Nadišla sobota… a spolu s ňou veľké ticho. Stvoriteľ spočíva v hrobe.

Tento deň často prežívame tak užitočne, ako bezprostrednú prípravu; niečo poupratujeme, niečo upečieme, niečo uvaríme, možno aj dáme požehnať niektoré jedlá…

Ale dnes je samotná Cirkev pozastavená, ostáva nehybná; akoby pozastavila svoju činnosť, všetko zamrzlo. Niekedy sa hovorí, že sobota je dňom, v ktorom Ježiš oddychuje po námahe umučenia; ale tiež sa hovorí, že je to deň, v ktorom Ježiš zostupuje do podsvetia – tak to vysvetľuje Staroveká Homília na Svätú a Veľkú Sobotu, jedna z najkrajších homílii, aké sa zrodili v Cirkvi.

Sobota nie je len medzerou medzi Piatkom a nocou zmŕtvychvstania. Sobota je časom vyrovnávania sa s Piatkom, prijatia tej smrti, ktorá nám dáva život. Nad týmto tajomstvom sa treba pozastaviť; lebo ticho Veľkej Soboty je na to, aby sme pochopili, že

jeho smrť je našou smrťou,

jeho pohreb je naším pohrebom, 

a to všetko preto, aby sme spolu vstali z mŕtvych ako on vstal z mŕtvych. 

To nie je len nejaká nábožná metafora, ale konkrétna skutočnosť. Potrebujeme sa pozastaviť, aby sme to pochopili.

Spomeňte si na obrátenie sv. Pavla; on medzi pádom pod Damaskom a svojím krstom nevidí, neozýva sa, nič neje – presne tak ako niekto mŕtvy. V tom čase prežíval svoju smrť – smrť toho, kým bol skôr, prežíval smrť svojho farizejizmu, prežíval smrť svojej predstavy o Bohu. Sám vydáva svedectvo, že až vo chvíli krstu sa mu otvorili oči – prežil zmŕtvychvstanie a zakúsil nový život.

Pavol nás učí ako prežiť dnešný deň, ako prežiť dnešnú sobotu, ako prežiť dnešok, aby si v noci zo soboty na nedeľu prežil svoje zmŕtvychvstanie, aby si prežil na novo svoj krst.