Udalosť prvého svätého prijímania a birmovania
Chvíľa prvého svätého prijímania bola pre Teréziu veľmi silným zážitkom splynutia so svojim Milovaným. „Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v oceáne. Ježiš zostal sám, bol Pánom a Kráľom.“ Keďže sa táto udalosť nedá dostatočne vyjadriť ľudskými slovami, utieka sa k Božiemu slovu a vysvetľuje túto udalosť ako „biely kamienok, ktorý dostane ten, kto zvíťazí a na kamienku bude napísané nové meno, ktoré pozná iba ten, čo ho dostane…“ Vo svetle tohto slova Terézia pochopí, že s novým menom je spojené aj nové poslanie, ktoré bude neoddeliteľne spojené s Ježišom.
Skúsenosť prijatia sviatosti birmovania vysvetľuje Terézia v duchu Eliášovej skúsenosti na vrchu Horeb: „vo chvíli zostúpenia Ducha Svätého som necítila prudký víchor, ale skôr ľahký vánok, ktorého šum začul prorok Eliáš na vrchu Horeb… (porov. 1 Kr 19,12-13) V ten deň som dostala silu trpieť, lebo čoskoro sa malo začať utrpenie mojej duše…“
Milosť Vianoc
Podobne komentuje „milosť Vianoc“, ktorú označuje za začiatok tretieho obdobia jej života. V tejto milosti vidí jasný Boží zásah. To, čo nebola schopná urobiť za desať rokov, Ježiš urobil v jedinej chvíli. Túto milosť Terézia vysvetľuje vo svetle udalosti zázračného rybolovu (porov. Lk 5,5): „Ako jeho apoštoli som mu mohla povedať: Pane, celú noc som sa namáhala a nič som nechytila. Ježiš bol ku mne milosrdnejší než k svojim učeníkom, sám vzal sieť, spustil ju a vytiahol ju plnú rýb… Urobil zo mňa rybára duší.“ Cez tento text prichádza Terézia k dvom konštatovaniam: Ježiš zázračne zasiahol do jej života a urobil to, čo pre ňu bolo nemožné; Ježiš ju pozýva k nasledovaniu – robí ju rybárom ľudí.
Odhalenie Ježišovej túžby po dušiach
Ďalšia skúsenosť prichádza krátko nato. Pri pohľade na obrázok ukrižovaného Pána Ježiša je Terézia ohromená krvou, ktorá steká z jeho rán. V tom v jej srdci zaznievajú Ježišove slová: „Žíznim!“ (Jn 19,28) – „Toto slovo vo mne zapaľovalo neznámu a veľmi živú horlivosť… cítila som, že ma pohlcuje smäd po dušiach.“ Následne Terézia prepája tento Ježišov výkrik na kríži s jeho stretnutím so Samaritánkou a jeho prosbou: „Daj sa mi napiť!“ (porov. Jn 4,7): „Zdalo sa mi, že počujem Ježiša, ktorý mi hovorí ako Samaritánke: Daj sa mi napiť! Bola to opravdivá výmena lásky: ja som dávala dušiam Ježišovu krv a Ježišovi som ponúkala tie isté duše, občerstvené jeho Božskou rosou…“ Tu už vidíme ako Terézia prepája viaceré miesta z Evanjelia, ktoré sa navzájom osvetľujú a hlboko vstupujú do jej života. Terézia pochopí Ježišovu nesmiernu túžbu po láske človeka, po dušiach. Odhaľuje jeho túžbu rozdávať svoju lásku a zároveň jeho túžbu po láske. Sama chce na túto jeho túžbu odpovedať svojou láskou, ale aj následnou túžbou po dušiach, ktoré chce privádzať k nemu. Táto skúsenosť, doprevádzaná aj obrátením Pranziniho, sa pre Teréziu stáva centrálnou témou jej spirituality, ku ktorej sa vracia na viacerých miestach.
Odhalenie Ježišovej Svätej tváre
Pri Teréziinom vstupe na Karmel ju matka Agnesa učí uctievať „Ježišovu Svätú Tvár“ , ktorá rovnako hlboko poznačí jej spiritualitu. Terézia znova kontempluje Ježišovu Tvár vo svetle Božieho slova, konkrétne Izaiášovho textu 45,3 a 53,3: „Tieto Izaiášove slová: Kto by uveril, čo sme počuli… Nemá podoby ani krásy… sa stali základom mojej oddanosti Svätej Tvári, či lepšie povedané, základom celej mojej zbožnosti.“ Izaiášove slová privlastňuje Terézia najskôr Ježišovi: „…Ako sa my môžeme sťažovať, keď jeho samého pokladali za Bohom strestaného a pokoreného človeka… Božský pôvab, očar moju dušu a zázračne ju utíš v každom okamihu dňa! Ach Ježišove slzy, aké úsmevy…!“ Následne ich privlastňuje svojmu otcovi: „…Ako Ježišova velebná tvár, ktorá bola zahalená pri jeho umučení, tak aj tvár jeho verného služobníka mala byť zahalená v dňoch jeho bolesti, aby mohla zažiariť v nebeskej vlasti pri svojom Pánovi, večnom Slove!…“ Konečne sa s nimi stotožňuje aj sama: „Áno, chcela som, aby tak ako Ježišova tvár, aj moja tvár bola naozaj skrytá, aby ma na zemi nik nepoznal. Dychtila som po utrpení a po tom, aby sa na mňa zabudlo…“
Potvrdenie svojich túžob a intuícií a zadefinovanie náuky
Objav a potvrdenie „Malej cesty“
Terézia túži po svätosti. Keď zrovnáva svoj život so životom iných svätých, konštatuje veľký rozdiel, ktorý prirovnáva k rozdielu medzi veľkou horou a zrnkom piesku. Napriek svojej maličkosti však cíti, že aj ju Ježiš pozýva k svätosti: „Pán Boh by nevnukal neuskutočniteľné túžby, môžem sa teda usilovať o svätosť, hoci som taká nepatrná… Chcem však hľadať spôsob, ako prísť do neba malou cestou, priamou, krátkou a celkom novou…“ V tomto rozpoložení berie Terézia do rúk Sv. písmo a tam hľadá odpoveď na svoje túžby: „Hľadala som teda vo svätých knihách odkaz na výťah, predmet mojej túžby, a čítala som tam slová, ktoré vyšli z úst večnej Múdrosti: Kto je malý, nech príde ku mne (porov. Prís 9,4) …hľadala som ďalej, a hľa, čo som našla: Ako keď niekoho teší matka, tak budem ja tešiť vás. (porov. Iz 66,13.12)…výťah, ktorý ma má vyniesť až do neba, sú tvoje ruky, Ježišu! Na to nemusím vyrásť, naopak, musím sa čoraz viac umenšovať.“ Tu môžeme konštatovať s akou ľahkosťou Terézia spája viaceré biblické texty, nachádza medzi nimi súvis a zároveň potvrdenie svojich intuícií.
Objav a potvrdenie svojho povolania
Teréziu nanovo trápia jej nesmierne túžby, ktoré nesie vo svojom srdci. Tieto sa dotýkajú nekonečna. Cíti v sebe povolanie bojovníka, kňaza, apoštola, učiteľa, mučeníka… Teraz nachádza odpoveď v listoch sv. Pavla: „Keď mi pri rozjímaní moje túžby spôsobovali opravdivé muky, otvorila som listy svätého Pavla a hľadala som nejakú odpoveď. Do očí mi padla 12. a 13. kapitola z prvého listu Korinťanom…V prvej som čítala, že všetci nemôžu byť apoštolmi… (porov. 1 Kor 12,29. 21), že Cirkev sa skladá z rozličných údov… Odpoveď bola jasná, ale nespĺňala moje túžby, nevracala mi pokoj… Nedala som sa odradiť a pokračovala som v čítaní, až mi priniesla úľavu veta: „Usilujte sa o vyššie dary milosti! (1 Kor 12,31) A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem. A apoštol vysvetľuje, ako všetky najdokonalejšie dary nie sú ničím bez Lásky… Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná! … konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska!…V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem Láskou…takto budem všetkým… takto sa uskutoční môj sen!!!…“ Aj tu môžeme obdivovať akým spôsobom Terézia hľadá svoje povolanie vo svetle Božieho slova. Nechýba jej odvaha, vlastná dieťaťu, ktorému patrí všetko, čo je Otcovo, nakoľko pravou Láskou, ktorá oživuje všetky údy Cirkvi je Duch Svätý. Práve preto, že sa Terézia necháva úplne preniknúť touto Láskou, môže sa s ňou zjednocovať a milovať.
— pokračovanie na budúce —
ThDr. Ján Jenčo, PhD