Božie pozvanie je dobrodružstvo. “Hodiť sa do neznáma, kde nás to veľmi ťahá,” Spravme dobré rozhodnutie.
Preto ťa pozývame na duchovnú obnovu pre mladých mužov, ktorí chcú stráviť kvalitný čas s Pánom a uvažovať vo svetle Božieho Slova nad svojím životom.
11.- 13. február 2022 v kláštore Košiciach-Lorinčíku.
Prednášky a program zabezpečí: P. Dušan Hricko OCD.
Svoju účasť môžeš nahlásiť na: dommodlitby.lorincik@gmail.com (bližšie info. taktiež na tejto adrese)
Chceme spoločne stráviť čas na rozoznávanie.
Je dôvod pre vstup do kontemplatívneho kláštora láska k modlitbe ako spôsobu služby Bohu? Nepríde po čase pocit monotónie? Akým spôsobom môže Pán človeka viesť na jednom mieste? Ako sa tam človek dáva iným? Treba byť viac introvert, alebo extrovert?
Ahoj, A. Máš veľmi dobré, cielené otázky a idú na podstatu. Vidím, že premýšľaš o rehoľnom živote ako skúsená kresťanka!
Dôvody pre kontemplatívny kláštor môžu byť rôzne. Napr.: Patriť výlučne Kristovi. Poznanie, že akákoľvek pomoc ľuďom má absolútne hranice pri dverách jeho vlastného srdca – a táto hranica sa dá prekonať už len modlitbou a láskou – čiže objavenie možností, ako sa dá milovať ľudí viac, ako slovom a skutkom. Vnímanie Božej samoty a túžba ustavičnej prítomnosti v jeho chráme. Povolanie môže vzniknúť i ako odpoveď na nejakú konkrétnu núdzu sveta – vo forme odpovedi v darovaní seba samého.
Monotónia po čase je jednou z vecí, ktorá nás môže zviesť na cestu pohodlnosti – akosi sa tu „zabývať“ a v podstate zmeštiančiť – neviem, či tým dobre vyjadrím, čo chcem…ale nachádzame vždy nové cesty…
Takto: Nepoznám sestru, čo by sa niekedy v kláštore nudila. Tu sa deje veľa v tebe samej a veľa i v komunite, čo nás neustále vyzýva… A potom sú tu bôle a rany sveta i konkrétnych ľudí, ktoré nás vyzývajú k neúnavnej ceste lásky…
Akým spôsobom Boh človeka vedie na jednom mieste: Je zaujímavé, že sv. Klára používa v svojich spisoch zriedkavo statické slová – nie – ona používa takmer výlučne slovesá pohybu. A zaujímavé je, že u sv. Františka je to presne naopak :-). Kontemplatívna cesta je cestou, ktorá vyžaduje neustály pohyb. Počas prvých rokov v kláštore je to najmä pohyb zvonku do vnútra: Opúšťaš všetko a vnáraš sa do jednoduchosti tohto spôsobu života – to Ťa vedie do vnútra Teba samej spôsobom, akým sa ešte nepoznáš… Zvnútra potom – po niekoľkých rokoch sa začínaš pohybovať navonok – ku svojim spolusestrám a začínaš sa vnárať do vnútorného života komunity – ona je ako živý organizmus, má radosti i krízy… Predstav si to ako cestu po krajine, ktorú objavuješ a hľadáš v nej svoje miesto, svoju úlohu po tom, čo si preskúmala tú svoju osobnú krajinu… No a keď cítiš, že si integrovaná, že už sama od seba nehovoríš „ja a komunita“, ale „my“, začína cesta k ľuďom. To nemusí byť konkrétne, ako napr. u mňa pastorácia povolaní – a teda reálne kontakty; môže to byť i taká skrytá úloha, akou sa približuješ k ľuďom. Je to individuálne a je to vlastne tvoje osobné povolanie, poslanie, ktoré Ti zverí Ježiš. Tak napr.: je jedna sestra celý svoj rehoľný život oddaná deťom – modlí sa za ne, trpí za ne, miluje ich, lebo poznala, že mnohým láska a milujúce, ochotné srdce chýba. Iná sestra sa zasa cíti byť povolaná pre misionárov a misie. Tomu venuje i svoju prácu – šije šatôčky pre deti z misií. Alebo sestre leží na srdci obrátenie duší – a svojím životom, modlitbou, obetou sa snaží utíšiť Ježišov smäd po nich.
No a toto osobné povolanie i to spoločné povolanie sú veľmi silným hnacím motorom pre všetky činnosti. V každodennom živote nás Boh vedie a volá cez to, čo príde: Možno je to spolusestra, čo potrebuje nejakú pomoc, alebo niečo, čo preškrtne moje plány na tento deň.
Všetko môžem začať krátkym stíšením sa a vcítením sa do Božej vôle, môžem sa ho spýtať, čo je práve “na rade” a vykonať to. V takýchto momentoch sa teda nerozhodujem podľa svojej chuti a vôle, ale hľadám Boží zámer. To nás robí pútničkami na ceste lásky…
Asi sa tu stávame majstri detailov 😉
Neviem, či introvercia alebo extrovercia sú rozlišovacím prvkom pre kontemplatívny život. Silní introverti majú blízko k depresii a ťažko sa otvárajú pre druhých a ak je to prisilné, nevydržia tu, lebo môžu fakt ochorieť na depresiu. Ale ani extrovert nesmie byť “necitlivý”. Príliš extrovertní ľudia (trochu akoby ľahkovážni) sú v kontemplatívnych komunitách ťažko znášateľní, lebo nemajú zmysel pre odtiene, pre detaily, pre hranice, pre zranenosť druhých a majú chuť zbúrať klauzúrové múry ;-)…
prebraté z pastorácia povolaní pri kbs