„Ikonostas je hranica medzi svetom viditeľným a neviditeľným, ktorú tvorí a nášmu chápaniu sprístupňuje nedeliteľný rad svätých, zástup svedkov a ohlasované tajomstvo,“ píše Florenskij. Objavte hlboké dejinné a duchovné posolstvo ikonostasu ako jednej z najdôležitejších častí východokresťanského chrámu.
Obrázok ikony vo väčšom rozlíšení nájdete tu: bit.ly/3pZUTQI
Ikonostas pochádza z gréckych výrazov eikon (εἰκών) teda obraz, podoba; a stasis (στάσης), ktoré je označením miesta, kde niečo stojí, kde je niečo umiestnené. Ako súvislá stena z ikon, oddeľujúca oltár od lode, je však neskorším zjavom.
V ranokresťanských časoch sa oltár oddeľoval prekážkou alebo závesom. Forma a výška prvotných prekážok bola rozličná: niekedy to boli ploché a nízke steny alebo balustrády po ľudskú hruď, inokedy viac či menej vysoké mreže alebo rad s architrávom či bez neho. Takéto prekážky jestvovali v celom kresťanskom svete. Spomedzi najstarších písomných prameňov, ktoré sa nám zachovali, patrí zmienka Eusebia Cézarejského. Keď Eusebios opisuje chrám Pánovho hrobu, ktorý dal postaviť svätý Konštantín, hovorí, že v tomto chráme bol „polkruh apsidy obkolesený toľkými stĺpmi, koľko bolo apoštolov.”
Prvokresťanské prekážky a závesy odrážajú spätosť medzi kresťanským kultom a liturgickou tradíciou judaizmu. Rovnako ako je modlitebné zhromaždenie veriacich v kresťanskom chrámepokračovaním synagógy, tak je tiež súčasne sakramentálnym miestom, teda miestom prinášania obety. Ide tu však o čosi viac, než len pokračovanie: kresťanský chrám je naplnený novým zmyslom.
Celý neskorší rozvoj oltárnej prekážky a jej premena na plochý ikonostas kráča v línii stále väčšieho odhalenia zmlysu hranice medzi dvomi svetmi: tým, ktorý je mimo času a tým, ktorý je v čase. Ako sa v človeku, podľa slov svätého Maxima Vyznávača, zjednocuje duchovné a telesné, pričom to prvé robí duchovným to druhé, tak sa loď v chráme pri dotyku s oltárom osvecuje, dáva sa ním viesť a stáva sa jeho vyjadrením.
Klasický ikonstas, ako súvislá stena s ikonami, má päť radov ikon: základný, deésový, sviatkový, prorocký a praotcovský, ktorý sa završuje krížom. Tu sa dostávame k rozboru aj našej dnešnej ikony.
V prvom, v tzv. miestnom rade sú ikony od seba vzájomne oddelené troma dverami: dvoma diakonskými – Severnými a Južnými a strednými tzv. Kráľovskými dverami. V súvislosti s pojmom severné a južné diakonské dvere, sa vychádza z klasickej architektonickej štruktúry chrámov, ktoré sú vo väčšine prípadov orientované na východ. Z toho vyplýva, že diakonské dvere nachádzajúce sa z pohľadu diváka vľavo od Kráľovských dverí, sú Severné a tie napravo sú Južné. Stredné dvere ikonostasu sa nazývajú Kráľovské, pretože nimi prechádza Kristus – Kráľ Kráľov počas bohoslužby v Božom slove a taktiež aj v skromnom spôsobe chleba a vína v Eucharistii. Niekde, zvlášť v Grécku, sa stretávame s názvom Sväté dvere, pretože cez ne môžu prechádzať iba tí, ktorí prijali svätenie – obrad vkladania rúk v tajomstve kňazstva.
Na Kráľovských dverách, tak ako je to evidentné aj na tejto ikone, boli už v období 5.-6. storočia zobrazenia ikon. Zvyčajne sa tu zobrazuje udalosť Zvestovania rozdelená do dvoch častí, kde vľavo z pohľadu diváka je zobrazený Archanjel Gabriel a v pravej časti presvätá Bohorodička. Prítomnosť tejto ikony na Kráľovských dverách nie je náhodná. Poukazuje na začiatok nášho vykúpenia a je spomienkou, že vtelením Božieho slova sa nám otvorili brány raja.
Pod ikonou Zvestovania sa vo väčšine prípadov zobrazujú štyria evanjelisti, no niekedy sú na ich mieste zobrazení hierarchovia sv. Bazil veľký a sv. Ján Zlatoústy, autori byzantskej liturgie uskutočňovanej v oltári. Napravo od Kráľovských dverí sa nachádza ikona Krista Pantokratora zobrazeného v celej postave, po pás alebo aj sediaceho na tróne, ako je to v prípade tejto ikony.
Naľavo do Kráľovských dverí sa nachádza ikona Bohorodičky Hodigitrie, ktorá je v tradícii Cirkvi spomedzi ikon Božej Matky najuctievanejším a zároveň najrozšírenejším typom. V prípade tejto ikony, tak ako to potvrdzuje nápis, je to Smolenská ikona Bohorodičky. Počas slávenia bohoslužieb, diakon často prechádza dvoma postrannými dverami v miestnom rade ikonostasu, ktoré odtiaľ dostali svoje pomenovanie ako Diakonské dvere. Môžu byť zdobené ikonami svätých diakonov Štefana a Vavrinca alebo svätých Archanjelov Michala a Gabriela, považovaných za diakonov nebeskej liturgie.
Súčasťou prvého tzv. miestneho radu ikonostasu je ikona sviatku alebo svätého, ktorému je zasvätený chrám, nachádzajúca sa zvyčajne vpravo od Južných dverí. V prípade tejto ikony je na tomto mieste umiestnená ikona Zosnutie presvätej Bohorodičky (15.8.). Naľavo od Severných dverí jea vo väčšine prípadov patrón alebo patróni danej eparchie pod ktorú spadá miestna cirkev. Vo väčšine ikonostasov gréckokatolíckej metropólie na Slovensku je na tomto mieste ikonostasu umiestnená ikona sv. Mikuláša divotvorcu. V našom prípade je zobrazené Zhromaždenie k svätému Archanjelovi Michalovi. Netypicky je pod ikonami miestneho radu zobrazená Golgota s krížom, nástrojmi umučenia Krista a Adamovou lebkou.
Druhý rad ikonostasu – rad sviatkov, predstavuje periódu novozákonnej Cirkvi, v ktorej je vyjadrené uskutočnenie toho, čo bolo predpovedané prorokmi a patriarchami. Aj preto sa tento rad umiestňuje pod radami patriarchov a prorokov. Spojitosť a nadväznosť Starého a Nového zákona vyjadril aj Dyonýz Aeropagita: „Jeden (Zákon) o Kristovi hovoril, ten druhý uskutočnil; jeden opisoval Krista v obrazoch, druhý vyjavil Pravdu.“ V tomto rade sú zobrazené tie udalosti Nového zákona, ktoré tvoria ročný liturgický kruh, hlavné etapy Božieho pôsobenia a postupného uskutočňovania nášho spasenia. Zvyčajne tento sviatočný rad pozostáva z ikon Paschy a dvanástich hlavných sviatkov Krista a Bohorodičky.
Súčasťou tohto radu zvyknú byť aj sviatky Päťdesiatnice (Zostúpenia svätého Ducha) a Povýšenia sv. Kríža. V prípade veľkých ikonostasov, ak je ešte miesto pre umiestnenie iných sviatočných ikon, môžu byť súčasťou tohto radu aj ikony sv. Jána Krstiteľa ako je napr. jeho narodenie alebo sťatie hlavy, poprípade iné ikony sviatkov. Ikony sviatočného radu sú zvyčajne usporiadané podľa liturgického roku (začínajúc 1.9. a končiac 31.8.), alebo podľa chronologického poriadku.
V prípade tejto ikony sú sviatky usporiadané nasledovne: Narodenie presvätej Bohorodičky (8.9.); Vstup presvätej Bohorodičky do chrámu (21.11.); Zvestovanie presvätej Bohorodičke (25.3.); Narodenie Ježiša Krista (25.12.); Stretnutie Pána (2.2.); Zjavenie Pána (6.1.); Zostúpenie do posvätia; Vstup Krista do Jeruzalema; Nanebovstúpenie Pána; Premenenie Pána (6.8.); Starozákonná Svätá Trojica; Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa (29.8.); Povýšenie úctyhodného Kríža (14.9).
Tretí rad ikonostasu je rád deésisny. Pomenovanie tohto radu ikonostasu vychádza zo skutočnosti, že anjeli a svätí v zastúpení apoštolov a ich nástupcov biskupov, prepodobných otcov a mučeníkov v presne stanovenom poriadku sa pripájajú k centrálnej ikone tohto radu. Po stranách Krista na tróne sa v modlitebnom príhovore k Nemu skláňajú po pravici presvätá Bohorodička a po ľavici sv. Ján Krstiteľ. Symbolickým vyjadrením tohto radu je modlitba Cirkvi za svet. Za Bohorodičkou sú svätci: Archanjel Michal, Peter, Ján, Marek a Lukáš. Za sv. Jánom Krstiteľom sa nachádzajú: Archanjel Gabriel, Pavol, Matúš, Filip a Tomáš.
Štvrtý rad ikonostasu – rad prorokov poukazuje na obdobie od Mojžiša po Krista a preto ho vypĺňajú postavy starozákonných prorokov. Je symbolom Cirkvi, ktorá prijala Mojžišov zákon a prostredníctvom prorokov zvestujúca o Bohorodičke, v lone ktorej sa vtelil Kristus. Práve preto v centre tohto radu sa uprostred prorokov nachádza ikona presvätej Bohorodičky, ako symbol uskutočnenia všetkých proroctiev. Vo väčšine prípadov je to ikona Oranta – Bohorodička zobrazená s pozdvihnutými rukami, na znak modlitby a prínosu obety Bohu s dieťaťom Kristom v lone. V prípade tejto ikony absentuje Oranta, ktorú nahrádza ikona Bohorodičky Hodigitrie sediacej na tróne. Napravo od Bohorodičky sú proroci: Dávid, Eliáš, Daniel. Zachariáš, Izaiáš a Habakuk. Na druhej strane sú: Šalamún, Elizeus, Áron, Naum, Jeremiáš a Sofoniáš.
Piaty rad ikonostasu – rad patriarchov (praotcov) predstavuje prvotnú starozákonnú Cirkev, ktorá ešte neprijala Zákon: od Adama až po Mojžiša, zastúpenú starozákonnými patriarchami (praotcami), so zodpovedajúcimi textami na rozvinutých zvitkoch. Uprostred tohto radu je zvyčajne umiestnená ikona Starozákonnej Trojice v podobe troch anjelov, ktorí navštívili Abraháma pod dubom v Mamre, ako symbol prvej zmluvy medzi Bohom a človekom a tiež ako prvé zjavenie Trojjediného Boha. Táto ikona sa zvykne nazývať aj Pohostinnosť Abraháma. V prípade tejto ikony je na mieste Starozákonnej svätej Trojice zobrazená Novozákonná Trojica nazývaná aj Otcovstvo. Jednotlivé postavy predstavujú týchto praotcov: Júda, Benjamín, Noe), Lamech, Henoch, Adam, Abrahám, Izák, Jakub, Ruben, Ábel a Jozef
Zavŕšením tejto ikony je tzv. Strastný rad, ktorý je prirodzenou súčasťou zvlášť veľkých ruských ikonostasov. Prvou ikonou tohto radu je zobrazenie Judášovej zrady Krista (Judášov bozk). Ďalším výjavom je Snímanie z kríža. Centrálne je v tomto rade zobrazené Ukrižovanie. Posledné dve ikony tohto radu zobrazujú Uloženie Krista do hrobu a Modlitbu Krista v Getsemanskej záhrade.
Aké je duchovné posolstvo ikonostasu? „Ikonostas, ako aj chrám, je obrazom cirkvi, ale v inom jej aspekte,“ píše Leonid Uspenskij. „Zatiaľ, čo chrám je liturgickým priestorom, ktorý pojíma zhromaždenie veriacich a symbolicky zahŕňa celé stvorenie, ikonostas ukazuje utváranie cirkvi v čase a jej život až do ovenčenia druhým príchodom Krista.“ Florenskij vo svojom diele Ikonostas objasňuje poslanie a podstatu ikonostasu takto: Ikonostas tu nie je preto, aby pred veriacimi niečo skrýval, nejaké jemné a pikantné tajomstvá, ako si to niektorí z nevedomosti a samoľúbosti predstavovali, ale naopak týmto poloslepým poukazuje na Eucharistiu, týmto chromým a zmrzačeným odhaľuje vstup do iného sveta, ktorý si pre vlastnú strnulosť uzavreli.“
Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN 978-80-88949-91-2