„… ktorý premenil vodu na víno v Káne…“
Duchovná obnova OCDS, Notre Dame 28. 6. 2009
„Po ceste si vykračovali mama a dieťa. Dieťa si v rúčke nieslo koláč. Prechádzali popri chudobnej žene, ktorá vystierala ruku k okoloidúcim. Vedľa nej sa krčilo zašpinené chlapča v zamastených a preň priveľkých šatách. Dieťa sa stále držalo mamy za ruku. Zrazu sa zarazilo a uprene sa zahľadelo na chudobného chlapčeka. Potom sa pozrelo na koláč, ktorý držalo v ruke, a obrátilo pohľad k mame, akoby žiadalo o dovolenie. Mama súhlasila jemným prikývnutím. Dieťa natiahlo ruku k malému chlapčaťu a darovalo mu svoj koláč. Potom pokračovalo v ceste, drobčiac po maminom boku. Okoloidúci, ktorý to celé videl, sa prihovoril: „Teraz mu kúpite iný koláč, však? Matka jednoducho odvetila: „Nie.“ „Nie? Prečo?“ – „Lebo ten, kto daruje, niečoho sa zrieka.“
V sýpke sa ukrylo jedno pšeničné zrno. Nechcelo, aby ho zasiali. Nechcelo odumrieť. Nechcelo sa obetovať. Chcelo si zachrániť život. Nezáležalo mu na tom, či sa stane chlebom. Ani na tom, či ho položia na stôl. Ani na tom, či ho požehnajú a rozdelia. Nikdy by nedarovalo radosť. Jedného dňa prišiel roľník. Spolu s prachom, ktorý sa usadil v sýpke, vymietol aj pšeničné zrno.“[1]
Príbeh o zrne je jednoznačný. Ježiš ho vysvetlil krátko a jasne: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12, 24)
V našich úvahách nad sviatosťami iniciácie dnes pokračujeme vo sviatosti birmovania. Na základe ružencových tajomstiev spoznávame, ako by tieto sviatosti mali ovplyvniť prežívanie kresťanského života.
Kresťanská dospelosť zaväzuje byť v Cirkvi, ale aj mimo nej – láskou! Svedčiť o láske v spoločnosti, v ktorej sa nachádzam. Mária bola svedkom prvého Ježišovho zázraku. Bola na svadbe v Káne Galilejskej; pozvali tam aj Ježiša a jeho učeníkov. Bolo zvykom, že ženy, ktoré sa poznali s rodinou mladomanželov, pomáhali pri obsluhovaní. Jednou z nich bola aj Mária. Stala sa nepríjemná vec, keď počas svadby, ktorá bola v plnom prúde, začalo chýbať víno. Možno to bolo spôsobené nedopatrením, zlými výpočtami, alebo prišlo viac hostí, jednoducho víno skončilo. Vtedy Mária, tá, ktorá mala na starosti obsluhu, oznamuje Ježišovi, že nemajú víno. Na tento oznam Ježiš odpovedá dosť strohými slovami, ktoré by nás mohli zaskočiť: „Čo mňa a teba do toho, žena?! Ešte neprišla moja hodina.“ Mária bez komentára hovorí obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Oni naplnili nádoby vodou a Ježiš premenil vodu na víno. Bolo to okolo 700 litrov vína, za čo neskôr starejší náležite pochválil ženícha. „Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ A jeho učeníci uverili v neho, spomína evanjelista Ján.
Zamyslime sa spolu nad dvomi postojmi Márie. Prvý postoj je: Nemajú vína! A druhý: Urobte všetko, čo vám povie.
Mária informuje o zlej a nepriaznivej situácii počas svadby. Nehovorí Ježišovi nič, čo by nasvedčovalo, aby urobil zázrak. Neradí mu nič, čo má urobiť. Iba mu ukazuje situáciu, v akej sa nachádzajú mladomanželia. Mária je matka, ktorá je najviac vnímavá na potreby iných. Ježiš tak miluje svoju Matku, že ju nemôže nevypočuť. Keď Mária získala od Ježiša víno, ktoré bolo nevyhnutne potrebné, o čo viac nájde riešenie pre všetky potreby, ktoré máme? Jej slová sú príkladom konkrétnej modlitby kresťana. Takto by mala vyzerať kresťanská modlitba, ktorá je modlitbou dôvery. Ona necháva konať Ježiša. Ukazuje, že niečo chýba, a ostatné ponecháva na samého Ježiša, ako to zariadi, akým spôsobom nám pomôže. Naša modlitba musí byť modlitbou dôvery.
Druhý Máriin postoj môžeme charakterizovať jej slovami: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Túto vetu Mária adresuje konkrétne každému jednému z nás, keď nás prosí, aby sme sa otvorili Ježišovi. Mária si nič nenecháva pre seba. Ona za nás oroduje u svojho Syna, ona ho v našom mene prosí. Ježiš nám prostredníctvom Márie udeľuje svoje milosti. Veľkosť Márie spočíva v tom, že ona nikdy neukazuje na seba, ale na Ježiša. Kto kráča za Máriou, dostane sa k Ježišovi. Hovorí každému jednému z nás: Urobte všetko, čo vám povie môj Syn. Chlapci a dievčatá, urobte všetko, čo od vás Ježiš chce. Kráčajte po ceste, ktorú vám ukazuje môj Syn, kráčajte za povolaním, ku ktorému vás môj Syn pozýva, žite v duchu jeho blahoslavenstiev, spĺňajte zákon Desatora daný otcom na vrchu Sinaj. Vám, rodičia a manželia, Mária hovorí: Majte sa v úcte, odpúšťajte si navzájom jeden druhému, majte čas na seba a na svoje deti, nenaháňajte sa za matériou, ale hľadajte zmysel v Bohu; nájdite si čas na spoločnú modlitbu v rodinách, dávajte si navzájom príklad viery a lásky. Mária, ak sa k nej utiekame v našich problémoch, nám pomôže. Mária bola svedkom Ježišovho zázraku v Káne Galilejskej. Ak sa budeme k nej utiekať a prosiť ju o pomoc, ona nám pomôže objavovať malé každodenné zázraky, ktoré na jej príhovor, na Máriin príhovor v nás koná Ježiš. Tie každodenné zázraky – to sú moje výhry nad mojím egoizmom, nad mojimi slabosťami, je to neustále vstávanie z môjho hriechu, z mojich zlyhaní, je to moje dozrievanie v láske, moje odpúšťanie, premieňanie spoločnosti, v ktorej sa nachádzam…
Božie zázraky nás učia, aby sme nebažili po senzáciách, ale nás učia veľkej úcte ku každodenným povinnostiam a pomáhajú nám objavovať, že všetko, čo je malé a nepatrné, je veľké. Dokiaľ Ježiš nepremenil vodu na víno, voda bola bez chuti. Aj náš život je bez chuti, ak v ňom chýba Boh. Boh chce, aby sme svoje povinnosti vykonávali dobre a zodpovedne. On premieňa naše starosti, našu vodu na kvalitné víno, ktoré bolo až po okraj a bolo kvalitné, keď z neho obsluhujúci načerpali. Vďaka našim povinnostiam a zodpovednému prístupu k nim sa môže svet a celá naša spoločnosť zmeniť. Ježiš vďaka Máriinej pomoci premieňa naše dni, naše problémy na kvalitné víno.
Udalosť z Kány Galilejskej nám chce povedať jednu vec: „Človek je tvor spoločenský, nemôže žiť bez spoločenstva, v ktorom by sa dokázal realizovať. Kresťan katolík, ktorý prijal sviatosť kresťanskej dospelosti – sviatosť birmovania – sa nemôže vyhýbať povinnostiam, ktoré vyplývajú z jeho prirodzenosti, lebo žije medzi ľuďmi. Preto sa máme učiť umeniu služby tak ako Mária, ktorá si na svadbe prvá všimla, že niečo nie je v poriadku, a ktorá nehľadela na seba, ale išlo jej o dobro celého spoločenstva! Hybnou silou, motorom je láska k blížnemu, a nie sebectvo, ktoré hľadá vlastné uspokojenie. Čím bližšie je kresťan k Bohu, tým viac dobra musí vo svojom okolí konať. Práve život v spoločnosti je veľkým priestorom pre apoštolát. Apoštol je ten, kto miluje Boha a mrzí ho, že tí okolo neho ho nemilujú alebo nepoznajú. Čím viac sa kresťan vyhýba spoločenským veciam, tým viac môže svojím nezáujmom a pesimizmom dávať priestor na šírenie zla a pesimizmu.[2] Prečo sú aj dnešní kresťania ovplyvnení módou, blahobytom, svetom? Kresťanom nemôžem byť iba v kostole alebo doma, ale aj na ulici, na pracovisku, v električke, v autobuse, v médiách. Dnešná spoločnosť, ktorá sa snaží zahnať Boha do kostolov a ktorá hlása heslo: „Carpe diem!“ – Uži si dňa, musí kresťana priam vyburcovať k niečomu veľkému. Katakomby v počiatkoch kresťanstva slúžili ako úkryt, ale pomohli aj následnému rozmachu kresťanstva. Kresťania nekričali, nešli proti spoločnosti silou. Ich apoštolát bol tichý a takto ovplyvnili život celej spoločnosti. Čo by sa stalo, keby Mária a Ježiš chýbali na svadbe v Káne? Rozmýšľajme, čo sa stane s našou spoločnosťou, keď tam bude chýbať prítomnosť Ježišových svedkov – dospelých kresťanov?
K tomuto nás vyzýva, ba priam zaväzuje prežívanie sviatosti birmovania. Je to sviatosť, ktorá nám nebola daná na vlastné obohatenie, ale všetky dary Ducha Svätého a talenty sú pre iných. Azda najvýstižnejšie to vyjadril sám Ježiš: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Lk 6, 38)
[1] FERRERO. B.: Ale veď máme krídla. Bratislava : Don Bosco, 2006, s. 54.
[2] Porov. SUÁREZ, F.: Panna Mária, Matka krásnej lásky. Bratislava : Alfa konti, 1999, s. 145 – 152.
P. Rudolf Bartal, OCD