Len láska k blížnemu môže dať odvahu môjmu srdcu (Rkp. C, 16ro)

Boží služobník Ján Pavol II, 19. októbra 1997 na námestí sv. Petra v Ríme, počas sv. omše a slávnostného vyhlásenia svätej Terézie z Lisieux za Učiteľku Cirkvi povedal okrem iného takéto slová: „Terézia z Lisieux nielenže porozumela a opísala hlbokú pravdu o Láske, ktorá je centrom a srdcom Cirkvi, ale tou láskou žila veľmi intenzívne počas svojho krátkeho života. Práve tá jednota medzi doktrínou a konkrétnou skúsenosťou, pravdy a života, náuky a praktizovania, svieti hlavne v jej osobe a robí z nej vhodný vzor k nasledovaniu, zvlášť pre mladých ale aj pre tých, ktorí hľadajú pravdivý, skutočný zmysel života… Nový učiteľ Cirkvi v osobe sv. Terézie v dnešných časoch, tak veľmi poznačených povrchnou a pôžitkárskou kultúrou nás učí otvárať srdce tým, ktorí sú smädní po pravde a živote.“

V tomto referáte by som sa chcel pozastaviť nad problémom prežívania lásky k blížnemu v živote Terézie. Načrtnem spiritualitu obdobia, v ktorom žila naša svätá, podčiarknem všeobecné povolanie človeka k láske, prvenstvo lásky v živote Terézie, prejdeme si v krátkosti jej rast a dozrievanie v láske v období detstva a jej pobytu v Karmeli v Lisieux a nakoniec si ukážeme ako lásku realizovala v praktickom živote na základe rukopisu C, v ktorom sa nachádza jej rozprava o láske k blížnemu.

Spiritualita Teréziinej doby

Aby sme lepšie pochopili Teréziin „objav Boha ako lásky“, je potrebné predstaviť obdobie, v ktorom Terézia žije a atmosféru, ktorou je obklopená.

Teréziina doba a chápanie spirituality boli odlišné od našej a ťažko jej môžeme porozumieť. Francúzska revolúcia, následné obdobie napoleonských bojov a neskoršie obnovenie monarchie, zanechalo v človeku vedomie hriechu a akýsi pocit viny. Celé XVII. a XVIII. storočie bolo poznačené vnímaním Boha ako Spravodlivosti. Termín Boh – Láska bol veľmi málo používaný. Na vnútorný duchovný život sa hľadelo s určitým nadhľadom, mystická teológia ustupovala vonkajším asketickým prejavom. Spiritualita doby sa zameriavala skôr na ochranu duší. V teológii sa rozvíja apológia, ktorá vyplýva z potrieb obrany toho, čo patrí k viere. V úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, v ktorej sa mal uctievať Boh – Láska, prevláda skôr tendencia napraviť spôsobenú vinu.

Takto chápaný duchovný život sa odrazil aj v rehoľnom živote a zanechalo to veľmi hlboké stopy aj v živote karmelitánskych kláštorov. Nečítali sa diela mystikov – napr. sv. Jána od Kríža. Každý kto tak robil bol podozrivý z iluminizmu. V kláštore v Lisieux prevládali dve proti sebe existujúce tendencie prežívania rehoľného života. Na jednej strane to bola priorka Mária Gonzaga so svojou prísnosťou a na druhej strane Matka Genovéva, ktorá bola zakladateľkou Karmelu v Lisieux. Smer Matky Gonzagy – spojený s prísnym umŕtvovaním a smer Matky Genovévy – ktorá bola vychovávaná v škole sv. Františka Saleského v Caen, kde prevládal prvok lásky, ako aj neskoršia matka Agnesa a jej rodné sestry Martinové. Boh takto pripravoval Teréziu na to, aby definovala a prežívala lásku a dala svedectvo o Bohu, ktorý je Láska.

Ústrednou témou celého sympózia je uvažovanie nad láskou, ktorú Terézia objavila ako svoje povolanie. Je pre nás učiteľkou duchovného života, ktorý sa zakladá na hlavnom prikázaní, ktoré dostal vyvolený národ na vrchu Sinaj a na jeho praktizovaní v každodennom živote. Autentickosť doktríny Terézie spočíva v jej praktizovaní v každodennom živote. Učí nás objaviť Lásku – pravú tvár Boha, lásku k blížnemu a ukazuje konkrétny spôsob ako riešiť situácie bežného života.

Všeobecné povolanie človeka k láske

V Katechizme Katolíckej Cirkvi (neskôr KKC) sa píše: „Celé ľudstvo je povolané, aby urobilo zjavným obraz Boha a premenilo sa na obraz jednorodeného Syna Otca. Toto povolanie je osobnej povahy, pretože každý človek je povolaný vojsť do Božej blaženosti.“(KKC 1877) Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz (porov. Gn 1) a ktorého obraz nosíme v sebe, ktorý je v nás prítomný skrze milosť nám prikázal milovať. „Ide o prikázanie lásky, kde Boh nie je len predmetom lásky ale kde sa láska vzťahuje aj na blížneho. Veď milovať blížneho znamená milovať Boha.“ V pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, je zdôraznený spoločenský ráz ľudského povolania: „Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jedinú rodinu a správali sa jeden k druhému ako bratia. A všetci, stvorení na obraz Boží, sú povolaní mať jeden a ten istý cieľ, a tým je sám Boh. Preto láska k Bohu a blížnemu je prvým a najväčším prikázaním. Sväté písmo nás učí, že nemožno oddeliť lásku k Bohu od lásky k blížnemu. Lebo každé iné prikázanie je zhrnuté v slovách: Miluj blížneho ako seba samého… Naplnením zákona je láska. (Rim 19, 9 – 10)“ (GS 24) Boh teda stvoril človeka z lásky a pre lásku.

„Teologálna – božská čnosť lásky je okrem iných dvoch, viery a nádeje základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou konania kresťana. Božské čnosti stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.“ (KKC 1813) „Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálnych činov: uspôsobujú človeka, aby mal účasť na Božej láske.“ (KKC 1804) „Láska je čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.“ (KKC 1822) Ako veriaci sme teda všetci povolaní k dokonalosti lásky. Sú ale osoby, ktoré sa slobodne rozhodli prežívať túto dokonalosť lásky v zasvätenom spôsobe života. Ide o „hlbšie“ zasvätenie, ktoré má svoje korene k krste. „Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zbližša nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením slávy budúceho sveta.“ (KKP 573) Všetci, ktorí sme pokrstení, máme svoju úlohu v Cirkvi, sme jej údmi. Takto sme pozvaní k aktívnej účasti na poslaní Kristovho tajomného tela, ktorým je Cirkev. Sv. Apoštol Pavol to opisuje v 1. Liste Korinťanom (1 Kor 12, 12 – 31) v náuke o Cirkvi ako Kristovom mystickom tele, ktoré je jedným zo základných pilierov pavlovskej teológie o údoch, kde každý z údov má svoju konkrétnu úlohu a miesto v Kristovom mystickom tele. „Všetci, ktorí sú skrze vieru údmi Kristovho mystického tela, sú jedno v Kristovi. On je v nich a všetci sú v Ňom. Jeho život, ak sú jednotlivé údy v stave milosti, prúdi v nich. Jeho Duch ich oživuje a eucharistické spoločenstvo ich zjednocuje. Ak by sme nemilovali Hlavu, Krista, nemilovali by sme ani jeho údy.“

Túto náuku o mystickom tele Krista Terézia pochopila, keď vo svojom Rkp. B uvažovala o svojom povolaní. „Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí Láskou… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná!… Konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!… Áno, našla som svoje miest v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože… V srdci Cirkvi, mojej matky, budem Láskou… takto budem všetkým… takto sa uskutoční môj sen!!!… (Rkp. B, 3v°, s. 230) Terézia spoznáva, čo má robiť. „Nie to, čo si sama vybrala, ale čo pre ňu vybral Boh. Keď sv. Ján hovorí o tom, že Boh je Láska, hovorí o samej podstate Boha, o jeho prirodzenosti. Terézia hovorí o láske, ktorá je láskou samého Boha. Nie je to poézia s témou o láske, ako ju ukázala vo svojej básni Žiť láskou. Terézia hovorí o teologálnej, Božej láske. Celý Starý Zákon nás pripravoval na to, aby sme objavili toto veľké tajomstvo, predstavujúc nám pritom Boha ako Stvoriteľa, Najvyššieho, Všemohúceho, Večného. Bolo však potrebné čakať na Nový Zákon, na príchod Turíc, aby nám sv. Ján biblickou rečou vyjadril podstatu Božieho života: „Boh je láska.“ Táto Božia láska sa v plnosti zjavuje v Ježišovi Kristovi. Keďže človek bol stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1, 27), znamená to, že Boh vložil v človeka niečo zo seba samého. Nielen ako Stvoriteľ, ale predovšetkým ako Otec. Udelil nám niečo zo svojej prirodzenosti, zo svojej lásky, ktorou je On sám. Je to milosť, Boží život v nás, ktorý získavame sviatosťou krstu a prostredníctvom ktorého sa stávame Božími deťmi, účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1,4) a jeho život prúdi v nás.“

Prvenstvo lásky u svätej Terézie z Lisieux

V predchádzajúcich referátoch sa spomínalo o láske, ktorá je „dušou“ malej cesty duchovného detstva. Bez lásky sa nedá zachovať vernosť, s láskou je spojená obeta, pomocou ktorej sa dajú uskutočniť všetky diela. V Karmeli láska zohráva prvoradú úlohu. Samotní reformátori nášho rádu a duchovní rodičia, ako nazývame, sv. Jána od Kríža a svätú Teréziu od Ježiša, podčiarkovali prvenstvo lásky v duchovnom živote. Na príklade a dielach týchto svätých zakladateľov vyrastala aj Terézia z Lisieux, ktorá čítala diela sv. Jána od Kríža. Dočítala sa tam, že „za lásku sa platí láskou“ a tieto slová si zobrala k srdcu. Láska v živote Terézie zohrávala prvoradú úlohu. Láska bola motorom a cieľom všetkých jej činností. Veľmi jej záležalo na tom, aby všetko konala z lásky k Bohu, aby urobila „radosť Pánu Bohu, Ježišovi.“ Tieto slová sa nachádzajú v jej dielach až 16 – krát. V liste svojej setre Celine píše: „Och, Celina, aké ľahké je páčiť sa Ježišovi, nadchnúť jeho srdce, stačí len milovať ho bez ohľadu na seba samého.“ (TL 142, s. 190) „Láske dala všetko, celú svoju energiu; koľko bola schopná, všetky sily svojho srdca.“ V tejto časti opíšeme Teréziine dozrievanie a rast v láske, prechádzajúc obdobím detstva, mladosti a samotného pobytu v Karmeli v Lisieux.

— pokračovanie na budúce —

p. Rudolf Bartal, OCD