Aktualizácia

Z Teréziinho prístupu k Svätému písmu môžeme zhrnúť niekoľko základných charakteristík, ktoré môžu následne inšpirovať náš prístup k pokladu Božieho slova.

Teréziu privádza k Svätému písmu láska k Bohu – svojmu milovanému Ježišovi. Hľadanie doprevádzané láskou sa zároveň stáva hlavným „exegetickým“ kľúčom pri skúmaní a vysvetľovaní Božieho slova. Číta Božie slovo počas modlitby, medituje o ňom, prepisuje ho, učí sa ho naspamäť, vnáša ho do života a s odvahou si ho privlastňuje (tak to je v privlastnení si Ježišovej veľkňazskej modlitby ). Terézia prijíma Sväté písmo v celej jeho totalite – Starý a Nový zákon. Spoznáva, že Ježiš je prítomný už v Starom zákone a už tam sa jej prihovára. Takto môže nachádzať svojho Milovaného na každej strane Svätého písma.

Terézia skúma Božie slovo zakaždým, keď hľadá novú orientáciu vo svojom živote alebo potvrdenie svojich intuícií. Do tohto skúmania nasadzuje celé svoje bytie. Číta Božie slovo na základe všetkého, čo prežíva a práve uprostred jej duchovných a ľudských skúseností jej biblický text zjavuje celý svoj zmysel. Takto môžeme povedať, že Terézia spoznáva a chápe Božie slovo tým, že ho prežíva vo svojom živote.

Svojím prístupom k Božiemu slovu sa stáva žiarivým príkladom pre mnohých veriacich a učí nás brať do rúk Sväté písmo tak, aby sa pre nás stalo skutočným „Slovom života“.

Cítim v sebe povolanie kňaza!

Z Teréziiných spisov poznáme jej veľkú túžbu a povolanie byť kňazom. Skúsime si teda predstaviť ako sa rodí a napĺňa a ako ju Terézia následne prenáša do svojho života.

Terézia cíti vo svojom srdci veľkú túžbu po kňazstve, ktorá ju neopúšťa ani v závere jej života: „Pán Boh ma povoláva vo veku, kedy som sa ešte nemohla stať kňazom… Keby som mohla byť kňazom, vysvätili by ma práve teraz v júni. Teda, aby mi nebolo ľúto, Pán Boh dopustil, aby som ochorela a nemohla sa tomu oddať a aby som umrela skôr, než by som mohla vykonávať svoju kňazskú službu.“
Teréziina túžba po kňazstve môže byť spojená s túžbou jej rodičov mať syna kňaza, misionára: „Môj otec a matka… tak veľmi si želali mať syna misionára…! Rozprávali mi, že rodičia pred mojím narodením dúfali, že sa im túžba konečne splní.“ Rovnako s veľkou úctou ku kňazom a kňazstvu ako takému. Predovšetkým je však znova doprevádzaná jej nesmiernou láskou ku Kristovi, ktorú mu chce prejavovať na každom mieste a v každom stave: „Ó, ako málo ľudí na zemi miluje Pána Boha!… Dokonca aj pokiaľ ide o kňazov a rehoľníkov… Nie, Pána Boha veľmi nemilujú…“ Chce ho teda milovať aj za kňazov: „Cítim v sebe povolanie kňaza. S akou láskou, Ježišu, by som ťa držala vo svojich rukách, ak by si na moje slovo zostúpil z neba… S akou láskou by som ťa rozdávala dušiam!… Ale, žiaľ, hoci túžim byť kňazom, obdivujem pokoru svätého Františka z Assisi a závidím mu ju, cítim sa povolaná nasledovať ho a zrieknuť sa vznešenej hodnosti kňazstva.“

Ako Terézia napĺňa túto svoju túžbu?

Aj keď si to Terézia plne neuvedomuje, Pán Boh jej spĺňa aj túto jej túžbu, ktorej naplnenie je explicitne prezentované vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu vo forme náuky o „všeobecnom kňazstve pokrstených“. V tomto duchu by sme mohli povedať, že Terézia napĺňa svoju túžbu po kňazstve cez apoštolát modlitby, obety, slova a lásky.

Apoštolát modlitby

Prvým spôsobom, ktorým Terézia napĺňa svoju túžbu po kňazstve je apoštolát modlitby. Tento apoštolát je súčasťou duchovných obiet, ktoré majú veriaci ako sväté a kráľovské kňazstvo prinášať Bohu skrze Ježiša Krista. Terézia spoznáva a uvedomuje si silu modlitby, ktorá tvorí podstatu karmelitánskeho povolania: „Ježiš chce, aby sme sa zúčastnili s ním na záchrane duší. Nič nechce robiť bez nás. Tvorca vesmíru očakáva modlitbu úbohej malej duše, aby zachránil iné duše, takisto vykúpené jeho krvou… Nie je apoštolát modlitby vlastne vznešenejší ako apoštolát slova? Poslaním nás, karmelitánok, je formovať robotníkov Evanjelia, ktorí zachránia tisícky duší, a my máme byť ich matkami… Myslím, že náš podiel je krásny, čo by sme mali závidieť kňazom…?“ Výzvu k tomu poslaniu nachádza aj vo Sv. písme v osobe modliaceho sa Mojžiša, ako o tom píše kňazovi Roullandovi: „…Bojujete na pláni ako Jozue a ja som Váš malý Mojžiš, moje srdce je ustavične obrátené k Nebu, aby sme dosiahli víťazstvo. Ó, milý brat, boli by ste hoden poľutovania, keby sám Ježiš nedržal ruky Vášho Mojžiša…!“ V tomto postoji sa Terézia stavia po boku modliaceho sa Mojžiša a takto sa stáva apoštolom apoštolov.
Vyvrcholením Teréziinej túžby po kňazstve, ako aj jej naplnením je prisvojenie, alebo ešte lepšie stotožnenie sa s Kristom v jeho Veľkňazskej modlitbe v Rukopise C. Cez túto modlitbu sa Terézia stavia po boku svojho Božského ženícha, jediného Veľkňaza a obracia sa k Nebeskému otcovi slovami jeho Syna. Takto jej modlitba príhovoru dosahuje svoj vrchol a úžasnú plodnosť pre všetky duše: „Rada by som ti, môj Bože, povedala: Ja som ťa oslávila na zemi; dokončila som dielo, ktoré si mi dal vykonať. Zjavila som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal… Tvoji boli a dal si ich mne. Teraz spoznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dala im. A oni ich prijali a uverili, že si ma Ty poslal. Prosím teda za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne. Teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe tvoju, úplnú radosť. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria v teba… Áno, Pane, toto by som chcela opakovať po tebe prv, než sa vrhnem do tvojho náručia. Je to azda opovážlivosť?… ty si mi povedal: „Všetko, čo ja mám, je tvoje. Tvoje slová Ježišu, sú teda mojimi a môžem ich použiť, aby som získala milosti nebeského Otca pre duše, ktoré sú so mnou spojené.“

Apoštolát obety

Terézia v sebe cíti túžbu darovať svoj život za Krista, byť mučeníkom: „A nadovšetko by som chcela, môj milovaný Spasiteľ, preliať za teba svoju krv až do poslednej kvapky… Mučenícka smrť, to je sen mojej mladosti, ktorý rástol so mnou pod klenbami Karmelu… Avšak aj tu cítim, že môj sen je šialenstvom, lebo by som nevedela obmedziť svoju túžbu na jeden druh mučeníctva… Chcela by som byť ako ty, môj zbožňovaný Ženích…“ Pri týchto túžbach Terézia pochopí, že mučeníctvo nemusí byť spojené iba s preliatím krvi za Krista, ale môže byť premenené na každodenné prinášanie malých obetí spojených s odovzdanosťou do Božej vôle, na „mučeníctvo srdca“: „Naozajstným krížom je mučeníctvo srdca, vnútorné utrpenie duše, to nikto nevidí, môžeme ho nosiť v sebe a nikdy sa neodlúčiť.“
Takto Terézia prichádza znova k „objavu“ toho, čo neskôr predstaví koncil v spojitosti so všeobecným kňazstvom veriacich: cez službu všeobecného kňazstva sú veriaci pozvaní: dávať seba samých v živú, svätú a Bohu ľúbeznú obetu a aby s jedinou obetou Kristovou spájali svoje duchovné obety, vyplývajúce z ich života a činnosti. Terézia pochopí, že práve cez utrpenie a kríž jej Pán chce dávať milosť zachraňovať duše. K prinášaniu obetí za duše vyzýva aj svoju sestru Celinu: „Celina,… zachraňujme duše… duše miznúce ako snehové vločky, a Ježiš plače, a my myslíme na svoju bolesť a neutešujeme svojho ženícha… Ach, Celina, žime pre duše… buďme apoštolmi… zachraňujme najmä duše kňazov, tie musia byť priezračnejšie ako krištáľ… Žiaľ, koľko je zlých kňazov, kňazov, ktorí nie sú dosť svätí… Modlime sa a trpme za nich a Ježiš bude vďačný v posledný deň.“

Prinášať obetu znamená pre Teréziu spájať svoje utrpenia a skúšky s Ježišovým utrpením a jeho obetou na kríži za spásu duší. V tomto postoji sa chce Terézia spájať spolu so svojou nebeskou matkou Máriou, ktorú kontempluje ako tú, ktorá stojí vedľa kríža a obetuje svojho Syna, ako kňaz pri oltári: „Mária, zjavuješ sa mi na Golgote, sťa kňaz pri oltári vedľa kríža stojíš… Kráľovná martýrov, vo vyhnanstve zeme obetuješ za nás krv svojho srdca!“

Teréziin apoštolát obety vyvrchoľuje v úkone sebaobetovania Božej milosrdnej láske: „Ó, môj Bože!… túžim ťa milovať, túžim dosiahnuť, aby ťa iní milovali, túžim pracovať na oslávení svätej Cirkvi zachraňovaním duší… Pretože si mi ma natoľko miloval, že si mi dal svojho jediného Syna za Spasiteľa a Ženícha, patria mi nesmierne poklady jeho zásluh; s radosťou ti ich obetujem… Obetujem sa ako celopalná žertva tvojej milosrdnej Láske a prosím ťa úpenlivo, aby si ma ustavične stravoval a moju dušu zaplavoval prúdmi nekonečnej nehy, ktoré sú v tebe ukryté, a aby som sa tak stala mučeníčkou tvojej lásky, môj Bože!“ Z tohto textu jasne vyplývajú tri skutočnosti: úkon obetovania je vyjadrením lásky k Bohu, jeho cieľom je oslava Boha a záchrana duší; základom sú Ježišove zásluhy a prostriedkom je obeta seba samej.

Apoštolát slova

Terézia cíti v sebe túžbu osvecovať duše:“Hoci som taká maličká, chcela by som osvecovať duše ako proroci, učitelia Cirkvi, mám povolanie byť apoštolom… chcela by som prejsť po celej zemi, hlásať tvoje meno a zasadiť na pôde neveriacich tvoj slávny kríž… chcela by som byť misionárom nielen niekoľko rokov, ale chcela by som ním byť už od stvorenia sveta až do skončenia sveta až do skončenia vekov…“ Táto jej túžba je nanovo v súlade s učením koncilu: „Prikázanie lásky ukladá všetkým veriacim, aby sa pričinili o väčšiu slávu Božiu približovaním jeho kráľovstva a o večnú spásu všetkých ľudí, aby poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista.“ Prostredníctvom Teréziiných listov vidíme ako napĺňa toto svoje poslanie vo vzťahu k svojej sestre Celine. Rovnako vo vzťahu k novickám, ktoré sú jej zverené. Terézia však cíti, že jej náuka je určená oveľa širšiemu okruhu ľudí, že je určená dušiam, čo asi najjasnejšie vyjadruje v závere svojho života: „Cítim, že čoskoro odídem na odpočinok… No cítim najmä to, že moje poslanie sa práve začína, moje poslanie učiť milovať Pána Boha, tak, ako ho ja milujem, venovať moju malú cestu dušiam. Ak Pán Boh vyslyší moje želania, svoje nebo budem prežívať na zemi až do konca sveta. Áno chcem prežívať svoje nebo tak, že budem konať dobro na zemi.“ A o niekoľko dní neskôr: „tento klas je obrazom mojej duše: Pán Boh ma obťažkal milosťami pre mňa aj pre ostatných…“ V tomto poslaní si však Terézia uvedomuje, že je iba prostriedkom, „štetcom“, ktorý si zvolil Ježiš, jediný Učiteľ, aby mohol maľovať svoj obraz v dušiach, ktoré jej boli zverené.

Apoštolát lásky

Apoštolát lásky je podľa koncilového dokumentu Apostolicam Actuositatem (o apoštoláte laikov), nazvaný dušou celého apoštolátu. Ak sa pozeráme na život sv. Terézie, môžeme iste konštatovať, že jej život je preniknutý láskou. Láskou k Bohu a láskou k dušiam. Jej náuka zhrnutá do „Malej cesty“ by sa iste mohla nazvať aj náukou „Veľkej lásky“. Preto nie je náhodou, že jej Pán vo svetle Božieho slova dáva pochopiť, že naplnenie všetkých jej túžob, teda aj túžba po kňazstve, sa naplní v láske: „Pochopila som, že iba Láska udržuje údy Cirkvi v činnosti, že keby Láska vyhasla, apoštoli by nehlásali Evanjelium, mučeníci by sa zdráhali prelievať svoju krv… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!…“ Toto poslanie Terézia napĺňa v duchovnom materstve, ktorého podstatou je prijímať Kristovu lásku, dávať ju dušiam a privádzať ich ku Kristovi. A na konci svojho života Terézia môže konštatovať, že sa v tomto poslaní nemýlila: „…neľutujem, že som sa odovzdala Láske. Ó, milujem ho!… Môj Bože…, milujem ťa!…“

Z pohľadu spôsobu realizácie Teréziinej túžby po kňazstve môžeme konštatovať, že aj táto jej túžba, hoci iba implicitne, sa naplnila v jej živote. Zároveň oprávnenosť týchto túžob je neskôr potvrdená v náuke Druhého vatikánskeho koncilu o všeobecnom kňazstve pokrstených. Takto sa jej túžby stávajú cestou pre všetkých pokrstených, ktorí môžu tak ako ona byť účastní na Kristovom kňazskom poslaní a svojím životom prispievať k záchrane duší a oslave Trojjediného Boha.

ThDr. Ján Jenčo, PhD