11. Človek podľa Terézie

[spacer height=”5px”]

Človek podľa Terézie

[spacer height=”30px”]“Vnútorný hrad” je symbolom človeka. Svätá Terézia vo svojej knihe presvedčuje o “kráse a dôstojnosti našich duší”. Karmelitánka z Ávily vie o človeku viac než moderná psychológia. Oveľa viac.

Posledným, najzrelším Teréziiným dielom je “Vnútorný hrad” (Castillo interior). Túto knihu písala päť rokov pred svojou smrťou, mala skoro 63 rokov, písal sa rok 1577. Okolo nej vládol chaos. Protivníci reformy Karmelu uväznili Jána od Kríža, jej duchovného otca, priateľa a najbližšieho spolupracovníka. Inkvizícia pozerala s čoraz väčším podozrením na jej činnosť.  Nemala istotu, či jej “Kniha života”, jej duchovný životopis, neskončí v ohni. Terézia po celý čas vysiela listy týkajúce sa prízemných vecí a súčasne na kolenách píše “Hrad”. V jej diele necítiť nič z tejto vonkajšej víchrice. Rukopis je dodnes presne taký, aký vyšiel spod jej pera. Svätá sa delí o svoju duchovnú skúsenosť. Opisuje svoj “osobný” hrad. V porovnaní s predchádzajúcou “Knihou života” je životopisná vrstva oveľa diskrétnejšia. Keď Terézia píše o sebe, píše o človeku ako takom. Chce ukázať, aký je veľký, pripomenúť mu, že je obrazom Najvyššieho a že jeho povolaním je zjednotenie s Bohom. Jedným z jej obrazov je metafora hodvábnika (morušového) – húsenice, ktorá sa premieňa na motýľa. Človek sa narodil nato, aby “dostal krídla”, aby vzlietol do neba. Otec Tomas Alvarez OCD, komentátor Teréziinych diel, dáva do protikladu tento obraz s románom Franza Kafku „Premena”. U Kafku sa osamelý človek, uväznený vo vlastných strachoch, premieňa na veľkého chrobáka, chrobáka hnojového, odsúdeného vlastnou rodinou na smrť a vyhodeného na smetisko. Dve vízie ľudského osudu: prvá plná nádeje, druhá čierna ako zúfalstvo.  

Vojdi do hradu
 

Pokúsme sa nakrátko navštíviť Teréziin “hrad”, čiže prizrieť sa jednotlivým príbytkom, ktoré opisuje. V tomto článku sa sústredím na antropológiu, čiže na víziu človeka. Mystika sv. Terézie ukazuje, že objavovanie Boha a človeka (seba samého a vo všeobecnosti ľudskej prirodzenosti) sa odohráva na tej istej ceste. Hrad znamená kráľovský palác. Človek je niekým veľkým, stvoreným na Boží obraz a podobu, je capax Dei, čiže má schopnosť byť príbytkom pre Boha. To je Teréziino hlboké presvedčenie. Duša je “ako hrad, celý z jedného diamantu alebo veľmi priezračného krištáľu”. Ako veľký klenot, “ako nebo, kde je mnoho príbytkov”.  Hrad je súčasne pevnosť, postavená na skale vlastného tela. Tieto dva rozmery – krása (veľkosť, dôstojnosť) človeka ako aj duchovný zápas (boj, úsilie) sa preplietajú.  Sedem príbytkov je metafora stupňov dokonalosti, ktoré vedú do stredu osoby, kde možno nájsť Boha a seba samého. „Cibuľa má vrstvy,  zlobri majú vrstvy”, hovorí Shrek. Človek tiež má vrstvy, čiže isté psychicko-duchovné úrovne. Tieto príbytky netreba brať príliš schematicky: teraz som v tej , potom v inej. Duchovný život sa nevyvíja priamočiaro, nie je jednoduchým prechodom z jednej úrovne na druhú. V istom zmysle sú v nás prítomné všetky “vrstvy” človeka.  „K veciam duše treba pristupovať vždy naplno a veľkoryso, lebo duša je vždy schopná viac, než na to, čo si o nej môžeme myslieť” – radí svätá. Vojdime teda do hradu. Prvé prekvapenie – čo to vlastne znamená? Ako môžem vojsť do hradu, ak som ním sám? Terézia odpovedá: “Zdá sa, že hovorím hlúposti, lebo ak je hradom sama duša, potom tam iste netreba vstupovať, lebo každý už je vovnútri. Nie je nezmysel hovoriť niekomu, aby vstúpil do nejakého príbytku, keď už je vnútri? Mali by ste však vedieť, že je veľký rozdiel medzi prvým a druhým spôsobom, lebo veľa duší postáva len v jeho okolí, tam, kde sú hliadky  strážiace hrad bez toho, aby sa usilovali vojsť ďalej a ani im nezíde na um vojsť do vnútra a zistiť, čo sa skrýva v tom nádhernom sídle, alebo aké sú v ňom miestnosti. Ak ste v nejakej duchovnej knihe čítali, ako má duša vojsť do seba, tak práve o to tu ide”.  
Terézia používa silné slová voči tým, ktorí majú možnosť prebývať so samým Bohom, a napriek tomu  chcú zostať vonku. Pretože si zvykli prebývať stále s hadmi a zvieratami žijúcimi okolo hradu, stali sa im podobní a nedokážu sa už premôcť”. Alternatívou k spoločenstvu s Bohom je “zozvieratenie”. Ak sa nám zdá, že je to príliš silná káva, použijem citát z Brechta, ktorý vyzýva, aby sme zostali pred bránou hradu: “Nedajte sa zviesť, zomriete spolu so všetkými zvieratami a nič už potom nepríde”. Dnešný svet tak silne zdôrazňuje “pokrvnosť” so zvieratami, lebo zatratil pravdu o ľudskej podobnosti s Bohom. Odtiaľ je už iba krok k zaobchádzaniu s človekom ako so zvieraťom. Ako sa dostať do hradu?  „Bránou k tomuto hradu je modlitba a rozjímanie. Nie som viac pre rozjímavú než pre ústnu modlitbu, lebo pri každej modlitbe treba aj rozjímať”.  A teda nie psychológia, ani filozofia, sociológia, ani žiadna iná ľudská veda (pričom nepodceňujeme jej hodnoty), ale modlitba, osobný vzťah s Bohom vedie k objavu seba. 

Komnaty plné zápasov 


Prvé tri komnaty sú spojené s asketickým očisťovaním sa človeka, a teda bojom s hriechom. Strategickým postojom v tomto úsilí je “uprieť oči na Ježiša, naše dobro”, utiekať sa o príhovor k Márii, vedomie vlastnej slabosti a toho, že zlo a Zlý nespia. „Do tých prvých komnát a príbytkov sotva dochádza svetlo, pochádzajúce z paláca, v ktorom býva kráľ. Nie že by boli celkom tmavé a čierne ako vtedy, keď je duša v stave hriechu, ale že v nich vládne istý súmrak, ktorý – sama neviem, ako to vyjadriť – pochádza nie zo samej komnaty, ale z viny duše, ktorá v nej zostáva, čiže skôr z viny toho množstva hadov, zmijí a jedovatých zvierat, ktoré prenikli do duše a bránia jej uvidieť svetlo. Je to asi tak, ako keď niekto vstúpi do izby zaliatej svetlom a má oči také zalepené bahnom, že ich takmer ani nemôže otvoriť. Sála je osvetlená, ale on sa nekochá jeho jasom kvôli tomu, čo mu prekáža, alebo kvôli dravej zveri a hadom, ktoré ho tak zaslepujú, že mu nedovoľujú vidieť nič iné, iba ich”.  Obrazy hriechu sú veľmi výstižné. V časoch všeobecného negovania hriechu to veľmi potrebujeme. Mystici vidia nesmierne jasne mystérium zla, vidia jeho ďalekosiahle účinky. Dokonale vedia, aký úžasný je Boh a že smrteľným “plodom” je Jeho strata. Človekovi sa nemôže prihodiť nič horšie ako stratiť Boha. A práve preto “nikto neokráda človeka viac ako on sám seba” – všíma si Terézia. Dobýjanie hradu sa nezaobíde bez boja. Svätá rozlišuje tri frontové línie: vnútornú (vnútorný chaos, disharmónia v sebe), vonkajšie (závislosť od vecí, osôb, kam človek vložil svoj stred, zotročenie tým všetkým), transcendentná, čiže démoni (“vojna, ktorú démoni vypovedajú duši, je strašná)”. Terézia navrhuje, aby sme sa nesústreďovali najmä na protivníka, ale vložili svoje túžby v Bohu, pamätali, že s ním je všetko možné a nedali sa zastrašiť myšlienkami oslabujúcimi ducha.   „Vždy som mala veľké túžby” – hovorí Terézia. Pokora, čiže pravda o sebe, zostáva základom. Dôležité je tiež vyhnúť sa falošnej zbožnosti: „Nech nás Boh chráni pred bezmyšlienkovitými formami zbožnosti”. Jedným slovom, v hrade prebieha boj. Pokušenie duchovnosti bez boja („aby sme sa cítili príjemne”) vedie na scestie. „Sestry, objímte rukami kríž, ktorý dvíhal váš ženích a pochopte, že to má byť vaša hlavná práca” – rada neoceniteľná nielen pre karmelitánky. 
Tretia komnata symbolizuje tú životnú chvíľu, keď už sme po prvých duchovných zrážkach. Máme na konte isté víťazstvá, ale nutné je, aby sme sa oslobodili od narcistickej zahľadenosti do seba, od istej mladíckej suverénnosti či sebaistoty založenej na pýche. Biblickou postavou, ktorá vystihuje tento stav, bol bohatý mladík z evanjelia. Bol ochotný urobiť pre Ježiša všetko … okrem toho, o čo ho On prosil. Odišiel zarmútený. Terézia v tejto postave rozoznáva seba samu z obdobia pred posledným obrátením. “Sme rýchli, keď deklarujeme štedrosť, a potom sa ukazuje, že sme takí skúpi, že by bolo asi lepšie, keby sme radšej nič nedávali”. Aké je to pravdivé! Až to bolí. Ako ťažko prijímame to, že v istej chvíli chce Boh prevziať iniciatívu. Koniec zábavy, začína sa vážna práca. Kto na ňu nie je pripravený, odíde smutný ako onen evanjeliový mladík.  „Ty nás vyskúšaj, Pane, veď poznáš pravdu o každej z nás, aby sme aj my poznali seba samých”  – modlí sa na tomto mieste Terézia. Pri prechode od troch prvých komnát  (“asketických”) k nasledujúcim (“mystickým”) sa objavuje úvaha o tom, že život podľa Božej miery nespočíva v “bezúhonnosti”.  Boh od nás chce niečo, čo prekračuje naše myslenie o sebe, naše plány, predstavy (aj tie ušľachtilé). Jeho láska, jeho plán má v sebe niečo nepredvídateľné. Skúšky, ktoré zosiela Boh, vyvracajú pešiakov na šachovnici našich zámerov. Terézia sa na tomto mieste odvoláva na Jóba a jeho skúšky. Všetko je nakoniec nato, aby sme sa stali natoľko slobodní, aby “sme sa naplno odovzdali Tomu, ktorý je Plnosťou”. Naše ľudské úsilie je nutné, ale nedostatočné. Ide o to, aby sme dovolili Bohu, aby v nás pôsobil.

Kontemplatívne komnaty 


Štvrtá komnata a nasledujúce odrážajú hlboký kontemplatívny život. Pre väčšinu z nás ide o expedíciu do vesmíru. A predsa ten “vesmír” je tak blízko nás, je v nás. Štvrtá komnata je istým druhom čakárne do mystiky. Jej biblický obraz  sú robotníci z podobenstva, ktorí pracovali iba hodinu a dostali výplatu za celý deň. Tu už rozhodne dominuje Božia milosť. Stále tam ešte vystrája “domáci blázon”, čiže naša nepokojná predstavivosť. Tento opis pripisovaný Terézii síce v jej dielach nenájdeme, ale iné sú rovnako výstižné.  Čo nám radí, keď útočia hlúpe myšlienky? “Nevšímať si ich –  ako blázna – a nechať ich so svojím dorážaním”. V tejto komnate dochádza k prechodu od meditácie ku kontemplácii. Človek sa stáva čoraz pasívnejší. Duša dospieva k “sústredeniu a utíšeniu”. To už je Božie dielo v človeku – Jeho dar, a nie výsledok našich námah či meditatívnych techník. Ide o to, že „človek sa uzatvára do toho maličkého neba našej duše a zvyká si nepozerať a nezostávať v tom, čím sa zaoberajú vonkajšie zmysly” – píše Terézia. Rodí sa kontemplatik.  To je človek, ktorý sa zamilúva do Boha. Nastáva akoby rozšírenie srdca, človek sa prestane báť, chápe, že “chuť” Boha prekonáva všetky pozemské chute. To je skúsenosť novej slobody – duša je značne viac paňou seba samej”. Človek sa zakoreňuje vo viere, nádeji a láske. Vôbec to nie je niekto, kto “lieta v oblakoch”. Priam naopak, prejavuje sa akési prepojenie medzi modlitbou a skutkami – “Mária a Marta žijú spolu” – píše Terézia.  Pre nás, biednych, priemerných hriešnikov je najdôležitejšie to, že tá premena sa v podstate má odohrať v živote každého kresťana, niekoho, kto sa znova narodil v Kristovi. V piatej komnate sa objavuje symbol hodvábnika. Duša končí život larvy a premieňa sa na motýľa. Terézia porovnáva túto situáciu so skúsenosťou Mojžiša, ktorý rozoznal Boha v horiacom kríku. Kľúčom je slovo „zjednotenie”. Na tomto “mieste” človek zomiera pre svet, aby žil celkom pre Boha v zjednotení s Kristom.  Sprievodným úkazom tejto skúsenosti je radosť, zažívame Boha ako priateľa, ktorého sama prítomnosť nás napĺňa nevýslovnou radosťou. Môže sa nám zdať, že mystické zjednotenie s Bohom je pre bežných smrteľníkov neprístupné . Vôbec to nie je tak. Každý z nás sa z „veľkej a škaredej” larvy  môže stať motýľom, slobodným a úžasným. Podstatou, čo Terézia stále zdôrazňuje, je zjednotenie svojej vôle s Božou vôľou. “Buď tvoja vôľa” – vzatá vážne. Zjednocujúcou silou je láska. Pritom láska k blížnemu je vždy skúškou autentickosti lásky k Bohu. Ale zasa láska k blížnemu musí čerpať lásku z Boha. „Myslím si totiž, že kvôli skazenosti našej prirodzenosti nedokážeme  dokonale milovať blížneho, pokiaľ tá láska nekorení v Bohu”. Terézia bola vždy citlivá na autentickosť náboženského života. Vystríhala pred ilúziami. To je veľmi praktická stránka jej mystiky. “Láska k Bohu nespočíva vo väčšom vychutnávaní Boha, ale v tom, že sme oveľa rozhodnejší v úsilí vo všetkom sa mu páčiť”.  
Opis dvoch posledných komnát Terézii zaberá vyše polovice knihy. Objavuje sa tu motív svadby s Ježišom, ktorej predchádza “chodenie so sebou” a zásnuby. To sú už vrcholy mystiky.  Svätá karmelitánka sa tu so svojimi sestrami a s nami delí o svoje skúsenosti s Bohom, ktoré značne prekračujú bežnú cestu zbožnosti a viery. Na začiatku šiestej komnaty sa objavuje motív zranenia srdca, ohňa lásky, ktorá očisťuje. Bolesť sa tu spája s rozkošou. „To nie my prikladáme drevo, ale zdá sa, že keď je oheň rozpálený, náhle nás doňho vhodia, aby sme v ňom zhoreli”. Načo? „Lebo v týchto útrapách sa duša očisťuje a opracúva, čiže očisťuje sa ako zlato v peci, aby On mohol na ňu naložiť smalt svojich darov, a očisťuje sa tam to, čo by sa muselo uskutočniť v očistci”. Terézia sama prežívala stav mystickej extázy. Dnešnému čitateľovi sa to môže zdať ako niečo nereálne. Môžeme však obísť to, čo sa stalo na hore Tábor, alebo z listov sv. Pavla odstrániť jeho slová, že bol  uchvátený do tretieho neba?  Taká silná skúsenosť Boha vyvoláva premenu človeka, ktorý má od tej chvíle nové vedomie Božieho majestátu, nové sebapoznanie a tiež nový postoj voči každej pozemskej skutočnosti. Posledná, siedma komnata, je centrom hradu, “stredom” človeka.  Tam nastáva úplné zjednotenie duše s Bohom. Ide nakoniec o svätosť, o predchuť neba. Terézia silne prežíva Boha v dvoch aspektoch – ako Krista (pravý Boh a pravý človek) aj v trojičnom rozmere (Boh je trojicou osôb). Kniha obsahuje veľa symbolov, ktoré vyjadrujú plnosť láskyplného zjednotenia. Ale Terézia, tak ako vždy, hľadá konkrétne závery. Opakuje sestrám aj nám: “Uprite oči na Ukrižovaného a všetko dokážete zniesť”. Svätá karmelitánka zdôrazňuje, že Božie dary nedostávame preto, aby sme sa dobre cítili, ale pre naše posilnenie, aby sme dokázali “nasledovať Ježiša v duchu jeho úplnej poddanosti Otcovej vôli v bolestných skúškach”.  „To je cieľ modlitby, dcéry moje, tomu slúži duchovné manželstvo, aby sa z neho rodili diela, diela!”. Modlitba vedie k tomu, že človek získava “Božie sily”, vďaka ktorým je jeho život plodný, plný. Cieľom kresťanskej mystiky nikdy nie je sloboda chápaná ako útek od života, zápasov, skutkov, utrpenia, prízemných prác. Naopak, cieľom mystiky je sloboda, ktorá spočíva v nesení svojho kríža s Ježišom, zjednotenie s Ukrižovaným.  

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétne: 1) Nikdy nepovažuj seba (ani iných) za chrobáka hnojového, ale považuj sa za húsenicu, ktorá sa má premeniť na motýľa. 2) Si palácom kráľa – si schopný byť kráľovským príbytkom. 3) Si hradom, musíš ho dobýjať “s nezlomným rozhodnutím”. 4) Pozorná modlitba je bránou poznania seba samého. 5) Neber hriech na ľahkú váhu, lebo sám seba okrádaš o veľkosť, bojuj s ním na život a na smrť. 6) Nespoliehaj sa iba na svoje sily, ale na Božiu milosť. 7) Maj veľké duchovné túžby. 8) Poddaj sa Bohu, dovoľ mu robiť jeho skutky v tebe. 9) Nemysli si, že mystika je niečo nedosiahnuteľné, každý pokrstený je potenciálny mystik.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny,  ks. Tomasz Jaklewicz) 

10. Boh Podľa Terézie

Boh Podľa Terézie

[spacer height=”30px”]Priateľ. Takého Boha objavila sv. Terézia. „Nie sme anjeli, máme telo“ – písala. Preto „vidíme Ježiša ako človeka v slabostiach a utrpeniach, a On nám robí spoločnosť“. „Kto má vedľa seba takého priateľa, ten dokáže vydržať všetko “. 


Môže mystické poznanie vrhať nové svetlo na jeho tajomstvo? Alebo ešte jednoduchšie, môžeme sa o Bohu dozvedieť niečo nové na základe duchovných zážitkov jednotlivých osôb? Teológovia si neraz kládli túto otázku. Samozrejme, všetko dôležité o sebe, čo nám chcel Boh povedať, nájdeme v Biblii, ale predsa Sväté písmo „nespadlo z neba“. Vzniklo zo skúsenosti, vyrástlo z dejín vyvoleného národa, spoločenstva Cirkvi a dejín jednotlivých ľudí. Boh hovorí Mojžišovi: „Som Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Jakuba“. Dejiny spásy trvajú. Boh žije, a tak môže hovoriť, komu chce a ako chce. Je teda aj Bohom sv. Terézie. Horiaci krík sa zjavil v jej živote, a ona zahorela a vo svojich dielach rozprávala o tom ohni. Akého Boha poznala svätá karmelitánka? Čo bolo najdôležitejšie v jej mystickom stretnutí s Tým, ktorý skutočne JE?

Démon či Ježiš?


V strede Teréziinho života, „Božej priateľky“, je od začiatku Ježiš Kristus. Práve pred obrazom zbičovaného Pána zažila otras, ktorý ju priviedol k hlbokému obráteniu. Zbožná legenda dodáva, že Terézia vždy cestovala so soškou Dieťaťa Ježiša. „Po celý život som prechovávala ku Kristovi Pánovi hlbokú úctu“ – vyznáva v „Knihe života“. „Chcela by som vždy mať pred očami jeho podobu a obraz, lebo v duši som si ho nedokázala uchovať tak hlboko vrytého, ako by som si to priala“. Zdôrazňuje, že najmä eucharistické stretnutie jej dáva silnú skúsenosť Ježišovej blízkosti. „Niekedy prichádza s takou velebou, že sa nedá pochybovať, že je to On sám vo vlastnej osobe. Stáva sa to najmä po sv. Prijímaní, keď nás už sama viera uisťuje o jeho prítomnosti v nás. Vtedy sa tak ukazuje Pánom toho svojho príbytku, že duša sa pred ním akoby strácala a celá sa cíti pohltená v Kristovi“.

Zo všetkých stranách jej diel sa rozlieha volanie za Kristom. „On je jej Spasiteľom, Bratom, Majstrom modlitby aj Ženíchom. On je Cestou”. Na Terézii je najzaujímavejšie to, že najväčšiu bitku musela zviesť o Ježišovo človečenstvo. Veľa rokov nemala šťastie na spovedníkov. Keď im hovorila o svojich mystických zážitkoch, považovali to za dielo Zlého. Jeden zo spovedníkov, presvedčený o démonickom charaktere tých zážitkov, jej prikázal, aby Ježišovi ukázala figu. Svätá karmelitánka rozpráva: „Pre mňa bolo najťažšie ukazovať figu počas každého zjavenia sa Pána. Keď som ho videla, že je prítomný, radšej by som sa dala posekať na kúsky, ako by som dokázala uveriť, že to je zlý duch. Pre mňa to bol veľmi bolestivý a odporný druh pokánia. Aby som sa vyhla neustálemu prežehnávaniu, vzala som si kríž a skoro stále som ho držala v ruke. Menej dôsledná som bola v ukazovaní figy, lebo mi to bolo príliš odporné. Prosila som ho, aby mi odpustil urážku, akú mu spôsobujem, lenže robím to z poslušnosti a na rozkaz jeho námestníka, aby ma teda neobviňoval, že spĺňam pokyny tých, ktorých on ustanovil za správcov v jeho Cirkvi. A On mi odpovedal, že nech sa o to nestarám, že robím dobre, keď poslúcham a On to zariadi, že pravda vyjde najavo“. 
Teréziiných spovedníkov znepokojovala fyzická, zmyslová strana zjavení. Podľa niektorých duchovných vodcov sa počas rozjímania bolo treba zamerať výlučne na Božstvo a zanechať akékoľvek zmyslové podoby Kristovho človečenstva. To, čo bolo telesné, vyvolávalo podozrenie. Typicky manichejská obava, ktorá tu a tam opäť ožíva. Inkvizícia, ktorá skúmala jej diela, mala výhrady práve v tejto otázke. Terézia sa pokorne poddávala úsudku Cirkvi. Na druhej strane si bola istá, že jej duchovné skúsenosti sú autentické. Verila, že pravda sa obráni. Nie „jej“ pravda, ale Kristova. A tak to nakoniec aj skončilo, ale až po napätí, utrpení a zápasoch.

Terézia v podstate obraňovala najpravovernejší pohľad na Krista, zdôrazňujúc, že jeho človečenstvo je „cestou“, ktorá nás, ľudí, vedie k stretnutiu s Božstvom. „Nie sme anjeli, máme telo. Je to bláznovstvo, ak niekto chce urobiť zo seba anjela, kým je na tejto zemi – najmä pokiaľ niekto zapadol tak hlboko ako ja“. Úžasný text! A práve ako ľudia ponorení až po uši v pozemskej skutočnosti nedokážeme slobodne vzlietnuť do duchovných oblastí. Potrebujeme niečo viditeľné, zmyslové, hmatateľné, materiálne. Preto sa Boh stal človekom, vtelil sa! Terézia píše: „Keď prídu starosti o pozemské záležitosti, prenasledovanie a utrpenie, keď duša už nemôže mať taký pokoj, aký mala predtým, keď nastane čas suchopárnosti – vtedy cítim, akým dobrým priateľom je Kristus. Vidíme ho ako človeka v slabostiach a utrpení a On je stále po našom boku. Kto si na to zvykne, ľahko ho pri sebe nájde….“. Prekrásny text. A o pár riadkov ďalej poznámka, ktorá môže byť doslova návodom na celý duchovný život.: „Je dobré, keď unáhlene nehľadáme duchovné útechy. Nech sa stane, čo sa má stať, a držať sa pevne kríža je veľká vec. Nás Božský Pán bol v utrpení pozbavený akejkoľvek útechy. Najbližší ho opustili a nechali samého. My ho neopúšťajme. Ak sa chceme povzniesť vyššie, jeho ruka nám pomôže viac ako naša dotieravosť“. 

V ňom som uzrela všetko dobro

Teréziine slová, ktoré uvádzam, sa nedá čítať bez vzrušenia. To je podstata kresťanstva vyjadrená ženou nežnou a zmyslovou a súčasne múdrou, triezvou, ovládajúcou svoje emócie. Ženou, ktorá to všetko nevyčítala z kníh, ale prežila na vlastnej koži. „Keď som ťa zbadala pri sebe, spolu s tebou som uzrela všetko dobro. Od tejto chvíle, kedykoľvek prišlo na mňa trápenie, postačilo mi, že som pozrela na teba, ako si stál pred nespravodlivými sudcami a všetko som ochotne vytrpela. Kto má po svojom boku takého dobrého priateľa, takého dobrého vodcu, ktorý prvý podstúpil umučenie, ten dokáže všetko vydržať. Tento pravý priateľ povzbudzuje, dodáva ducha a nikdy nesklame! Jasne to vidím a neskôr som to ešte zažila, že naša služba sa nemôže páčiť Bohu inak a Boh nám nechcel dávať také veľké milosti inak, ako cez toto najsvätejšie človečenstvo, v ktorom, ako to sám oznamuje vo svojej Božskej láskavosti, má veľké zaľúbenie. V mnohých prípadoch som sa o tom presvedčila na svojej skúsenosti a počula som to z Pánových úst.

Jasne som spoznala, že touto bránou máme vchádzať, ak chceme, aby nám jeho Božský Majestát zjavil svoje veľké tajomstvá“. A o niečo ďalej: „Nás Pán je sám tým, cez koho nám prichádzajú všetky dobrá. On sám ťa naučí. Pozri na jeho život, lebo to je najlepší vzor. (…) Šťastný ten, kto ho pravdivo miluje a vždy ho má pri sebe! Spomeňme si na slávneho svätého Pavla, z ktorého úst nikdy neschádzalo meno Ježiš, tak ho mal hlboko zapísané v srdci. Od chvíle, keď som pochopila túto pravdu, usilovne som rozjímala o živote veľkých svätých, a nikto z nich nešiel inou cestou. Ani sv. František, nosiaci na sebe päť Kristových rán, ani sv. Anton, zaľúbený do Dieťaťa Ježiša, ani sv. Bernard, obľubujúci rozjímania o svätom človečenstve. Ani sv. Katarína Sienská… a veľa iných…“. Možno citovať veľa takých textov. Čo stojí za to zdôrazniť, skoro všetky mystické milosti dostávala počas sv. omše. Prijatie sv. prijímania bolo pre ňu často počiatkom extázy. Zotrvávala vo vďakyvzdávaní, stojac so zdvihnutými rukami, v klasickom postoji orantky. Desať rokov pred smrťou prežila „duchovnú svadbu“. Od tejto udalosti často zažívala Ježišovu „návštevu“. „Vo chvíli, keď to duša neočakáva, náhle pri sebe cíti nášho Pána Ježiša Krista“. Spomína: „Občas som mala obavy, či som nepodľahla ilúzii. Ale obavy rýchlo prešli, lebo sám Pán ma upokojoval. Raz, keď som bola na modlitbe, Pánovi sa zapáčilo a ukázal mi viditeľne iba svoje ruky, a bol to pohľad taký úchvatný, že nemám slov na jeho opísanie. (…) O niekoľko dní neskôr som uzrela jeho Božskú tvár, ktorá ma krásou akoby celú pohltila. Na začiatku som nemohla pochopiť, prečo sa mi Pán ukazoval tak postupne, keď mi potom dal milosť uzrieť celú jeho postavu“.

Mdloby, zomieranie z lásky…

Kristus ako blízky priateľ je ústredný „obraz“ Boha, ktorého Terézia zažila. Druhý obraz je Najsvätejšia Trojica. Po jednom sv. prijímaní, prijatom veľmi suchopárne, Terézia prežila videnie Troch Osôb: „Zdalo sa mi, že všetky Tri Osoby, ktoré sa mi výrazne zobrazovali vo vnútri duše, mi hovoria, že každá z nich mi dáva osobitnú milosť“. Mystické milosti Teréziu menia. Napĺňajú ju vrúcnou túžbou uzrieť Boha zoči-voči. Oheň tejto túžby je taký prudký, taký vášnivý, že až nepredstaviteľný. „Prichádzajú na mňa také veľké vzplanutia s takými túžbami po Bohu, že až skoro strácam vedomie. Zdá sa mi, že život vo mne zamiera a mimovoľne musím kričať a volať k Bohu, taká nezadržateľná je prudkosť tohto vzplanutia. Občas nemôžem obsedieť na mieste, ako keby na mňa prichádzali mdloby a utrpenie prichádza bez akejkoľvek snahy z mojej strany. A je to taký druh utrpenia, že duša by z neho už nechcela vyjsť, pokiaľ žije. Ono pochádza z neuhasiteľnej túžby, akú v sebe cíti, aby som už mohla nežiť, a z toho vedomia, že žijem a nemám na to liek. Jediným liekom na to je totiž videnie Boha a jediným spôsobom, aby sme videli Boha, je smrť, a smrť si sama spôsobiť nemôžem“. Odtiaľto pochádza slávny Teréziin verš, v ktorom sa ako refrén opakujú slová: „Ja tým zomieram, že zomrieť nemôžem“. A teda až tak možno milovať Boha? Nedajme sa zviesť nudným kazateľom (píšem to s celou pokorou, lebo tiež môžem nudiť). Boh nie je nudný, je ohňom, životom, niekým fascinujúcim až do bolesti, do extázy silnejšej než všetky umelo vytvárané impulzy. Z textov a vlastne z Teréziinho svedectva sa vynára obraz Ženícha, vrúcneho Milenca. Svätá rehoľníčka píše vo verši: „Keď Božský lukostrelec svojím šípom zranil/ prebodol do hĺbky moje srdce/Oheň lásky ma celú strávil/že v ňom našla svoje šťastie./ Pocítila som vtedy večného života/ omamný prameň…(…) A odvtedy som celá preňho/ A on je celý môj“.

Posledný riadok je parafráza biblickej Piesni piesní, slávnej poémy oslavujúcej vrúcnu lásku medzi mužom a ženou, v ktorej možno vidieť obraz lásky Boha k človeku. Terézia sa odvážila napísať k tejto knihe komentár. Spomína pritom na veľmi príznačnú situáciu: „Raz  som bola na kázni jedného rehoľníka, ktorý vysvetľoval tie rozkoše, aké prežíva nevesta so svojím Bohom. Kázeň bola obzvlášť krásna, a predsa, udivilo ma, že poslucháči ju pochopili tak nesprávne, že medzi nimi povstal smiech, že rehoľník hovorí o láske“. Nič sa nezmenilo.  Obávam sa, že stále máme podobné obavy spojené so skúsenosťou Božej lásky, s jej prežívaním. Ako to diagnostikuje Terézia? „Tento príklad viditeľne potvrdzuje, že sme si málo vedomí Božej lásky a tak málo schopní milovať Boha, že sa nám zdá nemožné, aby vzťah duše s Bohom mohol byť taký dôverný a aby s ním prežívala takú rozkoš“. Bingo. To je o nás! Neveríme, že Boha možno milovať tak silne. „Poznám jednu osobu, ktorá dlhé roky prežívala vo veľkom strachu a nikde nemohla nájsť pokoj. Až keď začula niektoré úryvky Piesne piesní, presvedčila sa z nich, že jej duša ide dobrou cestou“ – nevieme, či píše o sebe alebo možno o Jánovi od Kríža. „Pochopila z nich skutočnú možnosť toho, čo v sebe cítila, že duša skutočne zamilovaná vo svojom Ženíchovi môže s ním prežívať všetky tie útechy: aj mdloby, aj zomieranie z lásky, aj sladké útrapy lásky, aj rozkoše, aj sladkosti, pokiaľ preňho zavrhne všetky útechy tohoto sveta, a celú seba odovzdá do jeho rúk, a to nielen ústami – ako to robia niektorí – ale v úplnej úprimnosti, potvrdenej skutkami“. 
Ešte raz treba zdôrazniť, že Terézia nikdy nevyhľadávala extázy. Jej vrúcna láska k Ženíchovi sa prejavovala v službe, v statočnom, čnostnom živote, v zápasoch s prekážkami, ktoré jej nechýbali. Vyznáva: „Občas vo mne vznikajú neopísateľné túžby slúžiť Bohu… V takých chvíľach sa mi zdá, že neexistuje taká námaha alebo trápenie ani taká prekážka či ťažkosť, hoci by išlo o smrť, či mučeníctvo, ktoré by som nezniesla s ľahkosťou“.

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétne: 1) Boh nie je iba predmetom teoretických úvah, možno ho v živote stretnúť, skúsiť, pocítiť. Len sa treba modliť a byť trpezlivý. 2) Kristocentrizmus – čiže cez Ježišove človečenstvo ideme k Božstvu. 3) Ježiš je priateľ, ktorý je vždy s nami, lebo ako človek dobre pozná našu biedu. 4) Boha možno milovať vášnivo, bláznivo, jeho milosť môže navštevovať človeka mimoriadnym spôsobom. 5) Život modlitby vôbec nie je zbieraním „úletov“. 6) Verifikáciou pravdivosti skúseností je zaangažovanie v službe. 7) Subjektívne náboženské skúsenosti musí skúmať Cirkev. Pokora a trpezlivosť sú nutné. 8) Eucharistické zjednotenie je najistejším miestom stretnutia s naším najväčším Priateľom. 9) Boh je láskou, je Ženíchom, v tomto smere sa možno doslova zblázniť a až vtedy to je zážitok…

Zdroj: Nedeľný hosť (Gość niedzielny / ks. Tomasz Jaklewicz)

9. Modlitba sústredenia

 [spacer height=”5px”]

Zvnútornená modlitba, modlitba sústredenia

[spacer height=”30px”]

Hovorí sa, že slávni filmoví tvorcovia, ktorí žijú v Los Angeles a predstierajú, že stále „pracujú na veľkom projekte”, opisujú svoj normálny deň takto: „Vstáva sa o ôsmej. Najprv si dáte pomarančový džús a zhltnete svoju dávku vitamínov. Potom nasleduje polhodinová prechádzka so psom, ktorá vám dodá chuť na raňajky. Potom si prečítate noviny a poštu. Okolo pol jedenástej si pre posilnenie zaplávate v bazéne, potom nasleduje pár uvoľňujúcich cvikov, kúpeľ, slnko a dokončíte rannú toaletu. Potom je obed, ktorý môžete stráviťs priateľmi. Po obede a káve sa zvyčajne chodí súkromne si pozrieť nejaký film, alebo je to čas vhodný na nákupy a telefonovanie. O štvrtej tenis, jazda na koni alebo golf. Po návrate si znova zaplávate v bazéne a nasleduje popoludňajší strečing a fitnes. Potom sprcha, masáž a odporúčaná malá siesta. Keď sa večer prebudíte, máte osemdesiat rokov.”

Jeden stresovaný a vyčerpaný podnikateľ zašiel k učiteľovi duchovného života a požiadal ho o radu. Učiteľ’ mu povedal: „Keď sa ryba dostane na suchú zem, začína pomaly umierať. Aj ty začínaš umierať, keď sa necháš strhnúť iba svetskými vecami. Rybu možno zachrániť, keď sa hneď dostane do vody. Aj ty sa musíš hneď vrátiť do samoty.” Podnikateľ sa naľakal. „To musím zanechať všetky svoje podniky a uchýliť sa do kláštora?” „Nie, nie. Ostaň pri svojom podnikaní a uchýľ sa do svojho srdca.”

V slovníku spirituality je nádherné slovo: „sústredenosť”. Vyjadruje chvíľu, v ktorej sa človek zastaví, aby sa „sústredil“, a tak pozbieral všetky kúsky svojho ja, ktoré cez deň stratil. 

Svätý Ján Pavol II. opísal v jednom zo svojich posledných dokumentov Ecclesia in Europa (EE) – Cirkev v Európe – situáciu dnešnej Európy. Píše v ňom, že dnešný človek sa považuje za absolútny stred bytia a zabúda na to, že nie človek stvoril Boha, ale Boh stvoril človeka – na svoj obraz a podobu. Európska kultúra takto vytvára dojem tichého odpadu – zo strany sýteho človeka, ktorý si žije, akoby Boha nebolo.

Človek však nemôže žiť bez nádeje a stále hľadá svoj stratený raj vo vede a technike, konzumizme, mesianizme, v drogách, v očarení východnými filozofiami, v ezoterickej duchovnosti a v rozličných prúdoch New age. To všetko je iba ilúzia, a tak keď to stratí alebo nenájde, často sa to prejavuje tým, že upadá do samoty, alebo sa stáva niekedy agresívnym a násilníckym (porov. EE 7 – 10). Existuje teda pre dnešného obyvateľa Európy ešte vôbec nejaká nádej? Nádej tu je. Existujú ľudia, ktorí majú ochotu počúvať a možno sa snažia prežívať svoj kresťanský život hlbšie ako ich susedia (možno aj tieto naše stretnutia nám môžu v tom pomôcť!). V takom prípade sú prorocké tie slová, ktoré napísal bl. Ján Pavol II. v už spomínanom dokumente: „Od Európy sa žiada, aby bola modliacim sa spoločenstvom a oslavovala Pána sviatosťami, liturgiou a celou existenciou. V modlitbe objaví prítomnosť Pána. Aj napriek tomu, že sú rozsiahle oblasti odkresťančené, nechýbajú skutoční kresťania, ktorí prežívajú čas kontemplatívneho mlčania, verne sa zúčastňujú na duchovných podujatiach, žijú svoj život podľa Evanjelia a dosvedčujú ho plnením si svojich povinností. Čaká ich (Európu) náročná a zároveň povznášajúca úloha: objaviť zmysel tajomstva – dať priestor tichu, modlitbe, kontemplácii a návratu k sviatostiam – najmä k Eucharistii a k sviatosti zmierenia“ (EE 66 – 69).

Sv. Terézia od Ježiša nám v tom môže pomôcť: pomôcť objaviť tajomstvo Božej prítomnosti v nás.

Zamerajme sa dnes na istý druh modlitby, ktorý je typický pre tereziánsku školu modlitby a ktorú pomenovala sama sv. Terézia vo svojom diele Cesta dokonalosti – zvnútornená modlitba alebo modlitba sústredenia – „lebo duša vtedy sústredí všetku svoju silu a vstúpi do seba, aby bola len so svojím Bohom“ (CD 28, 4).

Pre kresťanskú modlitbu je charakteristický postoj dvoch osôb. Modlitba je dialóg. A práve v Ceste dokonalosti, v 28.-29. kapitole nám Terézia ukazuje, čo máme robiť, aby modlitba bola dialógom. Píše: „Duša nemusí vystupovať do neba ani zvyšovať svoj hlas, aby hovorila so svojím nebeským Otcom a tešila sa z jeho blízkosti. Stačí, ak sa uchýli do samoty a nachádza ho sama v sebe“ (CD 28, 2). Nepredkladá nám tu nejaký psychologický návod; jej návod je veľmi jednoduchý: nachádzať Boha sama v sebe. Ponúka nám pritom komentár k modlitbe Pána a práve tu sa sústreďuje na slová: „ktorý si na nebesiach“. A z toho aj vychádza: „Nebo je tam, kde je Boh“ (CD 28, 2). Spomína sv. Augustína, ktorý ho (Boha) našiel v sebe samom. Týmto spôsobom, na prvý pohľad psychologickým ťahom, dala Terézia tejto pravde teologický rozmer. Ukázala hĺbku.[2] Modlitba sústredenia, zvnútornená modlitba, je modlitbou začiatočníkov; tých, ktorí sú na začiatku cesty. „Ježiš prestáva byť pre nich iba abstraktnou postavou a čím ďalej, tým viac sa pre nich stáva živou osobou, priateľom. Vzťah sa viac podobá na priateľstvo, aké cítia voči druhému človeku. A práve tu prichádza okamih, keď sa ich modlitba stáva prostejšou.“[3] To však neznamená, že je jednoduchšou.

Aká je to zvnútornená modlitba? Terézia píše: „Duša si prestáva všímať veci tohto sveta, lebo si uvedomuje, že v sústredení sa cíti nadovšetko dobre. Mohutnosti (zmysly) sa odvracajú od vonkajších vecí a pohŕdajú nimi. Oči sa samy od seba zatvárajú, aby už nič viac nevideli, zatiaľ čo pohľad duše sa väčšmi zaostruje. To je dôvod, prečo pri modlitbe zatvára oči ten, kto kráča po tejto ceste. Je to chvályhodný zvyk a nanajvýš prospešný, aj keď na začiatku sa treba nútiť zatvárať oči a neobzerať sa navôkol. Keď si však na to človek zvykne, viacej námahy ho potom stojí mať oči otvorené“ (CD 28, 6).

Táto modlitba má svoje stupne. Nie hneď sa dokážeme plne sústrediť. Spája sa to s istou námahou, s premáhaním tela (spánok, nemohúcnosť sústrediť myseľ na jenu vec…). Námaha, akú musíme vynaložiť pri sústredení, je spojená s tvrdou askézou, s určitou vynaloženou energiou. Sústredenosť je vecou našej vôle, nášho chcenia. Sv. Terézia kladie dôraz na túto pravdu a zdôrazňuje: „Keď duša chce, lebo vedzte, že tu nejde o nič nadprirodzené, ale o skutočnosť, ktorá závisí od našej vôle. Dopracujeme sa k tomu s Božou pomocou, lebo bez nej nemôžeme vykonať nič poriadne, ba ani len dobrá myšlienka nám nezíde na um“ (CD 29, 4). Ďalej píše: „Všetko závisí od vás, všetko máte vo vlastných rukách. Kto túži dosiahnuť tento stav, nesmie nikdy poľaviť v tom, o čom som hovorila, nech sa krok za krokom ovládne a nech zbytočne neváha“ (CD 29, 7). Terézia si uvedomuje závažnosť tohto tvrdenia, veď to sama prežila vo vlastnom živote: „Niekoľko rokov som aj ja trpela tým, že som sa nedokázala na nič sústrediť, a uvedomujem si, aké je to trýznivé. Ale takisto viem, že Pán nás nikdy nenechá napospas“ (CD 26, 2).

Keď čítame Teréziine spisy, uvedomíme si, že sa často opakuje. Zámerne, aby si jej čitateľky (klauzúrové sestry) prehĺbili jej náuku. O tom, ako sa prakticky sústrediť a aké prostriedky pritom použiť, nám Terézia radí v predchádzajúcich kapitolách (hovorili sme o tom v predchádzajúcich úvahách!). Problém, ktorý tu načrtla a ktorý zdôrazňuje ako zásadný, sa však netýka len sestier v kláštore, ale týka sa každého jedného človeka. Problém, ktorý nám prekáža sústrediť sa. Je o tom, že zatiaľ čo sa máme snažiť robiť to, čo treba, tak sa skôr chceme páčiť našim predstaveným (šéfom v práci), bažíme za odmenami a poctami a naše myslenie je zamerané na myslenie o pozemských veciach. Keď sa nimi zaoberáme, môžu prerásť do obludných rozmerov nepokoja a spôsobujú veľkú škodu (porov. CD 29, 1).

Preto Terézia pripomína, že ten, kto chce vstúpiť do seba, musí dbať v prvom rade o harmonický život. Dušu tu prirovnáva k palácu nesmiernej hodnoty, ktorý je celý zo zlata a drahých kameňov. A my sme súčasťou toho paláca a podieľame sa na tom, ako vyzerá: ak je duša čistá a vyzdobená čnosťami, potom niet krajšieho paláca, ktorý by sa jej mohol rovnať. Trónom, na ktorom sedí kráľ, je naše srdce (porov. CD 28, 9). „Pán má rád poriadok a nepôsobí v duši, kým nevidí, že sa všetkého zbavila a je úplne jeho“ (CD 28, 12). Toto je Teréziin realizmus: život modlitby spojený s konkrétnym životom. Žiadna rafinovaná mystika bez života! Veľkým nebezpečenstvom sa môže stať to, že si z našej modlitby vytvoríme bôžika a pritom zabudneme na toho, s kým sa rozprávame počas modlitby. Naším cieľom sa staneme my, a môže sa pritom stať, že budeme kontemplovať seba a počúvať seba. A s tým je spojené zamykanie sa v sebe a odcudzenie sa – nezáujem o vonkajší svet a život, strácanie sa vo vlastnom svete.[4] Toto je často ovocie východných praktík – modlitba ako monológ, rozplynutie sa vo svojom svete.

Hlavný spôsob, ako dosiahnuť sústredenie, spočíva v tom, aby duša nelipla na žiadnej veci a vnútorne sa priblížila k Bohu. Aj počas práce sa dá sústrediť srdcom; spomenúť si z času na čas na hosťa, ktorý býva v našej duši (porov. CD 29, 5), alebo pripomínanie si Božej prítomnosti pomocou obrazov, predmetov, vecí každodennej potreby a v neposlednom rade pomocou skutkov lásky.[5]

O takúto formu stálej prítomnosti a uvedomovania si Božej blízkosti a priateľstva s Ježišom, t. j. o modlitbu sústredenia, o zvnútornenú modlitbu išlo sv. Terézii od Ježiša. Odkazuje nám: „Uvedomte si, že za to stojí všetka námaha sveta, ktorú vynaložíte, lebo človek sa bez námahy nič nenaučí. Ak sa budete úprimne snažiť, som si istá, že Božia pomoc nedá na seba dlho čakať a dosiahnete to za jediný rok, možno aj za pol roka. Taký veľký osoh za taký krátky čas! Položíte veľmi pevné základy a ak Pán bude chcieť, pozdvihne vás k veľkým veciam“ (CD 29, 8).

„Také duše plávajú po mori s vetrom v plachtách. Keďže sú veľmi blízko ohňa, raz-dva na ne preskočí nepatrná iskra, lebo v tomto stave sú ochotné vzplanúť, aby sa stretli s Bohom“ (CD 28, 8).

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?, 9. Modlitba sústredenia, 10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

8. Je ústna modlitba modlitbou?

Je ústna modlitba modlitbou?

Dvaja rabíni sa stretli na spoločnej večeri. Boli priatelia, rozprávali sa o všetkom možnom a nakoniec až do noci diskutovali o existencii Boha. Došli k záveru, že Boh neexistuje. Potom si ľahli spať… Na druhý deň ráno sa jeden z rabínov zobudil a hľadal svojho priateľa v dome, no nikde ho nebolo. Až keď’ sa šiel pozrieť do záhrady, uvidel, ako usilovne odrieka rannú modlitbu. Prekvapene sa ho spýtal: „Čo to robíš?’ „Veď vidíš, modlím sa rannú modlitbu…” „Ako to? Veď sme o tom hovorili dlho do noci a uzavreli sme to tak, že Boh neexistuje. A ty tu teraz sedíš a modlíš sa rannú modlitbu?!” Rabín odvetil: „Prepáč, ale čo má s týmto Boh spoločné?” 

Kto sa nevie modliť; modlitby len odrieka. Skúsený diabol z knihy Rady skúseného diabla, ktorú napísal C. S. Lewis, radí svojmu učňovi – diablovi pokušiteľovi, ako sa dá najlepšie dosiahnuť, aby ľudské modlitby neboli účinné: „Musíš človeka povzbudzovať, aby odriekal svoje modlitby ako papagáj tak, ako to robil v detstve.” [1] 

Hneď na začiatku načrtnime problém: „Je ústna modlitba naozaj modlitbou? Ak áno, tak aké podmienky musí spĺňať? Kedy môžeme hovoriť o modlitbe v takom zmysle slova, ako ju definovala Terézia od Ježiša?

Týmto problémom sa zaoberá Terézia v 24. kapitole Cesty dokonalosti. Hneď na začiatku píše: Vráťme sa k tým dušiam, ktoré sa nevedia sústrediť v sebe, ani prinútiť k vnútornej modlitbe či kontemplácii (CD 24, 1). V samom úvode spomínanej kapitoly píše, že sa zaoberá tým, ako sa má človek správne modliť ústnu modlitbu. „V tejto kapitole je jasný fakt, ktorý sa nedá obísť, a to, že medzi rozjímavou modlitbou a ústnou modlitbou existuje veľmi tesná spojitosť, skoro až neexistujúca, a to, že niet ústnej modlitby, bez toho, aby sme nad ňou nerozmýšľali.“[2]

Počúvajme, čo píše Terézia: „To, čo vám chcem všetkým teraz poradiť, je, ako sa máte modliť ústne: pri ústnej modlitbe je správne, aby ten, kto sa modlí, vedel, čo hovorí“ (CD 24, 2).

Keby sme sa zaoberali týmto problémom bez Teréziinej skúsenosti, možno by sme dospeli k názoru, že v tom nevidíme problém – modliť sa ústne. Ale v skutočnosti je to veľký problém, ktorý sa nedá prehliadnuť. Pre nás, začiatočníkov vnútornej modlitby, poznajúcich definíciu modlitby – tak ako nám ju predstavuje Terézia – ako priateľský rozhovor s tým, o ktorom vieme, že nás miluje, by malo byť hneď jasné, že modlitba nemôže byť „odrapotanie“ formúl, chápaná ako ovocie zvyku, ktorý sme si splnili tým, že sme vyslovovali slová. Toto nie je modlitba a ani si nezaslúži, aby sme ju nazývali modlitbou! Ak by sme sa vrátili do minulosti našej modlitby, ktorá bola len „odrapotaním“ slov či používaním slov počas prijímania sviatostí alebo udeľovania sviatostí, či počas modlitby Liturgie hodín, zistíme, že by to mohlo byť pre nás niečím zahanbujúcim.[3] Vidíme, že to nie je taký jednoduchý problém. Terézia to opisuje v Ceste dokonalosti. Vychádza z historického kontextu, keď sa v jej dobe (a dokonca až do II. vatikánskeho koncilu) používali liturgické texty v latinčine. Mnohí týmto textom nerozumeli, ani počas svätej omše, kde najväčší problém bol dokonca v lúštení, a nieto ešte v prečítaní starého gotického písma v liturgických knihách! Terézia s trochou irónie píše na adresu učencov: „Chcem hovoriť  o modlitbe, ktorú sa ako kresťania musíme modliť – Otčenáš a Zdravas´, Mária, aby o nás nemohli tvrdiť, že sa modlíme a nerozumieme tomu. Ibaže by sme boli ako tí, ktorí sa uspokojujú s mechanickým odriekavaním, s mechanickým vyslovovaním slov. Nechcem diskutovať o tom, či to stačí, alebo nie. To nech posúdia učenci. Ja by som chcela, aby sme sa my s týmto neuspokojili“ (CD 24, 2).

Musíme pamätať na to, ako píše v úvode, že jestvujú ľudia, ktorí sa nevedia modliť ústne, nedokážu sa sústrediť či prinútiť k vnútornej modlitbe alebo kontemplácii. Sú to osoby, ktoré sa jednoducho nedokážu modliť inakšie ako takto. Sú to osoby, ktoré majú skutočné problémy so svojou psychikou, ktorá im bráni v tom, aby sa modlili inakšie. Niektorých zasa straší pojem vnútorná modlitba alebo kontemplácia – to sú osoby, ktoré sa nechali ovplyvniť strachom, ktorý rozširovali pochybní teológovia. Alebo existujú aj situácie rozumového vyčerpania či chvíľková nemohúcnosť k vnútornej modlitbe (porov. CD 24, 4 – 5). Boh vedie každého zvlášť a svojím spôsobom po ceste modlitby.

Ako sa máme modliť ústne, tak, aby naša ústna modlitba mohla byť nazvaná skutočnou modlitbou?

Terézia odpovedá:

  1. Základný príkaz: „Ja by som chcela, aby sme sa s týmto neuspokojili“ (CD 24, 2). Mechanické odriekavanie modlitebných formuliek nie je modlitba! Vo svojom diele Vnútorný hrad píše: „Vstupnou bránou do hradu je modlitba. Neuprednostňujem tu rozjímavú modlitbu pred ústnou modlitbou, pretože pri každej modlitbe treba rozjímať. A preto nepovažujem za modlitbu to, keď si niekto neuvedomuje, s kým sa rozpráva, kto sa s ním rozpráva, čo prosí a od koho prosí, aj keď pritom pohybuje ústami. Niekedy to bude dobrá modlitba, aj keď ju nebudú sprevádzať takéto úvahy. Ak má však niekto zvyk hovoriť s Bohom ako s nejakým otrokom, bez toho, aby rozmýšľal nad tým, či sa vyjadril dobre alebo zle, a bol by spokojný s tým, čo mu príde na rozum, alebo čo sa naučil naspamäť, pretože sa to už veľakrát modlil, (…) to nepovažujem za modlitbu a kiež Boh nedopustí, aby sa tak niektorí kresťania správali (Vnútorný hrad, I. 1, 7).
  2. „Okrem toho, že sa sústredíme na to, čo hovoríme, je dôležité, aby sme kládli dôraz na toho Druhého, komu adresujeme našu modlitbu.“ Terézia píše: „Pretože keď sa modlím Verím v Boha, vskutku sa mi vidí múdre, aby som rozumela a chápala, čomu verím; a keď sa modlím Otčenáš, srdce veľmi dobre vie, kto je náš Otec a kto Učiteľ, ktorý nás naučil túto modlitbu“ (CD 24, 2).

Cesta dokonalosti od Terézie od Ježiša je komentár k modlitbe Pána a v ňom upriamuje našu pozornosť na Otca. V našom prípade, čo sa týka ústnej modlitby, akoby robila výnimku a pripomína, aby sme v nej mysleli na Učiteľa každej kresťanskej modlitby. Lebo On sa modlil nie preto, „že by to potreboval, ale aby nám bol príkladom“ (CD 24, 4). Terézia sa pýta: „Lenže ako potom môžeme nemyslieť na Učiteľa, ktorý nás naučil túto modlitbu a s láskou a prajnosťou nám ju dal, aby nám bola na osoh?“ (CD 24, 3). „Učiteľ nikdy nie je od svojho žiaka tak ďaleko, aby musel hovoriť nahlas. Naopak, je veľmi blízko. Chcela by som, aby ste pochopili jednu vec: ak sa máte dobre modliť Otčenáš, primknite sa bližšie k tomu, kto vás ho naučil“ (CD 24, 5).

Kiežby sa nám podarilo modliť dobre Otčenáš a neblúdiť v mysli kade-tade. Najlepším prostriedkom je (…) upriamiť pozornosť na toho, komu smerujeme svoje slová“ (CD 24, 6).

  1. Treťou zásadou nám Terézia pripomína, že „Učiteľ nás učí, aby sme sa modlili osamote; aj On to tak vždy robil“ (CD 24, 4). Samota v tomto prípade vyjadruje odmietnutie svetských myšlienok a úloh. „Človek by nemal viesť dialóg s Bohom a zároveň so svetom, ako to robia tí, ktorí pri modlitbe počúvajú, čo sa vôkol nich hovorí…“ (CD 24, 4). A ak sa niekto trápi takýmito myšlienkami, radšej nech zanechá na istý čas modlitbu, alebo nech sa zaoberá niečím prospešným, ako keby sa mal trápiť. Terézia nás učí, že sa nedá obracať k Bohu a zároveň k svetu (porov. CD 24, 5). Môžeme sa však „usilovať ostať osamote, a kiežby stačilo, aby sme pochopili, s kým sme osamote a ako nám Pán odpovedá na naše prosby. Myslíte si, že mlčí len preto, že ho nepočujeme? Ak sa modlíme srdcom, odpovedá nám“ (CD 24, 5).
  2. Posledným príkazom je, aby sme sa k tomu, čo Terézia povedala, aj dopracovali. Lebo sama píše, že „sú medzi nami aj osoby, ktoré by sa najradšej modlili len ústne modlitby. Sú to osoby pohodlné a ľahkovážne a keďže nie sú navyknuté rozjímať a len ťažko sa vedia zo začiatku sústrediť srdcom, tvrdia, že to nevedia a že sa modlia len ústne, aby sa vyhli námahe…“ (CD 24, 6). Takéto osoby, ktoré sa modlia len ústne, jej vyčítajú, že už ide o vnútornú modlitbu, a Terézia im dáva za pravdu: „ Svojim spôsobom ide o vnútornú modlitbu, no ja si kladiem otázku, či je možné oddeliť ústnu modlitbu od myšlienok na toho, na koho sa obraciame? Nehovoriac o tom, že je našou povinnosťou modliť sa pozorne“ (CD 24, 6). Preto sa máme obrniť trpezlivosťou a zvykať si na túto nevyhnutnosť ( porov. CD 24, 6),

Slová, ktoré nám Terézia adresuje, sú veľmi dôležité. A preto si uvedomuje aj ich náročnosť. Veď na inom mieste – vo svojej Autobiografii – opisuje svoje ťažkosti a boje, aké viedla sama počas rokov modlitby. Ale aj napriek tomu tu znova opakuje to jej známe rozhodné rozhodnutie neopustiť cestu modlitby, aj keby sa mal celý svet zrútiť.

[1] Ferrero, B.: Koľko stojí zázrak? Bratislava : Don Bosco, 2009, s. 58.

[2] ALVAREZ, T.: Komentarz do Drogi doskonałości  świętej Teresy od Jezusa. Kraków : 2010, s.150.

[3]Porov. tamže, s.151.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?, 9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

 

7. Učiteľka vnútornej modlitby

[spacer height=”5px”]

Učiteľka vnútornej modlitby

[spacer height=”30px”]

„Bol raz jeden rozprávač. Žil si chudobne, bezstarostne, šťastný, že nemal nič, a hlavu mal stále plnú snov. Svet okolo neho sa mu zdal jednotvárny, surový, bez srdca, chorý na dušu. A to ho trápilo. Raz ráno, keď šiel po námestí zaliatom slnkom, napadla mu myšlienka: ´Čo keby som ľuďom rozprával príbehy? Mohol by som hovoriť, ako chutí dobro a láska. Iste by som ich priviedol k šťastiu.´ Postavil sa na lavičku a začal hlasno rozprávať… Starci, ženy a deti sa na chvíľu zastavili, čosi si vypočuli, potom sa obrátili a šli svojou cestou. Rozprávač dobre vedel, že svet nemožno zmeniť za deň, a tak sa nedal znechutiť. Na druhý deň sa sem vrátil a znova hovoril do vetra najdôvernejšie slová svojho srdca. Ľudia sa zasa zastavili, ale bolo ich už menej. Niekto sa mu dokonca vysmial. Iný si myslel, že stratil rozum. No on smelo rozprával ďalej. Neústupne sa každý deň vracal na námestie a rozprával. Ponúkal ľuďom svoje príbehy o láske a zázrakoch. Ale zvedavcov ubúdalo a čoskoro hovoril len oblakom a náhliacim sa tieňom nevšímavých okoloidúcich. Ale nevzdával sa. Zistil, že nevie a že netúži robiť nič iné, ako rozprávať svoje príbehy, aj keď nikoho nezaujímajú. Začal ich rozprávať so zatvorenými očami, jedine pre svoje potešenie, že ich počuje sám, a nestaral sa o to, že ho nik nepočúva. Ostával sám so zatvorenými viečkami a ľudia ho ďalej obchádzali. A tak sa roky míňali. Raz v zimný večer, ako tak rozprával v ľahostajnom súmraku svoj zázračný príbeh, pocítil, že ho niekto potiahol za rukáv. Otvoril oči a zbadal chlapca. Chlapec sa na neho posmešne uškľabil: ´Nevidíš, že ťa nik nepočúva, že ťa nikdy nik nepočúval a ani ťa počúvať nebude? Prečo strácaš zbytočne čas?´ ´Keďže milujem svojich blížnych,´ odpovedal rozprávač, ´dostal som chuť urobiť ich šťastnými.´ Chlapec sa uškrnul: ´Úbohý blázon! A stali sa šťastnými?´´Nie,´ povedal rozprávač a potriasol hlavou. ´Prečo to teda tak tvrdohlavo robíš?´ pýtal sa chlapec s nečakaným súcitom. ´Rozprávam a budem rozprávať až do smrti. Bol čas, keď som to robil, aby som zmenil svet.´ Odmlčal sa, tvár sa mu rozžiarila a povedal: ´Teraz to robím, aby svet nezmenil mňa. A preto sa modlíme. Aby svet nezmenil nás.. Terézia od Ježiša vo svojom diele Cesta dokonalosti[2] (CD) píše svojim spolusestrám:
„Treba sa pevne a rázne rozhodnúť, že sa nikdy nezastavíme, dokiaľ nedôjdeme k živej vode a nebudeme z nej piť. Je veľmi dôležité, aby sme vedeli, ako začať, a preto hovorím, že je dôležité urobiť pevné rozhodnutie, aby sa dotyčný nezastavil, dokiaľ nepríde k tomu prameňu. Nech sa prihodí, čo chce, nech sa stane, čo chce, nech ma ohovára, kto chce, nech sa namáham, koľko len treba, aj keby som mala zomrieť na polceste, keby naša odvaha klesala pred toľkými prekážkami, aj keby sa celý svet rútil do skazy, treba ísť k cieľu“ (CD 21, 2). 
A v jednej zo svojich básní napísala: „Pre vás som sa narodila.“ V tejto vete je zhrnuté posolstvo celej jej náuky. Jej dedičstvo. Vo svojej Knihe o zakladaní píše: „Všetci, ktorí nosíme karmelitánsky habit, sme pozvaní k modlitbe a kontemplácii, lebo to je náš počiatok, z toho rodu pochádzame, od tých našich svätých otcov z  hory Karmel, ktorí v hlbokej samote a v úplnom odlúčení od vecí tohto sveta hľadali kontempláciu ako jedinú drahocennú perlu“ (Kniha o zakladaní 14, 4).  Boh, ktorý si vybral Teréziu, pripomenul Cirkvi, akú úlohu zohráva človek. V koncilovom dokumente Gaudium et spes sa píše, že každý človek je povolaný k zjednoteniu s Bohom (porov. GS 19). Práve Terézia od Ježiša, ktorá žila vo svojej dobe, plnej politických, spoločenských a náboženských udalostí, ukazuje, kto je človek a aké je jeho poslanie: zjednotenie s Bohom. Je to mystika, vtelená do konkrétneho života, citlivá na udalosti a prejavujúca sa v službe. Katechizmus Katolíckej Cirkvi (KKC) nás učí, že „všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky“ (KKC 2013). „Boh každého jedného z nás volá k dôvernému vzťahu s ním, hoci milosti alebo mimoriadne znamenia mystického života sú dané iba niektorým“ (KKC 2014). Kresťanský život však nie je o takýchto javoch. Je v prvom rade o láske, ktorá sa prejavuje v „predsavzatiach, ktoré nás privádzajú k činom lásky. Podľa toho ukazujeme Bohu, ako nám na ňom záleží“.[3] Charakteristickým povzbudením Terézie pre nás je to jej známe pevné rozhodnutie, rozhodné rozhodnutie kráčať cestou modlitby. Túto stratégiu rozvíja vo svojom diele Cesta dokonalosti. V jednej z kapitol tohto diela píše: „Niektorým osobám naháňajú strach slová vnútorná modlitba či kontemplácia“ (CD 24, 1). Je to prirodzené, aj my sa môžeme obávať tohto pojmu či skutočnosti, ale môže v nás vyvolať aj pocit čohosi tajomného. Pre vnútornú modlitbu môžeme použiť rôzne ekvivalenty. „Vnútorná modlitba musí byť každá modlitba, ak nemá zostať iba záležitosťou úst.“[4] O vnútornej modlitbe môžeme hovoriť vtedy, ak „smeruje od reči k tichu“.[5] Môžeme ju nazvať aj meditáciou, alebo dokonca kontempláciou. Avšak to, čo vnútornú modlitbu najviac vyjadruje, je rozjímavá modlitba, ktorá si kladie aj otázku nielen o tom, aký som, ale viac – akým sa mám stať.“[6] Terézia vo svojom Živote definuje rozjímavú modlitbu ako „dôverný, priateľský rozhovor, v ktorom sa často zdržiavame s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“ (Ž 8, 5; porov. KKC 2709). Tento vnútorný rozhovor pomenovali prví karmelitánski autori kontempláciou, ale pre nedorozumenia my radšej používajme pojem vnútorná modlitba.[7] Terézia píše: „Nie všetky duše kráčajú po tejto ceste“ (CD 24, 2) a bude sa „trápiť ten, kto nepochopí, že je to Boží dar, čo znamená, že nie je nutný ku spáse, ani si ho nemôžeme vynútiť. Ak bude (duša) robiť to, čo má, stane sa veľmi dokonalou, aj keď nebude kontemplatívna; ba dokonca, pretože sa musí viacej namáhať, môže tak získať viacej zásluh. Pán s ňou zaobchádza ako so silnou dušou a ak jej neudelí útechy teraz, tak len preto, že ich dá všetky naraz na druhom svete. Nech nestráca odvahu, ani nech nezanechá modlitbu, ale robí to, čo iní, lebo Pán, hoci príde neskoro, udelí jej v jednom okamihu toľko, koľko dal iným v priebehu niekoľkých rokov“ (CD 17, 2). „Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev“ (KKC 2015). Sv. Gregor Nyssenský povedal na túto tému: „Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná“ (KKC 2015).
A takisto je to aj s modlitbou. Čo nám radí Terézia? „Človek by nemal viesť dialóg s Bohom a zároveň so svetom, ako to robia tí, ktorí pri modlitbe počúvajú, čo sa vôkol nich hovorí, alebo sa práve zaoberajú tým, čo im príde na rozum, a vôbec sa nedokážu sústrediť. Môže sa to stať, keď je človek indisponovaný, keď ho premôže melanchólia alebo ho rozbolí hlava… Nech sa preto netrápi. Nech sa radšej modlí, ako najlepšie vie, namiesto toho, aby sa vyčerpávala (duša) úsilím veci pochopiť rozumom. Alebo dokonca nech sa človek radšej nemodlí, ale dožičí svojej zmätenej duši odpočinok v podobe nejakej bohumilej práce… Učiteľ nikdy nie je od svojho žiaka tak ďaleko, aby musel hovoriť nahlas“ (CD 24, 4-5). Kto z nás môže povedať, že sa nikdy počas modlitby ničím nerozptyľoval? „To som buď spal, alebo som bol vo vytržení. Ani jedno nie je modlitba. Keď človek spí, nerobí nič, a keď sa nachádza vo vytržení, robí všetko Boh. Modlitba je to, čo sa deje medzi tými dvoma stavmi. Keď človek nerobí nič – a Boh koná všetko.“
Preto si zoberme k srdcu nasledujúce praktické rady, ktoré veľmi úzko súvisia s (vnútornou) rozjímavou modlitbou. Terézia ich adresuje svojim sestrám, ale sú aktuálne aj pre nás. Dáva nám ich vo svojej Ceste dokonalosti:
– človek sa musí predovšetkým prežehnať, zahĺbiť sa do seba a spytovať si svedomie;
– zadovážme si spoločnosť; a kto vám môže robiť vhodnejšiu spoločnosť ako náš Pán?
– uvedomiť si, že nie ste sami, všímajte si, s akou láskou a pokorou vás Pán učí; urobte všetko, aby ste s týmto dobrým priateľom ostali, pokým budete môcť (CD 26, 1).Terézia nás povzbudzuje k veľkej trpezlivosti a vytrvalosti: „Vy, ktorí nemáte schopnosť hlbšie uvažovať, ani sa bez rozptýlenia dobre sústrediť, zvykajte si na ten spôsob, ktorý vám radím. Pán nás nikdy nenechá napospas, ale zakaždým, keď ho o to poprosíme, príde nám robiť spoločnosť. Ak sa nám to nepodarí za rok, usilujme sa, aby sme to docielili neskôr, a nech nám nie je ľúto času, čo sme tak zmysluplne strávili. Usilujme sa zdržiavať v spoločnosti nášho skutočného Učiteľa“ (CD 26, 2).
„Nežiadam od… vás, aby ste oplývali filozofickými myšlienkami, či robili filozofické úvahy…, len aby ste sa naňho dívali. Čaká len na váš pohľad. Tak veľmi si cení tento pohľad, že preň neľutujete nijakú námahu“ (CD 26, 3).
Terézia povzbudzuje zapojiť do modlitby aj naše zmysly:
– „Ak pociťujete v srdci radosť, môžete naňho hľadieť ako na vzkrieseného; ak nebudete vo svojej koži alebo ste zarmútení, rozmýšľajte o ňom, ako kráča do Getsemanskej záhrady.“
Terézia prízvukuje, že modlitba je veľká námaha:
„… Keby ste videli Pána ako za jeho života na zemi, namietnete, že by ste z neho nespustili oči… Neverte tomu. Kto sa dnes protiví hoci len malej námahe, aby sa sústredil srdcom a hľadel na Pána vo svojom vnútri?… Ani náhodou! Nemyslite si…, že by ste dokázali znášať veľké veci, ak sa dnes nedokážete premôcť v maličkostiach. Ale ak sa v nich budete cvičiť a zdokonaľovať, raz sa vám to môže podariť“ (CD 26, 8). Ak chceme napredovať, Terézia radí:„… mať pred očami obľúbený obrázok alebo podobizeň Pána, no nie tak, že ho budete nosiť na hrudi, ale musíte sa naňho často obracať“ (CD 26, 9).
Iným prostriedkom je aj dobrá kniha. Terézia píše:
„Máme mnoho zlozvykov, dovolíme svojim myšlienkam blúdiť, ako sa im zachce, či lepšie povedané, kam sa im zachce, takže úbohá duša sa sama v sebe nevyzná“ (CD 26, 10).
Na záver nám Terézia radí: „…ak dosiahnete, čo som vám radila, z tej úrody pozbierate také ovocie, že to neviem opísať. Podíďte bližšie k nášmu Učiteľovi s pevným presvedčením, že sa od neho chcete učiť, a On vám dá milosť stať sa jeho dobrými žiačkami [dobrými žiakmi]. Nikdy vás neopustí, ak vy neopustíte jeho“ (CD 26,10).„Vernosť a vytrvalosť v rozjímavej modlitbe rodia v duši lásku k modlitbe, a s tým sa spája aj túžba po samej modlitbe, po bytí s Bohom a to sa volá – modlitebný život.“ Toto nás učí sv. Terézia od Ježiša, a preto jej právom môžeme prisúdiť dedičstvo, ktoré nám zanechala, a tým dedičstvom je vnútorná modlitba.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby, 8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

6. Učiteľka modlitby 3

Učiteľka modlitby 3

 

Kedysi dávno, v ďalekej krajine, v jednom útulnom a usporiadanom domčeku žilo dievčatko. Okolo domu bola veľká, nádherná záhrada. Dievčatko, volalo sa Anna, ju malo veľmi rado. Raz ju jeden starý mudrc chytil za ruku a povedal jej: „Počúvaj, Anna, keď si sa narodila, sľúbil som tvojej matke, že splním tvoje želanie. Tak mi povedz, čo si žiadaš? Môžem ťa urobiť bohatou alebo krásnou, môžem ťa premeniť na princeznú alebo na strigu, ak si to zaželáš. Čokoľvek si budeš pýtať, môžem ti to splniť, ale nezabudni, môžeš si zaželať iba jednu vec.” Anna premýšľala o všetkých veciach, ktoré jej ten človek ponúkol, ale nič nesľubovalo šťastie a ona sa tešila zo svojho života, z takého, aký bol. Napokon povedala: „Želám si, aby som mohla prežiť celý svoj život v tejto peknej záhrade.“ Muž zvraštil čelo: „To je všetko?” Anna prisvedčila: „Všetko. Som tu šťastná a neželám si nič iné.” Roky sa míňali. Z Anny sa stalo veľmi pekné dievča. Mnoho mužov ju prišlo navštíviť a všetci sa do tejto veselej a šťastnej dievčiny zaľúbili. Žiadali ju o ruku, ale ona ich odmietala jedného za druhým… Patrila svojej záhrade a nikdy by ju neopustila. Ale raz ráno, ako sa v nej prechádzala, ocitla sa zrazu pred mladíkom, ktorého nikdy nevidela. Bol vysoký, pekný a hneď sa doňho zamilovala. Chytil ju za ruku a zdvorilo jej povedal: „Volám sa Hansi a som princom v ďalekej krajine. Chceš sa za mňa vydať a ísť so mnou?” Prehltla slzy a povedala: „Ak budem môcť, pôjdem s tebou. Ale možno nebudem môcť odísť. Kedysi mi jeden mudrc ponúkol, že mi splní jedno želanie, a ja som si zvolila prežiť celý svoj život v tejto záhrade.” Ale ešte v ten deň odišli spolu na koňoch do jeho krajiny. Po dlhom cestovaní prišli do Hansiho kráľovstva. Palác bol nádherný, s vysokými vežami a mramorovými stenami. Dookola však bola púšť, nesmierna záplava zlatého piesku. Nebolo tu ani trocha zelene, nič, čo by rástlo. V tú noc sa Anna rozplakala pri každej myšlienke na to strašné miesto, kam ju jej láska priviedla. Na druhý deň ju šiel Hansi zobudiť a priviedol ju k oknu. „Pozri sa,” zvolal. „Starý mudrc tu urobil naozaj veľké čary, pozri sa!” Anna pristúpila k oknu a zadržala dych. Bola to jej záhrada. Celý jej krásny zelený park bol okolo paláca a rozprestieral sa, kam len oko dohliadlo. „Videla si?” povedal princ. ,,Kamkoľvek vykročíš, tvoja záhrada pôjde

s tebou.”

Staraj sa o svoju vnútornú záhradu, bude ťa všade sprevádzať a bude tvojou silou žiť.[1]

 

Naša učiteľka modlitby, ako voláme sv. Teréziu od Ježiša, by nám určite dala za pravdu a určite by súhlasila s citovaným výrokom o starostlivosti o záhradu. Lebo vo svojom živote nám ponúka veľké množstvo skúseností, ktoré načerpala a ku ktorým dospela po mnohých rokoch zápasov na ceste vnútornej modlitby. Kniha Života, jej autobiografia, je toho svedectvom. Čerpá v nej skúsenosti po takmer 20-ročnom vzmáhaní sa a po neustálom zápase o vernosť na tejto ceste. Musíme si uvedomiť, že to nie je teologická príručka, ale ako sama píše hneď v úvode 13. kapitoly svojho Života: „Považujem za užitočné hovoriť o niektorých pokušeniach, akým sú podrobení začiatočníci a ktorým som bola podrobená niekedy aj ja. Naskytla sa mi tu príležitosť dať nejaké pokyny (rady), ktoré sa mi zdajú potrebné“ (Ž 13, 1).

Terézia nám dáva rady týkajúce sa života modlitby. Hneď na začiatku veľmi triezvo a možno až zaskakujúco radí začiatočníkom, aby si zachovali dobrú náladu a slobodu ducha (porov. 13, 1). Duchovný život nás nemôže viesť k tomu, aby sme sa cítili stiesnení, keď náhodou budeme musieť odložiť modlitbu, alebo je vynechať. Terézia radí, aby sme si aj v týchto chvíľach zachovali ducha slobody a radosti a nemysleli si pritom, že tým stratíme našu zbožnosť, keď si dovolíme chvíľku rozptýlenia. Ale zároveň upozorňuje, že aj tu máme zachovať zdravý odstup a vedieť rozlišovať, čo mi bude prospešné na rozptýlenie (porov. Ž 13, 1).[2] Ako ďalšiu radu zdôrazňuje veľkú dôveru, ktorá je spojená s veľkými túžbami. „Nikdy nepotláčať túžby, ale veriť, že aj my s Božou pomocou, pri dobrej vôli, môžeme krok za krokom, aj keď nie rýchlo, ale predsa, prísť až tam, kam prišli mnohí svätí. Lebo keby v sebe nevzbudili také túžby a nesnažili sa ich uviesť do praxe, nikdy by nedosiahli taký vznešený stav. Boh miluje také duše, ktoré sú odvážne a pokorné a ktoré nedôverujú sebe, ale jemu“ (Ž 13, 2).

Na našej ceste k Bohu nemôžeme byť spokojní s malými vecami. Pripomína nám to Svätá: „Nestretla som žiadnu dušu, ktorá by bola pozadu na ceste k dokonalosti, a rovnako som nevidela ani žiadnu bojazlivú dušu, ktorá sa ukrýva pod plášťom pokory, aby po mnohých rokoch získala to, čo môže dosiahnuť na tejto ceste dokonalosti za krátky čas. Ale len ak túži po veľkých veciach“ (Ž 13,2). S veľkými túžbami súvisí aj uvedomenie si toho, že Bohu nič nie je nemožné. Svätá Terézia v tejto kapitole uvažuje a dáva do spojitosti s touto problematikou výroky Písma a sv. Augustína. Cituje sv. Pavla, ktorý v liste Filipanom posilňuje veriacich: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4,13) a výrok sv. Augustína: „Pane, daj mi, čo prikazuješ, a prikazuj, čo chceš“ – a spája to s udalosťou Petra, ktorý sa topil v jazere, potom, čo ho Ježiš vyzval, aby kráčal za ním po vode (porov. Mt 14,3). Týmto chcela povedať, že sama od seba nič nezmôže a na základe toho radí, že prvé rozhodnutia sú vážne: „Veľmi záleží na prvom rozhodnutí“ (Ž 13, 3).  „V tomto začiatočnom stave musíme postupovať veľmi opatrne a riadiť sa pokynmi múdreho a prezieravého učiteľa“ (Ž 13, 3). V súvislosti s učiteľom modlitby Terézia venuje tejto problematike veľa miesta v tejto kapitole a upozorňuje svojich čitateľov, že nesúhlasí s tým, aby bol začiatočník na ceste modlitby samoukom. „Preto, že som sama toľko vytrpela, je mi ľúto tých duší, ktoré začínajú cestu vnútornej modlitby iba za pomoci samých kníh“ (Ž 13, 12). Preto navrhuje, že užitočný (a možno aj nevyhnutný) je majster, ktorý by viedol do hĺbky tejto cesty.

Ak ten učený, teológ či biblista, nie je duchovný, to znamená, že nie je človekom modlitby. Terézia odporúča začiatočníkovi radšej majstra, ktorý má skúsenosť a je expertom v modlitbe, lebo ju praktizuje. A tu predstavuje kánon ideálneho majstra na ceste modlitby, ktorý spĺňa tri požiadavky: „je rozvážny, teda taký, ktorý by mal prirodzenú autoritu a rozum“, „je skúsený sprievodca“ a „ak bude navyše aj učený, ešte lepšie“ (Ž 13, 16). Ak by mu chýbala jedna z tých čŕt, Terézia volí radšej takého, ktorý ma prvé dve: rozvážnosť a osobnú skúsenosť modlitby. Hovorí priamo: „Keď niet takého, ktorý by v sebe spájal všetky tri požiadavky, ide hlavne o to, aby mal prvé dve“. Lebo „majster modlitby“ nie je taký človek, ktorý má veľa vedomostí o modlitbe, ale ten, ktorý má skúsenosť v modlitbe, teda taký, ktorý modlitbou žije a ju praktizuje. Preto modelovým majstrom pre Teréziu, o čom hovorí ďalej, je svätý Ján od Kríža, ktorý je ako „Seneca“, „má skúsenosti“ a zároveň „je veľmi svätý“.[3]

Nadovšetko však treba dbať o pokoru, ktorá spočíva v neustálom poznávaní seba samého. Je to veľmi vážne na celej ceste modlitby. Pre začiatočníkov je to nevyhnutný odrazový mostík. Ako píše Svätá: „Tú prácu nad poznaním seba samého neslobodno opustiť a niet takej duše, ktorá – hoci by aj bola velikánom v duchovnom živote – by nemala čoraz častejšiu potrebu stávať sa stále odznova dieťaťom a vracala sa k materinskému mlieku. Je to výstraha, na ktorú sa nesmie nikdy zabudnúť, preto ju budem ešte nie raz opakovať pre jej nesmiernu dôležitosť. Je to chlieb, s ktorým je potrebné jesť všetky, aj tie najvzácnejšie pokrmy na hostine vnútornej modlitby. Bez toho chleba sa nedá žiť“ (Ž 13, 15).

Na tejto ceste nás zlý duch bude nahovárať, že je to pýcha, ak niekto túži po veľkých veciach, ak chce nasledovať svätých a túžiť po mučeníctve. Terézia si dáva za pravdu, ale zároveň hovorí, že je nutné tu aj rozlišovať, čo znamená nasledovať a čo máme obdivovať. „Iste by nebolo dobré, aby sa slabá a chorá osoba veľa postila, aby sa ukryla na púšť, kde by nemohla spať a nemala čo jesť atď. Veľmi tu upozorňuje na správne rozlišovanie, čo mi prospeje a čo nie! Byť triezvy aj v týchto veciach. Aj keď sa môže stať, že sa to obráti proti nám, a naše choroby a zdravie môžeme použiť ako výhovorku k tomu, že sa na viac nezmôžem. To si vyžaduje slobodu ducha.

Nebyť pripútaný k ničomu a nikomu je ďalšou radou a taktiež nezaoberať sa malichernými myšlienkami (porov. Ž 13, 7). „S Božou pomocou sa dokážeme premôcť a naučíme sa pohŕdať svetom, nedbať pritom na pocty a nelipnúť na majetku. Ak sa rozhodneme zanedbať telo a len čo sa začneme venovať duši, zistíme, že máme strach z toho, že stratíme pôdu pod nohami“ (Ž 13, 4). Vo chvíľach modlitby vyhľadávajme samotu a mlčanie – ďalšia rada (porov. Ž 13, 7).

V súvislosti s týmito radami Terézia hovorí aj o pokušeniach, ktoré začiatočníkov stretajú na tejto ceste. Sú to pokušenia, ktoré spočívajú v tom, že len čo „človek začne zakúšať radosť a pokoj v modlitbe, dychtí po tom, aby sa všetci stali duchovní, ako je on sám. Túžiť po tom nie je nič zlé, ale usilovať sa o to nemusí byť až také správne. Hlavne vtedy, keď sa nepostupuje s prezieravosťou a ktosi sa chce len ukazovať v úlohe učiteľa. Aby sme vykonali niečo dobré, na to sú potrebné osvedčené čnosti, inak sa stane, že sa pokušením staneme my! Usilovala som sa iných priviesť k modlitbe“ (Ž 13, 8). Tu musí človek vedieť to, čo píše Terézia v tomto prípade: Na začiatku je dôležité dbať len a len na vlastnú výchovu a to tak, že si predstaví, ako keby bol na zemi iba on sám a Boh. Nikto iný! Inakšie na to môžeme doplatiť (porov. Ž 13, 9)!

Ďalšie pokušenie, ktoré nám diabol predkladá pod rúškom dobra, je to, „že sa znepokojujeme nad chybami a hriechmi iných“. Je to falošná ľútosť nad hriechmi iných s presvedčením, že tým slúžime Bohu a preukazujem mu väčšiu lásku z našej strany.[4] Človek to robí to iba z „dychtivosti, aby (iní) neurážali Boha, a zo zármutku nad tým, ako ho iní urážajú“ (Ž 13, 10). Terézia tu radí, aby sme „sa snažili vidieť vo svojom blížnom len a len čnosti a dobré vlastnosti a snažili sa zakrývať ich chyby tak, že budeme uvažovať nad našimi hriechmi. Hoci to zo začiatku nedokážeme robiť dokonale, predsa, ak to budeme robiť krok za krokom, privedie nás to k veľkej čnosti, t. j. že budeme iných považovať za lepších od nás. Čnosť sa začína práve tu, samozrejme s Božou pomocou bez ktorej nedokážeme nič. Ak urobíme z našej strany všetko, aby sme si ju zaslúžili, môžeme si byť istí, že nám ju Boh dá, lebo On sa neodvracia od toho, ktorý prosí“ (Ž 13, 10).

V tejto kapitole dáva Terézia radu pre tých čo kráčajú po ceste rozjímavej modlitby: Nech si radšej predstavia, že sú s Ježišom, nech s ním hovoria, nech sa tešia, že môžu byť s ním, skôr ako by mali unavovať svoj rozum. Nech mu predstavia svoje potreby a s pokorou uznajú jeho dobrotu, ktorá nám dovoľuje prebývať v jeho prítomnosti, veď On by mal toľko dôvodov odhodiť nás od seba. Predmety týchto duchovných rozhovorov s Pánom nech sú rôzne, dnes také, zajtra iné, aby sa duši nesprotivilo prijímať stále ten istý pokrm. Sú to pokrmy výborné a veľmi výživné. Ak si na tú chuť duša zvykne, prináša jej to veľký úžitok a nesmierne dobrá“ (Ž 13, 11). „Toto je spôsob modlitby, ktorým majú všetci začínať, pokračovať a končiť, pretože nie je iná, vznešenejšia a bezpečnejšia cesta.“ (Ž 13, 12.13). 

Naša svätá končí túto obšírnu, ale bohatú kapitolu, plnú rád a poučení s povzbudením na adresu tých, ktorí začínajú kráčať po ceste vnútornej modlitby. „To zhrnutie na záver je pravdivým klenotom:“[5] „Teraz sa vraciam k tomu, o čom som hovorila vyššie, teda k rozjímaniu o Kristovi Pánovi, priviazanému k stĺpu. Bezpochyby je dobré nejaký čas sa rozumom zastaviť nad tým a uvažovať o umučení, aké tam Pán vytrpel, za čo trpel, kto je Ten, ktorý tak trpel, i s akou láskou trpel. Ale nemôže sa stále výlučne usilovať nachádzať iba tie body. Je lepšie pokojne stáť po boku trpiaceho Pána a upokojiť tak rozum. Nech duša, ak to dokáže, tak pohne rozumom, aby sa pozeral na toho, ktorý sa na neho pozerá, je pri ňom, predstavuje mu svoje prosby a s hlbokou pokorou sa teší z jeho prítomnosti; nech pritom pamätá na svoju nízkosť, že nie je hodná takto s Ním i pri Ňom zostávať. Kto sa dokáže nechať preniknúť takými myšlienkami a citmi, hoci by to bolo hneď od samého začiatku modlitby, ten dokonale rozjíma, a taký spôsob modlitby prinesie duši veľký úžitok. Mojej duši priniesol“ (Ž 13, 22).

[1] Ferrero B.: Život je všetko, čo máme  Don Bosco : Bratislava, 2004, s. 43-44.

[2] Porov.: Herráiz, M.: Wprowadzenie do Księgi mojego życia św. Teresy od Jezusa. Poznań : 2008, s.123.

[3] ALVAREZ, T.: Komentarz do Ksiegy życia świętej Teresy od Jezusa. Kraków : 2009, s. 86-88.

[4] Porov. tamže, s. 125.

[5] Tamže, s. 88.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 3, 7. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

5. Učiteľka modlitby 2

Modlitba začiatočníkov

[spacer height=”30px”]

Istý mladík sa raz opýtal jedného svätého pustovníka: „Povedz mi, aká je najrýchlejšia cesta k Bohu?“ Pustovník sa usmial a vraví: „Zjedz takúto hubu.“ Mladík zarazene vykríkol: „Veď tie sú jedovaté!“ „Presne tak,“ prisvedčil starec.

„Neexistujú skratky k Bohu, treba prežiť celý život“ (B. Ferrero: Koľko stojí zázrak, s. 25).

Takisto je to aj s našou modlitbou, keď z nej robíme cieľ nášho života. Ak nemáme svojho učiteľa a majstra modlitby, potom sa stáva, že dosť často v našom živote, v našom putovaní k Bohu sa kdesi na ceste zastavíme alebo začíname stagnovať. A práve preto nám aj Boh prostredníctvom svätých, ktorí tiež prešli cestu hľadania jeho samého skrze modlitbu, ponúka ako pomôcku ich osobnú skúsenosť.

Naša učiteľka modlitby, sv. Terézia od Ježiša, nám vo svojej autobiografii zanechala štyri spôsoby polievania záhrady vodou. Pomocou vedra zo studne, pomocou rumpálu, pomocou vody z rieky alebo potoka, a nakoniec pomocou výdatného dažďa. V našich zamysleniach sledujeme, s akým pedagogickým prístupom a erudíciou nám svätá sprostredkúva svoje poznatky a rady. Celá 12. kapitola Života svätej Terézie sa zameriava na jeden dôležitý problém, ktorému sa začiatočníci nevyhnú, a tým problémom je, keď sa chce niekto povzniesť k Bohu bez neho samého.

Už hneď na začiatku 12. kapitoly Života nám Terézia chce povedať, že všetko je milosť. Opisuje to vo svojom známom pevnom rozhodnutí sa (determinada determinación), o pevnom rozhodnutí sa a láske. Píše o tom, aby sa duša snažila o najhorlivejšie úkony, aby v sebe utvrdila pohotovosť a odvahu, aby rozmnožila v sebe Božiu lásku a zároveň povzbudzuje k tomu, aby taká duša pokračovala v nadobúdaní čností. Upozorňuje na jednu dôležitú vec: v našom duchovnom živote, v živote modlitby, aj keď sme vynaložili veľa úsilia, „nám musí byť jasné, že zbožnosť, o ktorú ide, si nemôžeme zaslúžiť, ani ju nedosiahneme sami, ak nám ju neudelí Boh“ (Ž 12, 1). A ďalej nás vystríha: „Duša, ktorú Boh nepovzniesol z tohto stupňa vyššie, urobí lepšie, keď to prijme ta, ako to je. Nech sa nesnaží ísť a stúpať hore vlastnými silami. Na to treba pamätať. V opačnom prípade sa napácha veľká škoda“ (Ž 12, 2).

Z našej modlitby nemôžeme urobiť žiadnu techniku. Nemodlíme sa preto, aby sme si splnili svoju kresťanskú povinnosť alebo aby sme mali dobrý pocit, ale preto, lebo milujeme. Hnacím motorom našej modlitby musí byť láska. Pápež Benedikt XVI. vo svojej druhej encyklike Spe salvi (o nádeji) sa na tému modlitby vyjadril takto: „V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodno Boha. Musí sa naučiť, že sa nemôže modliť proti druhému. Musí sa naučiť, že si nemôže žiadať povrchné a pohodlné veci, po ktorých práve túži – je to malá a pomýlená nádej, ktorá ho odvádza ďaleko od Boha. Musí očisťovať svoje túžby a nádeje. Musí sa oslobodiť od skrytých lží, ktorými klame sám seba“ (Spe salvi, 33).

Terézia od Ježiša žila v období reformácie a v období prívržencov Martina Luthera, ale aj veľkého duchovného prebudenia na poli mystiky. Volá sa to aj obdobie „Zlatý vek španielskej mystiky“. Pred svojím obrátením, ale aj počas zakladania nových reformovaných karmelitánskych kláštorov sa stretávala s rôznymi prúdmi, ktoré chceli, povedali by sme, silou-mocou presadiť mystiku na základe subjektívneho prežívania a chceli dosiahnuť tento stav duše pomocou rozumu – iba rozumu a pomocou neho sa mohli povzniesť do mystickej skúsenosti a tiež v určitom momente tohto procesu zanechali všetko, čo bolo telesné, dokonca aj človečenstvo Ježiša, a „veslovali“ do hlbín čistého ducha božskosti“ (Alvarez: Komentár k Životu). Vo svojom živote na to veľmi dbá a upozorňuje. „Začiatočník, tak ako všetci, ktorí sa modlia, sa pripravuje a prispôsobuje na prijatie daru od Boha, ale nemôže Pánovi záhrady a vody určiť čas. Preto svätá Terézia neustále zdôrazňuje, aby sa duša nedvíhala vyššie, kým ju Boh nepodnesie“ (Alvarez: Komentár k Životu). „Kto by chcel siahať vyššie a vlastnými krídlami sa vzniesť duchom, aby zacítil duchovné chute, ktoré mu nie sú udelené – ako sa mi zdá – stratí jedno aj druhé. Tie potechy nedosiahne žiadnou dotieravosťou, lebo sú to nadprirodzené veci“ (Ž 12, 4). Terézia ďalej píše: „A ak by sme tak konali a úplne vyradili používanie vlastného rozumu, zostaneme chladní a hlúpi“ (Ž 12, 5).  Je to lekcia pre čitateľa, aj pre dnešného človeka 21. storočia, keď sa presadzujú rôzne techniky meditácie bez „námahy“ a človek podlieha pokušeniu urobiť z vlastnej modlitby psychologickú techniku, a pomocou nej sa vzniesť do výšav mystiky (porov. Alvarez: Úvod k Životu, s. 81). 

Najjednoduchším návodom a pomôckou sv. Terézie pre tento stupeň modlitby, ale aj pre modlitbu vôbec, je človečenstvo Ježiša Krista. Je to jej osobná skúsenosť a rada. Ponúka začiatočníkom to, čo bolo počas mnohých rokov záchranou pre ňu samu a aj pre nás. Píše: Začiatočník (duša) „sa môže postaviť do prítomnosti Krista, nech s ním často rozpráva a nech sa snaží zamilovať si jeho človečenstvo tak, že na neho stále myslí. Nech ho prosí o pomoc vo svojich potrebách, nech s ním plače, nech sa s ním teší a raduje a nech sa snaží, aby na neho nezabúdala. A to všetko nie pomocou naštudovaných modlitieb, ale pomocou jednoduchých slov, ktoré vyvierajú z jej túžby. Je to výborný spôsob, ako v krátkej dobe získať veľa milostí“ (Ž 12, 2). A na povzbudenie ešte píše: „Kto sa usiluje o to, aby žil v takej vzácnej spoločnosti, a zo všetkých síl sa snaží, aby miloval Pána Boha, ktorému dlhujeme veľmi veľa, ten podľa môjho názoru postúpil veľmi ďaleko“ (Ž 12, 2). Ak z našej modlitby necítiť zbožnosť, ale pritom robíme to, čo máme, buďme napriek tomu Bohu veľmi vďační! Skôr ďakujme Bohu za to, že môžeme byť v jeho blízkosti. Našou úlohou je robiť Ježišovi radosť tým že sme pri ňom, že sme s ním (porov. Mk 3, 14). „Žiť v stálej prítomnosti Božej, v prítomnosti Ježiša Krista pomáha v každom stave a je to najlepší prostriedok, ktorý nám pomôže rásť a prejsť z prvého na druhý stupeň modlitby“ (Ž 12, 3).

To Terézia píše o Ježišovom človečenstve počas modlitby. K tomu je však potrebná veľká dávka pokory. Boh pôsobí až priveľmi len preto, že sa nám už dáva, že sa k nám chce priblížiť – k takým, akí sme. A bola by to veľká pýcha z našej strany – chcieť ešte viac bez jeho pomoci a moci.

Zopakujme si to ešte raz: Dokiaľ nás Boh nepovznesie a my budeme chcieť urobiť niečo viac bez neho, nikam sa nedostaneme. Nebudeme schopní ani kontemplovať ani rozjímať. Ak nám to chce Boh dať, dá nám to a pochopíme veľa za krátku chvíľu. Ak si však budeme nahovárať, ako píše svätá, že to zvládneme sami, tak je to nedostatok pokory. A keď to urobíme, tak nám je z toho nanič – ako skokanovi, ktorý sa chystá na skok do vody, ale cíti, že ho niekto drží zozadu, a vie, že nedosiahol to, čo chcel, aj keď do toho vložil veľa svojej energie (porov. Ž 12, 5).

Nakoniec nás Terézia učí: „Toto je cesta začiatočníkov, po ktorej sa chodí častejšie ako po ostatných cestách, a pokyny, ktoré som dala, sú veľmi dôležité.“

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

4. Učiteľka modlitby 1

Učiteľka modlitby – 1 časť

[Spacer výška = “30PX”]

„Bol raz jeden úspešný manažér. Hodinky, mobilný telefón a počítač určovali jeho deň. Každá sekunda bola pre neho nesmierne dôležitá.

Jedného dňa mal stretnutie v sídle istej významnej právnickej kancelárie. Nanešťastie, táto luxusná budova bola uprostred centra mesta a uponáhľaný manažér si so zdesením uvedomil, že nemyslel na to, aká bude premávka a aké bude ťažké nájsť miesto na parkovanie. Keď dorazil do centra, najskôr obišiel budovu, aby zmapoval situáciu. Nič. Každučké parkovacie miesto bolo obsadené. Skúsil zájsť ďalej. Nikde vôbec nič. V bezradnosti sa začal modliť: „Pane, prosím, pomôž mi, teraz ťa potrebujem. Daj, aby som našiel parkovacie miesto. Ak vypočuješ moju prosbu, sľubujem, že pôjdem každú nedeľu na omšu.“ Urobil ešte jedno kolo. Nič, nikde by sa nebol zmestil ani špendlík. Začal sa modliť intenzívnejšie: „Pane, nemôžem meškať na toto stretnutie. Ak mi umožníš miesto na parkovanie, budem sa spovedať aj každý týždeň a nikdy nevynechám večernú modlitbu.“ Dookola sa modlil a pomaličky obchádzal budovu, pričom skúmal každý pohyb na ceste. „Pane, prosím ťa, ide mi o život! Ak mi pomôžeš nájsť voľné miesto, budem každý deň čítať evanjelium a možno sa pridám aj ku ketechétom.“ V tej chvíli jedno auto pred ním odišlo a uvoľnilo miesto. Manažér s veľkou úľavou vzápätí povedal: „Pane, nenechaj sa rušiť. Práve som našiel miesto.“

Modlitba je najväčším a najintenzívnejším gestom ľudskej bytosti, nie nejakým hlúpym zaklínadlom.“[1]

Svätá Terézia od Ježiša je pre nás učiteľkou modlitby. Sama prešla cestou hľadania a nájdenia toho, v čom spočíva modlitba. Nie v množstve slov, ale v láske, v milovaní Boha. Vo svojom Živote, v 11. – 22. kapitole, sa zaoberá traktátom o modlitbe. Hneď na začiatku 11. kapitoly píše: „Ak mám teraz hovoriť o tých, ktorí začínajú slúžiť láske, zdá sa mi, že to spočíva v pevnom rozhodnutí kráčať cestou modlitby“ (Ž 11, 1). Neopustiť cestu modlitby za žiadnu cenu, aby sme mohli slúžiť láske.

Skôr ako nám odhalí bohatstvo vnútorného života, kladie nám radikálne podmienky, nevyhnutné pre to, aby sa človek mohol vydať na cestu vnútornej modlitby. Hovorí o tom v úvode 11. kapitoly.

 „Modlitba je čímsi, čo objíma celý život toho, kto sa modlí s výnimočnými dôsledkami a požiadavkami. Odtiaľ vyplývajú prvé rady – nie je ich veľa, ale sú ťažké:

Kto sa modlí, stáva sa „otrokom lásky“, čo neznamená otroctvo, ale vysokú hodnosť. To je prvý pokyn, prvé slovo traktátu: „Byť otrokom lásky… je to taká veľká hodnota, že pri samej spomienke na to mám nevýslovnú radosť.“ Je potrebné, aby začiatočník vedel, že musí mieriť vysoko.“[2]

Modlitba je vážny záväzok. Modlitba vyžaduje odovzdanie sa Bohu. Hovorí to počas jednej zo svojich modlitieb, v ktorých pozdvihuje hlas, keď sa rozpráva s Bohom v prítomnosti začiatočníka: „Ó Pane, Pán mojej duše, moje jediné dobro! Prečo sa ti nepáčilo tak zariadiť, aby keď sa duša rozhodne milovať ťa…, mohla sa hneď vzniesť do dokonalej lásky a tešiť sa z toho, že ju má?“. A sama si odpovedá: „Preto, že my sami nechceme… Tak sa zdráhame, tak sa odťahujeme s odovzdaním sa Bohu bez rozdelenia“ (Ž 11, 1). Je to prostriedok, ktorý je proti snívaniu – pokušeniu unáhlenosti a jednoduchým dosiahnutiam cieľov. Cesta modlitby sa stáva základom celého života.[3]

Ten kto sa modlí, musí sa dôkladnejšie starať o každodenný život tak, aby modlitba nebola čímsi oddeleným, ale aby modlitba a život boli jedno. Ide o absolútnu prioritu prijatia Kristovho kríža.

Terézia odporúča „rozhodné rozhodnutie“ (špan. determinada determinación – rozhodné rozhodnutie, pevné rozhodnutie) a rozvíja ho ďalej.[4]

Ten, kto chce kráčať po ceste vnútornej modlitby, si musí uvedomiť veľmi dôležitú vec. Ako o tom píše Terézia: „zvíťaziť nad sebou“ – to je kľúčové odporúčanie. Pre začiatočníka je to východiskový bod. Vôľa musí zaujať výrazne stanovisko.[5] Poklad, aký nemôžeme za nič na svete kúpiť, je sám Boh. Ak by sme urobili z našej strany všetko, čo máme, tak by sme tento poklad získali veľmi rýchlo. Ale v rozvoji nám stoja v ceste naše nestále rozhodnutia. Píše: „Myslíme si, že dávame Bohu každú vec, ale v skutočnosti mu dávame len úroky a ovocie a my si nechávame kapitál a majetok.“ Alebo sa rozhodneme pre chudobu. Ale neskôr sa začneme starať o veci nepotrebné a zbytočné a hľadáme priateľov, ktorí by nám tie veci zadovážili, a tak sa vrháme do víru starostí… Alebo sme sa zriekli našej cti a začali sme žiť rehoľným životom. Ale ak sa nás niekto dotkne, kto naruší našu česť, hneď sa dožadujeme svojich práv a zabúdame na to, čo sme tak radi obetovali… (Ž, 11, 2). 

„Preto je potrebné to, čo Terézia nazvala v Ceste dokonalosti „rozhodné rozhodnutie… bez ohľadu na to, čo sa stane, hoci by sa mal svet zrútiť“ (CD 41, 4). „Lebo kto sa od začiatku svojho duchovného života usiluje s pomocou Božej milosti dostať až na vrch dokonalosti, ten určite nikdy nevojde do neba iba sám. Svojím príkladom a vplyvom potiahne za sebou mnohých. Boh mu dodá ako vernému vodcovi spoločníkov, aby išli s ním i za ním“ ( Ž 11, 4):

„Radikálna voľba modlitby zároveň dodá vôli silu a vytrvalosť. Ten, kto sa modlí, od začiatku sa začína stávať človekom so silným charakterom.“[6]

Terézii od Ježiša právom patrí titul „Učiteľka Cirkvi“. Obrazným a pedagogickým spôsobom dáva čitateľom rady, ktoré sama prežila vo svojom živote. Dnes sa zameriame na 11. kapitolu jej Života, kde používa metaforu, aby nám veľmi originálnym, dá sa povedať skvostným spôsobom ozrejmila metódu rozjímavej modlitby. Píše: „Kto začína (s modlitbou), musí počítať s tým, že má z vyprahnutej pôdy, kde rastie iba burina, vytvoriť krásnu záhradu pre Pána. Vytrhať burinu a zasadiť kvety je Božia úloha, ktorú duša vykonala od chvíle, keď sa rozhodla pre modlitbu a začína sa jej venovať. A my, ako dobrí záhradkári, musíme tieto kvety polievať, aby neuschli a aby uchvátili svojou vôňou Pána“ (Ž 11, 6). „To, čo rozhoduje o živote záhrady, je zalievanie vodou. Voda, ktorá zalieva záhradu, je modlitba. Bez nej by záhrada a všetko v nej zvädlo a uschlo.“[7] 

Terézia vo svojom traktáte o modlitbe používa štyri spôsoby polievania záhrady. Sú to 4 spôsoby modlitby. Prvý spôsob je čerpanie vody zo studne pomocou vedra –  je to najnamáhavejší spôsob, druhý je pomocou zavlažovacieho zariadenia, tretí je zavlažovanie záhrady riekou alebo potokom, a posledný je výdatný dážď. Prvý stupeň modlitby je zavlažovanie pomocou vody zo studne s vedrom. Je to cesta, akou sa uberajú začiatočníci, a každý ju musí prejsť. Je to namáhavá cesta. Táto námaha býva spojená s nesústredenosťou a tu Terézia poúča, aby si títo ľudia nevšímali nič, a upozorňuje ich, aby vyhľadávali samotu, ktorá slúži k poznávaniu seba a svojich hriechov i nedokonalostí. Nie je to úloha iba pre začiatočníkov. Sú to podmienky pre každý stupeň modlitby. Ako predmet meditácie ponúka život Ježiša Krista (porov. Ž 11, 9). Toto sú prvé kroky v modlitbe. Modlitba je práca a námaha. Na jednej strane musíme vynaložiť a urobiť všetko, aby sa záhrada zalievala, no ostatné je v Božej réžii. S prvými krokmi v modlitbe je spojená vyprahnutosť. Terézia sa pýta, „čo má robiť ten, kto zakúša vyprahnutosť, znechutenie alebo dokonca odpor k tomu, aby čerpal vodu zo studne, alebo dokonca nemá žiadne zbožné a dobré myšlienky?“ Dáva odpoveď: Čo urobí záhradkár? Riešením je radosť z toho, že už vôbec môže slúžiť a pracovať v záhrade takého vzácneho Pána. Chce tým ukázať, že cieľom našej modlitby nemá a ani nesmie byť naša spokojnosť, dobrý pocit, ale to, že Pán je s nami spokojný (porov. Ž 11, 10). Terézia takýchto povzbudzuje, aby za žiadnu cenu nezanechali cestu modlitby, aj keby sa zdalo, že by mali v takom stave prežiť celý život. Príde čas na odmenu! Boh má svoj zrak upriamený na nás a naša práca –  polievanie záhrady – nie je zbytočná (porov. tamže). Hovorí z vlastnej skúsenosti. Aj keby sa podarilo načerpať hoci len jednu kvapku zo studne, nič nie je zbytočné! V tomto je geniálna a zároveň rozhodná. Boh má pre nás pripravené dary, ale najprv nás musí vyskúšať v našej láske a v tom, či sme ochotní prijať kríž ako dar (porov. tamže).

Každý začiatočník, ktorý sa vydal na cestu modlitby, môže podľahnúť pokušeniu porovnávať sa s inými. Terézia nás učí, aby sme neskúmali, „prečo dáva Boh zbožnosť niekomu, kto mu (Bohu) slúži len pár dní, a nie nám, ktorí mu slúžime niekoľko rokov. Uvedomme si, že je to pre naše dobro a On nás vedie, kam chce. Už to je veľké dobrodenie voči nám, že nám preukázal takú priazeň túžiť po práci v jeho záhrade“ (Ž 11, 12). Na inom mieste prízvukuje, že v našej modlitbe nezáleží na tom, či veľa uvažujeme, ale či veľa milujeme. V našej modlitbe musíme byť slobodní a musíme pristupovať so slobodným duchom k vlastným nedostatkom a bezmocnosti. Lebo veľa záleží na tom, „aby tie duše pristupovali k dielu so slobodou ducha a s odvážnym rozhodnutím“ (Ž 11, 15). „Aj keď môžu upadnúť, isto sa nevrátia naspäť, pretože začali stavať na pevných základoch. Láska k Bohu nespočíva v slzách, útechách či nežnostiach, po ktorých človek bežne túži alebo v akých sa kochá. Ale je to služba Bohu v spravodlivosti, s pevnou vôľou a pokorou“ (Ž 11, 13).

Terézia sa nám tu ukazuje ako veľmi praktická žena s veľkou osobnou skúsenosťou, aj so skúsenosťou vlastnej slabosti. Uvedomuje si, že tí, čo sa rozhodli kráčať cestou vnútornej modlitby, musia počítať aj s tým, že si sami môžu spôsobiť aj veľké trápenie kvôli nesprávnym postojom v modlitbe. „Trápia sa, že nedokážu rozmýšľať ani pracovať rozumom, zdá sa im, že nič nerobia a nedokážu to uniesť.“ A možno, píše Terézia, je to čas, keď Boh práve cez túto údajnú slabosť pripravuje ich vôľu na zdokonalenie a posilnenie, aj keď si to neuvedomujú. Boh pozná našu slabosť. Trápenie si sami vyvolávame, ale príčinou môže byť aj naša telesná indisponovanosť, alebo dokonca zlý duch. Dôležitá je tu veľká rozvaha. V takýchto prípadoch Terézia radí tým, čo sa nedokážu modliť, aby sa uchyľovali k zbožnej práci – formou skutkov milosrdenstva alebo čítania, a ak to nepomáha, nech sa idú prejsť do polí alebo nech sa  pobavia zbožnými rozhovormi, ale skutočne zbožnými. Spôsobov, ako sa dá slúžiť Bohu, je veľa (porov. Ž 11, 16).

Celá kapitola, v ktorej sa Terézia od Ježiša zaoberá prvými krokmi v modlitbe, vrcholí  povzbudením: „Ten, kto praktizuje vnútornú modlitbu a chce nadobudnúť slobodu ducha a nechce žiť v stálom trápení, nech sa najprv nebojí kríža“ (Ž 11, 17).

Modlitba je príležitosť, ktorú nám dáva Boh, aby sme sa s ním mohli stretnúť. Spoznať jeho, seba a rásť v láske. Pre kresťana a jeho vnútorný život je modlitba nevyhnutným prostriedkom, asi tak ako chlieb pre náš život. Modlitba je dar a o ten dar musíme neustále prosiť a byť zaň vďační. Nie je to nič automatické. Preto ju musíme rozvíjať.

Terézia končí 11. kapitolu veľmi povzbudivo a zároveň ako učiteľ: „Ak studňa nemá vodu, my ju tam nedáme. Ale ak studňa vodu dáva, tak je našou povinnosťou, aby sme neboli leniví v jej čerpaní, pretože takýmto spôsobom chce v nás Boh rozhojniť čnosti“ (Ž 11, 17).  

[1] Ferrero, B.: Koľko stojí zázrak. Don Bosco : Bratislava, 2009, s. 41-42.

[2] ALVAREZ T,:. Komentár księga života sv Teresa Ježiša, Krakov 2009, str. 71.

[3] Tamže.

[4] Tamže.

[5] Tamže, s. 72.

[6] Tamže, s. 73.

[7] Tamže, s. 74.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

3. Zakladateľka a mystička

[spacer height=”5px”]

Zakladateľka a mystička

[spacer height=”30px”]

V našom poznávaní života sv. Terézie od Ježiša sme dospeli k momentu jej druhého obrátenia, ktoré nazývame aj obdobím mystiky. Terézia, ktorá je v karmelitánskom reformovanom ráde považovaná za duchovnú matku rádu, nám zanechala podivuhodne bohaté duchovné dedičstvo. Svojim sestrám píše a zároveň im pripomína veľmi dôležitú vec:

„Všetci, ktorí nosíme karmelitánsky habit, sme pozvaní k modlitbe a kontemplácii, lebo to je náš počiatok, z toho rodu pochádzame, od tých našich svätých otcov z hory Karmel, ktorí v hlbokej samote a v úplnom odlúčení od vecí tohto sveta hľadali kontempláciu ako jedinú drahocennú perlu. Stále pamätajme na našich otcov, tých svätých pustovníkov, ktorých chceme nasledovať. Uvedomme si, ako rýchlo sa všetko na tomto svete končí, akú veľkú milosť nám udelil Pán, keď nás povolal do tohto rádu. Stále majme pred očami príklad našich  zakladateľov, svätých otcov, ktorých sme potomstvom. Predsa vieme, že nijakou inou cestou, iba cestou chudoby a pokory došli do toho šťastia, v ktorom sa dnes tešia z vlastnenia Boha. – Buďme odvážni, nebojme sa mať veľké túžby, usilujme sa, aby sme naplnení Božou milosťou boli svätí, tak ako oni.“

Terézia nám zanechala dedičstvo spirituality, ktoré môžeme bez ujmy zaradiť medzi popredné spirituality kresťanského Západu –  tereziánsky Karmel, bosý Karmel.

Obdobie rokov 1554 – druhé obrátenie – až do roku 1582 (rok jej smrti) je obdobím mystiky. Je to hostória usídlenia sa lásky v jej živote, história víťazstva lásky a Božieho pôsobenia v jej duši a živote.[1] Ale je to aj obdobie zakladania kláštorov tereziánskej reformy, bosého Karmelu. Terézia o tom píše vo svojej autobiografii v 32. – 36. kapitole. Živo, pravdivo a s veľkou starostlivosťou a láskou ukazuje strastiplnú cestu vzniku reformovaného Karmelu v Španielsku v druhej polovici 16. storočia. Ako sama píše, všetko sa to začalo pri spoločnom rozhovore, kde sa sestry v kláštore Vtelenia v Avile rozprávali o živote, aký viedli vtedy bosé františkánky, ktoré podporoval sv. Peter z Alkantary. Píše: „Táto vec dokonale zodpovedala mojim túžbam. Nedokázala som sa však rozhodnúť, pretože som bola spokojná tam, kde som žila, kláštor sa mi páčil a mala som v ňom celu podľa svojho vkusu. Aj napriek tomu sme sa rozhodli, že túto vec odporučíme Pánovi“ (Ž 32, 10).

Tento rozhovor sa uskutočnil v roku 1560 a trvalo ešte dva roky, kým sa začalo s otvorením

reformovaného Karmelu. Myšlienka otvoriť nový kláštor, a k tomu ešte reformovaný, vyvolal v meste Avile veľa rozruchu, nielen medzi klérom, ale aj medzi prostými ľuďmi. Provinciál P. Gregor Fernandez sľúbil, že prijme Teréziin návrh, že ho bude podporovať a zoberie ho pod svoju jurisdikciu – právomoc (porov. Ž 32,13)-

Celá vec sa rozšírila veľmi rýchlo a nedalo sa vyhnúť príležitostiam na ohováranie a výsmech. „Nikto v meste (Avile) nebol, dokonca ani medzi osobami oddanými modlitbe, kto by nebol proti nám a nepovažoval celý plán za bláznovstvo, a to nehovorím o revolúcii, ktorá vznikla v kláštore (Vtelenia)“ (Ž 32, 14). Provinciál podľahol tlaku a stiahol sa z podpory kláštora a spovedník Terézie P. Baltazár Alvarez, keď počul o tom, že sa provinciál stiahol, ho priamo zakázal. Tak zostali s Teréziou na bojisku dvaja priatelia. Boli to doňa Guiomar a dominikán otec Ibanez, ktorý – čo je veľmi zvláštne – aj bez pričinenia Terézie naďalej viedol konania, aby sa založil nový dom. Výrazne to zapísala: „A pretože ja som sa už nechcela do toho miešať, aby som nebola neposlušná svojmu spovedníkovi, teda on sám s mojou priateľkou viedol naďalej rokovania a obidvaja o tom písali do Ríma a predstavovali svoje plány“ (Ž 33,4).

Vo vlastnom kláštore Vtelenia bola Terézia u svojich spolusestier v nemilosti. Píše: „ Pozerali sa na mňa s pohŕdaním. Povedali, že som ich urazila, že som mohla slúžiť Bohu aj tam, kde nechýbali oveľa lepšie rehoľníčky ako ja, že nemám rada svoj dom a že by bolo lepšie zháňať prostriedky, ako ich rozhadzovať na iné účely. Niektoré prehlásili, že mám byť uväznená“ (Ž 33, 2). Toto väzenie malo byť rehoľné, kam zatvárali neposlušné sestry. Terézia nebola vo väzení. Dokonca jej pohrozili inkvizíciou. Nevyhla sa jej a bola pod drobnohľadom v nasledujúcich rokoch, keď zakladala nové kláštory reformy.

Prvý kláštor, ktorý narobil tak veľa rozruchu, bol kláštor sv. Jozefa v Avile. Príprava a založenie (neoficiálne) kláštora prebiehalo v tajnosti. Dom, ktorý kúpila rodná sestra Terézie na svoje meno, upravovali postupne tak, aby sa v ňom dalo bývať. Malo tam bývať 13 sestier. Terézia sa tu ukazuje ako veľmi praktická a starostlivá žena. Svedčia o tom tieto slová: „Postarala som sa, aby sa dom zariaďoval vkusne, nie však elegantne, a hlavne tak, aby sa tam dalo žiť bez ujmy na zdraví: na to treba nevyhnutne dbať“ (Ž 33, 12).

Po mnohých útrapách a bolestných skúsenostiach bol kláštor sv. Jozefa nakoniec otvorený na sviatok sv. Bartolomeja, 24. augusta 1562. „V kaplnke bola uložená Sviatosť oltárna, vykonala sa obliečka štyroch postulantiek a začali sa písať dejiny reformovaného Karmelu.“

Po týchto udalostiach sa Terézia musela na príkaz predstavenej vrátiť do kláštora Vtelania, kde bola vypočúvaná predstavenými. So svojím šarmom, múdrosťou a pokorou dokázala presvedčiť aj samotného provinciála. Nakoniec Terézia dostala povolenie opustiť kláštor Vtelenia a presťahovať sa do nového. S touto udalosťou sa v jej živote spája aj zmena rehoľného mena: Doňa Teresa de Ahumada si zmenila meno na Terézia od Ježiša.

Po piatich rokoch, odkedy prekročila prah nového kláštora sv. Jozefa, sa začína ďalšie obdobie jej života, obdobie zakladania kláštorov tereziánskej reformy (tereziánskej preto, lebo Terézia je považovaná za inšpirátorku, aj pokiaľ ide o reformu mužskej vetvy Karmelu – o bosých karmelitánov – ako aj bosých karmelitánok).

Na území Španielska založila Terézia celkovo 18 kláštorov. Zomiera počas cesty do Alba de Tormes 15. októbra 1582, opakujúc dve vety: „Nakoniec zomieram ako dcéra Cirkvi“ a „Nadišla hodina, môj Ženích, aby sme sa uvideli.“

Terézia bola svätorečená v roku 1622 a v roku 1970 ju pápež Pavol VI. vyhlásil spolu so sv. Katarínou Sienskou za učiteľku Cirkvi.

Osobnosť Terézie bola nadmieru ľudská. Mnohí sa pýtajú, ako mohla takáto chorľavá žena, ktorá podstúpila veľa príkoria zo strany odporcov reformy, žiť takým hlbokým, mystickým životom? V čom je jej tajomstvo?    

Terézia od Ježiša od momentu jej druhého obrátenia, keď už Boh začal písať novú históriu jej života, pochopila zmysel úplného odovzdania sa Bohu. Strach, ktorý ju zväzoval počas jej prvých rokov pobytu v kláštore, sa zmenil na radikálnu odpoveď Bohu. Uskutočňuje sa v nej zásadná zmena. „Terézia sa stáva kresťankou. Rehoľníčka sa stáva kresťankou. Ako sa to deje? Tak, že dáva prednosť Bohu, že prizná Bohu prvoradú úlohu, Bohu, ktorý píše dejiny milostí. Doteraz dôverovala sebe, ale od chvíle obrátenie dôveruje už iba Bohu, v každej chvíli. Kresťan je človek, ktorý uznáva a prijíma Božiu milosť a žije podľa nej.“[2]

Terézia od Ježiša sa pre nás stáva vzorom, ako sa stať dobrým kresťanom. Pretože každý, kto berie svoju vieru v Boha vážne, kto berie Boha ako skutočnosť, je mystik. V spojitosti s Teréziou alebo Jánom od Kríža sa stretávame s pojmom mystik, mystika, mystický život. Je to pojem, ktorý pochádza zo 17. storočia. Znamená skrytý, vnútorný život. Mystik je človek, ktorý nielen o Bohu hovorí, rozmýšľa, myslí na neho, ale ten, kto sa osobne primkne k Bohu. Kresťanská mystika znamená: „Dnes žijem s Ježišom Kristom podobne, ako keď žil tu na zemi; žijem vo vnútornom vzťahu s ním. Je to priateľstvo s tichým spoločníkom, život vo dvojici. Mystika je spôsob, ako sa stať dobrým človekom. Mystický život nie je iba o živote modlitby, ale je to spôsob, ako prežijem 24 hodín všedného dňa, spôsob práce, rozhodovania sa, prežívania udalostí, priblíženia sa k človeku, ktorého mám pri sebe…“[3] Mystika je život v každodenných veciach. Zo života sv. Terézie sa môžeme učiť umeniu vyváženosti duchovného sveta (napr. dar extázy) a sveta každodenných povinností. „Terézia nestratila hlavu. Zdravý rozum, záľuba v domácich prácach pomáhali jej povahe pri využití celej jej vnútornej sily. Keď sa sestry snažili pristihnúť túto sväticu ako „posadnutú“, našli ju, ako viaže kyticu kvetov, alebo zdobí oltár. Najradšej však s metlou v ruke prenasledovala prach vo všetkých kútoch izby. Žena, ktorá utiera prach, má všetkých päť pokope.“[4]

Terézia od Ježiša vo svojom živote prežívala veľmi intenzívne blízkosť Boha ako priateľa. Objavila Ježiša s jeho ľudskosťou. „Pre ňu je kresťanský život osobným vzťahom s Ježišom, ktorý vrcholí v jednote s ním skrze milosť, lásku a jeho napodobňovanie“ (Benedikt XVI.: Terézia od Ježiša; Generálna audiencia 2. 2. 2011).

V jej vzťahu k Ježišovi vidieť veľmi dôverný vzťah. Svedčí o tom aj jedna anekdota z jej života: „Teréziu vo chvíli veľkých starostí strašne rozboleli nohy. Posťažovala sa Bohu: „Pane, to mi ešte po toľkých trápeniach chýbalo?!“ Boh je odpovedal: „Terézia, tak sa správam ku všetkým svojim priateľom.“ A Terézia mu na to: „Teraz chápem, prečo ich máš tak málo!“ [5]

Benedikt XVI. počas Generálnej audiencie 2. februára 2011, venovanej našej svätici, povedal: „Sv. Terézia od Ježiša je skutočnou učiteľkou kresťanského života pre veriacich všetkých čias. V našej spoločnosti, chudobnej na duchovné hodnoty, nás sv. Terézia učí stať sa neúnavnými svedkami Boha, jeho prítomnosti, jeho konania; učí nás reálne cítiť smäd po Bohu, ktorý jestvuje v hĺbke nášho srdca, túto túžbu vidieť Boha, hľadať Boha, rozprávať sa s ním a byť jeho priateľmi. Toto priateľstvo je nevyhnutné pre nás všetkých a musíme ho hľadať vždy nanovo každý deň. Príklad tejto svätice, hlboko kontemplatívnej a zároveň účinne aktívnej, nech poháňa aj nás zasvätiť každý deň istý čas modlitbe, tomuto otvoreniu sa Bohu, tejto ceste hľadania Boha, aby sme ho uvideli, aby sme našli jeho priateľstvo a tým skutočný život; pretože skutočne mnohí z nás by mali povedať: ´Nežijem, nežijem skutočne, pretože nežijem podstatu môjho života.´ Preto čas modlitby nie je strateným časom. Je to čas, v ktorom sa otvára cesta života, otvára sa cesta k učeniu sa od Boha jeho horiacej láske – voči Nemu, k jeho Cirkvi, a konkrétnej láske k našim bratom.“

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša

[spacer height=”5px”]

Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša 

[spacer height=”20px”]

     Biskup Luigi Padovese napísal knihu Dialógy svätých z mramoru. V nej na jednom mieste použil slová Jána Pavla II, ktoré vyslovil na námestí sv. Petra v roku 2000. Povedal: „Svätci sú spomedzi nás, patria do našej rodiny a my patríme do tej ich.“

     V našich stretnutiach sa chcem spolu s vami zamýšľať nad postavou a náukou jednej veľkej Učiteľky Cirkvi, sv. Terézie od Ježiša, ktorej 500. výročie narodenia si pripomenieme v roku 2015. Svätí boli ľudia tak ako my. Ale dokázali spolupracovať s milosťou, ktorú im Boh dal. Postupne sa premieňali na čoraz väčší a slávnejší obraz. Takou bola aj sv. Terézia od Ježiša, Teresa de Ahumada y Cepeda. Píše svoj život nie ako typickú autobiografiu, ale – ako sama uvádza v úvode – nechce písať o tom, čo sa udialo v jej živote navonok, ale o svojom spôsobe modlitby a o milostiach, ktoré je udelil Boh (porov. Ž, úvod).

Terézia sa narodila 28. 3. 1515 v Avile, v Kastílii. Otec Sanchez de Cepeda a matka Beatrice de Ahumada boli šľachtici. Otec Terézie bol dvakrát ženatý. V prvom manželstve s Katarínou de Peso y Henao mal 3 deti a z druhého manželstva s Beatrice de Ahumada mal 9 detí. Terézia pochádzala z druhého manželstva. Otec bol zásadový muž, inteligentný a vzdelaný, rozhľadený v literatúre. Bol plný milosrdenstva voči chudobným, chorým a voči služobníctvu. Bol nevšedne čnostný a čestný. Terézia ho takto charakterizuje: „Bol to rytier.“ Matka bola zbožná žena, učila deti modliť sa a uctievať Pannu Máriu, čo neskôr Terézia zúročila, keď si po matkinej smrti ako 12-ročná vzala Máriu za svoju druhú matku. Teréziina matka bola inteligentná žena, ale veľmi chorľavá. Jej neduhom v chorobe bolo čítanie rytierskych románov, čo malo neskôr zlý vplyv na život samotnej Terézie. Píše: „Chyba matky mi bola osudná, lebo som si obľúbila čítať takéto knihy a moje dobré predsavzatia ochladli a začala som sa dopúšťať mnohých chýb. Skončilo to až tak, že som pociťovala akési rozladenie, keď som nemala pri seba nejakú inú knihu“ (Ž 2, 1). Aj napriek týmto nedostatkom „nevidela v rodičoch nič iné, než povzbudenie k čnosti; mali ich veľa“ (Ž 1,1).

       Terézia mala 11 súrodencov, a z nich najobľúbenejším bol brat Rodrigo. Spomína udalosť, keď sa chcela spolu s ním vydať do krajiny Maurov, aby sa tam nechali zabiť pre Ježiša. Aby videla Boha, ako píše jeden z jej životopiscov. Z tohto obdobia jej detstva jej utkvelo v srdci „predsavzatie nikdy neopustiť cestu pravdy“ (Ž 1,4). K tomu momentu však musela prejsť dlhý kus cesty.

       Smrťou matky Beatrice sa v živote Terézie končí jedno veľmi dôležité obdobie – detstvo. Začína sa obdobie dospievania. Začala „poznávať prirodzené dary, akými ma Boh zahrnul, a mala som ich veľa. Ale použila som ich nie na to, aby som Bohu za ne ďakovala, ale aby som ho urážala“ (Ž 1, 8).

     Obdobie dospievania Terézia prežíva veľmi intenzívne. Je spojené s čítaním a záľubou v rytierskych románoch, vo vyberavom obliekaní a starostlivosti o svoj zovňajšok a vzhľad. So svojimi príbuznými, bratrancami a sesternicami, viedla často rôzne rozhovory. Zvlášť bola upätá na jednu príbuznú (mala 14 rokov!). Rozhovory ju tak zmenili, že – ako píše – „nezostalo nič z mojej prirodzenej dobroty a čnosti“ (Ž 2, 5). To, čo ju zaslepovalo, bola túžba páčiť sa (porov. Ž 2, 6). Náplňou jej spoločenského života bola zábava spojená s príjemnými rozhovormi (Ž 2, 6). Otec to vyriešil tak, že ju dal v roku 1531, keď mala 16 rokov, na výchovu do penzionátu k sestrám augustiniánkam v Avile, do kláštora Milostivej Panny Márie. Terézia tu prežila jeden a pol roka. A tu sa zrodila aj myšlienka na rehoľné povolanie. Pobyt v kláštore jej pomohol k tomu, aby začala meniť svoj spôsob vnímania okolitého sveta. Nastáva v nej istá premena. Bolo to obdobie, keď stretáva aj istú rehoľnú sestru, zbožnú rehoľníčku, a na základe ich spoločných rozhovorov sa začali u Terézie „napravovať zlé návyky, aké získala v zlej spoločnosti, a vzbudila sa v nej túžba po večných veciach“ (Ž 3, 1). Túžba po rehoľnom živote a zasvätení ju neopúšťala. Motivácia jej vstupu však bola plytká a nezrelá. Sama po istom čase napísala: „Starala som sa viac o to, aby som vyhovela vlastnej prirodzenosti a márnivosti, ako by som sa mala starať o svoju dušu“ (Ž 3, 3). 

      Ďalším dôvodom jej vstupu bol skôr otrocký strach než láska, aby mohla prijať rehoľné rúcho (porov. Ž 3, 6).  Neskôr, keď vstúpi do kláštora, ale aj po dlhých rokoch jej rehoľného života priznáva, že jej motívom vstupu na začiatku bol otrocký strach pred peklom, útek pred Bohom, ktorý trval skoro dvadsať rokov, a smrteľný strach odovzdať sa Bohu tak, ako to od nej chcel on.[1] Počas pobytu v penzionáte však ochorela a musela sa vrátiť domov. Zdržovala sa u svojho strýka Petra Sancheza, kde prežíva istú obnovu, ktorá bola spojená s malou krízou spojenou s duchovným životom. Ako sama priznáva, na začiatku svojho pobytu u strýka cítila ku všetkému duchovnému odpor. Počas pobytu však mala možnosť stretnúť sa s tým, čo ju upútalo ešte v jej detstve. Porozumela tomu, že „dobrá spoločnosť a to, čo čítala a počúvala, v jej duši vzbudili blahý pocit. Pochopila pravdy, ktoré ju zaujali už ako dieťa, týkalo sa to svetských vecí (porov. Ž 3, 5). Po návrate domov číta listy sv. Hieronyma. Načerpala z nich toľko sily, že sa rozhodla pre vstup do kláštora. Rozhodla sa o tom povedať svojmu otcovi. Otec nesúhlasil s jej rozhodnutím a tak Terézia uteká z domu. Podujala sa na tento krok, lebo sa bála, že „by ju jej slabosť priviedla k tomu, aby nezmenila svoje rozhodnutie“ (Ž 3, 7). Vstupuje do kláštora proti vôli svojho otca. Prvé chvíle jej pobytu v kláštore Vtelenia v Avile prežívala veľmi intenzívne. Rehoľné zvyky v nej vzbudzovali veľkú horlivosť a povzbudzovali ju k ešte väčším a hrdinským skutkom kláštorného života. Tieto skutky ju napĺňali zvláštnou radosťou a prežívala ich v slobode. Keď písala neskôr svoju autobiografiu, spomína na toto obdobie takto: „Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, že za malé premáhanie, ktoré musíme vykonať na začiatku kvôli Bohu, On je pripravený zahrnúť nás už v tomto živote veľkou priazňou. Ak niekto robí všetko pre Boha, nemá sa prečo báť neúspechu, pretože On je všemohúci“ (Ž 4, 2). Terézia mala chabé zdravie. Po rokoch strávených v kláštore, z dôvodu stravy a zmeny života začína chradnúť. Prichádza obdobie veľkej krízy. Počas choroby, ktorá ju pripútala na lôžko, sa stretla s františkánskym autorom Osunom, ktorý napísal knihu Tretia abeceda; neskôr jej veľmi pomohla v jej živote modlitby. Aj napriek tomu, že strávila na lôžku tri roky – celkom ochrnutá – bolo to pre ňu obdobie istého duchovného oživenia. V tomto období si vytvorila vzťah k sv. Jozefovi a bola presvedčená, že bola uzdravená na jeho príhovor. Po zázračnom uzdravení nastáva u nej duchovná kríza. Raz je hore, inokedy dole vo svojom duchovnom živote. Oplakáva svoje skutky, ale jej ľútosť bola spojená s presvedčením, že jej slzy nie sú skutočné. Snažila sa konať dobro, ale chýbala jej vytrvalosť. Často sa spovedala, ale v kláštore, kde bolo 150 sestier, sa nevyhla príležitostiam na zábavu a rôzne rozhovory, ktoré „boli bežné, a neverila, že by jej mohli spôsobiť také veľké zlo. V týchto zábavách strávila veľa rokov svojho života (porov. Ž 7). Ani napomenutia istej známej rehoľníčky, ktorá bola jej príbuzná, ani vízia veľkej a škaredej ropuchy, ktorú Terézia videla počas jedného z rozhovorov, ju neoslovili až tak, aby sa zmenila úplne. Bola tam istá námaha, ale stále klamala samu seba. Boh a svet nemôžu ísť ruka v ruke. A toto Terézia nevedela ešte prijať. Takýto spôsob života spôsobil, že zanechala na jeden rok rozjímavú modlitbu z dôvodu falošnej pokory. Učila iných, ako sa majú modliť, rozjímať, ale sama sa nemodlila (porov. Ž 7, 13). Modlitba sa pre ňu stala trýzňou. „Viedla som úbohý život, pretože modlitba mi pomáhala vidieť svoje chyby. Boh ma volal na jednu stranu a ja som sa naháňala stále za niečím iným“ (Ž 7, 17). Až jeden dominikán ju povzbudil, aby bola vytrvalá v modlitbe. Od toho momentu „už nikdy modlitbu nezanechala, hoci sa nevyhýbala zlým príležitostiam“ (Ž 7, 17).

      Po otcovej smrti 24. decembra 1543 Terézia prežíva ešte desať rokov takýto zápas o vytrvanie v modlitbe, až nakoniec prichádza dôležitý medzník v jej živote – rok 1554 – rok jej druhého obrátenia. Táto udalosť jej života bola spojená s dvoma milosťami. Prvá, keď počas príchodu do kaplnky zbadala na chodbe sochu Ecce, homo (Hľa, človek) a pri pohľade na ňu sa „v záplave sĺz vrhla k nohám Pána a prosila ho, aby jej dal silu už ho viac neurážať“ (Ž 9, 1); a druhá milosť prišla, keď čítala Vyznania sv. Augustína, v ktorých objavila svoj vlastný život. Začítala so do tejto knihy a zdalo sa jej, že tam vidí seba, svoj život, a veľmi sa odporúčala tomuto svätcovi (porov. Ž 9, 7).

       Obdobie rokov 1515 – 1554 je v živote Terézie od Ježiša obdobím, ktoré nazývame asketickým obdobím, obdobím jej námah, víťazstiev, pádov a vstávaní.[2]

       Terézia túžila po živote, ako sama píše vo svojej autobiografii: „Cítila som, že nežijem, ale bojujem proti tieňu smrti. A navyše som nemala nikoho, kto by mi ukázal, ako mám žiť, ani som sa o nikoho nedokázala postarať. Ten, kto mi mohol pomôcť, mal dôvod, prečo tak nerobil, lebo ja som ho vždy opustila, hoci ma veľakrát volal“ (Ž. 8, 12).

         Po tomto období začína Terézia písať už novú knihu života, v ktorej Boh žil v nej (porov. Ž 23, 1).

[1] Porov. Herbstrith, W.: Prodlévání před Bohem s Terezií z Avily, s Janem od Kříže a s Edith Stein. KN : 1994. s. 30-31.

[2] Porov. Herráiz, M.: Wprowadzenie do Księgi mojego życia św. Teresy od Jezusa. Poznań : 2008, s. 22-32.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov