Svätá Terézia Benedikta od Kríža, Edita Steinová, nám na dnes ponúka peknú myšlienku:

Kto patrí Kristovi, musí prejsť celým jeho životom. Musí spolu s ním vojsť na krížovú cestu, prejsť Olivovou záhradou, vstúpiť na Golgotu. Ale vnútorné utrpenia sú ničím, keď ich porovnáme s temnou nocou, keď zhasína Božské svetlo a mĺkne Pánov hlas.

Boh je v tej skúsenosti blízko, ale skrýva sa nám. Prečo? Sú to najväčšie Božie tajomstvá. Môžeme ich síce sčasti pochopiť, ale neprenikneme cez ne. Nikdy cez ne neprenikneme. Naozaj, keby sme sa neviem ako dlho pozerali a neviem koľkokrát by sme sa pozerali na Ježišov kríž, jeho tajomstvo neprenikneme.

Samozrejme, príde otázka na to, čo urobil „Pane, Bože, prečo?“ – prečo smrť, prečo taká forma, prečo sa to tak muselo stať, prečo si to tak chcel… Neskĺzni do pohoršenia; prijmi to tak, ako je. Keď ti niekto hodí záchranné koleso, nepýtaj sa, prečo je červené, alebo aj zelené, ale chyť sa toho záchranného kolesa.

Na druhej strane… aby sme dnes neostali len na úrovni citového zážitku, len na úrovni pobozkania kríža, len na úrovni nezrozumiteľných znakov, ktoré sa pominú, aby sme ho prežili srdcom, dnes pokľaknime pred krížom a pobozkajme ho ako svoj kríž, ako svoju Golgotu. Prežijeme v tej chvíli svoje odovzdanie, svoj zápas, svoje opustenie.

Mala by som – ako povedala Edita Steinová – ísť za Ježišom, a prežiť to, čo prežil, zakúsiť to, čo zakúsil, celý jeho život aj s ťažkými chvíľami. A to znamená, že dnes pobozkám v kríži aj svoj kríž; napriek tomu, že zápasím s tým, čoho sa najradšej chcem zbaviť, napriek tomu, že som zaťažený situáciami, v ktorých hovorím Bohu „Otče, zober odo mňa ten kalich“.

Pamätám sa, keď som čítal Odkaz Jána Pavla II. z roku 1984 (zdá sa, že je to tak dávno), odkaz ktorý má perfektný názov: Misijná sila utrpenia. Naše stretnutie s utrpením, prijatie výzvy poznačenej krížom, pobozkanie našej Golgoty, nie je odtrhnuté od reality, ale má misijný rozmer  – ohlasuje Evanjelium.

Tá misijná sila utrpenia, o ktorej hovorí Ján Pavol II., provokuje v nás spoluprácu pri šírení Božieho kráľovstva, ktoré sa šíri nielen cez ľudí, ohlasujúcich Evanjelium, ale aj cez tých, ktorí príjmu svoj kríž pripodobnení Kristovi, ktorý v tichosti zobral svoj kríž. Tak ticho ako Mária hovorí svoje fiat a berie na seba kríž.

Ale misia nesenia kríža sa nekončí na mojom utrpení. Často sa môžem zastať Boha v druhom človeku, ktorý tiež zakúsil utrpenie; môžem sa ho zastať, povzbudiť, podporiť, aby aj jej/jeho utrpenie malo vykupiteľskú hodnotu.

A konečne – ako hovorí pápež – maj aj podiel na bolesti, ktorá sa každý deň dotýka ľudstva postihnutého chorobami, hladom, prenasledovaného a okradnutého o rôzne neodňateľné práva, slobodu. Božie kráľovstvo buduje aj ten, kto srdcom spolucíti, kto má podiel na námahe zastať sa ľudí ubolených – ľudstva na kríži. Veď sám Kristus ostáva na kríži tak dlho, ako dlho je na ňom celé ľudstvo.

Môžeme obdivovať kríž, môžeme sa rozcítiť kedykoľvek sa pozrieme na kríž…. Ale konkrétny Kristus je trpiacim ľudstvom; tá časť ľudstva, ktorá je hladná, zamietnutá, marginalizovaná, trpiaca, samotná. Vieš prežiť Veľký Piatok z takým krížom? Málo mystickým, málo romantickým, málo poetickým…