„Tri zvedavé žaby z rybníka sa raz vydali na cestu a začali objavovať svet. Neďaleko bolo prekvitajúce hospodárstvo. Svoj prieskum začali na humne. Tam ich však zbadali dve sliepky a už im tiekli slinky. Šťastné, že si spestria svoj jedálny lístok, sa rozbehli za žabami s nabrúsenými zobákmi. Ale tri žaby boli bystré, svižné a odvážne. Práve vtedy gazda postavil k dverám stajne kanvu s mliekom. Stačili dva vydarené skoky, tri žaby čľupli do kanvy a začali plávať v mlieku. Zo začiatku to bola veselá zábava, ale postupne ich to začalo znepokojovať. Bolo treba dostať sa z toho čo najskôr, lebo nahnevaný gazda je horší ako hlúpe sliepky. Skúšali to, skúšali, ale hrdlo kanvy bolo úzke a kovové boky hladké a šmykľavé. Prvá žaba bola fatalistka. Chvíľu sa snažila a potom to vzdala: „Nikdy sa odtiaľto nedostaneme. Je to náš koniec.“ Prestala plávať a utopila sa. Druhá žaba bola intelektuálka. Spoliehala sa na rozum. Mala dobrú teoretickú prípravu. Vyznala sa v tekutinách. Poznala ich fyzikálne vlastnosti. Aj skákať vedela. Rýchlo si všetko prepočítala, odhadla vzdialenosť od hrdla kanvy, jeho priemer, potrebný odraz, dráhu skoku, zemskú príťažlivosť, zrýchlenie… Našla správny vzorec a veľkou silou sa odrazila. Ale zabudla na ucho kanvy. Vrazila doň hlavou, zrútila sa a biedne zahynula na dne. Tretia žaba ani na chvíľu neprestala plávať a vynaložila na to všetky svoje sily. Mlieko sa utĺklo na maslo, klzké, ale pevné, a tak sa žabe podarilo z kanvy vyskočiť.

Jedno africké príslovie hovorí: Každé ráno sa v Afrike prebúdza lev. Vie, že musí bežať rýchlejšie ako gazela, aby ju chytil, lebo ináč by umrel od hladu. Každé ráno sa v Afrike prebúdza gazela. Vie, že musí bežať rýchlejšie ako lev, ináč by prišla o život. Každé ráno, keď sa prebudíš, nepýtaj sa, či si lev alebo gazela, ale hneď sa daj do behu. Nech sa deje, čo sa deje, nikdy nestrácaj nádej. A daj sa do práce.“[1]

Skutočná modlitba bude pre kresťana vždy zápas. Príkladom zápasu, putovania cestou viery a noci je pre nás patriarcha Jakub, neskorší Izrael. Bojoval pri brode Jabok s „Niekým“ (porov. Gn32, 25 – 33) tajomným, ktorý „odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti“ (KKC 2573).

Pápež Benedikt XVI. sa v jednej zo svojich katechéz venuje práve patriarchovi Jakubovi a hovorí „o dlhej noci hľadania Boha, o zápase pre spoznanie jeho mena a uzretie jeho tváre; je to noc modlitby, ktorá s tvrdošijnosťou a vytrvalosťou žiada Boha o požehnanie a o nové meno, novú skutočnosť – ovocie obrátenia a odpustenia“ (Katechéza, Vatikán 25. mája 2011). Tak ako patriarcha Jakub v zápase s Niekým tajomným, tak isto aj náš život modlitby je zápasom, ktorý má smerovať k niečomu novému, hlbšiemu. A to niečo nové je kontemplácia. Jakub sa stal patriarchom, dostal nové meno, Izrael. Tak isto aj naša modlitba sa musí meniť. Prichádza čas, keď by sme sa mali vedieť zriecť rozjímania, meditácie, ak nás chce Boh posunúť ďalej, dopredu. Práve sv. Ján od Kríža vo svojom diele Výstup na horu Karmelsa v jednej z kapitol venuje tejto téme. Zdôrazňuje 3 znaky, kedy sa má rozjímavá modlitba zanechať. Robí to spôsobom priam majstrovským, jemu vlastným.

Prvým znakom je, keď „človek vidí, že už nemôže rozjímať ani používať svoju predstavivosť a neteší ho to. Zakúša vyprahnutosť v tom, čo mu kedysi spôsobovalo radosť a útechu. Dokiaľ však bude zakúšať radosť a podarí sa mu používať pri rozjímaní svoju predstavivosť, má naďalej rozjímať“ (Výstup, II. 13, 2.) Druhým znakom je, keď vidí, že už „nemá žiadnu záľubu v zamestnávaní svojej predstavivosti a v iných zmysloch, vonkajších alebo vnútorných“ (tamže, 3). Tretí a posledný znak je podľa Jána ten najdôležitejší a spočíva v tom, že „duša má záľubu v samote, bez uvažovania, je upriamená na Boha, vo vnútornom pokoji, bez úkonov cvičenia sa v zmysloch, pamäte, rozumu a vôle“ (tamže, 4).

Ján upozorňuje na veľmi dôležité veci: „Aby mohla osoba, ktorá vedie duchovný život, opustiť rozjímanie a tak vstúpiť do stavu kontemplácie a ducha, musí splniť spoločne všetky tri podmienky, znaky (porov. tamže, 5). Ak by opustila rozjímanie, len by jej to spôsobilo viac škody ako úžitku.

Niečo podobné píše sv. Ján od Kríža aj vo svojom dielku Slová svetla a lásky, ktoré adresoval istej bosej karmelitánke, a v jednej zo sentencií píše: „Vnútorné sústredenie charakterizujú tri znaky: po prvé, duša nemá záľubu v pominuteľných veciach; po druhé, má rada samotu a mlčanie a uprednostňuje to, čo je dokonalejšie; po tretie, ak jej teraz prekáža to, čo jej zvyčajne pomáhalo, ako je rozjímanie, meditácia a skutky, takže už nemá inú pohnútku k modlitbe ako vieru, nádej a lásku (118)[2].

Prečo je to tak dôležité? Ján radí toto: „Nestačí mať ten prvý znak bez druhého, pretože by sa mohlo stať, že by tá neschopnosť predstavovať si Božie veci a rozjímať o nich mohla pochádzať z roztržitosti a malej horlivosti“ (Výstup, II, 13, 6). Je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili. To, že nedokážem už rozjímať o Božích veciach, nemusí byť znakom, ktorý ma oprávňuje k tomu, aby som zanechal meditáciu, ale môže skôr vychádzať z pýchy, ktorá si povie: „Prišiel som až tak ďaleko, že rozjímanie už nie je pre mňa“; alebo sa počas modlitby zaoberám myšlienkami, čo by som mal ešte urobiť, organizovaním si „dobrých nápadov“, čítaním náboženskej knihy len tak pre zaujímavosť, z nedostatku prípravy – vzdialenej – rozloženej na celý deň, zanedbávaním umŕtvovania, necvičením sa v čnostiach, hlavne v láske k blížnemu, najviac vtedy, ak mám s ním nejaký konflikt…[3]

Modlitba musí spieť k obráteniu, k zmene. Ak sa tak nedeje, niečo nie je v poriadku. Preto Ján píše, že „musíme v sebe nachádzať druhý znak – netešiť sa z iných vecí a ani nepremýšľať o nich, pretože keď neschopnosť upútať našu predstavivosť a zmysly pochádza z roztržitosti alebo vlažnosti, má duša chuť viac sa venovať iným, odlišným veciam a to je pre ňu príležitosťou, aby zanechala Božie veci“ (Výstup, II, 13, 6). Môže to byť výsledok melanchólie, z čoho sa môže stať pokušenie ostať v takomto stave, kde zároveň klamem sám seba, že chcem v takomto stave zostať, a považujem to za „kontempláciu“.[4]

Modlitba bude vždy úzko spojená so životom. Kto sa modlí, musí sa jeho život odrážať aj v jeho modlitbe. „Kto ju koná, nie je vždy rovnakým bytím. Preto môžu prísť obdobia, v ktorých modlitba nemá silu a útechu a všetko vyzerá ako vymreté.“[5]„Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. Duchovný boj v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe“(KKC 2725).

Nestačí však len prvý a druhý znak. Mohlo by to vyústiť do melanchólie alebo falošnej kontemplácie, alebo do zotrvávania pri dobrom pocite. Preto je dôležitý ešte posledný, tretí znak: „láskyplná pozornosť, myslenie na Boha, prebývanie s ním“(Výstup, II. 13, 7).

„Modliť sa neznamená vystúpiť z diania a utiahnuť sa do súkromného kútika vlastného šťastia. Správny spôsob modlitby, to je proces vnútorného očisťovania, ktorý nás činí otvorenými pre Boha a tým aj otvorenými pre druhých ľudí. V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodno Boha.“6

[1]FERRERO, B.: Štyridsať príbehov z púšte. Bratislava : Don Bosco, 1999, s. 62 – 64.

[2]SV. JÁN OD KRÍŽA: Slová svetla a lásky. Bratislava : Lúč, 2012 (2. vydanie), s. 52.

[3]Porov. WIDER, D.: Modlitwa i jej rozwój w ujęciu św. Jana od Krzyża, v: Na drodze zjednoczenia s Bogiem. red. GOGOLA, J. W.: Kraków : 2000, s. 178.

[4]Porov. tamže, s. 179.

[5]GUARDINI, R.: Úvod do modlitby. Trnava : Dobrá kniha, 1993, s. 128.

6BENEDIKT XVI.: Spe salvi, 33.