Tajomstvá hory Karmel (pri karmelitánskych prameňoch)

Úvod

„Karmel bol vždy miestom prirodzených rekolekcií pre kontemplatívne duše, preto nečudo, že na jeho svahoch vznikol prvý karmelitánsky kláštor – kolíska rádu“¹⁾.
(Bl. Titus Brandsma)

Počiatky karmelitánskeho rádu a jeho mystickej tradície obklopuje atmosféra tajomstva. Toto konštatovanie sa môže zdať čudné, ak vezmeme do úvahy, že traja z jeho vynikajúcich svätých: sv. Ján od Kríža, sv. Terézia Avilská a sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, sú učitelia Cirkvi, a teda ľudia, ktorých autoritu v oblasti viery Cirkev uznala a ich duchovné doktríny započítala k výnimočným perlám svojej pokladnice. Fakty však hovoria samé za seba. Keď  pozeráme na počiatky františkánov či dominikánov, vždy uprieme pozornosť na postavy sv. Františka a sv. Dominika. Vďaka  osobitnému Božiemu povolaniu prežívajú svoje osobné obrátenie a výnimočnú Božiu blízkosť; potom  príkladom života priťahujú prvých učeníkov a píšu pre nich regulu. Vieme, čím boli, v akom prostredí žili, akú charizmu zanechali svojim nástupcom a kedy sa to stalo. Historické počiatky karmelitánov sa od tejto schémy vzďaľujú a keby niekto chcel poukázať na konkrétny dátum alebo osobu, bude stáť pred problémami. Na rozdiel od iných rádov, karmelitáni nemajú veľkú charizmatickú postavu v úlohe zakladateľa. Ťažko tiež určiť konkrétny dátum ich vzniku. Ak však rád existuje, musí mať svoje počiatky. Neexistuje predsa prameň bez počiatkov. Kde sa teda nachádzajú pramene Karmelu? Pomocou koho a kedy vytryskli? Čo o tom hovoria dejiny a archeológia?

Otázky o počiatkoch Karmelu sú dôležité nielen pre karmelitánov a karmelitánky, pretože za posledných 200 rokov jeho charizmu prijalo niekoľko desiatok ženských rehoľných rádov, jeden mužský a tiež niekoľko svetských inštitútov. V súčasnosti žije na celom svete podľa karmelitánskej reguly asi 50 tis. zasvätených osôb. Okrem toho sa duch Karmelu prostredníctvom škapuliarskych bratstiev a Svetského rádu hlboko zakorenil v srdciach a mentalite mnohých laikov. Existuje teda skutočná karmelitánska rodina každodenne čerpajúca z duchovnosti, ktorej počiatky siahajú až k pradávnemu spoločenstvu pustovníkov z hory Karmel.

Tým, že siaha na svoje korene, karmelitánsky rád kultivuje pamäť o minulosti, ktorá ho udržiava v neustálom a tvorivom spojení so životom, ako aj duchovným a materiálnym dedičstvom ľudí, ktorí po celé stáročia formovali jeho tvár. Keď pozerá naspäť, objavuje ducha, ktorý zabezpečuje jeho nadčasovú pokladnicu.; dáva vedomie stálosti jeho trvania, hovorí , čím je Karmel, aká je jeho úloha a miesto vo svete. Dobre to pochopila veľká reformátorka Karmelu zo 16. storočia, sv. Terézia Avilská. V Knihe o zakladaní, jednej z kníh tvoriacich duchovný závet pre sestry novej reformy, napísala: „Pre lásku nášho Pána vás všetky prosím… zamerajme svoj pohľad na tých svätých prorokov, z ktorých náš rád vyšiel. Sme duchovným potomstvom oných blahoslavených prorokov a otcov, potomstvom toľkých našich slávnych  predkov, ktorí tu na zemi nosili náš habit a dnes oblečení do slávy na nás čakajú v nebi!“ (29, 33).

Poznať svojho otca a svoj pôvod, to znamená zaujať v živote správne miesto, to znamená zažiť, že človek nežije vo vákuu a prežívaná každodennosť je pre iných veľkým darom. Poznať svoju minulosť znamená byť si vedomý, že pokladnica nezanikajúcich hodnôt je pre mňa otvorená. Tu nájde svoje oprávnenie snaha čerpať z počiatkov dejín karmelitánov, úsilie zrekonštruovať ich priebeh, aby sa našli tie hodnoty, ktoré stáli na počiatku celej mystickej rádovej tradícii. Obzvlášť  sa to týka karmelitánskej reguly. Pred jej napísaním existovala ústne odovzdávaná tradícia pustovníckeho života na pahorkoch Karmelu. Práve z nej vyrástol text reguly. Aby sme spoznali jej ducha a prostredníctvom nej ducha celej karmelitánskej tradície, treba poznať spoločenstvo, v ktorom povstala; ľudí, ktorí toto spoločenstvo tvorili a tiež udalosti, ktoré ju stvárnili.

Tento text si stavia za cieľ priblížiť čitateľovi problém počiatkov, rozvoja a tiež duchovnosti pustovníckeho života na pahorkoch Karmelu, ktorý v 13. st. zrodil  karmelitánsky rád. Sprístupňuje tiež výsledky najnovších archeologických prác z 80. a 90. rokov 20. storočia. Vniesli totiž nové svetlo do otázky tradície pustovníckeho života na Karmeli, ako aj samých počiatkov rehole. Hoci nevyriešili všetky existujúce problémy, predsa len doplnili jeho dejiny a spravili ich zrozumiteľnejšie a integrálnejšie.

Pahorky Karmelu

„Karmel sa vznáša nad nepokojmi života, nad búrlivými víchrami tohto sveta. Jeho samota je za dosahom života horúčkovitého a podliehajúceho vrtochom; je obklopený Božím pokojom“^2). 
Bl. Titus Brandsma

Nemí svedkovia minulosti

V ľudských predstavách zaujímali vysoké a ťažko prístupné hory vždy osobitné miesto. Ich vrcholy zahalené oblakmi alebo rannou hmlou ľudia pokladali za tajomné a sväté miesta, kde prebývali bohovia. Tam sa stretávali a vzájomne prenikali dejiny dvoch svetov, ľudského a božského. Odtiaľ pochádzali tajomné posolstvá a tam sa často rozhodovalo o osudoch starovekých osôb a národov. Sväté hory sú významným prvkom každého náboženstva, nevynímajúc ani judaizmus a kresťanstvo. Pod vplyvom biblických prorokov a neskôr samého Krista sa  osobitná úcta dodnes preukazuje tradícii hory Tábor, Horeb, Sinaj, alebo tiež Golgoty. Do skupiny svätých hôr patrí tiež Karmel. Tradície spojené s touto horou však majú špecifický charakter, lebo nesú stopy mystiky. Je zaujímavé, že aj nekresťania odpradávna uznávali tento špecifický charakter Karmelu, o čom často svedčia staroveké pohanské texty, ako napr. ten o živote Pytagorasa. Keď dorazil k úpätiu Karmelu, „často sa tam sám zdržiaval vo svätyni… Vídavali ho, ako schádza pomalým a ťažkým krokom z vrcholu Karmelu, hory svätejšej než iné a považovanej za nedostupnú pre obyčajných ľudí. Nikdy sa za seba neobzeral, žiadna priepasť, žiadna strmá skala ho nemohli zadržať“³⁾. Rovnako Suetonius sa o Karmeli vyjadruje s úctou a zvýrazňuje všeobecné presvedčenie, že je úplne obklopený božskou prítomnosťou: „V Judei sa (Vespasián) poradil s veštiarňou boha Karmelu a odpoveď (lósov) sa s ním v plnom rozsahu zhodovala“⁴⁾. Podobne konal Tacitus: „Karmel leží medzi Judeou a Sýriou: práve tam, na tej hore, vzývajú svojho boha. Ten boh nemá ani obraz ani svätyňu, ale iba oltár a kult. Keď mu raz Vespasián priniesol obetu a uvažoval o plánoch skrytých vo svojom srdci, kňaz Basilidus, ktorý preskúmal vnútornosti obety, mu povedal: „Vespasián, čo sa týka tvojich plánov na stavbu domu, zväčšenia (hmotných) statkov a zväčšenia počtu sluhov, bohovia ti dajú nádherný dom, rozsiahly pozemok a veľký počet ľudí“^5).

Karmel, od ktorého pochádza názov rehole, v skutočnosti nie je jediným štítom, ako sa vo všeobecnosti prijíma, ale vysokým horským pásmom, s najvyššími končiarmi dosahujúcimi výšku 550 m. Rozťahuje sa do dĺžky 23 km pozdĺž pobrežia Stredozemného mora na území štátu Izrael. Zarezáva sa do mora, čím tvorí zátoku, na opačných koncoch ktorej sa nachádzajú dve staroveké mestá: Hajfa a Akko, ktoré bolo počas krížových výprav pod názvom St. Jean d´Acre vyše sto rokov hlavným mestom Jeruzalemského kráľovstva.

Pahorky Karmelu vždy stáli trochu na okraji dejín ľudstva a nezúčastňovali sa na veľkých a prelomových udalostiach.  Neboli však miestom, na ktoré by človek celkom zabudol. V praveku, v období medzi rokmi 250 tis. a 40 tis. p.n.l., v početných jaskyniach na západnom svahu Karmelu (el.Tabun, el-Wada, el-Kebarah), v tzv. „Doline jaskýň, porastenej vtedy obrovskými dubovými lesmi, býval človek neandertálsky, zanechávajúc po sebe stopy úporného zápasu o prežitie. Zaoberal sa lovom, spájal sa do väčších skupín a vyrábal jednoduché nástroje z kamenia a kostí. Poznal oheň a iste si  kožušinami chránil telo pred chladom. Praktizoval už obradný pohreb mŕtvych. Antropológovia ho nazvali „človekom Karmelu“^6).

Za vlády faraóna Pepiho I. (2325 – 2275 p.n.l.) Karmel vošiel navždy do dejín vojenských výbojov Egypťanov. Hovorí o tom náhrobný nápis pripomínajúci činy Weniho – dôstojníka faraónovho vojska. Je prvým známym egyptským textom spomínajúcim Palestínu. „Keď  mi oznámili, že vzbúrenci sa kvôli niečomu ocitli medzi tými cudzincami v blízkosti Nosa hlavy gazely, prepravil som sa s vojskami. Pristál som v zadnej časti pahorkov horského reťazca, na severe Krajiny obyvateľov piesku.Keď sa ešte celá polovica armády nachádzala na ceste, všetkých som chytil a každého vzbúrenca som pozabíjal“⁷⁾. Výraz „Krajina obyvateľov piesku“ je charakteristika pobrežných území Palestíny, zatiaľ čo „Nos hlavy gazely“ je názov pahorkov Karmelu pri pohľade od mora.

V biblických dobách boli skalnaté pahorky Karmelu nemými svedkami pohanského kultu Bála a Aštarty, kanánskych bohov rastlinstva (vegetácie). Býk, sväté zviera Bála, symbolizoval mužnú silu, plodnosť a búrky prinášajúce dážď. Kult Bála a Aštarty sa vykonával na „výšinách“, a teda na vyvýšeninách a pahorkoch Karmelu, lebo sa verilo, že vtedy je človek bližšie k bohu. K takýmto kultovým výšinám tiež patrili kultové oltáre, drevené alebo kamenné stĺpy, nazvané ašerami (podľa mena bohyne) alebo masebami, ako aj staré sväté stromy – symboly životnej sily, trvácnejšej ako meniace sa ročné obdobia. Dejiny vyvoleného národa po príchode do krajiny Kanáan sú plné svedectiev o ustavičnom boji prorokov Eliáša, Ozeáša a Jeremiáša so zaužívaným zvykom „prinášania obetí na výšinách“. Obzvlášť dramatický priebeh mal v časoch proroka Eliáša v 9. st. p.n.l. Súčasne s kultom Bála, rozširovaným kráľmi z dynastie Omriho, Izrael v plnej miere vkročil do polyteizmu a zriekol sa viery v Jediného Boha. Ľahko teda chápať búrlivú reakciu proroka, jedného z posledných, ktorí si zachovali vieru v Jahveho. Zhromaždil národ na pahorkoch Karmelu a vyčítal mu zradu: „Dokedy sa budete prikláňať na obe strany. Ak je Jahve pravým Bohom, slúžte jemu a ak Bál, tak slúžte jemu!“ (1 Kr 18, 21). Opravil rozbúraný oltár Jahveho a priniesol na ňom obetu, ktorú strávil oheň z neba. Bol to znak pre celý Izrael, ako aj pre Bálových prorokov. Tých dal pochytať a pozabíjať pri potoku Kišon, tečúcom na úpätí Karmelu. Miestom, kde sa obeta uskutočnila, bola neveľká vyvýšenina, ktorá sa dnes nazýva Al-Muhraqa– obeta.

Spojenie Eliáša s Karmelom pripomína rovnako neveľká jaskyňa, v ktorej mal prorok prebývať a teraz sa nazýva „jaskyňou prorockých synov“. Nachádza sa v polovici cesty medzi vrcholom a morským brehom od západnej strane. V stenách tejto jaskyne sú vyškriabané grécke nápisy, ktoré sú modlitebnou prosbou o pomoc očakávanú na proroka. Vedci odhadujú, že nápisy pochádzajú z prvých storočí kresťanstva, lebo prvý zdokumentovaný kult Eliáša, slávený v tejto jaskyni, pochádza z konca 3. a začiatku 4. storočia.

Prorok ostáva výnimočnou osobnosťou aj pre dnešných Izraelitov. Abraháma a Mojžiša si hlboko vážia, ale tí patria už do minulosti; Eliáš je vždy prítomný. Sprevádza každého pravého izraelitu od narodenia až do smrti a jeho ďakovná modlitba uzatvárajúca večerný pokrm obsahuje nasledovnú výzvu: „Nech Milosrdný Pán obdaruje svojím hojným požehnaním tento dom a stôl, pri ktorom sme jedli. Nech pošle proroka Eliáša, ktorý nám odovzdá dobrú zvesť o spáse a potechu“. V súčasnosti sa Karmel stále nazýva Djebel Mar Elyas – hora Eliáša.

Karmel sa majestátne vznáša nad rovinami, ktoré ho obklopujú. Z jeho štítov sa rozprestiera pekný výhľad na biblické krajiny, ktoré v minulosti premeriavali nohy prorokov, kráľov, Ježiša a jeho učeníkov. Pozornosť  na seba priťahuje pásmo Libanonu, pahorky Galilei, hory Moabu, svahy Gilboa a hory Efraima. Osobitne dojíma najmä rovina Ezdrelon, do hĺbky preniknutá tajomstvom Nazaretu, tajomstvom dlhých rokov skrytého života Márie a jej syna. Na druhej strane svoju modrú farbu odhaľuje more, ktoré na mieste dotyku s horizontom robí dojem, akoby bolo predĺžením nekonečného neba.

Skutočným miestom narodenia karmelitánskeho rádu je Wadi es Siah, úzke a kamenisté koryto, kedysi tadeto tečúcej rieky, ťahajúce sa po západných svahoch Karmelu. Neveľké jaskyne tejto doliny a v ich susedstve sa nachádzajúce ruiny pustovníckych budov až do našich čias starostlivo skrývali tajomstvá karmelitánskych počiatkov. Ťažko sa dalo prerušiť ich mlčanie, pretože archeológia iba nedávno vypracovala nové metódy výskumov a dostala nástroje umožňujúce získať viac svetla z mrakov minulosti.

To, čo vieme o počiatkoch karmelitánov, by sme veľmi skrátene mohli predstaviť takto. Historici rádu vidia jeho právne a inštitucionálne počiatky v skupine anonymných latinských pustovníkov, ktorí prišli na pahorky Karmelu v období prvých križiackych výprav na prelome 12. a 13. storočia. Jeden z nich, opísaný v karmelitánskej regule iniciálou „B“, zorganizoval spoločenstvo sústredené okolo neveľkého kostolíka venovaného Panne Márii pri Eliášovom prameni. Postaral sa aj o právny štatút skupiny tým, že –  medzi rokmi 1206 a 1214 – zariadil, aby sv. Albert, patriarcha Jeruzalema, napísal regulu, ktorá by vystihla ich doterajší spôsob života. Ale práve tu vznikajú otázky. Ako vyzeral každodenný život týchto prvých karmelitánov? Existoval pustovnícky život aj predtým ako prišli? Našli vo Wadi iba prázdne jaskyne bez známok osídlenia? Alebo je možné, že tam našli neveľkú pustovnícku komunitu, ku ktorej sa pripojili a dali novú tvár jej tradíciám?