Čistota srdca

Doteraz sme hovorili o troch hlavných bodoch Karmelu – o pro­fetizme Eliáša, o Panne Márii, o Svätom písme. Teraz by sme sa mali po­zrieť ešte z iného pohľadu na to, čo nám prináša charizma Kar­melu.

V spiritualite Karmelu je veľmi dôležitý istý vnútorný stav, ktorý by sa mohol nazvať – č i s t o t a. To, čo prežívame v Kar­meli, to, čo prežívame spoločne s Pannou Máriou, vedie nás do skutočnosti čistoty. Mali by sme vedieť, že v Karmeli je človek prekvapený nad tou skutočnosťou, že je stvorený pre Boha, že ide k Nemu. Ide o intímne, dôverné nažívanie s Bohom. A aby sme to mohli prežívať, musíme sa stať podobnými Bohu. Takými, ako je on. Čistými ako on.

Z konca l3. storočia pochádza veľmi krásny doklad – O ustano­vení prvých mníchov /De institutionibus primorum monachorum/, ktorý dáva istý význam, istotu a základ spirituality Karmelu. Ho­vorí sa tam o dvoch základných veciach: l/ obetovať sa Bohu, obe­tovať mu sväté srdce, očistené od každého hriechu. To možno do­siahnuť vlastnými silami, cvičením sa v čnosti, s pomocou milosti Božej. 2/ Ide o čistý dar Boha, ktorý spočíva v tom, že človek v srdci zakúša a v duši prežíva silu Jeho prítomnosti a sladkosť jeho nebeskej slávy. Nielen po smrti, ale už v tomto pozemskom živote. Znamená to teda: v čistote srdca prežívať moc /majestát, silu, slávu/ a sladkosť Pána. Na jednej strane – čistota srdca, na druhej strane – prežívanie Boha, jeho sily a sladkosti.

Karmel je veľmi citlivý na čistotu srdca. Logika kontemplácie je takáto: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Aby sme sa mohli na Boha zahľadieť, vidieť ho, obrátiť naňho pozor­nosť, musíme mať čisté srdce. Byť čistým znamená stávať sa schop­ným poznať tajomstvo Boha. Sám Boh, ktorý sa dáva človeku, prichádza s ohňom ako ohňom lásky. Ohňom, ktorý očisťuje, ale sú­časne aj rozpaľuje srdce človeka. Oheň dáva človeku nový pohľad; lebo byť čistým, znamená vidieť. Treba sa odovzdať, nechať sa zachvátiť týmto ohňom – plamennou láskou, ktorá ničí všetko, čo je nečisté, a dáva nový spôsob existencie. My si to neuvedomuje­me, ale je to tak, že Boh, ktorý prichádza k nám, nás napĺňa tak, že nás premieňa, stávame sa iným, novým človekom. Je to teda iný spôsob existencie. Človek je povolaný k tomu – znovu to opakujem – aby sa stal Bohom prostredníctvom Božej lásky. Nie rovný Bohu, ale jeho láska nás premieňa a pomocou tejto lásky sme akoby Bo­hom. Máme účasť na jeho božstve. Táto pravda vždy oživovala Kar­mel: stávať sa čoraz viac Božím. Zakúsiť jeho moc už tu na zemi. Nečakáme na život večný, ale chceme prežívať Boha už tu – akoby stiahnuť večný život na zem. A to, čo budeme prežívať raz pri ob­šťastňujúcom, večnom pohľade na Boha, to chceme vidieť a v temno­te viery prežívať už tu na zemi.

Karmel obdržal tú charizmu Cirkvi, aby pripomínal, že hodnota človeka je oveľa väčšia, než ako sa zvyčajne hovorí. V hĺbke svo­jej duše máš tajomný priestor, ktorý je rezervovaný pre Boha. Tam už nič nepreniká. A biblia to miesto nazýva srdcom. Tam je oheň života, čistý oheň, tam je tvoja modlitba, tam je Duch Svätý, ktorý sa stále modlí. Tam sú – ako hovorí sv. Pavol – nevyslovi­teľné vzdychy. A v tejto intimite, v tejto skrytosti môžeme stretnúť opravdivého Boha. Tam je tiež odveký pokoj stvorenia, mlčanie. Tam je sloboda a tam možno počuť hlas Pána. Mať čisté srdce znamená dať sa tam doviesť, aby som sa stretol s Bohom, vi­del ho, zamiloval sa doňho. “Stráž svoje srdce”, hovorí sv. Pa­vol, “bdi”, čiže pamätaj, aby si bol prítomný, nie ako opitý člo­vek, ktorý nevie, čo sa deje, ale dbaj, aby si bol triezvy a bed­livý. Musíš vedieť, o čo ide, čo je dôležité. Strážiť čistotu srdca znamená nedovoliť mojim slovám, mojim myšlienkam narúšať, ničiť túto svätosť. Otcovia púšte to nazývali “strážiť srdce”, nevpúšťať tam cudzích, to, čo nepoznám, len Boha. Nevpúšťať tam ani priateľov ani nepriateľov. To miesto je vyhradené jedine pre Boha. Treba vedieť, že každý z nás má vnútorný hrad, o ktorom pí­še sv. Terézia. A treba do toho hradu vojsť. A vojsť doňho nám bránia – ako píše sv. Terézia – rôzni satani. Sme nejako tak skon­štruovaní, že ak chceme, aby niečo, čo si v našom rozume uvedomí­me, preniklo až do hĺbky nášho srdca, musíme prejsť akoby temným tunelom, a tu nás zastavujú a zdržiavajú satani, držia nás a nechcú nás tam pustiť, aby sme neodhalili, neobjavili tajomstvo nášho srdca. Sv. Terézia mala raz takéto videnie: zomrel istý človek a keď ho pochovávali, videla, že satani ho držia za šiju a nechcú dovoliť, aby sa jeho rozum a srdce zjednotili. A ak sú rozum a srdce ­jedno, vtedy je človek múdry. Vie, o čo ide, a nedá sa podviesť, ani vziať si tento poklad.

Čistota srdca, to nie je nejaký romantický piknik s Duchom Svätým! Je to otvorený boj so všetkými démonmi našich čias. A s najväčším protivníkom, ktorým som si ja sám – moja spokoj­nosť, ospravedlňovanie sa, strach atď. Takže démoni našich čias, to je: byť slobodný, nezávislý, byť sám, nepotrebovať druhého človeka atď. Ďalej sú to naše postoje, ktoré nám odnímajú Boha, odnímajú nám svätosť a čistotu srdca. Keď máme byť čistého srdca, musíme zo svojho vnútra vylúčiť a odstrániť všetky haraburdy a nepotrebné veci. Mám mať čisté srdce, prázdne, ktoré očakáva Pána. A my do toho srdca tlačíme to i tamto, všetko, čo sa nám zdá dôležité. A robíme z nášho srdca akési starinárstvo. Musíme teda toto všetko zo srdca vylúčiť a odstrániť. Mám mať čisté srd­ce pre Boha, a nie nejaké múzeum, kde mám všetko natlačené.

Lebo inak nikdy nezakúsiš, čo znamená byť spolu s Bohom. A to je čistota srdca. Čiže vidíme, že čistota srdca nie je len otázka hriechu či nehriechu. Čistota srdca ide oveľa ďalej. Takže je potrebné, aby sme boli úplne s Bohom. Preto sa musíme všetkého zbaviť, všetko vylúčiť a odstrániť. Pamätajme, že sv. Ján od Krí­ža hovorí /pre niektorých je to hrôza počuť/: Zbav sa nielen po­zemských dobier, ale aj duchovných, a zaoberaj sa v temnote viery len Bohom! Teda ani nám nemôže záležať na duchovných dobrách!

Byť človekom čistého srdca znamená byť človekom ducha a pravdy. Nesmie nás zaujímať nič, čo je ľudské, nič, čo je božské, ale iba sám Boh. Čiže to je ono “nada”, o čom hovorí sv. Ján od Kríža. My sa však radi viažeme aj na duchovné veci, na duchovné dobrá. Ne­zaoberáme sa Bohom, ale duchovnými dobrami. A to je vlastne tiež problém čistoty srdca. Aby ste mali predstavu o tom, poviem vám príklad: Ideme po ceste a Pán Boh nám dáva pekné veci – “nebeskú zmrzlinu” – a my namiesto toho, aby sme kráčali k Bohu, zastavu­jeme sa na týždeň či na dva pri tej “zmrzline” a vzdycháme: “Aké je to dobré! Ďakujeme Ti, Pane!” Alebo ide citlivá žena, vidí krásnu orchideu: Ó, aké je to krásne, zastavím sa tu na týždeň a pokochám sa v tej kráse…”

 Čiže namiesto toho, aby som šiel po ceste priamo k Bohu a zjed­notil sa s ním, zaoberám sa vecami, ktoré ma zdržiavajú. Pamätaj­me na to, ako hovorí sv. Ján od Kríža, že aj duchovné veci sú prekážkou na ceste k Bohu!

Teda nesmie nás zaujímať nič, čo je ľudské, nič, čo je božské, len sám Boh nás musí zaujímať!

My sa niekedy pridŕžame nejakého človeka, lebo pekne rozpráva, krásne hovorí o Bohu a pod. Alebo sa viažeme na niekoho, lebo je inteligentný, vyhovuje nám to, je to dobré. Pamätajme, že nie je dôležité, čo nás vedie k Bohu, ale dôležitý je sám Boh. Keď to pochopíme, vtedy sa skutočne zbavíme všetkých túžob. Napríklad niektorí zbožní ľudia si myslia, že musia ísť na všetky púte… A ak sa niekde niečo zorganizovalo a oni o tom nevedeli a nešli tam, majú potom výčitky svedomia, že odmietli Božie milosti. Seď doma a modli sa! Sv. Tomáš Kempenský nám hovorí, že ešte nevidel človeka, ktorému by púte pridali niečo na zbožnosti.  Takže pamätajme, že vonkajšie veci sú duchovné dobrá, ktoré nám môžu odňať alebo zabrať Boha. – Sv. Ján od Kríža celou Cestou na horu Karmel hovorí o radosti, o tom, ako sa zbaviť radosti z vecí pozemských a ako sa zbaviť radosti aj z vecí duchovných. A to je už ťažšie.

Čistota srdca je čistota od pozemských, časných hodnôt, od všetkého, čo nie je Bohom. To znamená, zachovaj si celé srdce pre Boha. Vtedy začneš vidieť Boha v svojich prácach, ktoré robíš, v svojich myšlienkach, lebo to už nebudú tvoje práce, tvoje myš­lienky, ale Jeho práce, Jeho myšlienky. Čiže treba sa odtrhnúť, odpútať a hľadať iba Boha. Zanechať to, čo človek môže mať v ži­vote. A tu môžeme lepšie pochopiť Ježišove slová: Ak si chceš zachrániť svoj život, stratíš ho. A ak chceš stratiť svoj život, čiže odovzdať všetko, akoby zomrieť v tomto živote, byť len pre Boha, vtedy si zachrániš život pre život večný (sv. Matúš).

Teda čisté srdce je mierou všetkého. Sú to ťažké slová: Kto má rád svoju matku, svojho otca, brata viac ako mňa, nie je ma ho­den. Ale pamätajme, že o to tu ide. Teda ak mám srdce zaťažené ľudskými pohľadmi, ak mám srdce zaťažené mojou ľudskou láskou, Ježiš mi hovorí tvrdé slová: Nie si ma hoden! To neznamená, že dobre, skončím s rodinou, budem mať pokoj… Samozrejme, že nie! Ale treba byť vnútorne slobodný, mať vnútornú slobodu! Ide o to, že keď bude Boh žiadať odo mňa: Opusti svoju rodinu pre mňa! – budem schopný to urobiť. /To neznamená, že napríklad matka troch detí si povie: zbavím sa všetkého, odídem na púšť!/ Ide o náš vnútorný svet. To znamená, že v živote sú často také situá­cie, že musím voliť medzi ľuďmi a Bohom. A aby moja ľudská láska nezaťažovala moje rozhodnutia, musím si vždy voliť tú cestu, kto­rú chce Boh, ktorú odo mňa žiada. Niekedy je to tak, že nás zaťa­žuje naša sebaláska: treba sa jej zbaviť. Niekedy sú to vonkajšie situácie, inokedy vnútorné; sme akoby ochrnutí našou sebaláskou. Boh nám chce niečo dať, niečo vziať, chce nás vyslobodiť z niečo­ho, a my to pevne držíme: Pane, to ti nedám, to je moje! A pritom Boh nás chce vyslobodiť, odníma nám niektoré veci, aby nás vyslo­bodil – od nás samých, od rôznych situácií atď.

Takže treba si jasne uvedomiť: Čisté srdce znamená mať lásku k Bohu, zamilovať sa do Boha láskou samého Boha, a nie mojou ľud­skou, pozemskou láskou, ale mať odvahu milovať láskou Zmluvy, ktorou ma Boh už prv miloval; táto láska môže byť ťažká v preží­vaní, ale je krásna v duchovnom význame.

Preto vidíš Boha, že máš odvahu milovať láskou samého Boha. A vtedy láskou Boha miluješ ľudí, láskou Boha miluješ samého seba.

Zamilovať sa znamená – poznať. Niekedy treba nechať odísť všetky ľudské lásky, aby sme nechali priestor pre lásku Boha. Je to ťažký problém, o čom hovorím, lebo sme naviazaní na muža, de­ti, rodinu… Čo máme teda robiť? /Príklad: Muž príde domov z kostola, ľahne si a leží… Čo sa deje? Kňaz povedal v kázni, že sa treba starať len o Božie kráľovstvo, o nič iné. A kto sa bude snažiť o Božie kráľovstvo, všetko ostatné sa mu pridá./

Ide o to, čím máme žiť. Prvé prikázanie lásky znie: Budeš mi­lovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej svojej sily! /A druhé je tiež dôležité: Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého. Obidve fungujú po celý čas v Cirkvi!/

A sv. Jánovi od Kríža ide práve o to: Budeš milovať Boha z celé­ho srdca, z celej sily, z celej duše! On to berie veľmi vážne: Budeš milovať jedine samého Boha, a nebudeš milovať dobrá, ktoré ti dáva, ale iba jeho! Lebo my niekedy konáme takto: Niekto k nám príde s krásnou zahraničnou bonboniérou, my len otvárame oči, ob­divujeme ten dar a vôbec sa nezaujímame o darcu – zabúdame naňho. Podobne je to v prípade, keď sme spútaní duchovnými dobrami a za­búdame na samého Boha; zabúdame, že máme byť vďační, pamätať, kto je darcom, kto nám to dáva. Nie je dôležitý dar, ale dôležitý je iba ten, kto nám ho dáva. Takže pamätajme na to! Rovnako nie je dôležité, či máme nejaké dobré pocity pri modlitbe. Niektorí ľu­dia totiž, ak majú dobrý pocit pri modlitbe, ak dostávajú sladké bonbóniky, tak sa modlia. Ale ak to nedostanú, potom sa už nechcú modliť, lebo modlitba im vraj nič nedáva. A to je tá situácia, keď sme naviazaní len na dary, a pritom zabúdame na Boha. Preto pamätajme na to, kto je tu dôležitý; pamätajme, že Boh nám dáva dary, aby nás posilnil na ceste, aby nás potlačil dopredu, a nie aby sme my zastali na týždeň či na dva pri tej “zmrzline” lebo nám to chutí, je to dobré.

Pamätajme na to, že dôležitý je Boh, a nie jeho dary! Za jeho dary by sme mali byť vďační… Musíme však byť slobodní od darov, musíme byť verní Bohu mimo darov! Lebo Boh nás má rád, a preto nás skúša a posiela nás na púšť. A čo sa deje na púšti? Slnko tam praží, niet vody, niet pokrmu, a my umierame na tej púšti; koná sa tajomstvo Boha – on nás tam skúša, či budeme mať odvahu žiť pre Neho, ale bez darov, akoby na kredit.

Toľko o čistote srdca. Teraz ešte niekoľko slov o zakusovaní Boha, jeho sily, sladkosti.

 Pamätajme, že sladkosť Pána nie je sladkosť našich zmyslov, ale je to sladkosť viery. My môžeme poznať Boha dnes, keď žijeme, len prostredníctvom viery. Je to niečo celkom iné – okúsiť Boha zmyslami, citmi a okúsiť Boha prostredníctvom viery. Boh nás nie­kedy učí tomuto druhému, ťažšiemu spôsobu poznania. Ale my vtedy ledva žijeme, všetko sa v nás láme a rúca, prežívame akoby vnú­torné zemetrasenie! Niečo celkom iné je poznávať teológiu a oku­sovať mystéria Boha cez vieru. Pri zakúšaní Boha človek niekedy ostáva ležať na zemi – ako Jakub, ktorý bojoval s Bohom, alebo ako Mojžiš. Takže keď máme mystickú skúsenosť, skúsenosť viery, je to niekedy zážitok, ktorý mení náš život.  Čiže zakusovať Pána, jeho silu, znamená byť tou silou zvalený na zem! Byť premožený Kristom! To zakúšanie Boha je zakúšanie vo viere! To nie je ako zmrzlina, či dobré bonbóny, ktoré mi chu­tia… Ale je to niekedy zakúšanie Boha v smrti na kríži, skrze smrť, skrze noc zmyslov a ducha. A až tam sa rodí zmŕtvychvsta­nie. Takže nesmieme si myslieť, že to okusovanie sily /moci/ Boha je krásny pocit, ale že to môže znamenať, že Boh sa nás dotýka, dáva nám seba a my sa cítime zničení jeho silou, lebo kladie na nás ruku, a to je veľmi ťažké prežívanie, pretože ide o našu psychiku. Pre našu vieru je to však veľmi dobré a veľmi zdravé, je to pre náš večný život!

Svet mystiky je veľmi zložitý. Je ťažké rozhodnúť sa, čo je zdravé a čo nie je zdravé; mnoho mystikov veľmi trpí v zakúšaní Boha. Boh totiž neprichádza ako niekto krásny, niekto sladký, ale prichádza ako opravdivý Boh vo svojom majestáte, v svojej sile. Prichádza opravdivý Boh – a človek to možno nevydrží, lebo naša psychika je unavená, zničená… Zakúšanie a prežívanie Boha môže byť veľmi ťažké.

Tu máme svedectvo sv. Terezky, ktorej malá cesta bola cestou lásky. Hovorí: Mojím povolaním je LÁSKA! Terezka však nechce milovať len ľudskou láskou, t.j. láskou ohraničenou, ale chce milovať Božou láskou, láskou bez hraníc, bez obmedzenia; chce žiť touto láskou. Hovorí: Daj mi svoje srdce, Pane, aby som mohla milovať tak, ako miluješ ty! Chcem tvoju lásku učiniť svojou láskou!
Opäť si môžeme zobrať za vzor sv. Terezku:
V poslednej etape svojho života sv. Terezka napriek ťažkému obdobiu, ťažkým skúškam, ostáva verná na ceste lásky k Bohu, ostáva verná láske Bohu. Boh jej berie všetky dary, všetko, čo miluje, Berie ju na púšť viery, zakrýva jej obraz seba samého, Terezka má pocit, akoby stratila všetko duchovné bohatstvo, čo predtým mala. A to je skutočný duchovný heroizmus! A niekoľko mesiacov pred smrťou píše:

         To je skutočná láska – milovať Pána Ježiša bez prežívania sladkosti tejto lásky.

Charizma Karmelu

Karmel stojí akoby na troch stĺpoch, troch pilieroch, ktorými sú: profetizmus čiže prorocký duch Eliáša, Panna Mária a Sväté Písmo.

Treba si uvedomiť, že v Karmeli dostávame charizmy Ducha Svätého, ktoré v nás oživujú to, čo je čiastkou Cirkvi. Sme spo­jení s Ježišom, zapojení do Ježiša, a v prežívaní Ježiša sme čiastkou Cirkvi. Modlitba a život modlitby, to je pre nás najhlb­šie.

Čítať ďalej

16. Vnútorny hrad tretie komnaty

[spacer height=”5px”]

Vnútorný hrad Tretie komnaty

[spacer height=”30px”]

 Jeden starec trpel krátkozrakosťou, no napriek tomu sa považoval za odborníka na umelecké diela. Raz si pri návšteve múzea, kam zavítal s manželkou a niekoľkými priateľmi, uvedomil, že si doma zabudol okuliare, a tak obrazy nevidel ostro. Vôbec mu to však nebránilo, aby sa k dielam vyjadroval. Len čo vstúpili do galérie, pustil sa do kritiky rozličných malieb. Zastavil sa pred jednou, o ktorej sa domnieval, že znázorňuje ľudskú postavu, a začal ju hodnotiť. Povýšene prehlásil: „Rám sa k obrazu vôbec nehodí. Muž je oblečený do obyčajných, otrhaných šiat. Umelec sa vlastne dopustil neodpustiteľnej chyby, keď si na svoj obraz vybral takého hrubého a špinavého človeka. Odráža to nedostatok úcty.” Starec bez prestania pokračoval v plamennom prejave, až sa jeho žene podarilo skočiť mu do reči: „Drahý, pozeráš sa do zrkadla.” 

– Je možné, že aj ja vynášam súdy o veciach, ktoré nevidím ostro…

– Niekedy to, čo kritizujem okolo seba, ku mne najviac patrí…

– Potrebujem, aby mi ostatní pomohli vidieť moje vlastné nedostatky… [1] 

Mohli by sme pokojne povedať, že je to obraz človeka, ktorý sa ocitá v tretích komnatách. Hoci sa nám môže zdať, že sa to vymyká z pohľadu Terézie, ktorá tu vymenúva „čnosti“, aké majú tí, ktorí sem vstúpili, predsa však sa nevyhýbajú príležitostiam, aby padali do takýchto osídiel.

Terézia píše, že sú to také duše, ktoré sú šťastné, lebo už idú po tejto ceste do prístavu, bez toho, aby sa museli vracať. Zároveň však pripomína, že život človeka na tejto ceste bude neustály zápas a boj o svätosť, o vernosť a o vytrvalosť. Osoby, ktoré sa podľa Terézie sem dostali, nemôžu sa spoliehať na to, že už sú tak „ďaleko“. Jasne píše sestrám, aby sa nespoliehali na to, kde žijú a aký spôsob života vedú, hoci by to bola aj klauzúra, alebo že vykonávajú rôzne skutky kajúcnosti či cvičenia v modlitbe, alebo žijú v ústraní, čím sa môže zdať, že pohŕdajú svetskými vecami (porov. 1, 4). Terézia píše a zdôrazňuje, že nám to nesmie stačiť na to, aby sme sa prestali báť o svoju spásu (tamže). To všetko, čo sa nám dosiaľ podarilo, nám nemôže stačiť!

Počúvajme, čo píše ďalej: „Nie je to malá milosť, akú udelil Pán tým dušiam, aby prekonali prvé ťažkosti. Oni teraz – a myslím si, že z Božieho milosrdenstva je ich veľa na svete – vrúcne túžia neurážať Boha, vyhýbajú sa aj ľahkým hriechom, obľubujú skutky pokánia, majú svoje hodiny sústredenia, dobre využívajú čas, konajú skutky lásky voči blížnemu, sú veľmi umiernené v obliekaní a v reči, a tie, čo majú rodinu, sa o ňu dobre starajú. Ich stav je závideniahodný a zdá sa mi, že im nič nemôže zabrániť v tom, aby vošli do posledných komnát“ (1, 5). Takto ich opisuje Terézia. Ale my už vieme, že to nestačí! Sama vyjadruje istú pochybnosť, keď píše: „zdá sa mi“! To znamená, že to ešte nie je ono. Čo tým myslí? Aké sú to teda duše, ktoré sem už vstúpili a stále im čosi chýba? Je to otázka, ktorú položil Ježišovi mladík z evanjelia, keď sa ho opýtal, čo dobré má robiť, aby dosiahol večný život? Ježiš mu odpovedal, ale mladík odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. Tento obraz používa aj Terézia, keď chce ukázať na osoby, ktoré vošli do tretích komnát. „Všetky hovoríme, že to chceme, ale aby sme sa stali Božími dušami, nestačí to len chcieť, ako to nestačilo mládencovi z evanjelia, ktorého sa Pán pýtal, či by chcel byť dokonalý. Od začiatku môjho výkladu o týchto komnatách mám stále pred očami obraz tohto mládenca, pretože sme v podobnej situácii“ (1, 6). „Zdá sa, že mládenec je niekto navonok úplne v poriadku, dodržiava všetky príkazy zákona a uvedomuje si to, lebo hovorí: „Toto všetko zachovávam.“ Dal už veľmi veľa, ale nemal odvahu odovzdať seba samého. „Ale na to, aby Pán vzal dušu do vlastníctva úplne, treba niečo viac“ (1, 6). Človek nechce stratiť seba. S istým úspechom si vybudoval osobnú svätosť, spočívajúcu v „čnostnom“ správaní, v usporiadanom živote, v dobre upravenej fasáde. Vycvičil svoje duchovné svaly a dosiahol istú duchovnú silu. Ešte však nepochopil, že svätosť nespočíva v tom, že sa stáva lepší, nespočíva v raste, ale v zmenšovaní sa, aby Pán mohol rásť (porov. Jn 3, 30). Okolitému svetu ukazuje zredigované a zlepšené vydanie seba samého, a nie Boží život, ktorý vstúpil namiesto nášho; nie víťazstvo Božej moci nad našou ľudskou slabosťou (porov. 2 Kor 12, 10). Všetko, čo možno ukázať, je stále ešte v prevažnej miere iba a predovšetkým ľudským dielom. Preto je tu ešte veľa egoizmu.“[2]

Terézia píše: „Vstúpte do seba a nevšímajte si malé úkony čnosti, lebo ako kresťanky máte konať oveľa väčšie veci. Buďte spokojné s tým, že ste Božími poddanými a nenárokujte si viac, aby ste vstúpili do kráľovského príbytku, a uvidíte rozdiel, aký je medzi nami a nimi. Nežiadajte to, čo ste si nezaslúžili. Veď potom, čo sme urazili Boha, nemali by sme ani len pomyslieť na to, že nám čosi právom patrí; aj keď sme mu veľmi slúžili“ (1, 6)!

O čom je teda pobyt v tretích komnatách? Ako môžeme tento stav duší charakterizovať? Podľa príkladu bohatého mladíka sa to nazýva: pokušenie farizejstva. V čom toto pokušenie spočíva? Terézia píše: „Poznala som toľko duší, ktoré dosiahli tento stav a žili veľa rokov, ako sa zdá, veľmi čestne a usporiadane, navonok aj vo vnútri. A predsa, keď sa zdalo, že sú už pánmi sveta, stačilo, aby ich Pán podrobil skúške, nie v nejakých vážnych veciach, ale padli do takých zmätkov a nepokojov, až som sa tomu čudovala. Nenašla som a ani nenachádzam spôsob, ako potešiť takéto duše, ako im len ukázať, že ma to veľmi trápi. Vedia sa dobre klamať svojimi úvahami, keď si myslia, že sa nikdy nepresvedčia o svojej nedokonalosti. Keď Boh chce, aby jeho vyvolení citeľne zakúsili svoju úbohosť, zoberie im nakrátko svoju priazeň a to stačí na to, aby sa lepšie poznali“ (2, 1-2).

„V našej dobe neveľa osôb vedie ´usporiadaný život´. Mnohí, ak nie väčšina ľudí, sú takí ubití, rozorvaní, so slabou vôľou alebo aj psychicky zranení, že nedosiahnu osobitne dobré výsledky, keď sa začnú zaoberať ´duchovným životom´. Technický pokrok spôsobil, že život sa stal pohodlnejší, ale duchovne človeka oslabil. Naši predkovia boli mužnejší a mali silnejšiu vôľu. ´Mohli´ viac. V našej dobe predovšetkým prístroje niečo ´môžu´. Keď moderný človek začína usporadúvať svoj život, nachádza skôr slabosť. Nebezpečenstvo sa neskrýva v záujme o seba, ale skôr v pochybnostiach a neistote. Namiesto toho, aby sme sa vrhli do náručia Božieho milosrdenstva, poddávame sa. Ak chceme prísť k Bohu, slabosť je určite lepším východiskovým bodom než sila, ale pod podmienkou, že slabosť naozaj prijmeme, to znamená, že za ňu sami ponesieme zodpovednosť. Psychológia však hneď ponúka svoje služby, aby slabému človeku vrátila sebaistotu. Ochotne z neho sníma pocit viny a prenáša ho na rodičov či spoločnosť. Tým sa oslobodzuje od svojej viny a ľahko vkĺzne do novej formy zaoberania sa sebou samým. Farizejstvo je teda pokušením, ktoré ohrozuje všetkých, tak silných, ako aj slabých. Sväté ilúzie – to je azda najvýstižnejšia charakteristika ľudí z tretej komnaty.“[3]

Ďalším veľkým nebezpečenstvom, do ktorého upadajú duše v týchto komnatách, je okrem preceňovania seba aj túžba po satisfakcii zo strany Boha. Terézia to nazýva pokorou. Vo väčšine prípadov niektoré duše zakúšajú vyprahnutosť. Sú rôzne príčiny vyprahnutosti. Najčastejšie, ako píše Terézia, je to spojené s tým, že nežiadame od seba čosi viac; nestačí iba chcieť! Nestačí len čosi dostať. Vráťme sa k bohatému mládencovi, o ktorom hovorí Terézia. On očakával od Ježiša, že ho pochváli za zbožný život. Ale Ježiš žiada čosi viac. Okrem vyprahnutosti, do akej upadajú duše z dôvodu melanchólie, alebo to spôsobuje Boh, tak si tento stav väčšinou spôsobujeme sami. Tým, že žiadame od Boha, aby nám dal nejakú odmenu za to, čo sme my darovali. A pritom zabúdame, že všetko máme iba od neho. Robíme z neho „automat“, ktorý nám zahrá to, čo chceme my. Ak nám to nedá, sme smutní… Terézia tu poukazuje na duše, „ktoré – aj keby sa nedopustili vo svojom živote ani len najmenšieho hriechu a vedia, že vedú dobrý život a správne používajú majetok – nedokážu trpezlivo znášať, že nachádzajú zatvorenú bránu, ktorá vedie tam, kde býva Kráľ“ (1, 6). Boh nám dáva dary podľa toho, koľko sme schopní prijať. Ak nám ich podľa nás nedáva, nespočíva to v tom, že On nechce, ale že sú pre nás momentálne zbytočné. Skôr sa zamerajme na to, čo robíme pre Neho a aká je naša motivácia. Terézia píše: „Ak sa k Nemu obrátime chrbtom, keď nám hovorí, čo máme robiť, aby sme boli dokonalí, a ak smutne odchádzame ako ten mladík z evanjelia, čo má robiť On, keď nás má odmeniť podľa lásky, akou sa k nemu správame? Táto láska nemá byť výplodom fantázie, ale má byť dokázaná pomocou skutkov. Nemyslime si však, že On potrebuje naše skutky; potrebuje iba rozhodnutie našej vôle“ (1, 7). „Bolo by veľkým omylom, keby sme si mysleli, že Boh je povinný na naše prejavy priazne odpovedať svojimi darmi – za to, čo pre neho konáme“ (tamže 1, 8).  „Boh dáva iba vtedy, ak vie, že všetko prijímame ako čistý dar. Jeho láska nám nedáva dary, ktoré sme si podľa nás zaslúžili. On vie, že nám nepomôže, keď bude pritakávať nášmu sebauspokojeniu. Boh túži, aby sme rástli – nie v pýche, ale v láske!… Pokora teda nespočíva v tom, aby sme prestali túžiť, ale aby sme túžbu očistili a premenili – predtým bola žiadostivosťou, teraz sa stáva modlitbou o milosrdenstvo. Pokora spočíva v pochybnostiach voči vlastnej osobe, nie voči Bohu. Ak je však pokora pravá, nezostane už nič iné ako opakovať so sv. Petrom: ´Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny´ (Lk 5, 8). Väčšie povzbudenie k Láske sa nedá ani predstaviť, a odpoveď sa ukazuje sama:´Neboj sa!’“[4]

„Z vyprahnutosti sa dá načerpať pokora, a nie nepokoj. Ak je nejaká duša naozaj pokorná, tak aj vtedy, keď ju Boh nezahrnie útechami, dá jej vždy taký pokoj a zhodu s jeho vôľou, že bude cítiť oveľa väčší pokoj ako iní, ktorí sú obdarovaní rôznymi útechami. On rozdeľuje útechy tým najslabším. A my, žiaľ, máme radšej útechy ako kríže“ (1, 8 – 9).

„Význam pokory pochopíme lepšie, ak pochopíme jej cieľ. Ak cieľom je to, aby som nežil ja, ale aby vo mne žil Kristus (porov. Gal 2, 20), potom všetko, čo ma robí menším a málo významným, sa stáva prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Pokora je teda nielen podmienkou, ako dôjsť do cieľa, ale sama osebe je krokom vpred na tejto ceste.“[5]

Pri pokračovaní čítania Vnútorného hradu dochádzame k momentu, kde nás svätá Terézia poúča, aby sme sa snažili o lepšie poznávanie seba. Teda skôr, ako to urobí Pán, keď nás podrobí skúške. Je to pre nás výhodnejšie, aby sme spoznali seba a mohli byť pripravení (porov. 2, 2 – 3). Všetko, čo tu Terézia opisuje, má spoločného menovateľa – pokoru. A inde napíše: „Pokora je pravda o nás samých.“ Hoci sa v týchto komnatách nezaoberá modlitbou, predsa sa dotýka takých vecí, akou je suchopárnosť. Ako sme už spomenuli, pripisuje to skôr duši, ktorá „si je sama na vine“ – svojou vlastnou nevernosťou. Pokušenie farizejstva je veľmi veľké. Takéto duše, ktoré sa sem dostali, stále praktizujú vnútornú modlitbu, no z ich veľkej horlivosti vyplýva, že „chcú, aby všetci boli takí istí ako oni“ (2, 5).

Tretie komnaty sú miestom, ktoré nám dávajú dosť príležitostí, aby sme sa sami vyskúšali, čo má viesť k tomu, aby sme si neskôr uvedomili, že „sme na ceste ešte veľmi ďaleko od cieľa“ (tamže 2, 6). Medzi charakteristické vlastnosti, ktoré tu Terézia vidí, patrí, že konajú skutky pokánia, ktoré merajú podľa seba, konajú ich veľmi úsporne, aby si neuškodili na zdraví, a sú veľmi opatrní (porov. 2, 7). Terézia vie, čo hovorí, lebo sama takýmto obdobím prešla a vo svojom Živote napísala: „Viedla som úbohý život, pretože modlitba mi pomáhala vidieť svoje chyby. Boh ma volal na jednu stranu, a ja som sa naháňala stále za niečím iným“ (Ž 7, 17). Pred týmto nás chce uchrániť, a preto píše: „Chcela by som, aby sme neboli spokojní s takou službou Bohu, s takou neustále pomalou, že nikdy nedosiahneme cieľ. Nie je lepšie urobiť to v jednom momente, hlavne vtedy, keď tam je tak veľa nebezpečných hadov? Ten, kto postupuje s takou obozretnosťou, vidí všade nebezpečenstvo, má strach zo všetkého a nemá odvahu ísť ďalej“ (2, 7 – 8).

„Netreba si myslieť, že máme skončiť s jedením a pitím alebo že každá forma telesných cvičení je herézou. Pre mnohých z nás, čo vedieme sedavý spôsob života, môže byť zdravá dávka fyzických cvičení (beh, gymnastika) úžasnou modernou askézou, ktorá v súlade s Teréziiným duchom odporuje pohodlnosti, ktorej tak ľahko podliehame a ktorá celkom blokuje náš duchovný rast. Terézia však vystríha pred zbabelosťou a strachom, ktoré spôsobujú, že nemáme odvahu vrhnúť sa do hlbokej vody. Akú formu bude mať tá väčšia hojnosť, nikto nedokáže predvídať. Každý človek má svoju originálnu cestu.“[6]

„Takto veľmi pokročíme, v opačnom prípade budeme stáť na tom istom mieste, medzi toľkými trápeniami a bolesťami. Spravodlivý a milosrdný Boh nenechá bez odmeny ani tých, ktorí sú v tretích komnatách a myslia si, že im nedá príliš veľa duchovných zážitkov, alebo len niekedy; a to skôr ako pozvanie, aby im ukázal, čo zakúšajú duše, ktoré sú v ďalších komnatách. Robí to preto, aby sa rozhodli pre vstup do nich; ísť ďalej“ (2, 9).

Terézia píše o udalostiach a duchovných zážitkoch. Priznáva, že sa bude nimi zaoberať až v štvrtých komnatách, ale podčiarkuje, že „odmena sa nedáva tomu, kto zakúša slasti, ale tomu, kto viac miluje a dôslednejšie koná podľa spravodlivosti a pravdy“ (2, 10). Ak nám Boh udelí milosti a dary, umožnia nám kráčať s miernou námahou a rásť v dobrých skutkoch a v čnosti. Ale to len vďaka láske a sile, aká nám bola udelená. Dbať máme na jednu dôležitú vec: „aby sme sa nezastavili na ceste“ (2, 11). Návrat späť je možný a tieto duše majú k tomu „veľké“ predpoklady. Hoci sú rozhodnuté neurážať Boha ani len najmenším ľahkým hriechom, musia sa vyhýbať aj najmenším príležitostiam, aby sa nevrátili do prvých komnát, pretože nie sú od nich ďaleko. „Ich sily nemajú pevný základ ako tí, ktorí už prešli cez rôzne ťažkosti a utrpenia a poznajú búrky života. Musia vedieť, že z nich nemôžu mať strach a že svetské radosti nestoja za nič“ (2, 12).

V súvislosti s touto problematikou si Terézia nenechá ujsť ešte jednu vec: „Starajme sa o svoje nedostatky, a nie o druhých“ (2, 12). „Nie je rozumné vyžadovať, aby všetci išli našou cestou; tým viac ani ich učiť ceste dokonalosti, keďže ani nevedia, čo to je. Hoci táto túžba preukazovať dobro druhému je z Božieho vnuknutia, je možné, že sa na nej dopustíme chýb a omylov“ (2, 12).

Až keď je v nás už toľko lásky, že naozaj milujeme druhého človeka pre neho samého, vtedy má zmysel pomáhať mu poukázaním na jeho chyby. Iba láska má tvorivú moc. Upozorňovanie na chyby bez lásky je vždy deštruktívne pre osobu, ktorá upozorňuje, a obyčajne aj pre tú, ktorej sa toto upozorňovanie týka. Treba veľa „čnosti“, aby sme prijali napomenutie spojené s hnevom a agresivitou. Hľadanie Boha celým srdcom spôsobuje, že už nemáme žiadnu energiu na to, aby sme sa rozhliadali okolo seba a kontrolovali svojich blížnych.[7] Mohlo by sa nám zdať, že Terézia nám vyčíta naše chyby. Áno aj nie. Chce nám hlavne pomôcť objaviť krásu duše a povzbudiť nás túžiť po niečom väčšom, aj preto, lebo vie, čo to prináša, keď ktosi vlastnou vinou zastane na ceste. „Nechce opísať defekty a nedostatky istých osôb, zasvätených alebo laikov, ľudí, ktorí žijú vnútorným životom, ale predstavuje stav, v akom sa nachádzame všetci, keď sa namáhame a v duchovnom živote sa opierame iba o vlastné sily. Podarí sa nám vyhrať veľa bojov a poraziť veľa nepriateľov, ale nedokážeme vyhrať sami nad sebou.“[8] Preto Terézia na konci tretích komnát píše: „Starajme sa o svoje chyby, a nie o chyby druhých.“ (…) „O duše iných sa stará Boh; my im budeme oveľa prospešnejší, keď ich budeme odporúčať Pánovi“ (2, 13).

[1] BERMEJO, Carlos José: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2012, s.82.
[2] STINISSEN, W.: Wędrówka wewnętrzna. Śladem św. Teresy z Avili. Poznań : 2001, s. 62 – 63.
[3] Tamže, s. 64 – 65.
[4] Tamže, s. 68.
[5] Tamže, s. 68 – 69.
[6] Tamže, s. 82.
[7] Tamže, s. 84.

[8] SICARI, Antonio Maria: W zamku wewnętrznym św. Teresy z Ávila. Poznań : Flos Carmeli, 2011, s. 131.

 

15. Vnútorný hrad druhé komnaty

Druhé komnaty – objavenie svojho bohatstva

„Sochár otesával kladivom a dlátom veľký mramorový blok. Chlapček, ktorý šiel okolo a lízal zmrzlinu, sa zastavil pred otvorenými dverami ateliéru. Očarený sa zahľadel do bieleho prachu a menších i väčších úlomkov skaly, ktoré padali na všetky strany. Nevedel pochopiť, čo sa tu robí. Muž, ktorý ako šialenec tĺkol do veľkej skaly, sa mu zdal čudný.

O niekoľko týždňov šiel chlapček znovu okolo ateliéru a na veľké prekvapenie na mieste, na ktorom bol predtým veľký mramorový balvan, zbadal mocného veľkého leva. Celý vyjavený sa rozbehol za sochárom a povedal: ´Ujo, povedz mi, ako si vedel, že v tom kameni je lev?´

Učiteľ tvrdil, že má knihu, v ktorej je všetko, čo treba vedieť o Bohu. Nik tú knihu nevidel, kým si ju akýsi snaživec na návšteve naliehavými prosbami od učiteľa nevydrankal.

Priniesol si ju domov a dychtivo ju otvoril. Všetky stránky v knihe boli biele. ´Tá kniha nikomu nič nepovie,´ protestoval snaživec. ´Viem to,´ odpovedal pokojne učiteľ,´ale pozri, koľko vecí našepkáva.´

Každá chvíľa tvojho života je prázdnou stránkou. Napísať ju musíš ty. A aj keď sa niekomu bude zdať, že si balvan, je v tebe lev. Ty mu musíš umožniť vyjsť.“ 

V prvých komnatách prirovnáva Terézia od Ježiša duše k tým, ktoré sú hluchonemé. Nepočujú a ani nevedia rozprávať. V druhých komnatách je to už o inom. Sú to stále tí istí, už síce počujú, ale sú ešte nemí. Preto chce Terézia pomôcť čitateľom objaviť v nich krásu, toho „leva“, aby sa mohol v nás zviditeľniť.

Druhé komnaty zhrnula Terézia do jedinej kapitoly. Zameriava sa v nej na tých, ktorí už praktizujú rozjímavú modlitbu; opakuje mnohé veci, o ktorých už písala na inom mieste, napr. v Ceste k dokonalosti alebo v Knihe života. Dodáva však stále niečo nové, pôsobivejšie, prežité a dozreté vo vlastnej skúsenosti.

Hneď v úvode spomínanej kapitoly píše, že sa v týchto komnatách zaoberá dušami, ktoré „už začali s pravidelnou modlitbou a pochopili, aké je dôležité zostať v prvých komnatách, aj keď ich ešte nedokážu opustiť“(II, 1). Tieto duše, ktoré už zakúsili istý dotyk Božej veľkosti a dobrotu, trpia viac než tí, čo zostali v prvých komnatách (tí sú považovaní za vlažných kresťanov!); pretože však ešte nepoznajú nebezpečenstvo, menej sa mu vystavujú a to je pre nich nádejou, že môžu postúpiť ešte vyššie (porov. tamže).

Wilfrid Stinissen napísal zaujímavý komentár ku komnatám a okrem iného píše: „Pri čítaní opisu druhej komnaty máme dojem, že tu sa žije v stave vnútorného zápasu. Človek je rozorvaný, ťahaný raz na jednu, raz na druhú stranu. Človek, podobne ako Jakub, zápasí s Bohom (Gen 32, 24-30). Obraz, ktorý Terézia maľuje, svedčí o hlbokej sympatii voči začínajúcim, lebo ich útrapy opisuje s jemnosťou a súcitom. Nečudujeme sa, vieme totiž, že opisuje nás samých. V Knihe života Terézia vyčerpávajúco porozprávala o tom, v akom očistci žila skoro dvadsať rokov, prebývajúc akoby v krajine nikoho, nepatriac ani Bohu, ani svetu.

„Na tomto rozbúrenom mori som strávila takmer dvadsať rokov. Padala som a povstávala a povstávala som tak zle, že som zasa padala. (…) Môžem povedať, že môj život bol najtrápnejším, aký si možno predstaviť, lebo som nemala ani potešenie z Boha, ani svet ma neuspokojoval. Keď som sa venovala svetským zábavám, potom ma celý čas trápila myšlienka, čo dlhujem Bohu; keď som však bola s Bohom, rozptyľovali ma svetské náklonnosti. Bol to taký trýznivý boj, že neviem, ako som to dokázala znášať jeden mesiac, a to už nehovorím, že toľko rokov (Ž, 8, 2).

Keď pokračujeme v čítaní Vnútorného hradu našej Svätej, píše o začiatočníkoch tieto slová: „Sme ešte zakuklení do svojich starostí, zábav a rozkoší, do svetských márností, a preto je zázrakom, aby sme medzi jedovatými a nebezpečnými zvieratami nezakopli a nepadli; padáme do hriechu a znovu vstávame. A predsa náš Pán vidí rád, že ho milujeme a vyhľadávame jeho spoločnosť, a On nás neprestáva volať, aby sme prišli k nemu. Jeho hlas je taký sladký, že úbohá duša sa cíti taká zničená, keď vidí, že nedokáže urobiť hneď to, čo sa jej hovorí. Preto opakujem, že je väčším utrpením počúvať, ako nepočuť“ (II, 2). Boh sa dáva v týchto komnatách počuť. Počujú, ale sú nemí. V tom vlastne spočíva nemota: nedokážu odpovedať, konať to, čo od nich očakáva Boh. Boh ich povzbudzuje, ale oni ešte nie sú schopní odpovedať na jeho slová „áno“. Preto tieto duše vynakladajú väčšiu námahu (porov. II, 2). Pobyt v týchto komnatách by sa mohol zdať radostnejší a ľahší. Je to práve naopak. Čím ďalej postupujú, tým väčšie nároky sa na nich kladú. „Hrôza zo všetkých strán.“ Tým, že duša už nie je hluchá, je schopná postaviť sa na odpor, ale o to väčší odpor rozvíja pokušiteľ – diabol – voči tomu, kto chce postúpiť vyššie! „Terézia sa snaží o to, aby ukázala, že v komnatách umiestnených bližšie k stredu Boh oslovuje iným spôsobom. Tam hovorí priamo, bez prostredníkov. Tu je duša ešte príliš ďaleko od stredu hradu, aby to mohlo byť možné. Zatiaľ ju Boh môže oslovovať sprostredkovane, „v slovách určitých čnostných osôb, v kázňach, v dobrom čítaní (…) alebo aj v chorobách a trápeniach“ (3). Začíname byť čoraz „citlivejší na Božiu vôľu prejavujúcu sa vo všetkých životných okolnostiach“.

Druhé komnaty sú komnatami duchovného boja a veľkej vytrvalosti! Terézia píše, že v týchto komnatách chcú duše konať pokánie, skutky sebazaprenia. „Nezdá sa, že by bol tento postreh v dnešnej dobe aktuálny. Vari dnešný človek túži po umŕtveniach? Existuje však záujem o askézu. Myšlienky poriadku vo svojom živote, istej formy disciplíny, jednoduchosti, prísnosti a vážnosti nie sú moderným ľuďom cudzie. Kdesi vo svojom vnútri cítia, že Terézia má pravdu, keď hovorí, že „pohodlný život nemôže ísť ruka v ruke s modlitbou“. Keďže súčasný človek si zvykol na mdlý a málo energický život, ten jednoduchý a disciplinovaný život, po ktorom túži, je preňho pravdivým „kajúcim cvičením“, nie menším ako tie, ktoré pripomína Terézia.

Musíme si uvedomiť jednu vec: dnes nám svet leží pri nohách, ale zajtra už to tak nemusí byť! Ľudská prirodzenosť je náchylná konať zlo ako pozostalosť po dedičnom hriechu. Žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýcha života v nás často hrajú „prvé husle“. Isté pokusy „vymanévrovania“ diabla z duchovnej skutočnosti zo strany súčasnej teológie človeku nijako neposlúžili, ale získali si iba diablovo uznanie. „Tu je zápas s démonmi veľmi rozmanitý a strašný; duša ním trpí oveľa viac než v predchádzajúcich komnatách“ (II, 3). V prvej komnate diabol nemal príležitosť zasahovať, lebo duše tam prebývajúce sú mdlé a naivné a netvoria objekt jeho nenávisti. V druhej komnate však už vidno ich túžbu vojsť hlbšie do hradu. Tu stojíme pred rozhodujúcou voľbou. Ak sa diablovi podarí zadržať človeka pred ďalším krokom, bude to veľká strata nielen pre toho človeka, ale aj pre iných. Nikto z nás predsa nejde životom sám. Keď padajú stĺpy, padá všetko, čo je nad nimi. Všetci sme predurčení na to, aby sme boli stĺpmi podpory pre iných, a platí to zvlášť pre tých, ktorí dostávajú výrazné povolanie, aby vošli do hradu duše. Keďže sú k tomu disponovaní, treba počítať s tvrdým bojom.

Sv. Terézia píše: „Duša tu podstupuje ťažké utrpenie, najmä keď diabol rozozná jej predpoklady a schopnosti, a vidí, že je schopná dôjsť veľmi ďaleko. Potom zhromaždí celé peklo, aby ju prinútil vyjsť z hradu“ (II, 5).

„Ak robíme chybu už hneď na začiatku, spôsobujeme, že chceme, aby Boh konal podľa našej vôle. Ako môžeme chcieť, aby taký dom obstál? Snažme sa, aby sme sa vyhli akémukoľvek stretnutiu s jedovatými zvieratami, pretože Pán často dopustí, aby nás skúšal vyprahnutosťou a zlými myšlienkami, ktorých by sme sa chceli zbaviť. Inokedy dopustí, že nás pohryznú, aby sme boli pozorní a aby Boh vedel, že nám je to ľúto, keď sme ho týmto urazili“ (II, 8). Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe (II –II, 162, 6; 3) píše: „Boh v úsilí predísť pýche dovolí niektorým ľuďom upadnúť do telesných hriechov, ktoré síce nie sú až také závažné, no sú o to zahanbujúcejšie… Tým nepriamo poukazuje na ohavnosť pýchy. Ako múdry lekár, ktorý radšej nechá pacienta, v úsilí vyliečiť jeho ťažkú chorobu, trpieť niečím menej nebezpečným, tak aj Boh poukazuje na ohavnosť pýchy tým, že na vyliečenie z nej necháva človeka upadnúť do iných hriechov.“ „Pýcha si spočiatku o sebe ani veľa nenamýšľa, pretože ona v prvom rade nemyslí. Ona hlavne chce.  Pokora o sebe nezmýšľa nejakým ponižujúcim spôsobom, nemyslí na seba vôbec. Pokora znamená myslieť si menej o sebe, nie myslieť menej na seba.“

Terézia nás povzbudzuje: „A preto ak niekedy padnete, nedajte sa znechutiť, aby ste neprestali postupovať dopredu“ (II, 9). Riešením a radou je vstúpenie do seba, do svojho „domu“ a zostať v ňom. „Ak nemáme pokoj v našom dome a ak sa oň ani nepostaráme, verte mi, ťažko ho nájdeme v inom, cudzom dome. Prosím vás preto, kto ešte nezačal vstupovať do seba, aby to urobil, a ten, kto už začal, aby ho skutočnosť boja nevrátila späť. Nech si pomyslí, že ďalší pád by bol oveľa horší než predošlý, nech vidí jeho ošklivosť, nech nedôveruje sebe, ale Božiemu milosrdenstvu, a Pán ho zavedie z jednej do inej komnaty, až tam, kde ho už nebudú obťažovať žiadne zvieratá. Tu ich bude mať už on vo svojej vlastnej moci a bude si z nich robiť žarty, pretože sa tu bude radovať z takej hojnosti darov, ktorá bude presahovať akúkoľvek túžbu“ (II, 9). „Prebývať vo svojom dome znamená nechcieť všetko vidieť, počuť a vedieť. Ide o askézu týkajúcu sa našich piatich zmyslov, prostredníkov v kontakte s vonkajším svetom. Tu by bolo treba spomenúť tlač, televíziu, reklamu (a internet…). Kto chce všetko vedieť a nie je ochotný povedať si „nie“, nemá čo počítať s postupom do stredu hradu. Tu je miesto na veľa asketických rád sv. Jána od Kríža. Solidarita so svetom nevyhnutne neznamená, že „musíme mať prehľad o všetkom“. Vari nebol Ježiš počas svojho dlhého pôstu na púšti solidárny so svetom? Tam, v samote, akoby v zastúpení pretrpel veľké útrapy sveta.“ V čistote úmyslu hlavnú úlohu zohráva láska k Bohu; čím väčšia je láska k Bohu, tým som viac závislý od neho a milosť modlitby je iba od neho. Vo svojom vrcholnom diele Vnútorný hrad sv. Terézia „dodáva dva dôležité postrehy. Po prvé, že vnútorné sústredenie sa nikdy nedosahuje násilne, kŕčovitým úsilím. (…) Pustite sa do práce nad sústredením ducha nie násilne, ale s miernosťou a jemnocitom, aby ste v nej mohli neustále pokračovať (porov. II, 10). Pokoj a vnútorný život si nemôžeme vynútiť. To, čo dobýjame nasilu, neobstojí. Život rastie organickým, nie mechanickým spôsobom. Po druhé, nemáme sa báť práce. Vykonávanie svojej práce nikdy nemôže byť prekážkou vnútorného života. Aj ona môže byť plnením Božej vôle.“

Stáva sa často, že nás budú prenasledovať rôzne myšlienky o tom, že naša modlitba je zlá, že sa neviem modliť. Netrápim sa tým a vyjadrím túžbu, že chcem Boha ešte viac milovať. Nechám konať Boha, jeho milosť. Boh dopúšťa suchoty, aby naša láska mohla dozrievať. Láska pobáda človeka, aby prosil Boha o to, čo je v zhode s jeho vôľou. Dieťa, ktoré miluje, počíta s tým, že nemusí dostať to, čo chce. Vtedy sa skúša láska. Vtedy, aj keď nedostaneme, čo chceme, sme schopní prijať Boží zámer, a nie silou-mocou presadiť to, čo ja chcem. Láska rodí dôveru. Skutočná modlitba spočíva vo vytrvalosti. „Aj keby sme dokonca stratili odvahu, treba bojovať ďalej! Podľa Terézie nezlomné rozhodnutie nevylučuje slabosť, ale spočíva skôr v nezlomnej vernosti, v tom, že sa neobzeráme naspäť, ak sme raz položili ruku na pluh (porov. Lk 9, 62). Treba spáliť všetky mosty. Teréziine rady sú hodné pozornosti najmä dnes, keď pretrváva kríza vernosti a človek má často pocit, že je iba akýmsi potokom stále sa meniacich dojmov. Až keď sa odvážime spojiť s Bohom, získavame vnútornú stálosť a rovnováhu. Zatiaľ však ide o to, aby sme sa stále dvíhali po pádoch. Vo svojom Živote Terézia píše: „(…) celý môj život nebolo nič iné, iba neustále padanie a vstávanie“ (31, 17). Dvíhať sa bez prieťahov – to sa dá nazvať vytrvalosťou.“ Preto je potrebné to, čo Terézia nazvala v Ceste dokonalosti „rozhodné rozhodnutie… bez ohľadu na to, čo sa stane, hoci by sa mal svet zrútiť“ (CD 41, 4). „Lebo kto sa od začiatku svojho duchovného života usiluje s pomocou Božej milosti dostať až na vrch dokonalosti, ten určite nikdy nevojde do neba iba sám. Svojím príkladom a vplyvom potiahne za sebou mnohých. Boh mu dodá ako vernému vodcovi spoločníkov, aby išli s ním i za ním“ ( Ž 11, 4): „Radikálna voľba modlitby zároveň dodá vôli silu a vytrvalosť. Ten, kto sa modlí, od začiatku sa začína stávať človekom so silným charakterom.“

„Možno nás začala priťahovať potreba vnútorného pokoja a harmónie; pri začatí modlitby či meditácie by sme však nemali klásť žiadne požiadavky. Ide konkrétne o to, aby sme sa do stavby tejto veľkej a drahocennej budovy nepustili príliš prízemne, t. j. začiatočník by nemal myslieť na útechy, lebo ak začína stavať na piesku, nakoniec sa zrúti a on sa nedokáže vyhnúť nechuti a pokušeniam. V týchto komnatách nepadá manna z neba, až oveľa neskôr, kde má duša všetko, čo chce, lebo nechce nič iné než to, čo chce Boh. Akí sme nároční! Tackáme sa medzi tisícimi nedokonalosťami a pádmi, naše čnosti iba pučia, ešte nie sú schopné pohybovať sa, lebo sa sotva zrodili – a dal by Boh, aby sa aspoň zrodili – a napriek tomu sa opovážime nariekať na suchopárnosť a chcieť sladkosti v modlitbe (II, 7)!“. Terézia od Ježiša nesľubuje nádherné zážitky, ako to robia mnohí súčasní majstri meditácie. Nie, na počiatku sú ťažkosti a ináč to ani nemôže byť. Veľa radosti prichádza neskôr.“

Nakoniec nás Terézia takto povzbudzuje, aby sme v sebe objavili toho „vzácneho leva“: „Bránou do hradu je modlitba. Je to čisté bláznovstvo, kto by chcel prísť do neba, ak skôr nevojde do svojho vnútra, aby sme sa lepšie poznali a uvažovali o svojej úbohosti a videli, koľko dlhujeme Bohu a ako veľmi potrebujeme Božie milosrdenstvo“ (II, 11).

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?9. Modlitba sústredenia10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty, 16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

14. Vnútorný hrad prvé komnaty

[spacer height=”5px”]

 Vnútorný hrad Prvé komnaty

[spacer height=”30px”]

Rabín Bunam rozprával mladým príbeh rabína Ezechiela, syna rabína Jekela z Krakova. Po rokoch krutej biedy, ktoré však neotriasli jeho dôverou v Boha, Ezechiel dostal vo sne rozkaz ísť do Prahy a hľadať poklad pod mostom, ktorý vedie ku kráľovskému hradu. Keď sa sen zopakoval tretíkrát, Ezechiel sa vybral pešo na cestu a prišiel do Prahy. Most však strážili vo dne v noci a Ezechiel sa neodvážil kopať na danom mieste. Každé ráno prišiel na most a prechádzal sa po ňom až do večera. Nakoniec sa ho kapitán stráží, ktorý pozoroval jeho chodenie hore-dole, priateľsky spýtal, či azda niečo nestratil, alebo či niekoho nečaká. Ezechiel mu vyrozprával sen, ktorý ho z ďalekého kraja priviedol až sem. Kapitán sa pustil do smiechu: „A ty, chudák, si tomu snu uveril a prišiel si sem pešo? Ha, ha, ha! Ty si ale! Ako môžeš veriť snom? To aj ja by som sa mal podľa sna vydať až do Krakova k akémusi Židovi Ezechielovi, Jekelovmu synovi, a hľadať tam poklad pod kachľami! Ezechiel, syn Jekelov! Nežartuj! Už sa vidím, ako chodím a prekutávam všetky domy v meste, kde sa polovica Židov volá Ezechiel a druhá polovica Jekel!” A znova sa rozosmial. Ezechiel ho pozdravil a vrátil sa domov hľadať poklad pod kachľami. Našiel ho, vykopal a postavil zaň v našom meste synagógu.

Učiteľ sa stal slávnym už za svojho života. Hovorí sa, že sám Boh ho raz vyhľadal, aby ho požiadal o radu. „Chcem sa hrať na schovávačku s ľudstvom. Pýtal som sa svojich anjelov, kde sa dá najlepšie skryť. Niektorí hovoria, že v hĺbkach oceánu. Iní, že na končiari najvyššieho vrchu. A ďalší, že na odvrátenej strane Mesiaca alebo na nejakej hviezde. A čo mi radíš ty?” Učiteľ povedal: „Skry sa do ľudského srdca. Je to posledné miesto, na ktoré ľudia budú myslieť.”

Túto hlbokú pravdu pripomenula sv. Terézia od Ježiša vo svojom záverečnom diele Vnútorný hrad. Je to dielo, ktoré napísala 5 rokov pred svojou smrťou, na podnet, resp. z poslušnosti voči P. Graciánovi, ktorému zložila osobitný sľub poslušnosti. Ako napísala v úvode knihy: „Ten, ktorý mi prikázal písať, mi povedal, že rehoľníčky Panny Márie z hory Karmel by potrebovali nejaké vysvetlenie vzhľadom na isté pochybnosti v modlitbe“ (Úvod 4).

Terézia začala písať toto svoje vrcholné dielo 2. júna 1577 na sviatok Najsvätejšej Trojice v kláštore sv. Jozefa v Tolede. Na začiatku knihy, hneď v prvej kapitole píše: „Dnes som prosila Pána, aby hovoril namiesto mňa, pretože som nevedela, čo mám povedať, ani ako mám začať plniť rozkaz, ktorý mi bol daný; a tu mi prišlo na um toto. Poslúži mi to za základ toho, čo budem hovoriť. Môžeme sa pozerať na svoju dušu ako na hrad vytvorený z jedného diamantu alebo priesvitného krištáľu, v ktorom je veľa príbytkov, tak ako ich je veľa aj v nebi“ (I, 1, 1). Tieto úvodné slová, ktoré Terézia napísala, a obraz, ktorý použila na vyjadrenie duše človeka, nám môžu pomôcť pripomenúť si jej život. Opisuje v ňom svoju skorú mladosť, ako bola ovplyvnená čítaním rytierskych románov. Preto sa nám nemusí zdať zvláštnym, keď používa na vyjadrenie duše obraz hradu alebo zámku. Píše: „Chyba matky mi bola osudná, lebo som si obľúbila čítať takéto knihy, a moje dobré predsavzatia ochladli a začala som sa dopúšťať mnohých chýb. Skončilo to až tak, že som pociťovala akési rozladenie, keď som nemala pri sebe nejakú inú knihu“ (Ž 2, 1). Myšlienka hradu jej bola vnuknutá Bohom, lebo ako sama napísala, nevedela, ako začať, ani čo by mala písať. Jej spolusestry dosvedčili počas procesu, že Terézia písala knihu hneď po sv. prijímaní, čiže bola v stave vytrženia.

Pri pozornom čítaní Vnútorného hradu sa Terézia javí ako ozajstná katechétka. Prečo? Uvedomuje si jednu veľmi dôležitú vec: sme stvorení na Boží obraz a podobu. „Nič sa nemôže vyrovnať kráse veľkej duše a jej rozsiahlym schopnostiam. Náš rozum, nech by bol akokoľvek bystrý, ju nikdy nedokáže pochopiť, tak ako nedokáže pochopiť Boha, na ktorého obraz a podobu sme stvorení. Ak je to pravda – a nedá sa o tom vôbec pochybovať – potom je zbytočné, aby sme sa snažili úporne pochopiť krásu hradu. Ale aby sme mali akú-takú predstavu o jeho kráse a dôstojnosti, stačí si pomyslieť, že Boh hovorí, že ho stvoril na svoj obraz“ (I, 1, 1). „Márne hľadám a nenachádzam nič, k čomu by sa dala prirovnať predivná krása a nesmierne priestory ľudskej duše. Náš rozum, aj keby bol akokoľvek bystrý, nikdy ju nedokáže pochopiť. (…) Áno, vieme, že máme dušu,  (…) ale len tak zhruba, takže len málokedy myslíme na jej bohatstvo, vznešenosť a na Toho, kto v nej prebýva. A to vysvetľuje našu nedbalosť pri starostlivosti o to, aby sme si zachovali jej krásu (I, 1 – 2). „Pre Teréziu to znamená, že v strede ľudskej duše sa nachádza prameň života alebo žiariace slnko, ktoré nikdy nestráca svoj jas. Tým prameňom alebo slnkom je Boh. Boh prebýva v duši a osvecuje ju, a odtiaľ pochádza celá jej krása. Rozvoj spočíva v tom, aby si mu dovolil osvecovať celú dušu, dovolil vtekať vode života a napĺňať celého človeka. Terézia má na dušu a jej vlastnosti hlbší a viac ontologický pohľad než mnoho duchovných spisovateľov, ktorí zastávajú názor, že hriech z nej vyhnal Boha.“

„(…) tento prameň či žiarivé slnko, ktoré je uprostred duše, nikdy nestráca kvôli smrteľnému hriechu ani svoj jas, ani svoju krásu. Je v duši aj naďalej a hriech nedokáže zatemniť jeho večnú krásu. Ale duša ponorená do temnoty hriechu si tento Božský jas k sebe nepripustí, je ako krištáľ, vystavený slnečným lúčom, ale zahalený do nesmierne čiernej látky: slnko sa bude do látky opierať, ale krištáľ sa nerozžiari (I, 2, 3).

Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že „katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kladú ľudia všetkých čias: ´Odkiaľ pochádzame?´, ´Kam ideme?´, ´Aký je náš pôvod?´, ´Aký je náš cieľ?´, ´Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?´ (KKC 282). „Svet bol stvorený na Božiu slávu. Ako učí sv. Bonaventúra: ´Boh stvoril všetko, nie preto, aby zväčšil svoju slávu, ale aby ju prejavil a udelil. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril, iba svoju lásku a dobrotu´“ (KKC 293). Tým, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, chcel ukázať, že človek má v stvorení výnimočné miesto. Zo všetkých stvorení na zemi je človek schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa a ako jediný tvor na zemi je ten, ktorého Boh chce mať pre seba samého. On, človek, je povolaný, aby mal svojím životom, jestvovaním účasť na Božom živote (porov. KKC 355 – 356).

Čo to znamená, že človek je stvorený na Boží obraz a podobu? Znamená to, že má dôstojnosť osoby: nie je niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho“ (KKC 357).

„V náboženstvách Východu človek ako osoba neznamená vôbec nič; pri Božej veľkosti sa stráca. V Biblii Boh berie človeka vážne, povyšuje ho tak, že sa stáva plnohodnotným partnerom dialógu. V istom zmysle ľudský rozum má väčšie ťažkosti uveriť vo význam a veľkosť stvorenia než v Božiu transcendenciu. Človek má vždy sklon myslieť na seba a Boha v kategóriách rivality a konkurencie: čím väčší je Boh, tým menší je človek. Podobne uvažuje marxizmus: viera v Boha zmenšuje človeka. V súlade s Bibliou však ide o opačný proces – čím väčší je Boh, tým väčší je človek, lebo On ho tvorí na svoju podobu. (…) Nemožno teda stotožňovať prvú komnatu so záľubou k Bohu, ktorú nájdeme u sv. Jána od Kríža, lebo uvedená etapa u sv. Jána zodpovedá tretej komnate u Terézie. Kruh jeho čitateľov je teda značne užší ako kruh čitateľov Terézie. Ona začína od samého začiatku, „keď je duša ešte tak zaborená do svetských záležitostí, tak zavŕtaná do pracovného zhonu a do honby za poctami, že sa cíti neschopná uvažovať o sebe a kochať sa pohľadom na svoju krásu, lebo sa jej aspoň zdá, že sa nedokáže zbaviť toľkých prekážok“ (I. 2, 14). Aby sa človek našiel v prvej komnate, nepotrebuje teda hlbší vzťah s Bohom. Rovnako vlažní kresťania, ktorí iba občas venujú Bohu hoci len jednu myšlienku, sú pozvaní. Je veľmi potešujúce, že každý môže prinajmenšom začať, že samotný východiskový bod nie je privysoko nastavená latka!“ Je to potešujúce, ale nestačí to. Terézia to vie, lebo sama napíše: „Vieme, že máme dušu, pretože sme to počuli a pretože nás to učí viera, ale iba tak povrchne, a preto málokedy myslíme na jej bohatstvá, na jej vznešenosť a na Toho, ktorý v nej býva. A to vysvetľuje našu veľkú nedbalosť v starostlivosti o to, aby sme si ustrážili jej krásu. Všetky naše starosti sa zastavia pri hrubom obale, pri hradbách, totiž pri našom tele“ (I, 1, 2).        Čo máme robiť? Odpoveďou Terézie je „utiekať sa k Bohu. To nás však bude hneď na začiatku stáť veľa energie, rozvážnosti a veľkých túžob. Toto žiada Terézia od svojho učeníka.“ Terézia opisuje našu dušu ako hrad, v ktorom je veľa príbytkov. V strede je hlavný príbytok, v ktorom sa odohrávajú veľmi skryté veci medzi Bohom a človekom. „Každý zvlášť tam má pripravené miesto pre seba, to znamená svoje vlastné a nezastupiteľné povolanie a svoju cestu. Terézia však tieto rôzne komnaty považuje za etapy cesty, ktorú treba prejsť. Nie sú to komnaty, v ktorých sa dá navždy usadiť, prebývať v nich, ale také, ktoré treba čo najskôr opustiť, aby sme vošli do komnaty nachádzajúcej sa najbližšie pri strede.“

„Nesmiete si tieto komnaty predstavovať jednu za druhou. Zamierte svoj pohľad do stredu, kde je hlavná komnata či kráľovský palác“ (I, 2, 8).

„Inými slovami, tieto komnaty sú rozmiestnené koncentricky a keď cez ne prechádzame, mali by sme sa krok po kroku približovať do centrálneho bodu.

Prečo sú tak rozmiestnené? Po prvé preto, že Boh je ako slnko a ono žiari do všetkých smerov. Po druhé Boh prebýva v centre človeka, v jeho srdci. Začíname od periférie, od tela („hrubého obalu tohto diamantu, vonkajších hradieb hradu, ktorým je naše telo“, 1, 2) a vchádzame čoraz viac do seba. Terézia reprezentuje tzv. mystiku interiorizácie, zvnútornenia. Nepozerá na Boha existujúceho hore; duša nemusí byť – ako v prípade sv. Terézie z Lisieux – pritiahnutá a nesená nahor Božským orlom. Musíme skôr vojsť do seba a uvedomiť si nekonečné bohatstvo, ktoré v sebe nosíme. Po tretie, toto koncentrické rozmiestnenie spôsobuje, že vonkajšie komnaty – viac než tie, ktoré sú položené centrálne – majú rozvinuté to, čo je vonkajšie, čo nakoniec zodpovedá skutočnosti. V prvých komnatách prebývajú mnohí, a čím bližšie k centru, tým je ich menej. Bolo by chybou usudzovať, že ak sme dorazili do komnaty umiestnenej viac centrálne, už nikdy z nej nevyjdeme. To nie je pravda, neustále vchádzame a vychádzame. Až keď dorazíme do siedmej komnaty, presun ustáva. Posledná, siedma komnata je posledným domom, ktorý už neopúšťame.“

Vstupnou bránou do hradu je modlitba a rozjímanie. Podmienkou, aby mohol niekto vstúpiť do hradu a zotrvať v jeho komnatách, je modlitba. Terézia píše, že človek, ktorý sa nemodlí, je ako ochrnutý z evanjelia; postihnutý, ktorý má ruky a nohy, ale nemôže sa hýbať. Toto prízvukuje, lebo sama vie, že „veľa duší zostáva stáť v blízkosti hradu, tam, kde sú stráže, a nesnažia sa ani o to, aby sa len dozvedeli, čo sa v tom hrade skrýva, alebo kto tam býva, či aké sú tam miestnosti“ (I, 1, 5). To, čo Terézia nazýva interiorizácia – vstúpenie do seba – je práve toto. Neskôr napíše o poznávaní seba, čo definuje ako stav, kedy by sa „duše mali snažiť pochopiť svoju veľkú chudobu, a ak sa nepolepšia, je to preto, že sa nezaoberali sebou“ (I, 1, 6). „Sebapoznanie je také dôležité, že by som nechcela, aby ste v tom  prestali, ani keby ste dospeli do najvyšších nebies, lebo pokiaľ sme na zemi, nič nie je také potrebné ako pokora. Znova teda opakujem, že je veľmi užitočné, aby sme pred letmi do iných príbytkov vstúpili do tých, ktoré sú vyhradené sebapoznaniu, lebo sú to cesty, po ktorých sa ide k oným vyšším“ (2, 9). „Ako získať toto sebapoznanie? Neustále pozorovať seba a skúmať svoje svedomie? Vari Terézia odporúča sabaanalýzu? V žiadnom prípade! Sebapoznanie sa paradoxne získava práve odstupom (odchodom) od seba.

„Lenže ako včela neprestáva vyletúvať, aby nasávala z kvetov, tak aj duša sa musí tu a tam povzniesť k rozjímaniu o Božej veľkosti a velebnosti, aj keď sa cvičí v sebapoznaní. Lepšie totiž spozná svoju nízkosť“ (I, 2, 8).

A ďalej hovorí: „Podľa mňa sa však nikdy dobre nespoznáme, ak sa nebudeme súčasne snažiť o to, aby sme spoznali Boha. Ak sa zahľadíme na jeho veľkosť, objavíme svoju úbohosť, ak uvažujeme o jeho čistote, uznáme, koľko špiny je v nás, a pred jeho pokorou uvidíme, ako sme od nej ďaleko“ (I, 2, 9).

„Pravá pokora sa začína až vtedy, keď zbadáme, že nám chýba. Sebapoznanie založené na nesprávne nasmerovanej sebaanalýze alebo jej prílišnom používaní však spôsobuje postupné znižovanie ,letu’. Môže to viesť k znechuteniu – najväčšiemu nebezpečenstvu na duchovnej ceste.“

Vráťme sa k téme modlitba ako k bráne do hradu. Vypočujme si, čo píše Terézia: „Neuprednostňujem rozjímavú modlitbu viac ako ústnu. Pretože pri každej by sme mali rozjímať. Modlitba podľa mňa nie je to, že si ktosi neuvedomuje, s kým sa rozpráva, kto sa to s ním rozpráva, čo prosí, od koho prosí, hoci pritom pohybuje perami. Ak má však niekto zvyk hovoriť s Bohom ako s otrokom a pritom by si neuvedomoval, či hovorí dobre alebo zle, je spokojný s tým, čo mu príde na rozum alebo čo sa naučil naspamäť, pretože sa to už toľkokrát modlil – ja to nepovažujem za modlitbu a nech Boh nedopustí, aby sa takto niektorí správali“ (I, 1, 7).

Putovanie do čoraz hlbších komnát, tak ako nám ich predstavuje Terézia, je ukázaním cesty človeka k svätosti. Kritériom, ako sa hodnotí duchovná zrelosť a rast, je práve modlitba. Rast v modlitbe je predpokladom rastu vo svätosti. Terézia pozýva k modlitbe začiatočníkov. Ich rast závisí od hľadania Boha. Aj keď sa rast v modlitbe prejaví viditeľnejšie až v druhých komnatách, keď sa duša rozhodne vykročiť po ceste vnútornej modlitby, Terézia píše začiatočníkom: „Hoci sú zapletení do víru sveta, aj tak im nechýbajú dobré túžby; občas sa odporúčajú Bohu a ponoria sa do myšlienok, aj keď len letmo. Niekoľkokrát za mesiac sa modlia, aj keď roztržito, pretože ich myšlienky sa zaoberajú tým, na čo sú navyknuté. Vďaka poznávaniu seba si uvedomia, že to nie je cesta do hradu, a keď nakoniec vstúpia do prvých komnát, tak si so sebou prinesú veľké množstvo zvieratiek, ktoré im nedovolia zakúsiť pokoj. Ale už urobili veľmi veľa, že vôbec vošli dnu“ (I, 1, 8).

Vstúpiť do druhých komnát sa dá len po ceste askézy a umŕtvení. Čo teda robiť? „Duša nie je ešte taká silná, aby mohla zvíťaziť nad tými všetkými nepriateľmi. Terézia radí, aby sa také duše podujali na útek, vďaka ktorému môžu nájsť Boha. Píše: „Každý, kto sa chce dostať do druhých komnát, sa musí bezpodmienečne snažiť oslobodiť, podľa svojho stavu, od starostí a nepotrebných vecí. Je to podmienka, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby niekto mohol postúpiť ďalej“ ( I, 2, 14). Ďalšou podmienkou je organizácia vnútorného života. Karmelitánka alebo aj osoby žijúce vo svete, ktoré sa snažia duchovne žiť, by si mali nájsť v normálnom, bežnom živote podmienky k takému životu, ktoré sú však veľmi krehké. To vytvára istú kostru života každého dňa. Mať takýto program, ktorý slúži tomu, čo hovorí Terézia, nás chráni od vonkajších starostí a silných sklonov, ale aj od fantázií a osobných chúťok. Tereziánska askéza je celá podriadená hľadaniu Boha. Svätá Terézia má iba jednu túžbu: vidieť Boha a jemu slúžiť v jeho Cirkvi.“

Terézia nepíše vlastný životopis, ale osobnú skúsenosť, ktorá vyústi do zjednotenia s Bohom. Je to povolanie pre každého kresťana. Pripomeňme si, ako hneď v úvode svojej knihy píše, že ju adresuje sestrám, ktoré sa snažia o kontemplatívny život. Črtá sa tu otázka: Je kontemplácia podmienkou k tomu, aby človek mohol dosiahnuť svätosť? Kontemplácia je Boží dar. Sv. Ignác často hovorieval zásadu duchovného života: „Ži tak, ako keby všetko záležalo iba na tebe, ale modli sa tak, ako keby všetko záležalo iba na Bohu.“ To, čo môžeme urobiť my, je vtlačiť náš kamienok do mozaiky, hoci malý, ale máme podiel na veľdiele! Sv. Ján od Kríža napísal vo svojej Modlitbe zamilovanej duše: „Neuspokojuj sa s málom a nehľadaj odrobinky, ktoré padajú zo stola tvojho Otca, ale keď vyjdeš zo seba, vojdi do plnosti a teš sa vo svojej sláve. Schovaj sa v nej a raduj sa a tak uspokojíš túžby svojho srdca.“

„Nemôžeme teda unikať k výhovorke pre nás výhodnej a šíriť teóriu o rôznorodosti ciest, pričom hovoríme, že sa musíme uspokojiť s tou, ktorú pre nás zvolil Boh. Možno, že to je naša vina, že nás Boh neuvádza na cestu kontemplácie, že to tak nemá byť, lebo sa na to nedisponujeme. Ak je to pravda, tak veľa strácame.“

„Všetky, ktoré nosíme karmelitánsky habit, sme pozvané k modlitbe a kontemplácii…“

To, o čom tu Terézia píše, nie je aktuálne iba pre sestry. Vari nikdy v dejinách nebola taká veľká potreba kontemplácie ako dnes. Mnohí cítia povolanie k hlbšej modlitbe, ale, žiaľ, iba niektorí sú ochotní niesť dôsledky vyplývajúce z tohto povolania. Príprava na dar kontemplácie je niečo celkom iné ako život, ktorý stačí väčšine „dobrých“ kresťanov. Kontemplácia má väčšie nároky, vyžaduje konkrétne činy. Nevyhnutné je hlbšie mlčanie (vonkajšie i vnútorné), radikálne zriekanie, väčšia poddajnosť, lebo „aby sme sa dostali  k týmto skrytým pokladom (kontemplácie), k tomu nám ešte veľa, veľa chýba a ani v najmenších veciach si nemôžeme dovoliť vedomú nedbalosť“ (tamže). Kto je nasmerovaný na kontempláciu, ten má sklon konať „oveľa viac“. Ak Bohu dáme naše nič, On nám dá svoje všetko. Terézia píše: „ Kto sa pohoršuje pri zistení, že Boh môže už v tomto vyhnanstve udeliť toľko milostí, o tom som presvedčená, že mu chýba pokora a láska k blížnemu. Keby to tak nebolo, prečo by sa človek nemal tešiť, keď vidí, že Boh udeľuje toľko milostí niektorému z bratov (alebo sestier!)? Prečo by sme sa nemali tešiť, že jeho Velebnosť ukazuje svoju veľkosť na tom, kto sa mu viac páči? Z toho vyplýva, že On nedáva svoje milosti preto, že je ktosi svätejší ako niekto, kto ich nedostal, ale dostáva ich preto, aby sa na ňom ukázala jeho – Božia veľkosť“ (I, 1, 3).

Existuje film Vzoprieť sa obrom. Vystupuje v ňom aj istý Dávid, ktorý hrá v družstve spolu s kamarátmi americký futbal. Má komplex menejcennosti. Jeho otec, invalid, keď sa mu raz syn sťažoval na to, že je malý a slabý, mu povedal: „Boh ťa stvoril malého a slabého, aby na tebe ukázal, aký je veľký a silný!“ Dávid v kľúčovom momente zápasu, keď hrali s družstvom dvojnásobne početnejším, dal rozhodujúci bod, ktorý spôsobil, že podceňované družstvo vyhralo finálový zápas. „Bohu nič nie je nemožné!“

Cesta do druhých komnát je cestou utrpenia. Vyžaduje si veľa odvahy, aby sme sa do nich dostali. A aj umierania sebe. Aj vo vzťahoch. Terézia píše: „Cieľom Zlého je, aby v nás ochladla láska. Pravá dokonalosť spočíva v láske k Bohu a k blížnemu. Zanechajme takúto nerozvážnu horlivosť, ktorá môže byť pre nás škodlivá. Číhať na určité drobnosti, ktoré možno ani nie sú nedokonalosti, nám viac uškodí. To by bola príliš drahá dokonalosť. Diabol to môže podnietiť aj vo vzťahu k predstaveným. A to by bolo oveľa nebezpečnejšie. Aj tak treba konať rozvážne, lebo ak ide o veci proti konštitúciám a regule, treba zasiahnuť a dotyčného upozorniť. Ak sa nenapraví, treba o tom upovedomiť predstaveného. To je láska. Musíte si dávať veľký pozor a nedať sa oklamať –  hovoriť o tom medzi sebou. Zlý by z toho mohol vyťažiť tak, že by ste si zvykli na ohováranie. Nech sa o tom hovorí iba s tým, kto to môže napraviť.“

„Odlúčenie sa stalo nutnou podmienkou pripútania, preto Ježiš tieto témy – zanechanie honby za peniazmi, bohatstvom, svetskými dobrami – spomína častejšie než iní. Keď prišiel na zem prvý raz, nikde v hostinci sa preňho nenašlo miesto; teraz prichádza do našich duchovných príbytkov, klope na naše dvere, no opäť nenachádza miesto. Najdôležitejšou vecou, ktorú teraz musíme urobiť, je vyhodiť zo svojho duchovného príbytku súčasných podnájomníkov. Kristus vie, že je to pre nás veľmi náročné, preto o tom toľko hovorí, niekedy aj tvrdšími slovami, a preto kladie toto blahoslavenstvo na prvé miesto. Sme tak tesne pripútaní k podnájomníkom svojho srdca, že vo chvíli, keď ich vyženieme, cítime, akoby v nás niečo umrelo. A my neradi zomierame; musíme sa však naučiť zomierať – dokonca aj zabíjať.

To, že Boh nástojí na obeti, na preliatí krvi a na smrti, nie je prejav jeho krutosti, ale múdrosti. Symbolizuje totiž to, čo sa v nás deje. Napríklad aj modlitba je určitým druhom smrti, nácvikom zomierania. Počas nej umierame sami sebe, svojim predstavám, túžbam a názorom, umierame svojmu svetu a vstupujeme do Božieho sveta, aby sme zladili svoje myšlienky a túžby s Božími. Zomierame svojmu svetu a zároveň obetujeme Ježišovi svoje bochníky chleba a ryby. A On ich rozmnožuje.“

13. Obrátenie podľa Terézie

Obrátenie 
(podľa) Terézie 

Prvých dvadsať rokov bola jednou nohou v kláštore a druhou vo svete. Odkiaľ to len poznáme? Akoby kráčame za Ježišom, ale nie tak úplne, naplno. Dávame Bohu iba časť seba a čudujeme sa, že to neúčinkuje tak, ako by malo.

Veľká Terézia mala už ako malé dievčatko bláznivé nápady. V rodnom dome sa napočúvala o životoch svätých  a sama zatúžila byť svätou. Najlepšie mučeníckou, lebo – ako usudzovala – to je expresná cesta do neba. “Chcem vidieť Boha” – hovorila rodičom. Spolu s bratom ušli z domu, aby sa dostali k Maurom, ktorí im zotnú hlavy. Výprava detí snívajúcich o mučeníctve sa skončila niekoľko sto metrov za bránami mesta, kde ich stretol strýko. Ale záujem o Boha v Terézii ostal až do konca jej života. Už ako dieťa objavila skutočnosť, že všetko, čo patrí tomuto svetu, sa pominie, že iba Boh je večný. Vo svojom životopise (“Kniha života”) spomína na rozhovory s bratom: “Neraz sa stávalo, že sme o tom dlho rozprávali a nadšene sme si opakovali : “Naveky, naveky, naveky!” Hľadanie toho, čo je naveky! 

Táto myšlienka sa objaví v slávnom verši sv. Terézie, ktorá ho nosila ako záložku v breviári: “Ničím sa netráp, z ničoho nemaj strach, všetko sa pominie, iba Boh sa nemení. Trpezlivosťou dosiahneš všetko. Tomu, kto má Boha, nič nechýba. Boh sám postačí (Solo Dios basta)”. Tie slová nie sú plodom náboženského nadšenia. Ona to prežila, pretrpela, život ju to  naučil. Akú cestu treba prejsť, aby sme mohli úprimne, spolu s ňou, zopakovať: “Solo Dios basta”? 

Najdôležitejšie je dobrá spoločnosť 


Terézia de Ahumada prišla na svet v roku 1515 v  Ávile. Mala dve sestry a deväť bratov. Celý život udržiavala dôverné vzťahy so svojou rodinou, aj ako karmelitánka sa stále starala a trápila o svojich súrodencov  a ich rodiny. Niekoľko jej bratov odplávalo do Ameriky. Matka zomrela, keď mala Terézia 12 rokov. “Keďže som chápala veľkosť straty, išla som utrápená k obrazu Matky Božej a horko plačúc som ju prosila, aby sa stala mojou matkou” – spomína. Bola miláčikom ocka, ktorý zomrel v roku 1543, keď bola v kláštore. Ako dorastajúce dievča s obľubou hltala spolu s mamou módne rytierske romány. Jej sklon k dobrodružstvu, k romantickej láske bol taký veľký, sama ako svoje prvé dielo napísala rytiersky román o živote miestneho rytierskeho hrdinu. Veľká mystička začala svoju  spisovateľskú kariéru romantickým literárnym dielom! Text jej prvého diela sa dodnes nezachoval, ale kniha krúžila po rodine, a malá spisovateľka zbierala pochvaly. Po mame zdedila krásu, rada koketovala, prebývala v spoločnosti, zabávala sa. Nečudo, že priťahovala veľa obdivovateľov. Terézia snívala o veľkej láske. V “Knihe života” kriticky hodnotí detstvo: “Začala som sa parádiť, lebo sa chcela páčiť svojou eleganciou. Veľmi som dbala na svoje ruky a účes. Používala som voňavky a všetky druhy márnivostí, ku ktorým som sa mohla dostať. Bolo ich veľa, lebo v týchto veciach som bola vynaliezavá a rafinovaná. Mnoho rokov vo mne pretrvávala prehnaná snaha o elegancii a iné také veci…”. Na inom mieste dodáva: “Mala som tú milosť, že kdekoľvek som bola, páčila som sa všetkým a všade som bola obľúbená”. Otec sa bál, aby dcéra  nevyviedla nejakú hlúposť. Vedený starostlivosťou o ňu, ale iste aj z obavy o česť rodiny, umiestnil ju v penzionáte kláštora sestier augustiniánok. Ako si ľahko domyslíme, prvá reakcia o láske snívajúcej romantickej 16-ročnej dievčiny na také “uväznenie” nebola pozitívna. “V tom čase som mala výrazný odpor k rehoľnému životu”. Ale dodáva, možno v rámci dobrej výchovy: “rada som pozerala na toľko dobrých rehoľníčok, ktoré boli v našom kláštore”. V srdci  “spoločenskej” dievčiny  sa vynárajú detské túžby po Bohu, po tom, čo je “naveky”, dozrieva v nej rehoľné povolanie. Terézia počúva príbehy o Bohu, o živote v kláštore od jednej z rehoľníčok, s ktorou ju spojí srdečný vzťah. Keď ju choroba núti opustiť kláštor augustiniánok, stará o ňu zbožný strýko, ktorý “… rozprával najčastejšie o Bohu a svetskej márnosti””. Terézia sa ponorí do “Listov” sv. Hieronyma. Prijíma rozhodnutie vstúpiť do kláštora. Sama je prekvapená, že odporuje práve otec. Dcéra ukazuje svoj charakter. Napriek jeho odporu potajomky ujde z domu a klope na dvere Kláštora Vtelenia, položeného  pol kilometra od mestských hradieb. Je prijatá.  Strávi tam 27 rokov rehoľného života. V “Knihe života” Terézia kriticky hodnotí čas svojej dievčenskej “ľahkovážnosti”. V podstate sa správala ako normálne dorastajúce dievča, čo jej nakoniec dávali najavo jej spovedníci. Terézia však kladie veľký dôraz na jednu skutočnosť, ktorá má veľký význam a nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani pre dnešných rodičov – vplyv dobrej alebo zlej spoločnosti. Ona sama zažila jedno aj druhé. Preto píše: “Keby sa ma spýtali, poradila by som rodičom, aby osobitnú pozornosť venovali tomu, s akými osobami prebývajú ich deti v mladom veku”. A na inom mieste: “Pochopila som, akú veľkú milosť dal Boh človeku, keď ho obklopuje spoločnosť dobrých ľudí”. Toto pravidlo neplatí iba pre mladý vek. Túžba po rehoľnom živote je tiež túžbou po prebývaní v dobrej spoločnosti, kde sa osoby navzájom podporujú na ceste k Bohu. A v tom v podstate spočíva zmysel Cirkvi, na hľadaní a tvorení dobrej spoločnosti. Keď Terézia objavila, že štýl rehoľného života, ktorý našla u karmelitánok, nespĺňa jej očakávania, zatúžila po reforme.    

Rozdelené srdce
 

Kláštor Vtelenia v Ávile vznikol presne v roku Teréziinho narodenia. Keď doňho ako dvadsaťročná vstupuje, spoločenstvo pozostáva z približne 150-200 osôb (!). Otec sa nakoniec zmieruje s dcériným rozhodnutím. Novicka prežíva prvé dva roky s veľkou horlivosťou. Rok po vstúpení prijíma habit, o dva roky neskôr skladá sľuby. Tieto intenzívne zážitky v nej vyvolávajú vážnu zdravotnú krízu. Musí opustiť kláštor a hľadať pomoc, ale lekári sú bezradní. Otec hľadá pomoc u liečiteľky, ale tiež bezvýsledne. Terézia sa dostáva do stavu letargie až bezvedomia, kňaz jej už udeľuje sviatosť pomazania chorých. Keď na druhý deň neprejavuje známky života, všetci prijímajú za skutočnosť, že zomrela. V kláštore jej už pripravujú hrob. Keď na štvrtý deň prichádzajú po jej telo, chorá rehoľníčka náhle otvára oči. Vracia sa naspäť do života, ale vyše tri roky je ochrnutá. „Telo som mala v kŕčoch a ležala som skrútená do klbka. Nevedela som zniesť žiadny dotyk. Dvíhali ma v prestieradle, ktorého konce napínali. Keď som sa už mohla pohybovať štvornožky, s radosťou som ďakovala Bohu”. V tom čase nachádza pokoj v modlitbe k sv. Jozefovi. “On vo svojej láskavosti spôsobil, že som vstala z lôžka bolesti a znova som mohla chodiť”. Ďalších pätnásť rokov v kláštore boli časom duchovného zápasu. Po rokoch sa Terézia obviňuje z nevernosti a hodnotí sa veľmi kriticky: “Prechádzala som od rozptýlenia k rozptýleniu, od márnosti do márnosti, od príležitosti k príležitosti, a tak som sa postupne zaplietla a moja duša sa dostala do takého rozptýlenia  v tých márnostiach, že som sa až hanbila v takom dôvernom stretávaní sa, akým je vnútorná modlitba,  dvíhať ešte dušu k Bohu”. Môže sa niekto spýta, čo sú to zá zábavy v kláštore? Treba si pamätať, že kláštor nemal striktnú klauzúru.  Terézia vždy mala rada spoločnosť, ľahko sa citovo pripútavala. Trávila veľa času v hovorni, kde jej nikdy nechýbali priatelia a príbuzní.. Podstatou Teréziinho problému bol život v duchovnej schizofrénii. Jednou nohou bola v kláštore, a druhou naďalej vo svete. Jej srdce bolo rozdelené. “Na jednej strane  ma volal Boh, na druhej som ja išla za svetom. Božie veci ma veľmi tešili a záležitosti sveta ma pútali k sebe. Chcela som zmieriť so sebou dve veci také protikladné, duchovný život so zmyslovými potešeniami, záľubami a zábavami”.  „Taký život, môžem povedať, patrí k najsmutnejším, aké si možno predstaviť, lebo som ani nemala radosť z Boha, ani svet ma neuspokojoval. Keď som si užívala svetské márnosti, spomienka na to, čo dlžím Bohu, mi spôsobovala útrapy. Keď som bola osamote s Bohom, pripútania k svetu ma vnútorne rozbíjali. Je to boj taký ťažký, že nechápem, ako som ho mohla vydržať čo len mesiac, nie to ešte toľko rokov”. To nie je problém príliš romantickej rehoľníčky. Všetci bez výnimky bojujeme ten istý boj. Naše srdcia často bývajú rozdvojené, trhané vášňami a žiadosťami. To sa týka každého povolania! Lebo v konečnom dôsledku ide o vernosť, ktorá vždy niečo stojí. Lebo akože sme si niečo/niekoho vybrali, ale nie tak úplne, totálne. A stále hľadáme väčšiu lásku, takú “navždy”. Táto túžba srdca je dobrá, ale pri hľadaní spôsobu ako ju naplniť, vrháme sa na všetky strany. Často skončíme na plytčine. Hľadáme jednorazové nasýtenie hladu, ale žiadne náhrady neponúkajú trvalé šťastie, skôr prehlbujú clivotu. 


Byť pravým priateľom 


Čo považovala Terézia za najťažšie pokušenie? “Najstrašnejšie klamstvo, ktorým ma mohol zviesť duch temnoty, bolo to, že pod rúškom pokory som sa neodvážila praktizovať vnútornú modlitbu, keďže som videla svoju veľkú hriešnosť”. Našim zosvetšteným mysliam sa môže zdať, že taký text nepochádza z tejto zeme, že nemá nič spoločné s našimi každodennými problémami. A zatiaľ toto pokušenie, o ktorom píše Terézia, týka sa aj nás. Keď upadáme do hriechu (pravdepodobne do oveľa ťažších ako ona), zlý duch sa vždy objavuje v takej chvíli s tým istým pokušením.  Pod rúškom pokory (presne tak!) nás chce  odviesť od Prameňa života, od Boha! Cítime sa takí nehodní, špinaví, zapáchajúci od hriechu, že sa nehodí, aby sme v takom stave prišli k Bohu. Vo vzťahoch s inými dokážeme hrať, že všetko je O.K. Ale pred Bohom nemá význam niečo hrať. A tak pred ním utekáme, ako Adam a Eva po hriechu. Terézia navonok zostáva dobrou rehoľníčkou, modlí sa breviár v chóre, plní rehoľné povinnosti. Ale to všetko jej páchne pokrytectvom, lebo jej srdce je niekde ďaleko. “Veľmi ma to ťažilo, že iní mali o mne dobrú mienku, lebo som poznala hĺbku mojej duše”. “Nemôžem obviňovať dom, v ktorom som žila, že mal o mne dobrú mienku, lebo sama som dobrým vonkajším správaním bola vinná, že mali o mne dobrú mienku, a vyvolávala som, aj keď neúmyselne, dojem, že som zbožná”. Dobre vie, že taká hra s Pánom Bohom na mačku a myš nemá zmysel. Jej srdce chce oheň, chce lásku.  
Ale hľadá ju trochu v Bohu, trochu v citovom pripútaní sa k známym v hovorni. Až po skoro dvadsiatich rokoch prežíva hlboké obrátenie. Rodí sa odznova, aby sa stala skutočne Teréziou od Ježiša. Ako sa to stalo? Vôbec nešlo o nejakú mystickú extázu. Dajme hlas jej samej: “Raz po príchode do chóru som zbadala obraz, ktorý sem priviezli na nejakú slávnosť v kláštore. Znázorňoval nášho Pána pokrytého ranami, bol taký výrazný, že na mňa hlboko zapôsobil, lebo živo predstavoval koľko pre nás Ježiš vytrpel: pri myšlienke na nevďačnosť, akou som odpovedala na oné rany, ma zachvátila taká bolesť, že sa mi zdalo, že mi pukne srdce. Vrhla som sa mu k nohám a prosila som ho, aby mi dal silu, aby som ho už viac neurážala”. Takže silný citový otras (dá sa vari obrátiť bez citov?), ale podstatu premeny opisuje takto:  “úplne som prestala  klásť dôveru v seba samu a celú moju dôveru som vložila v Bohu”. Terézia je v podstate do hĺbky vzrušená Božím milosrdenstvom, ktorý jej napriek jej vlažnosti neprestal na modlitbe udeľovať veľké milosti. Terézia pochopila, že na jeho lásku nikdy neodpovieme láskou na takej istej úrovni. Tu nikdy nebola a nebude rovnosť, ale poznanie vlastnej biedy nás nikdy nemá vzďaľovať od Boha. Na to je potrebná istá odvaha. Terézia používa zaujímavé porovnanie. Píše, že ide o smelosť, ktorú “preukazuje ten, kto zrádza kráľa a vie o tom, že o nej kráľ vie, a predsa stále zostáva v jeho prítomnosti”. 
Stretnutie s  Ježišom pred obrazom „Ecce Homo” je začiatkom jej cesty na duchovné vrcholy. Terézia začína prežívať čoraz hlbšiu jednotu s Bohom. “Stávalo sa mi, že náhle ma prenikol taký živý pocit Božej prítomnosti, že som vôbec nemohla pochybovať o tom, že On je vo mne alebo ja som v ňom celá ponorená”.
Terézia sa stáva mystička, ale čím bližšie Boha sa nachádza, tým viac sa snaží podeliť o svoju skúsenosť. Chce priťahovať iných k Bohu, učiť ich modliť sa. V roku 1562 zakladá nové rehoľné spoločenstvo s reformovanou regulou – Kláštor sv. Jozefa. Potom  so sv. Jánom od Kríža založí 15 kláštorov po celom Španielsku. Všetko to sprevádzajú veľké ťažkosti, ktoré prekonáva so svätou tvrdošijnosťou. Jedna črta jej duchovnosti stojí za to, aby sme ju zdôraznili.  Terézia sa vždy cítila hlboko zakorenená v Cirkvi. Žila v čase krízy Cirkvi spôsobenej reformáciou. K reformátorom v Cirkvi sa pristupovalo s istou nedôverou. Terézia túžila po obnove Cirkvi. “Pocítila som a doteraz cítim v sebe túžbu, aby v čase, keď má Boh toľko nepriateľov, a tak málo priateľov, aby aspoň tí nemnohí boli jeho pravými priateľmi”. Chcela byť autentickým Božím priateľom vnútri Cirkvi. To je podstata jej duchovnosti. “Rozhodla som sa teda urobiť aspoň to málo, čo dokážem vykonať” – vyznáva. “To málo”. Každý z nás sa v tom môže nájsť: byť Božím priateľom znamená urobiť “to málo”, čo môžem vykonať. Keď Terézia zomiera vo veku 67 rokov, opakuje dve vety: “Zomieram ako dcéra Cirkvi” a tiež “Ženích môj, prišiel môj čas, aby sme sa stretli”. 

Ako to uplatniť v našom živote?

Stručne, konkrétne: 1) Na obrátenie nikdy nie je neskoro. 2) Po hriechu neutekaj pred Bohom pod rúškom falošnej pokory. 3) Dvojitý život ťa zničí, treba si vybrať a zostať  verný jednému. 4) Nevieš si ani predstaviť, ako si Boh cení úprimnosť voči sebe samému. 5) Obrátiť sa znamená dôverovať viac Bohu ako sebe samému. 6) Zatúž byť pravým Božím priateľom. 7) Nestrácaj trpezlivosť k sebe a k Bohu, On ju voči nám nikdy nestráca. 8) Urob „to málo”, na čo máš v danej chvíli. 9) Boh sám postačí. On je Najvyššie Dobro, iné dobrá sú predzvesťou, predkrmom, predchuťou.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny / ks. Tomasz Jaklewicz)

12. Modlitba podla Terezie

Modlitba (podľa) Terézie

Nedokážeme sa modliť. Ona si s modlitbou tiež nevedela dať rady, ale bola neúnavná pri hľadaní živého Boha, Lásky. Objavila, že modlitba je “priateľský rozhovor osamote s tým, od ktorého vieme, že nás má rád”. “Nežiada od nás nič, iba aby sme naňho hľadeli”. “Pozerať na toho, ktorý pozerá na mňa” – to je jedna z jej definícií modlitby.

Anekdota rozpráva, že raz niekto videl, ako sv. Terézia, vtedy už slávna mystička, s chuťou jedla obed a veľmi sa čudoval, ba až pohoršil. Svätá mu na to vraj odpovedala: “Keď modlitba, tak modlitba, keď jarabica, tak jarabica!”. Vždy bola veľkou realistkou. Jej srdce, duša a telo neraz odlietali do neba, ale ona napriek mimoriadnym mystickým darom vždy triezvo pozerala na život, ako aj na duchovný život. Dostala milosť hlbokej modlitby a – čo je dôležité – dokázala hodnotiť a chápať “duchovné procesy” veľmi racionálne. A navyše, dokázala odovzdávať svoju skúsenosť a poznanie iným. Zažívať, chápať a odovzdávať. Tieto tri dary rozhodujú o tom, že jej diela dosiahli také renomé, hoci o sebe hovorievala, že je iba “nevzdelaná ženička”. Stala sa učiteľkou modlitby, sprievodkyňou po vnútornom živote a zostáva ňou dodnes. Najdôležitejšie dielo venované životu modlitby nazvala “Vnútorný hrad”. Dlhé roky hľadela z okna svojej cely na vysoké stredoveké múry obklopujúce Ávilu (nádherné miesto!). Možno práve preto použila taký obraz. Hrad je miesto, ktoré nás ochraňuje pred nepriateľom, bezpečný a istý priestor, poskytujúci útočisko. Každý z nás má v sebe taký hrad – to je Kristus v nás. “Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus”, písal sv. Pavol. Terézia pochopila, že to je vzor pravého života. Ak Boh žije v nás, treba sa vydať do hĺbky seba samého, aby sme ho tam stretli. Cesta modlitby, ktorú ukázala Terézia, nie je “iba pre orly”. Veľa jej pokynov a rád zaskakuje jednoduchosťou a realizmom. To je duchovná klasika. A klasika nikdy nestarne.

Pomoc v modlitebnej škôlke

Prvá Teréziina rada: používajte knihy. „Celý ten čas (18 rokov) som nikdy, okrem vďakyvzdania po sv. prijímaní, nesmela pristúpiť k modlitbe bez knihy. Keď som mala poruke túto pomoc, ktorá bola akoby spoločníkom a štítom na odrážanie striel dorážajúcich myšlienok, upokojila som sa”.

Neraz som v seminári (autor textu je kňaz) počúval radu, aby som si na kľakadlo nebral žiadne knihy, aby sme “nečítali Pánu Bohu”, ale učili sa ho počúvať. A zatiaľ sv. Terézia radí začiatočníkom niečo celkom opačné: “Je užitočné, keď používate knihy, lebo sa v duchu rýchlejšie sústredíte”. Samozrejme, ide o duchovné čítanie, ktoré je vždy iba pomôcka, akoby poistka proti rozptýleniu, príprava na slobodnejší rozhovor s Pánom. „Vo chvíli, keď vezmem knihu do ruky, sústreďujem sa z vnútornej spokojnosti v sebe a tak sa čítanie mení na modlitbu”. Je jasné, že hlavnou knihou ostáva Biblia, ktorú nemôžeme porovnať so žiadnou inou. Len na okraj, v dobách Terézie nebolo pre mnohé príčiny možné čítať celé Sväté písmo. Svätá sa tým viac usilovala zachovať si v srdci každú vetu z Biblie, ktorú vylúskla z iných kníh alebo začula v liturgii. Pre Teréziu bola aj príroda “knihou” pomáhajúcou v modlitbe. Krása sveta napomáha kontemplácii. Preto vyvíjala úsilie, aby bola v každom karmelitánskom kláštore záhrada. Ďalšou radou je nutnosť majstra, sprievodcu. Svätá Terézia mala sama dosť veľké problémy, aby našla spovedníka, ktorý by ju chápal. Ide o takého duchovného sprievodcu, ktorý bude klásť vysoké ciele, a nielen učiť ako chodiť “korytnačím krokom” či “poľovať na drobné jašteričky”. Nemyslím si, že by sa dnes dobrý duchovný sprievodca dal nájsť ľahšie než v Teréziiných časoch. O to viac najmä v dobe životných kríz je nevyhnutná pomoc niekoho zvonku. “Pre dušu je to veľké nešťastie, keď je ponechaná sama na seba uprostred toľkých nebezpečenstiev”, všíma si Terézia. Sama sa o tom presvedčila. “Preto by som každému, kto sa venuje vnútornej modlitbe, radila, aby sa usiloval nájsť priateľa alebo spoločenstvo s tými, ktorí sa podobne cvičia v rozjímaní”. Modlitbe, ktorá má byť priateľstvom s Bohom, napomáha ľudské priateľstvo s niekým, kto sa sám modlí, kto je blízko Ježiša.

Prepojenie modlitby so životom

Modlitba nie je niečo odtrhnuté od života. Naopak, je s ním najhlbšie spojená. Učíme sa modliť tým, že žijeme a učíme sa žiť tým, že sa modlíme. Zamyslime sa nad tým, čo nás na modlitbe rozptyľuje? To, čím žijeme. Naše strachy, obavy, sklamania, nádeje, sny, ilúzie atď. Keď strávime pred Bohom dlhší čas, všetky vnútorné rany, nedôslednosť, falošné obrazy seba vychádzajú na povrch s celou silou. Terézia počas dvadsiatich rokov v Kláštore Vtelenia zápasila o hlbšiu modlitbu, pričom ju rozptyľovali početné kontakty s ľuďmi a jej nekonečné rozhovory v hovorni. Cieľom modlitby nie je modlitba, ale sám Boh, vzťah s ním, priateľstvo, láska, pravda. Modlitba ukazuje pravdu o nás samých, o našom vzťahu s Bohom. O kvalite modlitby v najväčšej miere rozhoduje náš spôsob života, naše priority a ciele, ktoré si kladieme. Keď Terézia zakladala Kláštor sv. Jozefa, prvé spoločenstvo žijúce podľa nových pravidiel, chcela sestrám vytvoriť lepšie podmienky na modlitbu. Zdôrazňovala, že rozvoj duchovného života označuje nielen zameranie výlučne na modlitbu, ale aj rozvoj samého človečenstva, čiže dnes pre nás archaické slovné spojenie “rozvoj čností”. Slovo “čnosť” vypadlo z nášho bežného slovníka. Funguje v hovorovej reči, aj to už len pri výsmechu zo sexuálnej čistoty. Ale čnosť znamená morálnu zdatnosť, schopnosť, istú stálu dispozíciu, pripravenosť, zameranie na nejaké dobro. Aké duchovné “zdatnosti” napomáhajú modlitbe? Prvá, hlavná, je láska.

„Nejde nám najmä o to, aby sme veľa rozjímali, ale aby sme veľa milovali” – poúča sestry. „Kto skutočne, pravdivo miluje, ten miluje všade, na každom mieste a pamätá na Milovaného”. Súčasne ide nielen o lásku k Bohu, ale aj k ľuďom, ktorá sa vyjadruje nielen v citoch, ale najmä v činoch. “To je, dcéry moje, vrchol modlitby, tomu má slúžiť a to je duchovné manželstvo, aby sa z neho rodili skutky a ešte raz skutky”. Boh žiada skutky. “Ak vidíš chorú sestru, ktorej môžeš uľaviť v utrpení, neváhaj ani chvíľu, vzdaj sa svojej pobožnosti, preukáž jej súcit, čo bolí ju, nech bolí aj teba”. “Bez svedomitého úsilia o čnosti, bez neustáleho cvičenia sa v nich vždy zostanete duchovnými trpaslíkmi”, vystríha Terézia. Ďalšou čnosťou je odpútanosť, čiže vnútorná sloboda, odpútanosť od ľudí a vecí. “Potrebujeme so slobodou ducha napredovať tou cestou, odovzdaní do rúk Boha”. Máme mu dovoliť, aby nás viedol a zaskakoval. Terézia vo svojich dielach veľa miesta venuje pokore. Nemali by sme ju stotožňovať s nesmelosťou, strachom, melanchóliou. Pokora je autentickosť, súhlas so sebou, “kráčanie v pravde”. Svätá mníška mnohokrát vystríha pred falošnou pokorou. Vie, čo hovorí, lebo sama musela s týmto pokušením zápasiť. “Dobre to pochopme a nikdy na to nezabúdajme, že Boh nám dáva svoje milosti bez našej zásluhy, takže potom našou povinnosťou je ďakovať za ne Božiemu Majestátu. Lebo ak nepoznáme a nechápeme, čo od neho dostávame, nedokážeme sa povzbudiť k láske k nemu. Je isté, že čím jasnejšie duša uzná, aké bohatstvo má vďaka Božej milosti a pamätá na to, aká je chudobná, tým viac pokročí v čnosti, tým hlbšie sa utvrdí v pravdivej pokore”. Terézia tiež zdôrazňuje čnosť mužnej vytrvalosti. “Všetko spočíva v tom, aby sa pustili do diela s neochvejným rozhodnutím, že si neoddýchnu, pokiaľ nedosiahnu cieľ”. V modlitbe je nutný akýsi druh neústupnosti, rozhodnosti, svätej tvrdošijnosti. Keď Terézia rozpráva o svojom obrátení pred obrazom zbičovaného Ježiša, vyznáva: “Vtedy som mu povedala, tak sa mi zdá, že nevstanem od modlitby, pokiaľ nesplní moje prosby”. Pripomína sa nám tu obraz biblického Jakuba zápasiaceho s Božím poslom o požehnanie: “Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!” (Gen 32, 27).

Čo je podstatou modlitby?

V reforme Karmelu, ktorú zahájila Terézia, sa skrýval jemný, ale výrazný odpor proti nadmerne sformalizovanej, vonkajšej, “chladnej” modlitbe. Karmelitánka z Ávily považovala za prvoradú modlitbu osobnú, vnútornú, angažujúcu celého človeka, otvorenú na mystické skúsenosti prístupné všetkým, ktorí túžia iba po tom. Terézia teda najčastejšie hovorí o “vnútornej (mentálnej) modlitbe” (oración mental). Vôbec to neznamená, že zavrhuje, alebo berie na ľahkú váhu modlitbu ústnu, spoločnú, breviár či pobožnosti. Váži si ich, ale pod podmienkou, že nie sú bezmyšlienkovité. Preto hľadá chvíle ticha a samoty, počas ktorých možno byť osamote s Bohom. V tej vnútornej modlitbe nie je dôležité ako a čo hovoriť. Dôraz spočíva na osobách: ja a Boh. Podstata spočíva v tom, aby sme boli. BYŤ s ním, pre neho! Ako osoba s osobou, presnejšie, ako dve osoby, ktoré sa majú radi. Najklasickejšia definícia je „Vnútorná (kontemplatívna) modlitba nie je, podľa mňa, nič iné ako hlboký vzťah priateľstva, v ktorom sa rozprávame osamote s Bohom, v presvedčení, že On nás miluje”. Taký preklad nájdeme v Katechizme Katolíckej cirkvi (2709). Iné preklady hovoria o „nadväzovaní” priateľstva či tiež priateľskom „stretávaní (prebývaní)”. Španielske sloveso tratar označuje rozhovor, udržiavanie blízkeho, priam intímneho vzťahu, úsilie o kontakt. Druhým kľúčovým slovom je tu “priateľstvo”. Boh je priateľom, ktorý je vždy prítomný a túži iba po tom, aby sme na jeho lásku odpovedali. To je Teréziin objav: Boh ako priateľ. To je centrum jej duchovnosti. Priateľ je ten, s kým chceme byť. Je to niekto, kto spôsobuje, že sa stávame lepší, krajší. Pri ktorom nachádzame vnútorný pokoj, svoju hodnotu, seba samého. S priateľom vždy možno o niečom porozprávať alebo s ním jednoducho byť. Ticho medzi priateľmi nie je vôbec obmedzujúce, trápne, nepríjemné. V modlitbe je teda najdôležitejšie, aby sme sa sústredili a potom hľadeli na Ježiša. „Usilovala som sa, pokiaľ som mohla, predstaviť si Ježiša Krista prítomného vo mne”. Ak má niekto s takýmto druhom koncentrácie problémy, Terézia mu radí, aby hovoril “Otče náš” a vkladal “myseľ aj srdce” do toho, “čo hovoria ústa”.

Ide ani nie tak o námahu predstavivosti, ako o zobudenie zraku viery, ktorý si všíma Božiu prítomnosť. Môže pri tom pomôcť ikona, kríž či zbožné texty. Pohľad na Ježiša stačí, našepkáva Terézia. “Nežiadam od vás veľké úvahy o Ježišovi ani vypätú prácu rozumu ani úsilie o pekné, vznešené myšlienky a city, žiadam iba, aby ste na neho hľadeli (..), nič viac od nás nežiada, iba pohľad naňho”. Samozrejme, rozhovor “ako s Otcom, ako s bratom, ako s Pánom, raz tak, raz onak, ako vás on naučí”. Ale dlhé príhovory nie sú nutné. “Je lepšie stáť po boku trpiaceho Pána, upokojiť si myseľ alebo ju zaujať iba tak, aby pozeral na Toho, ktorý naňho hľadí, sprevádzal ho, predstavoval mu svoje prosby a s hlbokou pokorou sa tešil z jeho prítomnosti, pričom pamätal na svoju nízkosť, že nie je hoden zotrvávať s ním a pri ňom”. V tomto úryvku sa nachádza ďalšia z Teréziiných definícií modlitby. Znie: “pozerať na Toho, ktorý pozerá na mňa” (po španielsky: mire que le mira). Môžeme si pripomenúť výrok z celkom iného sveta, ale veľmi sa sem hodí. “Stávame sa tým, na čo pozeráme” – hovoril Marshall Mc Luhan, analyzujúc vplyv televízie na človeka. Tento postreh s veľkým úspechom platí v oblasti, o ktorej hovorí Terézia. Zachej chcel Ježiša iba vidieť. Keď si ho Pán všimol, stáva sa iným človekom. Pohľad na Ježiša nás premieňa naňho. Terézia, citlivá, pekná, milujúca žena, sa nebojí porovnať modlitbu k pohľadu zamilovaných. “Dvaja, ktorí sa veľmi milujú, a majú zodpovedajúcu chápavosť, sa dokážu bez akýchkoľvek znakov medzi sebou dorozumieť púhym pohľadom”. Podobne aj “Boh aj duša sa rozprávajú tým istým spôsobom, iba že jeho Božský majestát chce, aby ho duša rozumela. A tak sa tí dvaja medzi sebou rozprávajú ako priateľ s priateľom a preukazujú si vzájomnú lásku”. Sme už len krok od mystiky.

Mystika silná ako eros

Terézia bola obdarovaná neobyčajnými mystickými darmi. Slávna Berniniho socha v rímskom kostole Santa Maria della Vittoria sa usiluje ukázať chvíľu extatickej skúsenosti rehoľníčky – prebitie serca. Na jej tvári sa odráža omámenie, ktoré vyzerá veľmi zmyselne, na hranici zbožnosti a erotiky. Vo svete zvulgarizovanej telesnosti, v ktorom žijeme, sa takýchto spojení možno obávať . Ale ako o tom presvedčoval pápež Benedikt XVI. v encyklike “Deus caritas est”, láska “agape” a láska “eros” sa dopĺňajú, navzájom sa potrebujú. Týka sa to tiež Božej lásky. Niekde v týchto oblastiach stojí za to, aby sme sa usilovali vrátiť sakrálny rozmer ľudskej telesnosti (teológia tela!) a tiež múdro “stelesnili” našu zbožnosť (neraz prehnane duchovnú). Nakoniec súčasne v hlade ľudského tela, ako aj v hlade ľudského ducha sa vyjadruje základná túžba za večnou láskou silnejšou než smrť. Sama Terézia opisuje tento moment takto: “Uzrela som v ruke toho anjela dlhú zlatú kopiju a jej železný hrot bol na samom konci akoby z ohňa. Tou kopijou mi niekoľkokrát prebil srdce až do najhlbších vnútorností. Vždy, keď vytiahol kopiju, som mala pocit, akoby mi s ňou vyťahoval vnútornosti. Tak ma zanechal celú horiacu veľkým ohňom Božej lásky. Tá bolesť bola taká veľká, že som z hrude vyrážala vzlyky, o ktorých som vyššie spomínala. Ale súčasne mi to nevýslovné mučeníctvo spôsobuje takú nevysloviteľnú sladkosť, že v sebe necítim ani štipku túžby, aby sa skončilo a moja duša nenachádza spokojnosť nikde inde, iba v Bohu”. Ako pôsobí taký opis na nás, uštvaných smrteľníkov, neschopných sa sústrediť ani počas jedného “Otče náš”? Predivné spojenie duchovnej skúsenosti s niečím zmyslovým, telesným. Slasť aj bolesť. Radosť aj utrpenie. Nenasýtená túžba po Bohu a pri nej nenasýtená vášnivosť. To sa nejako preplieta na najhlbších úrovniach. Predzvesť neba? Aký obraz Boha sa tu vynára? K týmto otázkam sa ešte vrátime. Nech nás uteší to, že sv. Terézia bola aj na konci života počas modlitby roztržitá. V jednom z listov píše, že je to “nevyliečiteľná choroba”. “Pán dobre vie, že keď sa modlíme, chceli by sme to robiť čo najlepšie”, potešuje seba aj nás. „Nedá sa pre tým ujsť, takže sa ani neznepokojujme, ani sa netrápme”, radí nám.

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétnie: 1) Modlitebnému sústredniu napomáhajú knižky. Pri modlitbe využívaj ich pomoc. 2) Dobrý spovedník alebo veriaci priateľ, s ktorým môžeš hovoriť o Bohu, je poklad. 3) Modlitba a život tvoria jednotu. Láska, sloboda (odpútanosť), pokora, tvrdošijnosť – tieto čnosti pomáhajú modlitbe. 4) Modlitba je priateľstvo z Bohom, mysli naňho ako na priateľa, pozeraj naňho. 5) Nerob tragédiu z roztržitosti, trpezlivosťou dosiahneš všetko. 6) Láska nech ti našepkáva, ako sa modliť. 7) Neboj sa neobyčajných duchovných darov, ale nevyhľadávaj ich. 8) Absolútne majstrovstvo – nenasýtený oheň vášnivosti usmerňovať k Bohu – Láske.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny / ks. Tomasz Jaklewicz)

11. Človek podľa Terézie

[spacer height=”5px”]

Človek podľa Terézie

[spacer height=”30px”]“Vnútorný hrad” je symbolom človeka. Svätá Terézia vo svojej knihe presvedčuje o “kráse a dôstojnosti našich duší”. Karmelitánka z Ávily vie o človeku viac než moderná psychológia. Oveľa viac.

Posledným, najzrelším Teréziiným dielom je “Vnútorný hrad” (Castillo interior). Túto knihu písala päť rokov pred svojou smrťou, mala skoro 63 rokov, písal sa rok 1577. Okolo nej vládol chaos. Protivníci reformy Karmelu uväznili Jána od Kríža, jej duchovného otca, priateľa a najbližšieho spolupracovníka. Inkvizícia pozerala s čoraz väčším podozrením na jej činnosť.  Nemala istotu, či jej “Kniha života”, jej duchovný životopis, neskončí v ohni. Terézia po celý čas vysiela listy týkajúce sa prízemných vecí a súčasne na kolenách píše “Hrad”. V jej diele necítiť nič z tejto vonkajšej víchrice. Rukopis je dodnes presne taký, aký vyšiel spod jej pera. Svätá sa delí o svoju duchovnú skúsenosť. Opisuje svoj “osobný” hrad. V porovnaní s predchádzajúcou “Knihou života” je životopisná vrstva oveľa diskrétnejšia. Keď Terézia píše o sebe, píše o človeku ako takom. Chce ukázať, aký je veľký, pripomenúť mu, že je obrazom Najvyššieho a že jeho povolaním je zjednotenie s Bohom. Jedným z jej obrazov je metafora hodvábnika (morušového) – húsenice, ktorá sa premieňa na motýľa. Človek sa narodil nato, aby “dostal krídla”, aby vzlietol do neba. Otec Tomas Alvarez OCD, komentátor Teréziinych diel, dáva do protikladu tento obraz s románom Franza Kafku „Premena”. U Kafku sa osamelý človek, uväznený vo vlastných strachoch, premieňa na veľkého chrobáka, chrobáka hnojového, odsúdeného vlastnou rodinou na smrť a vyhodeného na smetisko. Dve vízie ľudského osudu: prvá plná nádeje, druhá čierna ako zúfalstvo.  

Vojdi do hradu
 

Pokúsme sa nakrátko navštíviť Teréziin “hrad”, čiže prizrieť sa jednotlivým príbytkom, ktoré opisuje. V tomto článku sa sústredím na antropológiu, čiže na víziu človeka. Mystika sv. Terézie ukazuje, že objavovanie Boha a človeka (seba samého a vo všeobecnosti ľudskej prirodzenosti) sa odohráva na tej istej ceste. Hrad znamená kráľovský palác. Človek je niekým veľkým, stvoreným na Boží obraz a podobu, je capax Dei, čiže má schopnosť byť príbytkom pre Boha. To je Teréziino hlboké presvedčenie. Duša je “ako hrad, celý z jedného diamantu alebo veľmi priezračného krištáľu”. Ako veľký klenot, “ako nebo, kde je mnoho príbytkov”.  Hrad je súčasne pevnosť, postavená na skale vlastného tela. Tieto dva rozmery – krása (veľkosť, dôstojnosť) človeka ako aj duchovný zápas (boj, úsilie) sa preplietajú.  Sedem príbytkov je metafora stupňov dokonalosti, ktoré vedú do stredu osoby, kde možno nájsť Boha a seba samého. „Cibuľa má vrstvy,  zlobri majú vrstvy”, hovorí Shrek. Človek tiež má vrstvy, čiže isté psychicko-duchovné úrovne. Tieto príbytky netreba brať príliš schematicky: teraz som v tej , potom v inej. Duchovný život sa nevyvíja priamočiaro, nie je jednoduchým prechodom z jednej úrovne na druhú. V istom zmysle sú v nás prítomné všetky “vrstvy” človeka.  „K veciam duše treba pristupovať vždy naplno a veľkoryso, lebo duša je vždy schopná viac, než na to, čo si o nej môžeme myslieť” – radí svätá. Vojdime teda do hradu. Prvé prekvapenie – čo to vlastne znamená? Ako môžem vojsť do hradu, ak som ním sám? Terézia odpovedá: “Zdá sa, že hovorím hlúposti, lebo ak je hradom sama duša, potom tam iste netreba vstupovať, lebo každý už je vovnútri. Nie je nezmysel hovoriť niekomu, aby vstúpil do nejakého príbytku, keď už je vnútri? Mali by ste však vedieť, že je veľký rozdiel medzi prvým a druhým spôsobom, lebo veľa duší postáva len v jeho okolí, tam, kde sú hliadky  strážiace hrad bez toho, aby sa usilovali vojsť ďalej a ani im nezíde na um vojsť do vnútra a zistiť, čo sa skrýva v tom nádhernom sídle, alebo aké sú v ňom miestnosti. Ak ste v nejakej duchovnej knihe čítali, ako má duša vojsť do seba, tak práve o to tu ide”.  
Terézia používa silné slová voči tým, ktorí majú možnosť prebývať so samým Bohom, a napriek tomu  chcú zostať vonku. Pretože si zvykli prebývať stále s hadmi a zvieratami žijúcimi okolo hradu, stali sa im podobní a nedokážu sa už premôcť”. Alternatívou k spoločenstvu s Bohom je “zozvieratenie”. Ak sa nám zdá, že je to príliš silná káva, použijem citát z Brechta, ktorý vyzýva, aby sme zostali pred bránou hradu: “Nedajte sa zviesť, zomriete spolu so všetkými zvieratami a nič už potom nepríde”. Dnešný svet tak silne zdôrazňuje “pokrvnosť” so zvieratami, lebo zatratil pravdu o ľudskej podobnosti s Bohom. Odtiaľ je už iba krok k zaobchádzaniu s človekom ako so zvieraťom. Ako sa dostať do hradu?  „Bránou k tomuto hradu je modlitba a rozjímanie. Nie som viac pre rozjímavú než pre ústnu modlitbu, lebo pri každej modlitbe treba aj rozjímať”.  A teda nie psychológia, ani filozofia, sociológia, ani žiadna iná ľudská veda (pričom nepodceňujeme jej hodnoty), ale modlitba, osobný vzťah s Bohom vedie k objavu seba. 

Komnaty plné zápasov 


Prvé tri komnaty sú spojené s asketickým očisťovaním sa človeka, a teda bojom s hriechom. Strategickým postojom v tomto úsilí je “uprieť oči na Ježiša, naše dobro”, utiekať sa o príhovor k Márii, vedomie vlastnej slabosti a toho, že zlo a Zlý nespia. „Do tých prvých komnát a príbytkov sotva dochádza svetlo, pochádzajúce z paláca, v ktorom býva kráľ. Nie že by boli celkom tmavé a čierne ako vtedy, keď je duša v stave hriechu, ale že v nich vládne istý súmrak, ktorý – sama neviem, ako to vyjadriť – pochádza nie zo samej komnaty, ale z viny duše, ktorá v nej zostáva, čiže skôr z viny toho množstva hadov, zmijí a jedovatých zvierat, ktoré prenikli do duše a bránia jej uvidieť svetlo. Je to asi tak, ako keď niekto vstúpi do izby zaliatej svetlom a má oči také zalepené bahnom, že ich takmer ani nemôže otvoriť. Sála je osvetlená, ale on sa nekochá jeho jasom kvôli tomu, čo mu prekáža, alebo kvôli dravej zveri a hadom, ktoré ho tak zaslepujú, že mu nedovoľujú vidieť nič iné, iba ich”.  Obrazy hriechu sú veľmi výstižné. V časoch všeobecného negovania hriechu to veľmi potrebujeme. Mystici vidia nesmierne jasne mystérium zla, vidia jeho ďalekosiahle účinky. Dokonale vedia, aký úžasný je Boh a že smrteľným “plodom” je Jeho strata. Človekovi sa nemôže prihodiť nič horšie ako stratiť Boha. A práve preto “nikto neokráda človeka viac ako on sám seba” – všíma si Terézia. Dobýjanie hradu sa nezaobíde bez boja. Svätá rozlišuje tri frontové línie: vnútornú (vnútorný chaos, disharmónia v sebe), vonkajšie (závislosť od vecí, osôb, kam človek vložil svoj stred, zotročenie tým všetkým), transcendentná, čiže démoni (“vojna, ktorú démoni vypovedajú duši, je strašná)”. Terézia navrhuje, aby sme sa nesústreďovali najmä na protivníka, ale vložili svoje túžby v Bohu, pamätali, že s ním je všetko možné a nedali sa zastrašiť myšlienkami oslabujúcimi ducha.   „Vždy som mala veľké túžby” – hovorí Terézia. Pokora, čiže pravda o sebe, zostáva základom. Dôležité je tiež vyhnúť sa falošnej zbožnosti: „Nech nás Boh chráni pred bezmyšlienkovitými formami zbožnosti”. Jedným slovom, v hrade prebieha boj. Pokušenie duchovnosti bez boja („aby sme sa cítili príjemne”) vedie na scestie. „Sestry, objímte rukami kríž, ktorý dvíhal váš ženích a pochopte, že to má byť vaša hlavná práca” – rada neoceniteľná nielen pre karmelitánky. 
Tretia komnata symbolizuje tú životnú chvíľu, keď už sme po prvých duchovných zrážkach. Máme na konte isté víťazstvá, ale nutné je, aby sme sa oslobodili od narcistickej zahľadenosti do seba, od istej mladíckej suverénnosti či sebaistoty založenej na pýche. Biblickou postavou, ktorá vystihuje tento stav, bol bohatý mladík z evanjelia. Bol ochotný urobiť pre Ježiša všetko … okrem toho, o čo ho On prosil. Odišiel zarmútený. Terézia v tejto postave rozoznáva seba samu z obdobia pred posledným obrátením. “Sme rýchli, keď deklarujeme štedrosť, a potom sa ukazuje, že sme takí skúpi, že by bolo asi lepšie, keby sme radšej nič nedávali”. Aké je to pravdivé! Až to bolí. Ako ťažko prijímame to, že v istej chvíli chce Boh prevziať iniciatívu. Koniec zábavy, začína sa vážna práca. Kto na ňu nie je pripravený, odíde smutný ako onen evanjeliový mladík.  „Ty nás vyskúšaj, Pane, veď poznáš pravdu o každej z nás, aby sme aj my poznali seba samých”  – modlí sa na tomto mieste Terézia. Pri prechode od troch prvých komnát  (“asketických”) k nasledujúcim (“mystickým”) sa objavuje úvaha o tom, že život podľa Božej miery nespočíva v “bezúhonnosti”.  Boh od nás chce niečo, čo prekračuje naše myslenie o sebe, naše plány, predstavy (aj tie ušľachtilé). Jeho láska, jeho plán má v sebe niečo nepredvídateľné. Skúšky, ktoré zosiela Boh, vyvracajú pešiakov na šachovnici našich zámerov. Terézia sa na tomto mieste odvoláva na Jóba a jeho skúšky. Všetko je nakoniec nato, aby sme sa stali natoľko slobodní, aby “sme sa naplno odovzdali Tomu, ktorý je Plnosťou”. Naše ľudské úsilie je nutné, ale nedostatočné. Ide o to, aby sme dovolili Bohu, aby v nás pôsobil.

Kontemplatívne komnaty 


Štvrtá komnata a nasledujúce odrážajú hlboký kontemplatívny život. Pre väčšinu z nás ide o expedíciu do vesmíru. A predsa ten “vesmír” je tak blízko nás, je v nás. Štvrtá komnata je istým druhom čakárne do mystiky. Jej biblický obraz  sú robotníci z podobenstva, ktorí pracovali iba hodinu a dostali výplatu za celý deň. Tu už rozhodne dominuje Božia milosť. Stále tam ešte vystrája “domáci blázon”, čiže naša nepokojná predstavivosť. Tento opis pripisovaný Terézii síce v jej dielach nenájdeme, ale iné sú rovnako výstižné.  Čo nám radí, keď útočia hlúpe myšlienky? “Nevšímať si ich –  ako blázna – a nechať ich so svojím dorážaním”. V tejto komnate dochádza k prechodu od meditácie ku kontemplácii. Človek sa stáva čoraz pasívnejší. Duša dospieva k “sústredeniu a utíšeniu”. To už je Božie dielo v človeku – Jeho dar, a nie výsledok našich námah či meditatívnych techník. Ide o to, že „človek sa uzatvára do toho maličkého neba našej duše a zvyká si nepozerať a nezostávať v tom, čím sa zaoberajú vonkajšie zmysly” – píše Terézia. Rodí sa kontemplatik.  To je človek, ktorý sa zamilúva do Boha. Nastáva akoby rozšírenie srdca, človek sa prestane báť, chápe, že “chuť” Boha prekonáva všetky pozemské chute. To je skúsenosť novej slobody – duša je značne viac paňou seba samej”. Človek sa zakoreňuje vo viere, nádeji a láske. Vôbec to nie je niekto, kto “lieta v oblakoch”. Priam naopak, prejavuje sa akési prepojenie medzi modlitbou a skutkami – “Mária a Marta žijú spolu” – píše Terézia.  Pre nás, biednych, priemerných hriešnikov je najdôležitejšie to, že tá premena sa v podstate má odohrať v živote každého kresťana, niekoho, kto sa znova narodil v Kristovi. V piatej komnate sa objavuje symbol hodvábnika. Duša končí život larvy a premieňa sa na motýľa. Terézia porovnáva túto situáciu so skúsenosťou Mojžiša, ktorý rozoznal Boha v horiacom kríku. Kľúčom je slovo „zjednotenie”. Na tomto “mieste” človek zomiera pre svet, aby žil celkom pre Boha v zjednotení s Kristom.  Sprievodným úkazom tejto skúsenosti je radosť, zažívame Boha ako priateľa, ktorého sama prítomnosť nás napĺňa nevýslovnou radosťou. Môže sa nám zdať, že mystické zjednotenie s Bohom je pre bežných smrteľníkov neprístupné . Vôbec to nie je tak. Každý z nás sa z „veľkej a škaredej” larvy  môže stať motýľom, slobodným a úžasným. Podstatou, čo Terézia stále zdôrazňuje, je zjednotenie svojej vôle s Božou vôľou. “Buď tvoja vôľa” – vzatá vážne. Zjednocujúcou silou je láska. Pritom láska k blížnemu je vždy skúškou autentickosti lásky k Bohu. Ale zasa láska k blížnemu musí čerpať lásku z Boha. „Myslím si totiž, že kvôli skazenosti našej prirodzenosti nedokážeme  dokonale milovať blížneho, pokiaľ tá láska nekorení v Bohu”. Terézia bola vždy citlivá na autentickosť náboženského života. Vystríhala pred ilúziami. To je veľmi praktická stránka jej mystiky. “Láska k Bohu nespočíva vo väčšom vychutnávaní Boha, ale v tom, že sme oveľa rozhodnejší v úsilí vo všetkom sa mu páčiť”.  
Opis dvoch posledných komnát Terézii zaberá vyše polovice knihy. Objavuje sa tu motív svadby s Ježišom, ktorej predchádza “chodenie so sebou” a zásnuby. To sú už vrcholy mystiky.  Svätá karmelitánka sa tu so svojimi sestrami a s nami delí o svoje skúsenosti s Bohom, ktoré značne prekračujú bežnú cestu zbožnosti a viery. Na začiatku šiestej komnaty sa objavuje motív zranenia srdca, ohňa lásky, ktorá očisťuje. Bolesť sa tu spája s rozkošou. „To nie my prikladáme drevo, ale zdá sa, že keď je oheň rozpálený, náhle nás doňho vhodia, aby sme v ňom zhoreli”. Načo? „Lebo v týchto útrapách sa duša očisťuje a opracúva, čiže očisťuje sa ako zlato v peci, aby On mohol na ňu naložiť smalt svojich darov, a očisťuje sa tam to, čo by sa muselo uskutočniť v očistci”. Terézia sama prežívala stav mystickej extázy. Dnešnému čitateľovi sa to môže zdať ako niečo nereálne. Môžeme však obísť to, čo sa stalo na hore Tábor, alebo z listov sv. Pavla odstrániť jeho slová, že bol  uchvátený do tretieho neba?  Taká silná skúsenosť Boha vyvoláva premenu človeka, ktorý má od tej chvíle nové vedomie Božieho majestátu, nové sebapoznanie a tiež nový postoj voči každej pozemskej skutočnosti. Posledná, siedma komnata, je centrom hradu, “stredom” človeka.  Tam nastáva úplné zjednotenie duše s Bohom. Ide nakoniec o svätosť, o predchuť neba. Terézia silne prežíva Boha v dvoch aspektoch – ako Krista (pravý Boh a pravý človek) aj v trojičnom rozmere (Boh je trojicou osôb). Kniha obsahuje veľa symbolov, ktoré vyjadrujú plnosť láskyplného zjednotenia. Ale Terézia, tak ako vždy, hľadá konkrétne závery. Opakuje sestrám aj nám: “Uprite oči na Ukrižovaného a všetko dokážete zniesť”. Svätá karmelitánka zdôrazňuje, že Božie dary nedostávame preto, aby sme sa dobre cítili, ale pre naše posilnenie, aby sme dokázali “nasledovať Ježiša v duchu jeho úplnej poddanosti Otcovej vôli v bolestných skúškach”.  „To je cieľ modlitby, dcéry moje, tomu slúži duchovné manželstvo, aby sa z neho rodili diela, diela!”. Modlitba vedie k tomu, že človek získava “Božie sily”, vďaka ktorým je jeho život plodný, plný. Cieľom kresťanskej mystiky nikdy nie je sloboda chápaná ako útek od života, zápasov, skutkov, utrpenia, prízemných prác. Naopak, cieľom mystiky je sloboda, ktorá spočíva v nesení svojho kríža s Ježišom, zjednotenie s Ukrižovaným.  

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétne: 1) Nikdy nepovažuj seba (ani iných) za chrobáka hnojového, ale považuj sa za húsenicu, ktorá sa má premeniť na motýľa. 2) Si palácom kráľa – si schopný byť kráľovským príbytkom. 3) Si hradom, musíš ho dobýjať “s nezlomným rozhodnutím”. 4) Pozorná modlitba je bránou poznania seba samého. 5) Neber hriech na ľahkú váhu, lebo sám seba okrádaš o veľkosť, bojuj s ním na život a na smrť. 6) Nespoliehaj sa iba na svoje sily, ale na Božiu milosť. 7) Maj veľké duchovné túžby. 8) Poddaj sa Bohu, dovoľ mu robiť jeho skutky v tebe. 9) Nemysli si, že mystika je niečo nedosiahnuteľné, každý pokrstený je potenciálny mystik.

zdroj: Nedeľný hosť (Gość Niedzielny,  ks. Tomasz Jaklewicz) 

10. Boh Podľa Terézie

Boh Podľa Terézie

[spacer height=”30px”]Priateľ. Takého Boha objavila sv. Terézia. „Nie sme anjeli, máme telo“ – písala. Preto „vidíme Ježiša ako človeka v slabostiach a utrpeniach, a On nám robí spoločnosť“. „Kto má vedľa seba takého priateľa, ten dokáže vydržať všetko “. 


Môže mystické poznanie vrhať nové svetlo na jeho tajomstvo? Alebo ešte jednoduchšie, môžeme sa o Bohu dozvedieť niečo nové na základe duchovných zážitkov jednotlivých osôb? Teológovia si neraz kládli túto otázku. Samozrejme, všetko dôležité o sebe, čo nám chcel Boh povedať, nájdeme v Biblii, ale predsa Sväté písmo „nespadlo z neba“. Vzniklo zo skúsenosti, vyrástlo z dejín vyvoleného národa, spoločenstva Cirkvi a dejín jednotlivých ľudí. Boh hovorí Mojžišovi: „Som Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Jakuba“. Dejiny spásy trvajú. Boh žije, a tak môže hovoriť, komu chce a ako chce. Je teda aj Bohom sv. Terézie. Horiaci krík sa zjavil v jej živote, a ona zahorela a vo svojich dielach rozprávala o tom ohni. Akého Boha poznala svätá karmelitánka? Čo bolo najdôležitejšie v jej mystickom stretnutí s Tým, ktorý skutočne JE?

Démon či Ježiš?


V strede Teréziinho života, „Božej priateľky“, je od začiatku Ježiš Kristus. Práve pred obrazom zbičovaného Pána zažila otras, ktorý ju priviedol k hlbokému obráteniu. Zbožná legenda dodáva, že Terézia vždy cestovala so soškou Dieťaťa Ježiša. „Po celý život som prechovávala ku Kristovi Pánovi hlbokú úctu“ – vyznáva v „Knihe života“. „Chcela by som vždy mať pred očami jeho podobu a obraz, lebo v duši som si ho nedokázala uchovať tak hlboko vrytého, ako by som si to priala“. Zdôrazňuje, že najmä eucharistické stretnutie jej dáva silnú skúsenosť Ježišovej blízkosti. „Niekedy prichádza s takou velebou, že sa nedá pochybovať, že je to On sám vo vlastnej osobe. Stáva sa to najmä po sv. Prijímaní, keď nás už sama viera uisťuje o jeho prítomnosti v nás. Vtedy sa tak ukazuje Pánom toho svojho príbytku, že duša sa pred ním akoby strácala a celá sa cíti pohltená v Kristovi“.

Zo všetkých stranách jej diel sa rozlieha volanie za Kristom. „On je jej Spasiteľom, Bratom, Majstrom modlitby aj Ženíchom. On je Cestou”. Na Terézii je najzaujímavejšie to, že najväčšiu bitku musela zviesť o Ježišovo človečenstvo. Veľa rokov nemala šťastie na spovedníkov. Keď im hovorila o svojich mystických zážitkoch, považovali to za dielo Zlého. Jeden zo spovedníkov, presvedčený o démonickom charaktere tých zážitkov, jej prikázal, aby Ježišovi ukázala figu. Svätá karmelitánka rozpráva: „Pre mňa bolo najťažšie ukazovať figu počas každého zjavenia sa Pána. Keď som ho videla, že je prítomný, radšej by som sa dala posekať na kúsky, ako by som dokázala uveriť, že to je zlý duch. Pre mňa to bol veľmi bolestivý a odporný druh pokánia. Aby som sa vyhla neustálemu prežehnávaniu, vzala som si kríž a skoro stále som ho držala v ruke. Menej dôsledná som bola v ukazovaní figy, lebo mi to bolo príliš odporné. Prosila som ho, aby mi odpustil urážku, akú mu spôsobujem, lenže robím to z poslušnosti a na rozkaz jeho námestníka, aby ma teda neobviňoval, že spĺňam pokyny tých, ktorých on ustanovil za správcov v jeho Cirkvi. A On mi odpovedal, že nech sa o to nestarám, že robím dobre, keď poslúcham a On to zariadi, že pravda vyjde najavo“. 
Teréziiných spovedníkov znepokojovala fyzická, zmyslová strana zjavení. Podľa niektorých duchovných vodcov sa počas rozjímania bolo treba zamerať výlučne na Božstvo a zanechať akékoľvek zmyslové podoby Kristovho človečenstva. To, čo bolo telesné, vyvolávalo podozrenie. Typicky manichejská obava, ktorá tu a tam opäť ožíva. Inkvizícia, ktorá skúmala jej diela, mala výhrady práve v tejto otázke. Terézia sa pokorne poddávala úsudku Cirkvi. Na druhej strane si bola istá, že jej duchovné skúsenosti sú autentické. Verila, že pravda sa obráni. Nie „jej“ pravda, ale Kristova. A tak to nakoniec aj skončilo, ale až po napätí, utrpení a zápasoch.

Terézia v podstate obraňovala najpravovernejší pohľad na Krista, zdôrazňujúc, že jeho človečenstvo je „cestou“, ktorá nás, ľudí, vedie k stretnutiu s Božstvom. „Nie sme anjeli, máme telo. Je to bláznovstvo, ak niekto chce urobiť zo seba anjela, kým je na tejto zemi – najmä pokiaľ niekto zapadol tak hlboko ako ja“. Úžasný text! A práve ako ľudia ponorení až po uši v pozemskej skutočnosti nedokážeme slobodne vzlietnuť do duchovných oblastí. Potrebujeme niečo viditeľné, zmyslové, hmatateľné, materiálne. Preto sa Boh stal človekom, vtelil sa! Terézia píše: „Keď prídu starosti o pozemské záležitosti, prenasledovanie a utrpenie, keď duša už nemôže mať taký pokoj, aký mala predtým, keď nastane čas suchopárnosti – vtedy cítim, akým dobrým priateľom je Kristus. Vidíme ho ako človeka v slabostiach a utrpení a On je stále po našom boku. Kto si na to zvykne, ľahko ho pri sebe nájde….“. Prekrásny text. A o pár riadkov ďalej poznámka, ktorá môže byť doslova návodom na celý duchovný život.: „Je dobré, keď unáhlene nehľadáme duchovné útechy. Nech sa stane, čo sa má stať, a držať sa pevne kríža je veľká vec. Nás Božský Pán bol v utrpení pozbavený akejkoľvek útechy. Najbližší ho opustili a nechali samého. My ho neopúšťajme. Ak sa chceme povzniesť vyššie, jeho ruka nám pomôže viac ako naša dotieravosť“. 

V ňom som uzrela všetko dobro

Teréziine slová, ktoré uvádzam, sa nedá čítať bez vzrušenia. To je podstata kresťanstva vyjadrená ženou nežnou a zmyslovou a súčasne múdrou, triezvou, ovládajúcou svoje emócie. Ženou, ktorá to všetko nevyčítala z kníh, ale prežila na vlastnej koži. „Keď som ťa zbadala pri sebe, spolu s tebou som uzrela všetko dobro. Od tejto chvíle, kedykoľvek prišlo na mňa trápenie, postačilo mi, že som pozrela na teba, ako si stál pred nespravodlivými sudcami a všetko som ochotne vytrpela. Kto má po svojom boku takého dobrého priateľa, takého dobrého vodcu, ktorý prvý podstúpil umučenie, ten dokáže všetko vydržať. Tento pravý priateľ povzbudzuje, dodáva ducha a nikdy nesklame! Jasne to vidím a neskôr som to ešte zažila, že naša služba sa nemôže páčiť Bohu inak a Boh nám nechcel dávať také veľké milosti inak, ako cez toto najsvätejšie človečenstvo, v ktorom, ako to sám oznamuje vo svojej Božskej láskavosti, má veľké zaľúbenie. V mnohých prípadoch som sa o tom presvedčila na svojej skúsenosti a počula som to z Pánových úst.

Jasne som spoznala, že touto bránou máme vchádzať, ak chceme, aby nám jeho Božský Majestát zjavil svoje veľké tajomstvá“. A o niečo ďalej: „Nás Pán je sám tým, cez koho nám prichádzajú všetky dobrá. On sám ťa naučí. Pozri na jeho život, lebo to je najlepší vzor. (…) Šťastný ten, kto ho pravdivo miluje a vždy ho má pri sebe! Spomeňme si na slávneho svätého Pavla, z ktorého úst nikdy neschádzalo meno Ježiš, tak ho mal hlboko zapísané v srdci. Od chvíle, keď som pochopila túto pravdu, usilovne som rozjímala o živote veľkých svätých, a nikto z nich nešiel inou cestou. Ani sv. František, nosiaci na sebe päť Kristových rán, ani sv. Anton, zaľúbený do Dieťaťa Ježiša, ani sv. Bernard, obľubujúci rozjímania o svätom človečenstve. Ani sv. Katarína Sienská… a veľa iných…“. Možno citovať veľa takých textov. Čo stojí za to zdôrazniť, skoro všetky mystické milosti dostávala počas sv. omše. Prijatie sv. prijímania bolo pre ňu často počiatkom extázy. Zotrvávala vo vďakyvzdávaní, stojac so zdvihnutými rukami, v klasickom postoji orantky. Desať rokov pred smrťou prežila „duchovnú svadbu“. Od tejto udalosti často zažívala Ježišovu „návštevu“. „Vo chvíli, keď to duša neočakáva, náhle pri sebe cíti nášho Pána Ježiša Krista“. Spomína: „Občas som mala obavy, či som nepodľahla ilúzii. Ale obavy rýchlo prešli, lebo sám Pán ma upokojoval. Raz, keď som bola na modlitbe, Pánovi sa zapáčilo a ukázal mi viditeľne iba svoje ruky, a bol to pohľad taký úchvatný, že nemám slov na jeho opísanie. (…) O niekoľko dní neskôr som uzrela jeho Božskú tvár, ktorá ma krásou akoby celú pohltila. Na začiatku som nemohla pochopiť, prečo sa mi Pán ukazoval tak postupne, keď mi potom dal milosť uzrieť celú jeho postavu“.

Mdloby, zomieranie z lásky…

Kristus ako blízky priateľ je ústredný „obraz“ Boha, ktorého Terézia zažila. Druhý obraz je Najsvätejšia Trojica. Po jednom sv. prijímaní, prijatom veľmi suchopárne, Terézia prežila videnie Troch Osôb: „Zdalo sa mi, že všetky Tri Osoby, ktoré sa mi výrazne zobrazovali vo vnútri duše, mi hovoria, že každá z nich mi dáva osobitnú milosť“. Mystické milosti Teréziu menia. Napĺňajú ju vrúcnou túžbou uzrieť Boha zoči-voči. Oheň tejto túžby je taký prudký, taký vášnivý, že až nepredstaviteľný. „Prichádzajú na mňa také veľké vzplanutia s takými túžbami po Bohu, že až skoro strácam vedomie. Zdá sa mi, že život vo mne zamiera a mimovoľne musím kričať a volať k Bohu, taká nezadržateľná je prudkosť tohto vzplanutia. Občas nemôžem obsedieť na mieste, ako keby na mňa prichádzali mdloby a utrpenie prichádza bez akejkoľvek snahy z mojej strany. A je to taký druh utrpenia, že duša by z neho už nechcela vyjsť, pokiaľ žije. Ono pochádza z neuhasiteľnej túžby, akú v sebe cíti, aby som už mohla nežiť, a z toho vedomia, že žijem a nemám na to liek. Jediným liekom na to je totiž videnie Boha a jediným spôsobom, aby sme videli Boha, je smrť, a smrť si sama spôsobiť nemôžem“. Odtiaľto pochádza slávny Teréziin verš, v ktorom sa ako refrén opakujú slová: „Ja tým zomieram, že zomrieť nemôžem“. A teda až tak možno milovať Boha? Nedajme sa zviesť nudným kazateľom (píšem to s celou pokorou, lebo tiež môžem nudiť). Boh nie je nudný, je ohňom, životom, niekým fascinujúcim až do bolesti, do extázy silnejšej než všetky umelo vytvárané impulzy. Z textov a vlastne z Teréziinho svedectva sa vynára obraz Ženícha, vrúcneho Milenca. Svätá rehoľníčka píše vo verši: „Keď Božský lukostrelec svojím šípom zranil/ prebodol do hĺbky moje srdce/Oheň lásky ma celú strávil/že v ňom našla svoje šťastie./ Pocítila som vtedy večného života/ omamný prameň…(…) A odvtedy som celá preňho/ A on je celý môj“.

Posledný riadok je parafráza biblickej Piesni piesní, slávnej poémy oslavujúcej vrúcnu lásku medzi mužom a ženou, v ktorej možno vidieť obraz lásky Boha k človeku. Terézia sa odvážila napísať k tejto knihe komentár. Spomína pritom na veľmi príznačnú situáciu: „Raz  som bola na kázni jedného rehoľníka, ktorý vysvetľoval tie rozkoše, aké prežíva nevesta so svojím Bohom. Kázeň bola obzvlášť krásna, a predsa, udivilo ma, že poslucháči ju pochopili tak nesprávne, že medzi nimi povstal smiech, že rehoľník hovorí o láske“. Nič sa nezmenilo.  Obávam sa, že stále máme podobné obavy spojené so skúsenosťou Božej lásky, s jej prežívaním. Ako to diagnostikuje Terézia? „Tento príklad viditeľne potvrdzuje, že sme si málo vedomí Božej lásky a tak málo schopní milovať Boha, že sa nám zdá nemožné, aby vzťah duše s Bohom mohol byť taký dôverný a aby s ním prežívala takú rozkoš“. Bingo. To je o nás! Neveríme, že Boha možno milovať tak silne. „Poznám jednu osobu, ktorá dlhé roky prežívala vo veľkom strachu a nikde nemohla nájsť pokoj. Až keď začula niektoré úryvky Piesne piesní, presvedčila sa z nich, že jej duša ide dobrou cestou“ – nevieme, či píše o sebe alebo možno o Jánovi od Kríža. „Pochopila z nich skutočnú možnosť toho, čo v sebe cítila, že duša skutočne zamilovaná vo svojom Ženíchovi môže s ním prežívať všetky tie útechy: aj mdloby, aj zomieranie z lásky, aj sladké útrapy lásky, aj rozkoše, aj sladkosti, pokiaľ preňho zavrhne všetky útechy tohoto sveta, a celú seba odovzdá do jeho rúk, a to nielen ústami – ako to robia niektorí – ale v úplnej úprimnosti, potvrdenej skutkami“. 
Ešte raz treba zdôrazniť, že Terézia nikdy nevyhľadávala extázy. Jej vrúcna láska k Ženíchovi sa prejavovala v službe, v statočnom, čnostnom živote, v zápasoch s prekážkami, ktoré jej nechýbali. Vyznáva: „Občas vo mne vznikajú neopísateľné túžby slúžiť Bohu… V takých chvíľach sa mi zdá, že neexistuje taká námaha alebo trápenie ani taká prekážka či ťažkosť, hoci by išlo o smrť, či mučeníctvo, ktoré by som nezniesla s ľahkosťou“.

Ako to uplatniť v našom živote?

Krátko, konkrétne: 1) Boh nie je iba predmetom teoretických úvah, možno ho v živote stretnúť, skúsiť, pocítiť. Len sa treba modliť a byť trpezlivý. 2) Kristocentrizmus – čiže cez Ježišove človečenstvo ideme k Božstvu. 3) Ježiš je priateľ, ktorý je vždy s nami, lebo ako človek dobre pozná našu biedu. 4) Boha možno milovať vášnivo, bláznivo, jeho milosť môže navštevovať človeka mimoriadnym spôsobom. 5) Život modlitby vôbec nie je zbieraním „úletov“. 6) Verifikáciou pravdivosti skúseností je zaangažovanie v službe. 7) Subjektívne náboženské skúsenosti musí skúmať Cirkev. Pokora a trpezlivosť sú nutné. 8) Eucharistické zjednotenie je najistejším miestom stretnutia s naším najväčším Priateľom. 9) Boh je láskou, je Ženíchom, v tomto smere sa možno doslova zblázniť a až vtedy to je zážitok…

Zdroj: Nedeľný hosť (Gość niedzielny / ks. Tomasz Jaklewicz)

9. Modlitba sústredenia

 [spacer height=”5px”]

Zvnútornená modlitba, modlitba sústredenia

[spacer height=”30px”]

Hovorí sa, že slávni filmoví tvorcovia, ktorí žijú v Los Angeles a predstierajú, že stále „pracujú na veľkom projekte”, opisujú svoj normálny deň takto: „Vstáva sa o ôsmej. Najprv si dáte pomarančový džús a zhltnete svoju dávku vitamínov. Potom nasleduje polhodinová prechádzka so psom, ktorá vám dodá chuť na raňajky. Potom si prečítate noviny a poštu. Okolo pol jedenástej si pre posilnenie zaplávate v bazéne, potom nasleduje pár uvoľňujúcich cvikov, kúpeľ, slnko a dokončíte rannú toaletu. Potom je obed, ktorý môžete stráviťs priateľmi. Po obede a káve sa zvyčajne chodí súkromne si pozrieť nejaký film, alebo je to čas vhodný na nákupy a telefonovanie. O štvrtej tenis, jazda na koni alebo golf. Po návrate si znova zaplávate v bazéne a nasleduje popoludňajší strečing a fitnes. Potom sprcha, masáž a odporúčaná malá siesta. Keď sa večer prebudíte, máte osemdesiat rokov.”

Jeden stresovaný a vyčerpaný podnikateľ zašiel k učiteľovi duchovného života a požiadal ho o radu. Učiteľ’ mu povedal: „Keď sa ryba dostane na suchú zem, začína pomaly umierať. Aj ty začínaš umierať, keď sa necháš strhnúť iba svetskými vecami. Rybu možno zachrániť, keď sa hneď dostane do vody. Aj ty sa musíš hneď vrátiť do samoty.” Podnikateľ sa naľakal. „To musím zanechať všetky svoje podniky a uchýliť sa do kláštora?” „Nie, nie. Ostaň pri svojom podnikaní a uchýľ sa do svojho srdca.”

V slovníku spirituality je nádherné slovo: „sústredenosť”. Vyjadruje chvíľu, v ktorej sa človek zastaví, aby sa „sústredil“, a tak pozbieral všetky kúsky svojho ja, ktoré cez deň stratil. 

Svätý Ján Pavol II. opísal v jednom zo svojich posledných dokumentov Ecclesia in Europa (EE) – Cirkev v Európe – situáciu dnešnej Európy. Píše v ňom, že dnešný človek sa považuje za absolútny stred bytia a zabúda na to, že nie človek stvoril Boha, ale Boh stvoril človeka – na svoj obraz a podobu. Európska kultúra takto vytvára dojem tichého odpadu – zo strany sýteho človeka, ktorý si žije, akoby Boha nebolo.

Človek však nemôže žiť bez nádeje a stále hľadá svoj stratený raj vo vede a technike, konzumizme, mesianizme, v drogách, v očarení východnými filozofiami, v ezoterickej duchovnosti a v rozličných prúdoch New age. To všetko je iba ilúzia, a tak keď to stratí alebo nenájde, často sa to prejavuje tým, že upadá do samoty, alebo sa stáva niekedy agresívnym a násilníckym (porov. EE 7 – 10). Existuje teda pre dnešného obyvateľa Európy ešte vôbec nejaká nádej? Nádej tu je. Existujú ľudia, ktorí majú ochotu počúvať a možno sa snažia prežívať svoj kresťanský život hlbšie ako ich susedia (možno aj tieto naše stretnutia nám môžu v tom pomôcť!). V takom prípade sú prorocké tie slová, ktoré napísal bl. Ján Pavol II. v už spomínanom dokumente: „Od Európy sa žiada, aby bola modliacim sa spoločenstvom a oslavovala Pána sviatosťami, liturgiou a celou existenciou. V modlitbe objaví prítomnosť Pána. Aj napriek tomu, že sú rozsiahle oblasti odkresťančené, nechýbajú skutoční kresťania, ktorí prežívajú čas kontemplatívneho mlčania, verne sa zúčastňujú na duchovných podujatiach, žijú svoj život podľa Evanjelia a dosvedčujú ho plnením si svojich povinností. Čaká ich (Európu) náročná a zároveň povznášajúca úloha: objaviť zmysel tajomstva – dať priestor tichu, modlitbe, kontemplácii a návratu k sviatostiam – najmä k Eucharistii a k sviatosti zmierenia“ (EE 66 – 69).

Sv. Terézia od Ježiša nám v tom môže pomôcť: pomôcť objaviť tajomstvo Božej prítomnosti v nás.

Zamerajme sa dnes na istý druh modlitby, ktorý je typický pre tereziánsku školu modlitby a ktorú pomenovala sama sv. Terézia vo svojom diele Cesta dokonalosti – zvnútornená modlitba alebo modlitba sústredenia – „lebo duša vtedy sústredí všetku svoju silu a vstúpi do seba, aby bola len so svojím Bohom“ (CD 28, 4).

Pre kresťanskú modlitbu je charakteristický postoj dvoch osôb. Modlitba je dialóg. A práve v Ceste dokonalosti, v 28.-29. kapitole nám Terézia ukazuje, čo máme robiť, aby modlitba bola dialógom. Píše: „Duša nemusí vystupovať do neba ani zvyšovať svoj hlas, aby hovorila so svojím nebeským Otcom a tešila sa z jeho blízkosti. Stačí, ak sa uchýli do samoty a nachádza ho sama v sebe“ (CD 28, 2). Nepredkladá nám tu nejaký psychologický návod; jej návod je veľmi jednoduchý: nachádzať Boha sama v sebe. Ponúka nám pritom komentár k modlitbe Pána a práve tu sa sústreďuje na slová: „ktorý si na nebesiach“. A z toho aj vychádza: „Nebo je tam, kde je Boh“ (CD 28, 2). Spomína sv. Augustína, ktorý ho (Boha) našiel v sebe samom. Týmto spôsobom, na prvý pohľad psychologickým ťahom, dala Terézia tejto pravde teologický rozmer. Ukázala hĺbku.[2] Modlitba sústredenia, zvnútornená modlitba, je modlitbou začiatočníkov; tých, ktorí sú na začiatku cesty. „Ježiš prestáva byť pre nich iba abstraktnou postavou a čím ďalej, tým viac sa pre nich stáva živou osobou, priateľom. Vzťah sa viac podobá na priateľstvo, aké cítia voči druhému človeku. A práve tu prichádza okamih, keď sa ich modlitba stáva prostejšou.“[3] To však neznamená, že je jednoduchšou.

Aká je to zvnútornená modlitba? Terézia píše: „Duša si prestáva všímať veci tohto sveta, lebo si uvedomuje, že v sústredení sa cíti nadovšetko dobre. Mohutnosti (zmysly) sa odvracajú od vonkajších vecí a pohŕdajú nimi. Oči sa samy od seba zatvárajú, aby už nič viac nevideli, zatiaľ čo pohľad duše sa väčšmi zaostruje. To je dôvod, prečo pri modlitbe zatvára oči ten, kto kráča po tejto ceste. Je to chvályhodný zvyk a nanajvýš prospešný, aj keď na začiatku sa treba nútiť zatvárať oči a neobzerať sa navôkol. Keď si však na to človek zvykne, viacej námahy ho potom stojí mať oči otvorené“ (CD 28, 6).

Táto modlitba má svoje stupne. Nie hneď sa dokážeme plne sústrediť. Spája sa to s istou námahou, s premáhaním tela (spánok, nemohúcnosť sústrediť myseľ na jenu vec…). Námaha, akú musíme vynaložiť pri sústredení, je spojená s tvrdou askézou, s určitou vynaloženou energiou. Sústredenosť je vecou našej vôle, nášho chcenia. Sv. Terézia kladie dôraz na túto pravdu a zdôrazňuje: „Keď duša chce, lebo vedzte, že tu nejde o nič nadprirodzené, ale o skutočnosť, ktorá závisí od našej vôle. Dopracujeme sa k tomu s Božou pomocou, lebo bez nej nemôžeme vykonať nič poriadne, ba ani len dobrá myšlienka nám nezíde na um“ (CD 29, 4). Ďalej píše: „Všetko závisí od vás, všetko máte vo vlastných rukách. Kto túži dosiahnuť tento stav, nesmie nikdy poľaviť v tom, o čom som hovorila, nech sa krok za krokom ovládne a nech zbytočne neváha“ (CD 29, 7). Terézia si uvedomuje závažnosť tohto tvrdenia, veď to sama prežila vo vlastnom živote: „Niekoľko rokov som aj ja trpela tým, že som sa nedokázala na nič sústrediť, a uvedomujem si, aké je to trýznivé. Ale takisto viem, že Pán nás nikdy nenechá napospas“ (CD 26, 2).

Keď čítame Teréziine spisy, uvedomíme si, že sa často opakuje. Zámerne, aby si jej čitateľky (klauzúrové sestry) prehĺbili jej náuku. O tom, ako sa prakticky sústrediť a aké prostriedky pritom použiť, nám Terézia radí v predchádzajúcich kapitolách (hovorili sme o tom v predchádzajúcich úvahách!). Problém, ktorý tu načrtla a ktorý zdôrazňuje ako zásadný, sa však netýka len sestier v kláštore, ale týka sa každého jedného človeka. Problém, ktorý nám prekáža sústrediť sa. Je o tom, že zatiaľ čo sa máme snažiť robiť to, čo treba, tak sa skôr chceme páčiť našim predstaveným (šéfom v práci), bažíme za odmenami a poctami a naše myslenie je zamerané na myslenie o pozemských veciach. Keď sa nimi zaoberáme, môžu prerásť do obludných rozmerov nepokoja a spôsobujú veľkú škodu (porov. CD 29, 1).

Preto Terézia pripomína, že ten, kto chce vstúpiť do seba, musí dbať v prvom rade o harmonický život. Dušu tu prirovnáva k palácu nesmiernej hodnoty, ktorý je celý zo zlata a drahých kameňov. A my sme súčasťou toho paláca a podieľame sa na tom, ako vyzerá: ak je duša čistá a vyzdobená čnosťami, potom niet krajšieho paláca, ktorý by sa jej mohol rovnať. Trónom, na ktorom sedí kráľ, je naše srdce (porov. CD 28, 9). „Pán má rád poriadok a nepôsobí v duši, kým nevidí, že sa všetkého zbavila a je úplne jeho“ (CD 28, 12). Toto je Teréziin realizmus: život modlitby spojený s konkrétnym životom. Žiadna rafinovaná mystika bez života! Veľkým nebezpečenstvom sa môže stať to, že si z našej modlitby vytvoríme bôžika a pritom zabudneme na toho, s kým sa rozprávame počas modlitby. Naším cieľom sa staneme my, a môže sa pritom stať, že budeme kontemplovať seba a počúvať seba. A s tým je spojené zamykanie sa v sebe a odcudzenie sa – nezáujem o vonkajší svet a život, strácanie sa vo vlastnom svete.[4] Toto je často ovocie východných praktík – modlitba ako monológ, rozplynutie sa vo svojom svete.

Hlavný spôsob, ako dosiahnuť sústredenie, spočíva v tom, aby duša nelipla na žiadnej veci a vnútorne sa priblížila k Bohu. Aj počas práce sa dá sústrediť srdcom; spomenúť si z času na čas na hosťa, ktorý býva v našej duši (porov. CD 29, 5), alebo pripomínanie si Božej prítomnosti pomocou obrazov, predmetov, vecí každodennej potreby a v neposlednom rade pomocou skutkov lásky.[5]

O takúto formu stálej prítomnosti a uvedomovania si Božej blízkosti a priateľstva s Ježišom, t. j. o modlitbu sústredenia, o zvnútornenú modlitbu išlo sv. Terézii od Ježiša. Odkazuje nám: „Uvedomte si, že za to stojí všetka námaha sveta, ktorú vynaložíte, lebo človek sa bez námahy nič nenaučí. Ak sa budete úprimne snažiť, som si istá, že Božia pomoc nedá na seba dlho čakať a dosiahnete to za jediný rok, možno aj za pol roka. Taký veľký osoh za taký krátky čas! Položíte veľmi pevné základy a ak Pán bude chcieť, pozdvihne vás k veľkým veciam“ (CD 29, 8).

„Také duše plávajú po mori s vetrom v plachtách. Keďže sú veľmi blízko ohňa, raz-dva na ne preskočí nepatrná iskra, lebo v tomto stave sú ochotné vzplanúť, aby sa stretli s Bohom“ (CD 28, 8).

Daľšie články o Terézii od Ježiša: 1. Historická črta sv. Terézie od Ježiša, 2. Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša, 3. Zakladateľka a mystička, 4. Učiteľka modlitby 15. Učiteľka modlitby 2 , 6. Učiteľka modlitby 37. Učiteľka vnútornej modlitby8. Je ústna modlitba modlitbou?, 9. Modlitba sústredenia, 10. Boh Podľa Terézie, 11. Človek podľa Terézie, 12. Modlitba podla Terezie13. Obrátenie podľa Terézie14. Vnútorný hrad prvé komnaty15. Vnútorný hrad druhé komnaty16. Vnútorny hrad tretie komnaty,

(c) 2012 - 2018 DH & Bosí Karmelitáni 
admin@bosikarmelitani.sk
ochrana osobných údajov