Pred tebou leží neuložená hromada hračiek. Z kociek ukladáš veľkú vežu. Je o hlavu väčšia od teba a si na to hrdý. Predstavuješ si, že siaha až do neba. Mama hovorila, že babka je v nebi a ty chceš, aby zišla k tebe. Mama ti tiež povedala, že sa môžeš s babičkou porozprávať, keď sa budeš modliť k Pánovi Ježišovi. Lenže tebe sa nechce modliť. Ty sa rád hráš. Ešte si malý.
Nervózny sa vraciaš domov. Ráno škola, potom rýchlo do obchodu, poupratovať, treba sa pohrať s mladším bračekom, ale kde nájsť aspoň trochu času na učenie, alebo kedy zájsť ku kamošovi? Nervózne pozeráš na hodinky. No jasne, práve dnes si si s ňou dohodol rande. Rýchlo ješ prihriaty obed, ešte upraviť frizúru a treba bežať, aby si ešte stihol otvorené kvetinárstvo. Ako obyčajne vraciaš sa neskoro a už odo dverí počuješ lamentovanie nešťastnej mamy a tak je to každý deň. Narýchlo iba nazrieš do zošita, umyť sa a spať. Keď sa však v tebe občas ozve svedomie, aby si aspoň trocha času venoval Bohu, ospravedlňuješ sa pred sebou samým: „Veď mám predsa toľko povinností.“
Konečne odpočívaš. Sedíš si v mäkkom foteli, v ruke držíš za hrsť liekov a snívaš. Spomínaš na minulosť a si na seba hrdý. Vyrástol z teba poriadny človek, oženil si sa, vychoval si deti, za ktoré sa nemusíš hanbiť, ťažkou prácou si si nadobudol slušný majetok a teraz si zaslúžiš odpočinok. Ale čo s časom pre Boha? Kam si stratil Ježiša? Kedy? Ešte sa k nemu môžeš vrátiť. Ešte nie je neskoro! Lenže ty nechceš. Myslíš si, že už si starý…
Čo na to Ježiš? Tíško klope na dvere tvojho srdca a prosí, aby si ho pustil dnu. Prosí: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ Boh má čas pre každého. Nájdi si i ty čas pre neho, aby raz nebolo neskoro.
Čas exercícií je neobyčajný čas. Mohli by sme ho nazvať vyúčtovaním pred Bohom zo všetkého, čo sme dokázali vo svojom živote. Je to čas účtovania z vecí dobrých aj zlých, z vecí, ktoré sa nepáčili nám a isto ani Bohu. Mohli by sme tento čas ešte porovnať k vyúčtovaniu v hospodárstve, kde hodnotíme zisky a straty. Zamýšľame sa, prečo je to tak, prečo sme toľko stratili, kde sme spravili chybu a aké kroky treba urobiť, aby sme nabudúce podobnej situácii predišli. Môžeme tento čas prirovnať k roľníkovi, ktorý po sezóne zberu plodín počíta, či sa mu oplatila jeho drina, a plánuje do budúcnosti hospodárenie tak, aby mu polia priniesli ešte väčšiu úrodu. Tiež ho môžeme prirovnať k človekovi, ktorý sa vrátil z dlhej cesty a delí sa s blízkymi o svoje dojmy. Hovorí o krásnych zážitkoch, ktoré prežil, ale upozorňuje tiež na nebezpečenstvá, ktoré na neho číhali.
Každé z týchto prirovnaní tak trocha kríva, je neúplné, nakoľko ľudský život je príliš bohatý a tieto účty sa nedajú vyjadriť číslicami, štatistikou. Nie je totiž nič, čo by bolo schopné obsiahnuť bohatstvo zážitkov, aké človek prežíva vo vzťahu s Bohom, s blížnym alebo i v sebe samom. Odvolajme sa preto na evanjelium, knihu života.
Kto pozorne číta evanjelium, veľmi ľahko zistí, že je v ňom jedna výzva k vyúčtovaniu. Lebo človek bude súdený z každého neužitočného slova, ktoré povie. Je veľa evanjeliových podobenstiev, kde sa hovorí o vyúčtovaní s Pánom Bohom, podobenstvo o talentoch, o človeku, ktorý chcel stavať dom, ale nemal dosť peňazí, podobenstvo o neporiadnom správcovi.
Preto sa dnes na začiatku našich duchovných cvičení budeme venovať niektorým veciam, z ktorých by sme sa mali zodpovedať pred Pánom Bohom, blížnymi a pred sebou samým.
Dar času, schopností, schopnosť plánovania, zodpovednosť.
Spoločne sa pozrime na niekoľko darov od Pána Boha, z ktorých sa skôr alebo neskôr budeme zodpovedať.
Dar času je najťažšie kontrolovať a pritom je to najcennejší materiál v našich rukách. Tento dar dostávame od Pána Boha všetci, hodinu za hodinou, a pre každého plynie rovnako. O tomto dare hovorí Ježišovo podobenstvo o mínach, ktoré zaznamenal sv. Lukáš v devätnástej kapitole. Desať sluhov, každý dostáva jednu mínu. Pri vyúčtovaní jeden zo sluhov prináša desaťnásobok, iný dvojnásobok a ešte iný prináša obdržanú mínu len preto, aby ju vrátil. Zameňme jednu mínu na jednu hodinu. Niekto tú jednu hodinu dokáže využiť dokonale, druhý ju premárni. Pán Ježiš tým, ktorí dokázali svoju mínu dobre využiť, hovorí: „Bol si verný v malom, dostaneš veľa.“
Vernosť v šafárení s časom, ktorý nám zveril Boh. Zodpovednosť za svoj čas i za čas druhých. Ak som učiteľ a nepripravím sa dobre na hodinu, moja strata má hodnotu 45 minút. Ak však takýto stav pretrváva, úmerne tomu sa množia i straty, nakoľko niekto kvôli mojej lenivosti neprejde do ďalšieho ročníka, alebo nespraví maturitu, skúšky na štúdiá – zodpovednosť za cudzí čas. Vodič, ktorý sa oneskorí, je zodpovedný za čas cestujúcich, ktorí čakajú na spoj. Koľkokrát svoju hodinu premárnime pred televíziou, častokrát sa sami na seba za to hneváme. Ale som bol hlúpy, že som sa díval na také nezmyselné filmy, programy, ktoré absolútne nič, vôbec nič nedali môjmu vnútru. Všetci máme na ruke hodinky, je to vynikajúci pomocník, ale i on nás môže obžalovať.
Druhý dar sú naše schopnosti. Kristus o nich hovorí v podobenstve o talentoch. Každý tu dostáva toľko talentov, nakoľko je schopný, podľa schopností. Jeden päť, druhý dva, tretí jeden. Pri vyúčtovaní ten posledný vracia talent, ktorý zakopal do zeme. Každý dar od Boha je pre nás úlohou. Myslím si, že niet medzi nami ani jedného človeka, ktorý by neobdržal žiaden talent, svoj vlastný, neopakovateľný, ktorým môže slúžiť iným, obohacovať seba aj svoje prostredie. Vyúčtovanie je v tomto ohľade kruté. Ten, kto nevyužil svoj talent, nielenže ho musí vrátiť, ale je ešte aj potrestaný – za lenivosť.
Nezabúdajme, že Boh od nás požaduje len to, čoho sme schopní. Boh dokonale vie, čoho sme schopní. Je to podobné obrábaniu zeme. Dobrý hospodár vie, čo na danom poli môže zasadiť, berie do úvahy druh zeme, hnojivo, ktoré má k dispozícii, a položenie role. Žiaden hospodár nebude sadiť zemiaky na močarisku. Podobne aj učiteľ nedáva všetkým rovnakú známku za nejakú úlohu, i keď je to tá istá úloha. Veď jeden žiak môže byť schopnejší a pre neho riešenie nie je žiadnym problémom, a druhý, ktorý nie je taký schopný, bude mať s riešením úlohy problémy, na jej vyriešenie bude potrebovať viac času. Boh berie ohľad na naše schopnosti a nikdy od nás neočakáva nemožné. Očakáva však, že schopnosti, ktoré sme dostali, nepremárnime, ale ich dobre využijeme pre seba aj pre blížnych.
Tretí dar, z ktorého budeme skladať účty, je dar schopnosti plánovať. Musíme si tak rozložiť sily, aby nám stačili až do cieľa. Skôr, než sa do niečoho pustím, musím si sadnúť a dobre všetko spočítať, aby som sa nestal objektom posmechu a žartov susedov, že som niečo začal a nedokázal dokončiť, lebo mi niečo chýbalo. Podobne nás Ježiš vystríha pred neopatrnosťou, neuváženým bojom so zlom. Nemá zmysel bojovať proti niekomu, kto je silnejší odo mňa. Nesmieme… Aj v evanjeliu sa hovorí o neopatrnosti. Koľko ľudských tragédií sa rodí z neopatrnosti, nakoľko ja som si myslel, že to dokážem, myslel som si, že to bude inak, že si s tým poradím. Isté mladé dievča spoznalo chlapca, veľmi jej na ňom záležalo, lenže bol tu jeden problém: bol narkomanom. Zaumienila si, že ho z toho dostane, i keď s narkomániou nemala žiadne skúsenosti, a tak po nejakom čase sa i ona sama stala narkomankou. Alebo iný prípad, ktorý je v našom živote veľmi častý. Boli mladí, on sa rád díval na dno fľaše, lenže tvrdil, že po svadbe prestane piť. Naletela mu a teraz prežíva tragédiu nielen ona, ale celá rodina. Neopatrnosť, neschopnosť veci predvídať, prílišná dôvera v svoje vlastné schopnosti.
Zodpovednosť za cudzie veci. Rozpráva o tom známe podobenstvo, ktoré nehovorí o Bohu, ale o mechanizme pôsobenia zla, a vystríha. Istý bohatý človek mal správcu, ktorého obžalovali, že nečestne spravuje jeho majetok. Zavolal si ho k sebe a povedal mu: „Čo to počúvam? Už nemôžeš byť ďalej mojím správcom, vydaj mi účet! Na to si nehodný správca povedal: Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma ľudia prijali, keď ma môj pán prepustí. Dal si zavolať pánových dlžníkov a spýtal sa prvého: Koľko dlhuješ môjmu pánovi? On odpovedal: Sto kadí oleja. On povedal: Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat. Potom povedal inému: A ty koľko dlhuješ? On vravel: Sto meríc škorice. Vravel mu: Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat. A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal.
Mechanizmus zla, zneužívanie moci, postavenia. Po nich ešte pokus zachrániť sa v svojej situácii falšovaním úpisov, klamstvá. Nepoctivý človek zaťahuje do svojho klamstva iných ľudí. Na začiatku bol jeden nepoctivý, teraz ich máme viac. Taký je vlastne svet. V takom svete žijeme a v takomto nepoctivom svete si máme zachovať poctivosť. Ako veľmi treba poznať mechanizmy zla, aby sme sa nimi nedali chytiť a omotať, aby sme sa nedali omámiť chvíľkovým šťastím, bohatstvom.
Celý čas nás Boh volá k vyúčtovaniu, na to sú vlastne duchovné cvičenia. Do našich rúk Boh vkladá veľké dary. Musíme si ich všimnúť a vedieť, že z každého budeme vydávať počet. Taká je perspektíva súdu, o ktorom tak často hovorí Ježiš. Všetko sa však v evanjeliu nedá uzavrieť len do zúčtovania. Nemôžeme Boha porovnávať iba s počítadlom, s kalkulačkou. Aj tu sa budeme odvolávať na evanjelium, a síce na podobenstvo o márnotratnom synovi. Ak o tom uvažujeme iba ľudsky, ten syn si nezaslúžil také prijatie, hostinu. A predsa milujúci otec myslel inak. Práve to nás niekedy zaskakuje a znervózňuje. Logika Božieho milosrdenstva je iná, tak veľmi sa líši od našej, ľudskej logiky.
Na záver nášho zamyslenia sa nad duchovnými cvičeniami by som vám chcel ponúknuť niekoľko pomocných otázok, ktoré by vám mali uľahčiť vyúčtovanie pred Pánom.
Koľko času strácam pred televízorom, nepotrebnými rozhovormi s niekým o niekom? Koľko času venujem modlitbe, spytovaniu svedomia? Čo dobré prinášajú moje ruky do tohoto sveta? Možno len zlo, ktoré pochádza z môjho egoizmu.
Čo znamená milovať?
Aby sme žili pravdivo ľudsky aj ako kresťania, musíme sa vážne zamyslieť nad zmyslom svojho života. Nemôžeme ísť niekam, ak nevieme, kam chceme ísť.
Spomedzi množstva možností zmyslu nášho života, ktoré sa nám ponúkajú, nám Kristus ponúka jednu možnosť, ktorá je schopná úplne a pravdivo splniť naše očakávania a uspokojiť nás. Kristus hovorí, že ľudskému životu môže dať zmysel jedine láska. Lebo práve láska k Bohu a k blížnemu je tým najväčším prikázaním kresťanov. Dnes by som vám chcel ponúknuť, aby sme sa spoločne zamysleli nad obsahom tohoto slova, ktoré sa, žiaľ, dnes už stalo mnohovýznamovým. Zamyslime sa nad elementmi snúbeneckej a manželskej lásky.
Láska sa dnes javí ako problém. Hovorím milujem, avšak osoba, ktorá toto moje vyznanie počuje, si ho môže vysvetliť po svojom. Milovať – to slovo znie častokrát dvojznačne a niekedy mnohoznačne. Pokúsim sa teraz vymenovať niekoľko druhov lásky:
Milujem Boha.
Milujem rodičov.
Milujem vlasť.
Milujem svoj dom, predmety ktoré k nemu patria, počítač, auto.
Milujem seba.
Milujem niekoho.
Milujeme sa (mám tu na mysli sexuálne spolunažívanie).
Vidíme teda, že používam jedno a to isté slovo na opísanie rôznych skutočností. Myslím si, že podobne ako ja, aj mnohí z vás rozmýšľajú nad tým: „Čo je láska?“ Aké vlastnosti ju charakterizujú? Ako môžem spoznať, že milujem tou pravou láskou? Sú to ťažké otázky a veľmi ľahko by sme si na ne mohli odpovedať plytko. Pokúsme sa však obetovať trochu času premýšľaniu o nich.
Láska – to nie je len cit, i keď on tu tiež zohráva nemalú úlohu. Každý ľúbostný zväzok sa skladá aj z tejto citovej stránky, ktorá sa objavuje úplne nezávisle od našej vôle a mysle. Všetci viete, že začiatkom lásky je vzájomné zaľúbenie sa, akási prvotná vzájomná náklonnosť, môžeme ju tiež nazvať sympatiou, vzájomnou príťažlivosťou. Je ťažké povedať, prečo sa to tak deje, že zrazu niekoho stretneme a všimneme si jeho prítomnosť úplne inak ako prítomnosť ostatných. Zamilovať sa znamená vlastne pozrieť sa na druhú osobu inak ako na tých ostatných, znamená to uvidieť v nej dosiaľ neodhalenú krásu, ktorá ma priťahuje.
Je to isté tajomstvo, lebo pre iných chalanov je toto dievča jedno z mnohých, má peknú postavu, je šikovná, milá…, ale pre mňa má najkrajšiu postavu, je najšikovnejšia, najmilšia. Hovorí sa, že zamilovaní sú slepí, že nevidia to, čo iní. Myslím si, že to nie je úplne pravda, oni totiž vo svojej zaľúbenosti vidia inak. Vzájomne v sebe vidia to, čo iným ujde. Zamilovanie sa, to je prvé vzájomné citové užasnutie nad sebou, nájdenie nového, veľmi blízkeho sveta. Zamilovanie sa, tento cit ešte nie je v plnosti láskou.
Druhým faktorom lásky je túžba, element zmyslov. Znova nevysvetliteľné priťahovanie sa tiel muža a ženy. A znova tajomstvo prečo? Prečo ma jej prítomnosť priam elektrizuje…, prečo po nej fyzicky túžim…, prečo túžim po jej blízkosti, dotyku, vôni? Sexuálna príťažlivosť je veľmi vážnou súčasťou, ktorá pomáha vzniku trvalého zväzku; šťastné sexuálne spolužitie je celkom isto veľmi užitočné pre lásku, lenže to nie je úplná láska, ako si dnes mnohí mladí myslia. Tu by sme mali byť veľmi opatrní, nakoľko to, že ma niekto fyzicky priťahuje, nemusí ešte znamenať, že sme pre seba stvorení. Veď vo svojom živote stretneme viac ľudí, ktorí nás budú fyzicky priťahovať.
Iným, veľmi vážnym faktorom lásky je nadviazanie priateľstva – duchovného zväzku. Volajme to vzájomným porozumením. Taký zväzok sa tvorí postupne. Potrebuje čas, pomalé, realistické spoznávanie. Dve osoby sa snažia byť spolu, rozprávajú sa, spoznávajú svoje pozitívne aj negatívne stránky. Vzájomné spoznávanie veľmi utvrdzuje náš počiatočný výber, ktorý sme urobili vo chvíli zamilovania sa, alebo na základe príťažlivosti. Pri rozhovoroch zisťujeme, že máme veľa spoločných vecí, spoločné záľuby, spoločný pohľad na rôzne problémy. Je preto potrebné byť spolu, pozorovať reakcie toho druhého v rôznych situáciách, aby sme mohli nájsť pravdu o tom druhom.
Uvediem malý príklad: každý z nás nosí masku. Sme herci a život sa nám zdá veľkým javiskom. Každý z nás sa chce prezentovať pred inými čo najlepšie. Aby nás videli z tej lepšej strany. Preto je veľmi dôležité, aby sme neposudzovali druhých unáhlene. Je dobré vypočuť si, ako môj chlapec alebo dievča reaguje najmä v neočakávanej situácii, ako sa správa k iným chlapcom alebo dievčatám. Tiež je veľmi dôležité poznať rodinu toho druhého. Nezabudnime, že rodina, či to chceme alebo nie, má na nás veľký vplyv, formuje naše názory a správanie. Ak teda vidím, že rodina môjho priateľa mi je blízka, je to ďalšia výhoda pre náš vzájomný vzťah a nádej do budúcnosti.
Treba sa tiež prizrieť tomu, čo je pre môjho chlapca – dievča najdôležitejšie. Vieš, aké má ideály, plány, očakávania? Ak máte ísť spoločnou cestou, je potrebné, aby ste mali aj spoločný cieľ.
Milovať znamená stať sa darom pre druhú osobu a chcieť, aby sa pri mne cítila šťastná. Doteraz som hovoril o poznaní druhej osoby. Nemôžeme zanedbať pohľad na seba samého. Sám si musím položiť niekoľko dôležitých otázok. Nie to je dôležité, čo môžem dostať, ale čo môžem dať ja tomu druhému. Znova sa nám vracia otázka: „Aké hodnoty do vzťahu prinášam?“ Naozaj som schopný utvoriť trvalý zväzok, alebo je tento vzťah len ďalším z mojich vrtochov, či je to len vplyv okolia (veď čo by povedali ľudia, že nikoho nemám?!).
Žiaľ, je veľa mladých, ktorí sú nezrelí, a tak nebudú nikdy schopní nadviazať trvalejší vzťah. Sú ako deti, s inými sa len zabávajú, hrajú sa s ich citmi. Osoba, ktorú stretávajú, je pre nich len hračka, s ktorou sa chvíľu pobavia a po niekoľkých dňoch ju odhodia do kúta…
Mám stálych priateľov? Ak som schopný priateľstva, som tiež schopný lásky!
Neraz sa sami seba spytujeme: „Aké hodnoty sú pre lásku dôležité?“
Pokúsme sa vymenovať aspoň niektoré:
1) lojálnosť a úprimnosť
2) nezištnosť
3) schopnosť obetovať sa
4) trpezlivosť
5) ovládanie sa
6) vzájomná náklonnosť a starostlivosť
7) citlivosť v zaobchádzaní s inými, citlivosť voči problémom iných (ako si všímam osobu vedľa seba?).
Mladý učeň sa opýtal majstra: „Aká je najdôležitejšia vec, ktorú by som sa mal nevyhnutne v živote naučiť?“ Majster odpovedal: „Vyjsť! Vyjsť! Vyjsť!…“
„Vyjsť z čoho?“- spýtal sa začudovane učeň.
„Vyjsť zo samého seba, odísť od svojho ja, aby si uvidel všetko to, čo nie je tebou; Boha, svet, ľudí. Ak neopustíš svoje ja, nevšimneš si ich.“
My všetci sme pokúšaní, i keď to neberieme vážne, aby sme okrem svojho malého ja nevideli nič iné. Neustále totiž hovoríme: moje problémy, moje ťažkosti, moje pokušenia, moje starosti. Mohli by sme pokračovať ďalej: moja choroba, moje nervy, môj smútok, môj strach. Ak sa neustále krútim okolo seba, ako si potom môžem hoci len všimnúť, nehovorím že vidieť, problémy iných ľudí, ak od vlastných problémov nemám potrebný odstup?
V čase vzájomného chodenia, keď sa formuje naša ľudská láska, všímame si nielen to, čo sa nám páči, ale aj chyby toho druhého; treba sa reálne pozrieť na seba i na toho druhého.
- Realisticky sa pozrieť na seba samého. Vieme dobre, že nikto z nás nie je anjel. Máme svoje zvyky, návyky, hriechy. Nám s nimi síce môže byť dobre, ale stojí za to zamyslieť sa, či aj druhým je príjemný ten môj batoh návykov, či by sme nemali vlastne z lásky k nim vyžadovať od seba trocha viac? Zamyslime sa nad svojím vzťahom k fajčeniu, k alkoholu, k práci… Skúmajme, či máme kultivovaný prejav, či používame nadávky, vulgárne slová v žartoch…
- Reálne sa pozrite na svoj vzájomný vzťah, veď ak chcete spojiť svoj život, ste si istí, že je to tá pravá osoba? Musíte poznať aj horšie stránky druhej osoby, aby ste si v budúcnosti nevyčítali: „Ja som to nevedela.“ Aby si nebola v budúcnosti zaskočená tým, že pije, že sa k tebe správa neúctivo a necitlivo, že je konfliktový.
Láska je slepá, ale to neznamená, že súčasne musí byť aj hlúpa. Od nás závisí, čo urobíme s darom, ktorý sme dostali od Boha. Kiež by sme dokázali byť dostatočne múdri a trpezliví, aby sme dovolili rozvíjať sa všetkým faktorom lásky v nás. Na záver by som vás prosil o modlitbu na tento úmysel, aby ste dokázali lásku odkrývať. Modlitba je najkrajším výrazom lásky. Učme sa modliť za seba navzájom.
Priateľstvo
Naše dnešné stretnutie by som chcel venovať téme, ktorá je – ako sa mi zdá – veľmi dôležitá v našom ľudskom živote a tomu, čo mňa samého hodne zmenilo. A čo dnešnému človeku v čase vyspelej techniky vo svete veľmi chýba. Menovite by som chcel dnešný večer venovať téme priateľstva človeka s človekom. Myslím si, že nikto tu z vás prítomných nebude spochybňovať úlohu priateľstva. A každý z nás, i keď hráme rôzne role a zakladáme si rôzne masky, túži po skutočnom priateľovi, ktorý by ho vo všetkom rozumel. Človeka, ktorý by spoločne so mnou zdieľal moje smútky a radosti, ktorému by som sa mohol zveriť so svojimi starosťami, povedať mu svoje tajomstvá, svoje úspechy aj neúspechy. Prečo to hovorím? Preto, lebo sa sám ešte cítim mladý a viem po čom túžim, čo je mi potrebné, aby som sa stal skutočným človekom. V čase prípravy na najdôležitejší sviatok pre nás, je dobré zamyslieť sa vlastne nad priateľstvom.
Čo teda je priateľstvo? Osobne si myslím, že je najvýraznejšia forma lásky. Priateľ je niekto, kto želá druhému dobro a činne mu preukazuje svoju dobrotu a to práve z ohľadu na osobu priateľa. Z toho vyplýva, že priateľstvo vyrastá na základe vzájomnej dobroprajnosti. Priateľstvo totiž nemôže povstať tam, kde ľudia živia voči sebe nechuť, kde sú egoisticky zahľadení do seba a ľahostajní na osud druhého. Až stíšenie nechute, prebitie škrupiny dovoľuje vnímať druhého ako podobného človeka, zmýšľať o ňom v dobrom a želať mu dobré. Stálosť v dobroprajných myšlienkach zas naberá formu činnej dobroty. Nejeden krát povstáva otázka, čo všetko zahŕňa táto dobroprajnosť. Celkom isto je v nej miesto pre vypočutie toho druhého a naše povzbudivé slovo, čo zas neznamená pochlebovanie, ani gniaviacu kritiku. Preto sa rozhliadni okolo seba, možno nejaké srdce potrebuje práve teba. Možno práve teba volá. Preto sa snažme otvoriť svoje srdcia a nerobme z nich tvrdé kamene…
Ako zistím, že som schopný takej veľkej milosti a takého veľkého daru, akým priateľstvo bezpochyby je? Často krát sa hovorí, že priateľ nehľadí na vyplývajúce dobro, i keď ono veľmi obohacuje jeho život, priateľ tiež nemá na zreteli získanie si druhej osoby, kúpiť si druhého človeka i keď nič tak nespája ako priateľstvo. Dobroprajnosť ktorou zahŕňame priateľov má vlastnosť veľkorysosti, je bezpodmienečná, nehľadá seba. Osoba priateľa má pre nás tak veľkú hodnotu, že pre neho a práve pre neho, z ohľadu na neho samého, som ochotný urobiť veľa. Hovorí sa, že zamilovaní sedia oproti sebe, dívajú sa na seba a pohľadom hovoria o svojej láske. Avšak priatelia sedia vedľa seba, dívajú sa pred seba a hovoria o veci, ktorá ich spája. Skutočných priateľov musí niečo spájať, musia mať nejaký spoločný cieľ, záľubu. Samozrejme že okrem toho musí byť aj prirodzená dobroprajnosť, láska. Ťažko sa hovorí o láske bez priateľstva a o priateľstve bez lásky. O takej láske hovorí tiež americký spisovateľ a filozof Emerson: Slová – Miluješ ma?- znamenajú, vidíš tú istú pravdu, čo ja? Alebo ťa aspoň zaujíma tá istá pravda? Nieje teda ťažké uhádnuť, že veľkosť ľudského priateľstva sa nemeria iba vzájomnou dobroprajnosťou. Záleží predovšetkým od vznešenosti Pravdy, ktorá je spoločným obsahom ich života.
Je možné priateľstvo i dnes? Som presvedčený že áno a myslím si, že veľa z vás mi dá za pravdu. Skutočné priateľstvo úžasne otvára srdce a nielen ku tomu, ktorého milujeme, ale na všetkých. Svet očami priateľstva je oveľa krajší, akoby lepší, je ťažké kohokoľvek odsúdiť. Aristoteles hovorí, že priateľstvo pomáha vyhýbať sa chybám, starších zahŕňa starostlivosťou a doplňuje ich prácu, čo je ponad ich sily, ľudí v kvete mladosti nabáda k dobrým činom. Aj k činnosti aj k práci sú ľudia schopnejší vo dvoje.
Celkom isto ste už zakúsili aj vy, že veľa vecí premyslených v skupine priateľov Vás uchránilo od horkej porážky, že spoločná práca, prebývanie v skupine priateľov mysliacich tak isto ako Vy, alebo podobne, Vám pomohlo postupovať v živote v zhode s Vaším svedomím.
Spomeniem ešte jedno, veľmi dôležité ovocie priateľstva. Duchaplne to vyjadril sv. Augustín – iba vďaka priateľstvu poznáme človeka. Chceš poznať ľudí? Snaž sa byť ich priateľom. Priateľstvo je kľúčom k pochopeniu seba i iných. Možno sa začudujete, že seba? Áno, lebo egoisti sa nepoznajú, oni poznajú iba vymyslený obraz vlastnej dokonalosti. Môžem poznať a pochopiť človeka takým, akým naozaj je? Takého, akým by sa mohol stať vďaka dobroprajnosti priateľov? Priateľstvo vyrastá z kamarátstva. Spoločná práca a učenie, spoločné záľuby, to je prirodzený terén ktorý napomáha povstaniu priateľstva. Kto sa snaží aby mal ducha kamarátstva, ten dorastá k priateľstvu.
Z toho čo sme si už o priateľstve povedali, môžeme povedať, že človek je z prirodzenosti schopný priateľstva s druhým človekom a že to priateľstvo potrebujeme pre naše vnútorné obohatenie. Priateľstvo dáva zmysel nášmu životu.
Chcel by som, aby sme pokračovali ďalej. Sme kresťania. Sme stvorení na obraz a podobu Boha. Teda ak my, podobní Bohu sa dokážeme priateliť s druhým človekom, z toho jasne vyplýva že sme schopní takisto a predovšetkým priateľstva s Bohom, s Ježišom Kristom. Verím tomu, že v takomto priateľstve fungujú presne tie isté mechanizmy, ako je tomu v priateľstve ľudskom. I keď nie vždy, ale občas predsa len vidíme, ako veľmi toto Božie priateľstvo potrebujeme.
Kristus môj priateľ? Celkom isto mnohý z Vás si len ťažko odpovedajú na túto otázku. Lebo často počujem: „No dobre, je mojím priateľom, lenže Ho nevidím, ani nepočujem. Keď k Nemu hovorím, neodpovedá mi.“ Samozrejme priznávam, že to nieje ľahké priateľstvo. Svojho priateľa, človeka, vidím, počujem, môžem sa ho dotknúť. Ale tu? Musíme sa naučiť čítať jazyk Jeho priateľstva v obklopujúcich nás veciach, v ľudskej dobrote, v kráse prírody. Často krát rozmýšľame nad sebou, čo v nás ľudia vidia dobrého? Veď sami dobre vieme, akí sme naozaj. Lenže to práve Boh pôsobí, že tá Jeho láska, ktorou ma miluje sa ukazuje navonok a prechádza na iných ľudí. Lebo či môžem byť sám od seba dobrý? Ateista by povedal že áno, veď môžem byť dobrý, aj keď neverím Boha. Lenže my ako kresťania povieme že nie. Veď ateista tak ako i my dostal život a srdce od Boha. A Boh nedokáže urobiť nič zlé, nakoľko je dobrý. Nemáme teda právo obviňovať Boha z nespravodlivosti na svete, z vojen, z katastrôf, zo smrti. My sme obdržali slobodnú vôľu, a ako ju využíva, to už sami vidíme čo sa deje vo svete.
Ak Vám je ešte stále ťažké uveriť, že Boh je láska, porozmýšľajte nad Ježišovými slovami z evanjelia: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15, 14-15)
Túžim Vám nakoniec povedať, že skutočné priateľstvo kresťanov by malo priateľov privádzať ku Kristovi. Nakoľko v Eucharistii spočíva neskutočná sila ľudskej blízkosti. Práve vďaka sviatosti Kristovej lásky sme schopní neraz vecí, ktoré nás jednoducho prerastajú. Len aby sme nezabudli, komu máme zato ďakovať a ku komu máme nasmerovať všetko to, čo je v našom mladom živote najlepšie.
Priateľstvo II
Milovaní, jednou z najkrajších skúseností v našom živote je priateľstvo. Sme vzrušení, keď si spomíname na svojich priateľov, akých sme stretli počas svojho ešte mladého života. Keď si však chceme podrobnejšie pripomenúť začiatok nášho vzťahu, musíme žiaľ povedať , že na nejakú konkrétnu situáciu, kedy sme sa prvý krát stretli a začali spolu prežívať hlbší vzťah si nemôžeme spomenúť. Zrazu iba medzi mnou a priateľom vyrastie kvalitatívne úplne iný vzťah. Rozvíja sa mimo normálne kamarátstvo a sympatiu. Vtedy pociťujeme neodbytnú túžbu, aby sme mohli byť s týmto blízkym nám človekom, rozprávať sa s ním, alebo jednoducho mlčať. Spoločne pociťujeme, ako v nás rastie presvedčenie, že je to práve tá osoba, ktorú sme tak dlho hľadali. Rovnako aj od neho dostávame potvrdenie nášho priateľstva. Jeho ľudská dobrota a otvorenosť nedovoľujú dlho čakať na prvé, možno ešte hanblivé zdôverenie sa, ktorým mu darujeme svoj strach a svoje radosti, svoje pochybnosti a nádeje, svoje problémy. Z našej strany je to veľké riziko, nakoľko ešte dobre neviem, či budeme správne pochopení a prijatí. Ak však pocítime, že sme zostali prijatí a pochopení, sme najšťastnejšími ľuďmi, nakoľko sa nám podarilo nájsť niekoho, koho môžeme milovať, s kým môžeme začať nové dobrodružstvo, dobrodružstvo priateľstva. Všetko sa odohráva tak rýchlo a jednoducho, že si ani neuvedomujeme, ako veľmi to zmenilo náš každodenný život.
Každý z nás, buď keď bol malý, alebo teraz keď sme dospelí, zažil nejaký priateľský vzťah. Intuíciou a bez potrebnej kalkulácie spoznávame týchto ľudí, ku ktorým pociťujeme príťažlivosť. Celý náš život je jednou veľkou túžbou po priateľstve, po láske. Preto v priateľstve je veľmi dôležité vzájomné poznávanie sa, ktoré sa deje v úplnej voľnosti, vo vzájomnom darovaní sa. Takýmto spôsobom povstávajú priateľstvá a ľudia k sebe nachádzajú cestu. Preto i naša otázka, ktorú si dnes chceme položiť: Kým je môj priateľ? Čím je pre mňa priateľstvo?
Myslím si, že vzájomná záľuba v športe alebo v hudbe, kazetami video alebo peknými šatami môže byť dobrým začiatkom vzťahu. Nemôže to však zostať na tej istej úrovni, ak chceme, aby sa z toho rozvinulo priateľstvo. Potom by malo nasledovať fascinácia druhým človekom, jeho životom, jeho minulosťou a skúsenosťami, aké neustále v živote získava. Nakoľko úplne zabúdame, že každý deň stretáme druhého človeka novým spôsobom. Dnes už nie som taký, aký včera. Táto skutočnosť nás chráni pred robením si falošného obrazu o priateľoch, keď sme si hovorili: Už viem kým je ten človek, viem čo teraz urobí a čo povie. Tadiaľto cesta nevedie. Skutočné priateľstvo je vždy otvorené na prekvapenia, na to, čo je nové. Také priateľstvo hovorí: I keď ťa dobre poznám, som pripravené dozvedieť sa niečo o tebe a skúsiť niečo nové v tvojom živote.
Takýto postoj pozorujeme u Ježiša pri každom stretnutí s rôznymi ľuďmi. V skutočnosti nepotreboval žiadne svedectvo o človeku, nakoľko On vedel čo je v človeku. A pomimo to neustále pozýval k naviazaniu priateľstva so sebou.
Milovaní, raz príde čas a možno u niektorých už prišiel, že sa zamilujeme. To je tiež forma priateľstva. V istej chvíli nás prekvapuje cit, ktorý sme predtým nepoznali. Akoby pred nami stál človek a dožadoval sa našej lásky a akceptácie. Ani my nemôžeme v tej chvíli urobiť nič iného, ako sa dať uniesť tomuto fascinujúcemu citu. To však neznamená, že by sme mali byť v tomto cite slepí a nerozumní. Čím viac cítime, ako v nás táto láska rastie, tým viac by sme sa mali cítiť zodpovední za osobu ktorú milujeme. Skrze to sa láska pre nás stane povinnosťou a úlohou. Čoraz častejšie nám na myseľ prichádza myšlienka: Bez tohoto vzťahu by som už nedokázal žiť! Bol by som biedny, keby som tú osobu nemiloval.
Vidíme teda, že až naša láska robí druhú osobu vážnou a cennou. Platí to tak vo vzťahu k zamilovaným, ako aj k priateľom. Vtedy sme naozaj schopní pracovať ovocne a konštruktívne, keď naše činy a city plynú zo srdca a nie z naučenej, z knižiek vyčítanej teórie, alebo iba z počutia od iných. Priateľstvu sa nedá naučiť, to môžeme iba prežívať. Hovoriac slovami Malého princa: Celý život sme zodpovedný za to, čo milujeme a čo sme si prisvojili. Nedeje sa to len a výlučne z ohľadu na druhú osobu, ale i na nás, nakoľko tu nachádzame šancu k šťastnému a tvorivému životu. Sme tým, čo milujeme. Toto neustále skusujú zamilovaní a priatelia. Z takého postoja vyrastá vernosť, ktorá je našou úlohou a povolaním. Ona je neustálym úsilím o akceptovanie druhého človeka, je prísahou, že sa budeme neustále snažiť prekonávať prekážky a odstup, aké sa mimovoľne otvárajú v každom priateľskom vzťahu. Takáto vernosť je vášnivou skúškou udržiavania lásky a priateľstva v neustálej sviežosti. Nakoniec je to tiež vojna s nudou, ako aj s rutinou a zvykovosťou.
To čo sme tu povedali môžeme kľudne vzťahovať na lásku Boha k nám. On nás pozýva k priateľstvu v našom každodennom živote, pri našich obvyklých povinnostiach, práve tam, kde sa nachádzame. Chce nás naučiť žiť s Ním v skutočnom vzťahu priateľstva a to od nás vyžaduje poriadnu dávku dôvery. Pokúsme sa teda zostať v škole priateľstva. Kde sa môžeme naučiť takejto láske?
Občas v kostole, v samote, v hĺbke našich sŕdc. Občas v našich výčitkách svedomia, v poznaní vlastnej viny; oveľa viac však v vystretej dlani, v odpustení a úsmeve druhého človeka od ktorého by sme to nečakali, v dobrote s akou sme nepočítali, v pomoci ktorú nám niekto nečakane poskytol. Krátko povediac: Boha môžeme stretnúť v znakoch a gestách priateľstva. Čaká na nás v šerosti dňa, v našej práci, štúdiu. Otvorme si teda oči, aby sme Ho poznali a zaakceptovali jeho priateľstvo, práve teraz v čase adventu.
Kým je môj priateľ? Čo rozumiem pod pojmom priateľstvo? Otázky zostanú nezodpovedané, nech si na ne každý odpovie sám tak, ako to kto cíti. Ja by som chcel len skončiť vetou, ktorá je pre mňa veľmi dobrou definíciou priateľstva: Ďakujem ti zato, že ma prijímaš takého, aký som. Mohol by som mať niečo spoločné s priateľom, ktorý ma nedoceňuje? Keď pozývam k stolu kuľhavého, ponúknem ho nech si sadne a nežiadam od neho, aby tancoval.
7. Záverečná modlitba:
Bože náš priateľ, veríme, že si tu s nami. Ty nie si Boh, ktorý nám neustále dáva otázky a hádanky. Oveľa viac si však tajomným Bohom, ktorý sa v každom človekovi smeje a trpí, žije a miluje. Takáto Tvoja blízkosť nás napĺňa vďakou.
Bože, priateľ človeka, keď myslíme na Ježiša, stojí pred našimi očami život plný radosti a harmónie. Ježiš išiel všetkým ľuďom oproti a túžil s nimi naviazať vzťah a pritiahnuť ich k sebe. Bol proti tomu, aby medzi ľuďmi boli otroci a sluhovia, bohatí a chudobní, ale túžil po ľudskej rodine, ktorá by bola pevne spojená láskou a spoločnou prácou. Ježiš bral vážne strach a problémy bezvýznamných malých ľudí, nedivil sa ich nevere a hriešnosti. Uzdravoval choroby a potešoval uistením, že ty nie si Boh pomsty a trestu, že nečakáš s radosťou na naše pády, ale nás s láskou sprevádzaš celý život, hľadáš nás keď blúdime a staráš sa o nás svojou milosťou, vďaka ktorej žijeme. Svojim nepriateľom a protivníkom Ježiš nastavil svoje líce a nikdy nesúhlasil, aby sa s Tebou zaobchádzalo prefíkane a vypočítavo. Práve preto sa dostal do konfliktu ktorý ho stál život. Avšak víťazne prešiel cez prah smrti: Ty si HO vzkriesil z mŕtvych a ty sám si mu vrátil život a povzbudzuješ nás k naviazaniu s Ním priateľstva. Otče, to spôsobuje že sa cítime šťastní a bezpeční. Vďaka tomu si môžeme vyjsť naproti a v úprimnosti a otvorenosti vytvárať naše vzájomné vzťahy. Nauč nás svojmu priateľstvu, aby sme sa stali pre seba nositeľmi Tvojej lásky skrze Krista, Tvojho Syna, nášho Priateľa a Brata, ktorý s Tebou žije a miluje cez všetky veky vekov. Amen.