2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša

[spacer height=”5px”]

Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša 

[spacer height=”20px”]

     Biskup Luigi Padovese napísal knihu Dialógy svätých z mramoru. V nej na jednom mieste použil slová Jána Pavla II, ktoré vyslovil na námestí sv. Petra v roku 2000. Povedal: „Svätci sú spomedzi nás, patria do našej rodiny a my patríme do tej ich.“

     V našich stretnutiach sa chcem spolu s vami zamýšľať nad postavou a náukou jednej veľkej Učiteľky Cirkvi, sv. Terézie od Ježiša, ktorej 500. výročie narodenia si pripomenieme v roku 2015. Svätí boli ľudia tak ako my. Ale dokázali spolupracovať s milosťou, ktorú im Boh dal. Postupne sa premieňali na čoraz väčší a slávnejší obraz. Takou bola aj sv. Terézia od Ježiša, Teresa de Ahumada y Cepeda. Píše svoj život nie ako typickú autobiografiu, ale – ako sama uvádza v úvode – nechce písať o tom, čo sa udialo v jej živote navonok, ale o svojom spôsobe modlitby a o milostiach, ktoré je udelil Boh (porov. Ž, úvod).

Terézia sa narodila 28. 3. 1515 v Avile, v Kastílii. Otec Sanchez de Cepeda a matka Beatrice de Ahumada boli šľachtici. Otec Terézie bol dvakrát ženatý. V prvom manželstve s Katarínou de Peso y Henao mal 3 deti a z druhého manželstva s Beatrice de Ahumada mal 9 detí. Terézia pochádzala z druhého manželstva. Otec bol zásadový muž, inteligentný a vzdelaný, rozhľadený v literatúre. Bol plný milosrdenstva voči chudobným, chorým a voči služobníctvu. Bol nevšedne čnostný a čestný. Terézia ho takto charakterizuje: „Bol to rytier.“ Matka bola zbožná žena, učila deti modliť sa a uctievať Pannu Máriu, čo neskôr Terézia zúročila, keď si po matkinej smrti ako 12-ročná vzala Máriu za svoju druhú matku. Teréziina matka bola inteligentná žena, ale veľmi chorľavá. Jej neduhom v chorobe bolo čítanie rytierskych románov, čo malo neskôr zlý vplyv na život samotnej Terézie. Píše: „Chyba matky mi bola osudná, lebo som si obľúbila čítať takéto knihy a moje dobré predsavzatia ochladli a začala som sa dopúšťať mnohých chýb. Skončilo to až tak, že som pociťovala akési rozladenie, keď som nemala pri seba nejakú inú knihu“ (Ž 2, 1). Aj napriek týmto nedostatkom „nevidela v rodičoch nič iné, než povzbudenie k čnosti; mali ich veľa“ (Ž 1,1).

       Terézia mala 11 súrodencov, a z nich najobľúbenejším bol brat Rodrigo. Spomína udalosť, keď sa chcela spolu s ním vydať do krajiny Maurov, aby sa tam nechali zabiť pre Ježiša. Aby videla Boha, ako píše jeden z jej životopiscov. Z tohto obdobia jej detstva jej utkvelo v srdci „predsavzatie nikdy neopustiť cestu pravdy“ (Ž 1,4). K tomu momentu však musela prejsť dlhý kus cesty.

       Smrťou matky Beatrice sa v živote Terézie končí jedno veľmi dôležité obdobie – detstvo. Začína sa obdobie dospievania. Začala „poznávať prirodzené dary, akými ma Boh zahrnul, a mala som ich veľa. Ale použila som ich nie na to, aby som Bohu za ne ďakovala, ale aby som ho urážala“ (Ž 1, 8).

     Obdobie dospievania Terézia prežíva veľmi intenzívne. Je spojené s čítaním a záľubou v rytierskych románoch, vo vyberavom obliekaní a starostlivosti o svoj zovňajšok a vzhľad. So svojimi príbuznými, bratrancami a sesternicami, viedla často rôzne rozhovory. Zvlášť bola upätá na jednu príbuznú (mala 14 rokov!). Rozhovory ju tak zmenili, že – ako píše – „nezostalo nič z mojej prirodzenej dobroty a čnosti“ (Ž 2, 5). To, čo ju zaslepovalo, bola túžba páčiť sa (porov. Ž 2, 6). Náplňou jej spoločenského života bola zábava spojená s príjemnými rozhovormi (Ž 2, 6). Otec to vyriešil tak, že ju dal v roku 1531, keď mala 16 rokov, na výchovu do penzionátu k sestrám augustiniánkam v Avile, do kláštora Milostivej Panny Márie. Terézia tu prežila jeden a pol roka. A tu sa zrodila aj myšlienka na rehoľné povolanie. Pobyt v kláštore jej pomohol k tomu, aby začala meniť svoj spôsob vnímania okolitého sveta. Nastáva v nej istá premena. Bolo to obdobie, keď stretáva aj istú rehoľnú sestru, zbožnú rehoľníčku, a na základe ich spoločných rozhovorov sa začali u Terézie „napravovať zlé návyky, aké získala v zlej spoločnosti, a vzbudila sa v nej túžba po večných veciach“ (Ž 3, 1). Túžba po rehoľnom živote a zasvätení ju neopúšťala. Motivácia jej vstupu však bola plytká a nezrelá. Sama po istom čase napísala: „Starala som sa viac o to, aby som vyhovela vlastnej prirodzenosti a márnivosti, ako by som sa mala starať o svoju dušu“ (Ž 3, 3). 

      Ďalším dôvodom jej vstupu bol skôr otrocký strach než láska, aby mohla prijať rehoľné rúcho (porov. Ž 3, 6).  Neskôr, keď vstúpi do kláštora, ale aj po dlhých rokoch jej rehoľného života priznáva, že jej motívom vstupu na začiatku bol otrocký strach pred peklom, útek pred Bohom, ktorý trval skoro dvadsať rokov, a smrteľný strach odovzdať sa Bohu tak, ako to od nej chcel on.[1] Počas pobytu v penzionáte však ochorela a musela sa vrátiť domov. Zdržovala sa u svojho strýka Petra Sancheza, kde prežíva istú obnovu, ktorá bola spojená s malou krízou spojenou s duchovným životom. Ako sama priznáva, na začiatku svojho pobytu u strýka cítila ku všetkému duchovnému odpor. Počas pobytu však mala možnosť stretnúť sa s tým, čo ju upútalo ešte v jej detstve. Porozumela tomu, že „dobrá spoločnosť a to, čo čítala a počúvala, v jej duši vzbudili blahý pocit. Pochopila pravdy, ktoré ju zaujali už ako dieťa, týkalo sa to svetských vecí (porov. Ž 3, 5). Po návrate domov číta listy sv. Hieronyma. Načerpala z nich toľko sily, že sa rozhodla pre vstup do kláštora. Rozhodla sa o tom povedať svojmu otcovi. Otec nesúhlasil s jej rozhodnutím a tak Terézia uteká z domu. Podujala sa na tento krok, lebo sa bála, že „by ju jej slabosť priviedla k tomu, aby nezmenila svoje rozhodnutie“ (Ž 3, 7). Vstupuje do kláštora proti vôli svojho otca. Prvé chvíle jej pobytu v kláštore Vtelenia v Avile prežívala veľmi intenzívne. Rehoľné zvyky v nej vzbudzovali veľkú horlivosť a povzbudzovali ju k ešte väčším a hrdinským skutkom kláštorného života. Tieto skutky ju napĺňali zvláštnou radosťou a prežívala ich v slobode. Keď písala neskôr svoju autobiografiu, spomína na toto obdobie takto: „Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, že za malé premáhanie, ktoré musíme vykonať na začiatku kvôli Bohu, On je pripravený zahrnúť nás už v tomto živote veľkou priazňou. Ak niekto robí všetko pre Boha, nemá sa prečo báť neúspechu, pretože On je všemohúci“ (Ž 4, 2). Terézia mala chabé zdravie. Po rokoch strávených v kláštore, z dôvodu stravy a zmeny života začína chradnúť. Prichádza obdobie veľkej krízy. Počas choroby, ktorá ju pripútala na lôžko, sa stretla s františkánskym autorom Osunom, ktorý napísal knihu Tretia abeceda; neskôr jej veľmi pomohla v jej živote modlitby. Aj napriek tomu, že strávila na lôžku tri roky – celkom ochrnutá – bolo to pre ňu obdobie istého duchovného oživenia. V tomto období si vytvorila vzťah k sv. Jozefovi a bola presvedčená, že bola uzdravená na jeho príhovor. Po zázračnom uzdravení nastáva u nej duchovná kríza. Raz je hore, inokedy dole vo svojom duchovnom živote. Oplakáva svoje skutky, ale jej ľútosť bola spojená s presvedčením, že jej slzy nie sú skutočné. Snažila sa konať dobro, ale chýbala jej vytrvalosť. Často sa spovedala, ale v kláštore, kde bolo 150 sestier, sa nevyhla príležitostiam na zábavu a rôzne rozhovory, ktoré „boli bežné, a neverila, že by jej mohli spôsobiť také veľké zlo. V týchto zábavách strávila veľa rokov svojho života (porov. Ž 7). Ani napomenutia istej známej rehoľníčky, ktorá bola jej príbuzná, ani vízia veľkej a škaredej ropuchy, ktorú Terézia videla počas jedného z rozhovorov, ju neoslovili až tak, aby sa zmenila úplne. Bola tam istá námaha, ale stále klamala samu seba. Boh a svet nemôžu ísť ruka v ruke. A toto Terézia nevedela ešte prijať. Takýto spôsob života spôsobil, že zanechala na jeden rok rozjímavú modlitbu z dôvodu falošnej pokory. Učila iných, ako sa majú modliť, rozjímať, ale sama sa nemodlila (porov. Ž 7, 13). Modlitba sa pre ňu stala trýzňou. „Viedla som úbohý život, pretože modlitba mi pomáhala vidieť svoje chyby. Boh ma volal na jednu stranu a ja som sa naháňala stále za niečím iným“ (Ž 7, 17). Až jeden dominikán ju povzbudil, aby bola vytrvalá v modlitbe. Od toho momentu „už nikdy modlitbu nezanechala, hoci sa nevyhýbala zlým príležitostiam“ (Ž 7, 17).

      Po otcovej smrti 24. decembra 1543 Terézia prežíva ešte desať rokov takýto zápas o vytrvanie v modlitbe, až nakoniec prichádza dôležitý medzník v jej živote – rok 1554 – rok jej druhého obrátenia. Táto udalosť jej života bola spojená s dvoma milosťami. Prvá, keď počas príchodu do kaplnky zbadala na chodbe sochu Ecce, homo (Hľa, človek) a pri pohľade na ňu sa „v záplave sĺz vrhla k nohám Pána a prosila ho, aby jej dal silu už ho viac neurážať“ (Ž 9, 1); a druhá milosť prišla, keď čítala Vyznania sv. Augustína, v ktorých objavila svoj vlastný život. Začítala so do tejto knihy a zdalo sa jej, že tam vidí seba, svoj život, a veľmi sa odporúčala tomuto svätcovi (porov. Ž 9, 7).

       Obdobie rokov 1515 – 1554 je v živote Terézie od Ježiša obdobím, ktoré nazývame asketickým obdobím, obdobím jej námah, víťazstiev, pádov a vstávaní.[2]

       Terézia túžila po živote, ako sama píše vo svojej autobiografii: „Cítila som, že nežijem, ale bojujem proti tieňu smrti. A navyše som nemala nikoho, kto by mi ukázal, ako mám žiť, ani som sa o nikoho nedokázala postarať. Ten, kto mi mohol pomôcť, mal dôvod, prečo tak nerobil, lebo ja som ho vždy opustila, hoci ma veľakrát volal“ (Ž. 8, 12).

         Po tomto období začína Terézia písať už novú knihu života, v ktorej Boh žil v nej (porov. Ž 23, 1).

[1] Porov. Herbstrith, W.: Prodlévání před Bohem s Terezií z Avily, s Janem od Kříže a s Edith Stein. KN : 1994. s. 30-31.

[2] Porov. Herráiz, M.: Wprowadzenie do Księgi mojego życia św. Teresy od Jezusa. Poznań : 2008, s. 22-32.

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša

Historická črta sv. Terézie od Ježiša

   Súčasný človek, ktorý berie do rúk spisy sv. Terézie, napísané veľmi spontánnym jazykom, srdečne a osobne, si neuvedomuje, v akom období vznikali a ako toto obdobie ovplyvnilo život a dielo sv. Terézie. Začíta sa do knihy a vidí tam mystické skúsenosti Terézie, ale nepozná prostredie, ktoré ovplyvnilo pôsobenie našej svätej. Dá sa to opísať tromi-štyrmi vetami na pochopenie, ale to asi nie je zmysel tohto nášho stretnutia.
      „Veľké národy akoby sa striedali v preberaní vedúcej úlohy v dejinách Cirkvi. V 10. a 11. storočí to bolo Nemecko. Po ňom prišlo Francúzsko a koncom 15. storočia preberá vedenie krajina, ktorá dovtedy stála stranou: Španielsko. Na toto poslanie sa však dlho pripravovalo.
      Po vypudení Maurov koncom 12. a začiatkom 13. storočia na Pyrenejskom polostrove vznikli štyri kráľovstvá: Portugalsko (kráľovstvo od roku 1139), Kastília, Aragónia a na severovýchode malá Navara. V Kastílii a v Aragónii panovali v 15. storočí dve línie tej istej dynastie: Henrich III., kráľ Kastílie, a jeho brat Ferdinand, ktorý vládol v Aragónii a na Sicílii. Henrichova vnučka Izabela uzavrela roku 1469 manželstvo s vnukom Ferdinanda Aragónskeho, Ferdinandom II., a od toho času obe koruny ostali spojené. Posledný maurský štát, Granada, padol v roku 1492. V roku 1515 aj Navara bola spojená s Kastíliou a od toho času celý Pyrenejský polostrov bol jediným kráľovstvom s výnimkou Portugalska.
      Súčasne so spojením dynastie sa feudálne Španielsko zmenilo na teritoriálny štát s úradníckou správou. Stalo sa tak zásluhou veľmi schopnej panovníckej dvojice, Ferdinanda a Izabely, ktorí tým povýšili Španielsko na politickú veľmoc a pomocou vojvodcu Gonzala de Córdoba aj na veľmoc vojenskú. Ferdinand bol bezohľadný človek ako všetci renesanční vladári, ale prevyšoval ich vládcovskými schopnosťami. Izabela bola ideálna bytosť, silná žena Svätého písma, humanisticky vzdelaná, hlboko nábožná, počestná a čnostná. Bola to predovšetkým jej zásluha, že politický a náboženský rozvoj Španielska išli ruka v ruke.
      Na čele cirkevného života v Španielsku v tomto období stáli dvaja vynikajúci muži. Bol to predovšetkým Pedro Gonzales de Mendoza, syn rytierskeho básnika, markíza de Santillana. V roku 1475 sa stal kardinálom a kancelárom Ferdinanda a Izabely. O sedem rokov neskoršie sa stal toledským arcibiskupom a prímasom Španielska. Vynikal na poli dušpastierstva. Napísal katechizmus, ustanovil mnohé náboženské základiny a dal postaviť mnoho veľkolepých cirkevných stavieb. Bol to čas ranej španielskej renesancie, ktorej bohatá, striebrom dekorovaná plastika sa nazýva „plateresco“, t. j. strieborný štýl.“1 Toto obdobie sa tiež nazýva obdobím španielskeho zlatého veku – siglo de oro, ktoré sa charakterizuje aj postavením Španielska vo vtedajšom svete. Toto obdobie charakterizuje objavenie Ameriky, pôsobenie conquistadorov v južnej Amerike a v Mexiku, rozvoj stredovekého imperializmu, dovážanie nesmierneho množstva zlata. Portugalsko a Španielsko dovážali vtedy nesmierne množstvá majetku, odsunuli bokom Taliansko, ktoré malo dovtedy prvotné postavenie na trhu; nizozemské provincie bojovali za nezávislosť a na východe sa ešte stále bojovalo s Turkami. A práve toto obdobie ovplyvňovalo Teréziu. Španielsko – obchodný magnát, plné misijného elánu a imperialistického ducha, nemalo čas na sebakritiku a plány týkajúce sa obrody boli v nedohľadne. Španielsko však bolo posilnené vo viere pod vplyvom niekoľkoročných bojov za vieru proti Turkom a „siglo de oro“ ovplyvnilo rozvoj španielskej mystiky. Toto obdobie sa nazýva tiež zlatým vekom španielskej mystiky.2
      Španielsko, ktoré od roku 1492 vlastnilo ohromné územia v novoobjavenej Amerike, sa stalo svetovou mocnosťou. Španielska kultúra a civilizácia vtlačili svoju pečať na celé 16. storočie, od vojenských zariadení až po módu v obliekaní a „dvorný ceremoniál“.3 Náboženský rozkvet sa začal za panovania katolíckych kráľov Ferdinanda a Izabely a trval počas celého 16. storočia. Španielska teológia zaujala to isté postavenie, ktoré mal Paríž v stredoveku. Prví veľkí teológovia boli dominikáni: Francisco de Vitoria a jeho žiak Melchior Cano, ktorý je známy v teológii ako zakladateľ teologickej vedy, nazývanej „fundamentálna“ teológia, Bartolomej de Medina, zakladateľ probabilizmu v morálnej teológii a napokon bojovný Dominik Baňez. Koncom storočia vynikli v teológii aj jezuiti, medzi nimi často diskutovaný a napádaný Ľudovít de Molina a najmä František Suarez. Medzi asketickými spisovateľmi treba spomenúť dominikána Luisa de Granadu a jezuitu Alfonza Rodrigueza.
Najväčšou ozdobou vtedajšieho Španielska boli však jeho svätci. Popri Ignácovi z Loyoly a Františkovi Xaverskom sú to dvaja cirkevní učitelia a reformátori karmelitánskeho rádu – Terézia od Ježiša (Avilská) a Ján od Kríža. K nim sa pripojujú františkáni Peter z Alcantary a Pascal Baylon, augustinián Tomáš z Villanovy, valencijský arcibiskup, a nakoniec František Borgia, ktorý pred vstupom do Spoločnosti Ježišovej bol gandijským vojvodom.
       Veľkú zásluhu na rozvoji duchovného života vo vtedajšom Španielsku mal aj františkán Ximenes de Cisneros, spovedník kráľovnej Izabely, ktorý bol výnimočnou osobnosťou. Bol vymenovaný za arcibiskupa Toleda a veľkého inkvizítora. Cisneros sa staral predovšetkým o štúdiá a začal reformu františkánov. Založil univerzitu v Alcale; v biblických vedách je známy tým, že v roku 1514 vydal prvé viacrečové vydanie Svätého písma. Reformu františkánov ovplyvnilo aj obdobie, tzv. devotio moderna: Tomáš Kempenský, Tauler, Eckhart, Ruysbroeck a do istej miery aj Erazmus z Roterdamu.4 Devotio moderna ovplyvnilo aj život a formáciu sv. Terézie, lebo za hlavnú myšlienku si berie metodiku rozjímavej modlitby. Autorom je benediktín Garcia de Cisneros, príbuzný kardinála Cisnerosa, ktorý bol opátom v Montserrate a podporil benediktínsku reformu v Španielsku; jeho dielom „Exercitario Espirtual“ bol ovplyvnený aj sv. Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach.5
       Následkom benediktínskej reformy, ktorá spočívala aj v dvoch hodinách rozjímavej modlitby, bolo jej zavedenie aj v iných španielskych reholiach – u jezuitov a dominikánov; u františkánov sv. Peter z Alcantary odporúčal dokonca 3 hodiny rozjímavej modlitby denne. Vplyv benediktínskej reformy badať aj v tereziánskej reforme. Veľký a dôležitý vplyv na Teréziu mali pôvodné španielske smery v spiritualite. Okrem spomínaných františkánov, jezuitov a dominikánov to boli aj dva vtedajšie smery, ktorých zástancom bol sv. Ján z Avily, a smer alumbrados.6 Duchovná reforma Španielska spočívala v troch základných princípoch:
     Všeobecná výzva k vnútornému životu s určitým zaznávaním iba vonkajších praktík. Vznikla v Nemecku a v Nizozemsku pod vplyvom Erazma, Eckharta a iných.
Prax rozjímavej modlitby s istým zaznávaním ústnej modlitby sa pokladala za „najlepší spôsob, ako dosiahnuť všetky čnosti“.
     Silno sa podporovala tendencia dosiahnuť mystickú skúsenosť ľudskými silami, ktoré sa pokladali za základ pravej rozjímavej modlitby.
      Tieto duchovné prúdy prichádzali do Španielska a ovplyvňovali rozvoj duchovného života – pod vplyvom devotio moderna, ktorá odsudzovala sentimentálnu nábožnosť stredoveku, odpustky, relikvie svätých, procesie, púte a podobne.

      Proti týmto praktikám vystúpil aj Ján od Kríža. I keď to boli zdravé myšlienky, mnohí začali zdôrazňovať na prvom mieste hlbší duchovný život, no pritom zanedbávali svoje stavovské povinnosti, alebo sa kvôli mystickému životu upadalo do kvietizmu či do propagandy proti hierarchii. To vyvolalo veľkú búrku a španielski teológovia sa rozdelili na tzv. letrados – espiritules – teológov, alebo esperimentados – zdôrazňujúcich skúsenosť. Dnes sa hovorí o intelektualistoch a mystikoch.7Esperimentados, ktorí za základ považovali skúsenosť, praktizovali vnútorný život a rozjímavú modlitbu, ale podceňovali tých, ktorí boli letrados – čiže intelektualisti. Títo nedôverovali rozjímavej modlitbe, obávali sa nebezpečenstva kvietizmu, a dokonca udávali tých, v spisoch ktorých sa nachádzali prvky protestantizmu. Boli aj presvedčenými antifeministami. A práve s nimi sa Terézia radila.8 Lebo ako sama povedala, je lepšie, keď sa bude radiť s učenými a menej zbožnými mužmi, ako s tými, ktorí sú zbožní, ale nerozumejú veciam. „Učený pomáha, aj keď nemá ducha modlitby. Len nech je čnostný. Boh ho poučí, čo má povedať, a niekedy ho urobí duchovným, aby tým väčšmi pomáhal (Ž 13, 19). Terézia si bola vedomá svojej situácie, že patrila medzi tých „duchovných“, a nie intelektualistov, a preto vždy po napísaní knihy dala ju prečítať teológovi. Stačila iba jedna negatívna poznámka a knihu sama autorka hodila do ohňa.9 Viaceré ženy boli v tom období odsúdené Inkvizíciou pre svoje vízie, proroctvá a kritizovanie hierarchie. Vo všeobecnosti sa uznávalo, že rozjímavá modlitba nie je pre ženy, lebo sa dajú ľahko zviesť zlým duchom. Španielska inkvizícia bola čiastočne aj svetskou mocou. Spôsobila to skutočnosť, že vládli katolícki panovníci, a ak sa niekto odvážil povedať niečo proti Cirkvi a hierarchii, bolo to v istej miere adresované aj proti štátu. Bol to „útok na štát“. Knihy v rodnej reči boli zakázané a ani Terézia sa v istej časti svojho života nevyhla Inkvizícii. Všetko dobre dopadlo, a keď sa sťažovala Pánovi, že nerozumie latinským knihám, povedal jej: „Netráp sa, lebo ja ti dám živú knihu.“ A bol to On sám.

Protestantizmus

      Náboženská revolúcia nemala veľký ohlas v južnej Európe. Ľud nemal chuť na novoty a ani vládcovia ich nepodporovali a nevnucovali svojim poddaným. Podporovali väčšmi Inkvizíciu, ktorá bedlila nad tým, aby sa v tejto časti Európy nerozšírili bludy. Protestantizmus sa do Španielska usiloval preniknúť z Nemecka a Nizozemska. Neujal sa však, lebo vo veľkej časti bol cirkevný neporiadok a vďaka snaživým biskupom a katolíckym panovníkom – Ferdinandovi a Izabele – prekvital katolícky život a Španielsko malo vtedy dosť kléru. Preto v tej dobe v Španielsku nielenže nezakotvili náboženské novoty, ale Španielsko sa stalo ohniskom rekatolizácie.11
„Svet je v plameňoch. Ľudia chcú znova súdiť Krista a majú proti nemu pripravené tisíceré obvinenia a falošné svedectvá. Chcú zničiť jeho Cirkev.“ Adresovala to bludárom, ktorí sa rozšírili po reformácii, spôsobenej Martinom Lutherom po roku 1517.12
A v takomto období vyrastala a formovala sa sv. Terézia.

P. Rudolf Bartal OCD

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov