čo má urobiť s mojimi zásluhami. Všetko som mu odovzdala, abysom ho potešila. Keď sa modlím za svojich bratov misionárov, obetujem svoje utrpenie a hovorím úplne prosto: ´Bože môj, daj im to, po čom túžim ja sama.´“[6]

Hovorí sa, že v jednoduchosti je sila. Terézia bola neobyčajne silná osobnosť, aj keď ju mnohé spolusestry považovali za „veľké dieťa“. Nie je to tak. Stačí sa pozrieť na jej názor o smrti. Keď jej jedna novicka počas vigílie Karmelskej Panny Márie 15. júla 1897 povedala, že možno zomrie na slávnosť Panny Márie po sv. prijímaní, Terézia jej odpovedala: „To by som nechcela. Lebo to by nezodpovedalo mojej ceste. Zomrieť z lásky po sv. prijímaní! Malé duše tak nekonajú. Na malej ceste sú veci úplne prosté a obyčajné.“

Človek často podľahne pokušeniam a myslí si, že je megaloman. Ale Ježiš uprednostňuje malé veci. Ako ťažko je nám byť vernými malým veciam. Začíname stavať a zveľaďovať náš „príbytok“ od strechy, a vnútri je nedokončený! Prostota spočíva vo vernosti maličkostiam. A aké je to niekedy ťažké! Aj tu nás Terézia učí prostote. Či už je to v zasvätenom spôsobe života, alebo v bežnom živote, zanedbávame často malé veci, malé nič. Hodnotu majú iba veľké veci, ale prázdne. Je to náš prejav a nedostatok lásky, keď takto uvažujeme. Ak človek slúži Bohu, či už je to malá alebo veľká vec, má vždy pred Bohom veľkú hodnotu.

Náš život sa často skladá zo suchopárnych dní a situácií, morálnych ťažkostí, keď sa nám zdá, že všetko nás unavuje a zaneprázdňuje, keď je Boh „ďaleko“, keď duša môže obetovať Bohu iba to NIČ. Ako hovorí Terézia: „Keby som cítila, že nemôžem obetovať Ježišovi nič, obetovala by som aj to NIČ“. Nič – to sú malé skutky, obety vykonané s vernosťou a sú často pre nás skutočným hrdinstvom. Dajú sa porovnať s hrdinstvom svätých. Ako hovorí Terézia, skutky, ktoré plníme s vernosťou, sa stávajú priam „mučeníctvom“.

Možno si myslíme, že cesta duchovného detstva nie je pre nás. Mýlia sa tí, ktorí takto zmýšľajú. Stačí sa pozrieť na Teréziu a vidíme, že aj ona musela dozrievať a rásť v prostote. Nie je to vec na prvé lusknutie prsta. Boh na malej ceste nechce od nás veľké veci, chce, aby sme boli tým veciam verní a plnili ich s láskou. Skúsenosti sa získavajú postupne. Taká je škola duchovného detstva. Chce to čas. Boh nám postupne, tak ako to urobil na Teréziinej malej ceste, dáva a bude dávať svetlo, ako a kadiaľ ísť. V škole detstva sa nedá prepadnúť. Buď sa na cestu detstva vyberieme, alebo si zvolíme inakšiu cestu. Terézia objavila a vyskúšala takúto cestu. Je to iba návrh. Často sa na malej ceste znechucujeme, lebo nechápeme zmysel našich malých skutkov. Je dôležité pripomenúť, že milosť stavia na prirodzenosti. Naša sebazaprenia, pokánia, umŕtvenia, ak ich nekonáme z lásky k Ježišovi, nie sú ničím. Prostota v duchovnom živote musí spĺňať tieto podmienky: musí byť ovocím zdravého úsudku, musí sa prežívať v duchu Evanjelia. Je to dar od Boha. Ak sa nám niečo nepodarí a my sa znechutíme, znamená to, že sme ešte nezrelí v láske k Ježišovi. Že v tých skutkoch vidíme iba seba. Oveľa ťažšie sa vykonávajú malé sebazaprenia a skryté obety ako zabúdanie na seba. Zomrieť vlastnej sebaláske je viac ako všetky obety.[7]

Dokonalosť Terézie bola taká veľká, že dokonca ani jej spolusestry to nezbadali. Pred jej smrťou jedna sestra povedala, že matka priorka nebude mať čo napísať do nekrológu, veď Terézia nič významné neurobila. To svedčí o jej prostote. Bola ukrytá. A v tom spočívala jej veľkosť. Pochopenie Teréziinej náuky o prostote spočíva v tom, aby sme si uvedomili, že to, čo nás má hnať po ceste napredovania,  je Ježišova láska.

[1]Porov.:  Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“, red. O. Filek, Kraków 1999, s. 176 – 177.

[2]A. Pronzato: Hľadanie stratených čností. Trnava 2002, s. 149.

[3]Tamže. s. 150.

[4]Aby lepiej…,s. 177.

[5]Tamže, s. 177.

[6]Tamže, s. 179.

[7]Porov. Tamže, s. 183 – 188.