Detstvo Ježiša Krista je zahalené rôznymi dohadmi a legendami. Práve kvôli niektorým herézam v ranom stredoveku vznikol tento typ ikonografie Emanuela s prísnym výrazom a vysokým čelom. Naša dnešná ikona opäť potvrdzuje, prečo nie estetika, ale teológia určuje formu a tvar východokresťanského umenia.
Ikonu si môžete otvoriť v kvalitnejšom rozlíšení tu: bit.ly/2JTTOdT
Fedor Buslaev bol ruský lingvista, folklorista a filológ, ktorý žil v 19. storočí. Celú svoju akademickú kariéru venoval skúmaniu ruskej kultúry v jej celej šírke- od folklóru, cez mytológiu, ilustrované rukopisy až po ikonografické maľby. Poznatky z jeho výskumov, a to najmä v oblasti komparatívnej literatúry a staroruských ikon, sú doteraz veľmi vážené v akademickej sfére. My si dnes prečítame úryvok z jeho krátkej práce „Ikona je kráse vzdialená.”
„Nech by sa akokoľvek vysoko oceňovala umelecká hodnota niektorej starobylej ruskej ikony, nikdy nebude uspokojovať esteticky vypestovaný vkus. Dôvodom nie sú výlučne jej chyby v kresbe a kolorite. Ide najmä o disharmóniu, ktorou vždy pôsobí na dušu umelecké dielo, na ktorom bola vonkajšia krása obetovaná náboženskej idei a teologickej náuke. Nepozná a nechce poznať krásu samu osebe. Ak sa zachráni pred škaredosťou, tak iba preto, lebo je preniknutá zbožnou úctou k svätosti a božskosti zobrazovaným osobností. Týmto dodáva akúsi veľkoleposť, zodpovedajúcu na ikone zbožnej úcte toho, kto sa modlí. V dôsledku toho sa na ikone krása nahradzuje vznešenosťou. Ide o umelecký ideál postavený vysoko nad všetko svetské. V ňom ruský ľud vyjadril svoje chápanie ľudskej dôstojnosti a ideály, ku ktorým sa pri modlitbe obracal ako ku vzorom a sprievodcom vo svojom živote.“
Na inom mieste píše: „Pohliadnite na akýkoľvek starobylý ikonostas a okamžite uvidíte, ktoré osobnosti viac dominujú v našej ikonografii: sú to mladé a svieže alebo staré a vyčerpané, krásne a ženské alebo mužské a strohé? (pauza) Všimnite si, že ikonografia viac uctieva mužské ideály než ženské a väčšiu rôznorodsť dáva mužským vzorom. Ikonopisci nedokázali a ani netúžili zobrazovať ženskú krásu a ladnosť. Spomedzi mužských postáv sa lepšie vydarili postavy starecké alebo v krajom prípade zrelé, plné rozvinuté charaktery s tvárami s bradou.
Menej ako postavy mužov a mladíkov sa vydarili postavy detí, na zobrazenie ktorých je treba ešte viac jemnosti a mäkkosti než na ženské postavy. Túto stránku našej ikonografie možno najlepšie ohodnotiť na zobrazeniach Krista-Dieťaťa. Tu sa zvyčajne Emanuel veľmi podobá na malého dospelého človeka s výraznými črtami rozvinutého charakteru. Akoby to bolo kvôli vyjadreniu tej teologickej idey, podľa ktorej predvečné Dieťa, nedeliac sa smrteľníkmi o slabosti detského veku, aj svojim detským vzhľadom prejavuje prísny charakter Vykupiteľa a Sudcu.“
Naša dnešná ikona síce pochádza až z 18. storočia, ale napĺňa námet ikonografie Krista-Dieťaťa, ktorý spomína Buslaev vo svojej eseji. Zahľaďme sa do tváre na ikone- aký obraz Krista nám tu ikonopisec zanechal? Využite najbližšiu chvíľu na tichú kontempláciu ikony. Nech sú nám sprievodcom slová z Izaiášovho proroctva: Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená Boh s nami.
Jednorodený Synu i Božie Slovo, nesmrteľný, a predsa si pre našu spásu prijal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, a bez zmeny svojho božstva stal si sa človekom. Kríž si pretrpel, Kriste Bože, smrť si smrťou premohol. Ako jeden vo svätej Trojici, v sláve rovný s Otcom i so Svätým Duchom, spas nás.
To sú slová napísané na spodnom ráme našej ikony. Ako už bolo povedané v úvode, tento typ ikonografie Krista sa objavuje pomerne zavčasu, nie neskôr ako v 6. storočí. Na ikonách sa zobrazuje Kristus v podobe dieťaťa, avšak s črtami dospelého intelektuálne a duchovne vyspelého muža. Takéto zobrazenie Krista bolo odpoveďou na nestoriánsku herézu v období 5. storočia, popierajúcej božskú prirodzenosť Ježiša Krista, do jeho krstu.
Ikona zobrazuje Ježiša Krista ako dvanásťročného chlapca po ramená, s dôrazom na výraz tváre. Vysoké čelo značí múdrosť a hĺbku poznania, ktorú mal Kristus ako Boží Syn, čo potvrdzujú aj slová z Evanjelia svätého Lukáša: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Lk 2,40) „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ (Lk 2,46-50)
Okolo hlavy má Kristus modrý nimbus (svätožiaru) prežiarený lúčmi svetla v pravidelných odstupoch. Tieňovanie lúčov vytvára dojem, akoby svetlo vychádzalo z Neho. Aj jasný pohľad a belostná tvár Emanuela umocňujú tento dojem Slova v obraze, keď On sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12)
Spodný odev je zlatožltej farby so zlatým lemovaním okolo krku a clavusom – znakom kňazskej moci na pravom ramene. Zlatá a žltá symbolizujú Božiu slávu a nadprirodzené svetlo, zároveň vypovedajú o vznešenom pôvode Božieho Syna, takisto ako aj starostlivo upravené krátke vlasy. Na chitóne (spodný odev) má prehodený cez ľavé plece himation, plášť modrej farby v bledších a tmavších odtieňoch akoby odrážalal svetlo. Táto farba tvorí aj pozadie ikony. Významovo potvrdzuje tajomstvo Slova Božieho vteleného medzi ľudí a presahuje všetko pozemské.
Na pozadí a v nimbe je text, grécke iniciály Jeho mena: IC XC (gr. Ιησούς Χριστός; csl. Isus Christos) a ďalej po riadkoch Slovo, Jednorodený Boží Syn, Vševládca, Pán, Emanuel. Tento ikonografický typ je symbolom predvečného Božieho Slova (gr. Logos), ktoré sa stalo telom.
Spomínaný text v spodnej časti ikon je aj súčasťou liturgie svätého Jána Zlatoústeho i svätého Bazila Veľkého, podľa všeobecnej tradície pochádza od byzantského cisára Justiniána I. (527 – 565), čo potvrdzuje aj byzantský historik Teofan. Tento chválospev vznikol ako odpoveď Cirkvi proti vtedajším dvom herézam, a to nestorianizmu a monofyzitizmu, ktoré neuznávali dve prirodzenosti Ježiša Krista.
Svätý Ján Zlatoústy Izaiášovo proroctvo, zvestované Jozefovi od Boha. prostredníctvom anjela, objasňuje slovami: „Možno povieš, prečo sa nevolá Emanuel, ale Ježiš Kristus? Pretože v proroctve nebolo povedané dáš mu meno, ale dajú mu meno. Kto? Národy i samotná udalosť. Emanuel – Boh s nami, aj keď je Boh od počiatku s človekom i vyvoleným Izraelským národom, nikdy nebol Boh tak jasne a viditeľne blízko k človeku, ako prostredníctvom vteleného Božieho Syna Ježiša Krista.“
Ak porovnáme túto ikonu s tradičným latinským umením, môžeme povedať, že na Západe sa zbožnosť, rovnako ako umenie, pristavuje pri ľudskej stránke tajomstva vtelenia: človek sa viac primýna k človeku-Bohu než k Bohu-človeku. To preto, lebo „Východ cet svoje takmer kruté pripútanie k dogmatickej tradícii veľmi prísne filtruje akúkoľvek citlivosť.” Možno tak povedať, že teocentrizmus zostáva stále dominantným. A tak nie estetika, ale teológia je kľúčom k pochopeniu a písaniu ikon.