Rieka si pokojne tiekla k moru, ale narazila na púšť a zastavila sa. Pred ňou boli rozosiate skaliská roklín a skrytých jaskýň a pieskové presypy, ktoré sa strácali na obzore. Rieku zovrel strach ako do klieští. „To je môj koniec. Cez túto púšť neprejdem. Piesok vstrebe všetku moju vodu a ja zmiznem. Nedostanem sa do mora. Úplne som stroskotala.“

Jej vody začali pomaly tŕpnuť. Rieka sa premieňala na močiar a pomaly umierala. Vietor počul jej nariekanie a rozhodol sa, že jej zachráni život.
„Daj sa prehriať slnku a vystúpiš k nebu ako para. Na statné budem myslieť ja,“ šepkal jej.

Rieka sa ešte viac naľakala. „Ja som na to, aby som tiekla medzi dvoma brehmi ako voda, pokojná a majestátna. Nebola som stvorená na to, aby som lietala vzduchom.“

Vietor jej na to povedal: „Neboj sa! Keď budeš na nebi ako vodná para, bude z teba mračno. Ja ťa prenesiem z púšte a ty budeš môcť znova padnúť na zem ako dážď a budeš zasa riekou a potečieš do mora.“ Rieka sa však strašne bála a pohltila ju púšť.

Mnohí ľudia zabudli, že jestvuje spôsob, ako prekonať nečakané púšte citov a krutú suchopárnosť, ktoré niekedy zatarasia pokojný tok života. Je tu však duchovný život. Treba sa dať pretvárať Slnkom, ktorým je Boh, a prenášať Vetrom, ktorým je Duch.

Najťažšia práca, akú človek môže vykonať, je práca na sebe samom. Je to neustála snaha zvíťaziť v tomto boji nad porušenou ľudskou prirodzenosťou, nad vlastným egoizmom. Je to boj proti pýche. „Nikto z nás nie je schopný zvíťaziť nad pýchou a získať taký stupeň pokory, aký je potrebný pre duchovný život, ak mu Boh k tomu neudelí potrebnú milosť Ježišovej pokory. Túto milosť udeľuje Boh človekovi vďaka modlitbe.“ Zaoberáme sa modlitbou a krok za krokom chcem spolu s vami sledovať, čo je potrebné k tomu, aby sa veriaci stával človekom modlitby. Sami veľmi dobre, z vlastnej skúsenosti, viete, že modlitba je veľký zápas. Zápas o čas na modlitbu, ale hlavne zápas so sebou samým počas modlitby. Ak chcem byť človekom vnútorného života, musím byť v prvom rade pokorný. „A ak sa chcem stať pokorným človekom, musím sa modliť. Modlitba je pre náš duchovný život nevyhnutná, lebo bez nej nezískame dar pokory. Potrebujeme modlitbu, lebo potrebujeme pokoru.“

Minule sme začali uvažovať o tom, aká je dôležitá príprava na modlitbu, akú úlohu zohráva sústredenosť v modlitbe. Povedali sme si, že moja modlitba závisí od mojej prípravy. Ak sa chcem modliť, musím mať vytvorené primerané podmienky na modlitbu. Sú to: vnútorné podmienky a vonkajšie podmienky. Dnes sa skúsme sústrediť na vnútorné podmienky na modlitbu.

Veľká učiteľka duchovného života, svätá Terézia od Ježiša, napísala svojim duchovným dcéram príručku Cesta k dokonalosti, v ktorej vymenovala tri podmienky na rozvoj vnútornej modlitby. Píše:

„Prvá je láska, ktorou sa máme navzájom deliť, druhá je odpútanosť od vecí a osôb a tretia je pokora, ktorá aj napriek tomu, že je na poslednom mieste, je v poradí dôležitosti prvá.“ (CD 4,4)

Na modlitbu musíme meť primerané podmienky. Vnútornými podmienkami – okrem tých, ktoré vymenovala Terézia – sú aj ďalšie: láska k mlčaniu, sústredenosť, láskyplný pohľad a čistota srdca. „Je síce pravda, že Boh môže udeliť dušiam milosť vystúpiť na vrchol modlitby bez primeranej prípravy, ale normálnym spôsobom ich vedie Boh a odmeňuje také duše, ktoré pracujú na svojom duchovnom živote. Boh to vidí. Ale necháva samotné tie duše, ktoré berú ohľad na svoje „ja“, ktoré milujú život plný výhod a ktoré chcú dosiahnuť všetko svojimi silami. Veľa ľudí uteká od modlitby len preto, že sú skúpi zaplatiť cenu za ňu a k tomu ešte sú aj zle pripravení.

Na začiatku sme spomínali nevyhnutnosť pokory pre náš duchovný život a rast. Hoci svätá Terézia spomína pokoru na poslednom mieste, ako sama neskôr dodáva, je najdôležitejšou čnosťou. Akú dôležitú úlohu má pokora v našom živote, v našej modlitbe, vyjadril sám Pán v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Je to podobenstvo o poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. (porov. KKC 2613) Pokora, poníženosť je základom modlitby a vytvára predpoklad, aby nám Boh udelil nezaslúžený dar modlitby. Vyjadril to už sv. Augustín, ktorý povedal: „Človek je pred Bohom ako žobrák.“ (porov. KKC 2559) Pokora je nevyhnutná pre náš život modlitby, lebo ju udržuje v pevných hraniciach. Pokorný človek sa utieka k Bohu, pretože vie, že „sám od seba nedokáže nič a pozná svoju bezmocnosť.“ Terézia od Ježiša hovorí, že pokora je pravda. Modlitba sa nezakladá na schopnostiach človeka, ale na Božej milosti. Priznanie si vlastnej úbohosti, našej závislosti od Boha, pred ktorým odhaľujeme celú svoju bezmocnosť, nás učí väčšej dôvere v Boha, a nie v seba.

Pokorný človek sa nedá nikdy znechutiť. Veľmi pekne to zachytila sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, ktorá napísala modlitbu o získanie pokory. Píše: „Pane, ty poznáš moju slabosť! Každé ráno si zaumienim, že budem pestovať pokoru a večer uznávam, že som spáchala ešte viac hriechov pýchy, preto mám pokušenie dať sa znechutiť, ale ja viem, že aj znechutenie pochádza z pýchy. A tak chcem, môj Bože, vložiť svoju nádej jedine do Teba, pretože ty môžeš všetko; prosím ťa, daj aby sa v moje duši utvrdila cnosť, po ktorej túžim.“ (Porov. Súborné dielo sv. Terézie z Lisieux. Br, Lúč 2007, 4. zv. Vstupujem do Života. Modl. 20)

Pokora je základom duchovného rastu a jej cieľom je oslobodiť človeka od seba samého. Nič iné nerobí kontemplácia, ona z nás vyháňa naše zaplnenie vlastným „ja“, aby mal v našom srdci miesto Boh. Poznanie vlastného „ja“, vlastnej úbohosti, priznanie sa k nej a pohľad s dôverou upretý na Boha nám pomáha rásť v pokore.

Druhým predpokladom je čistota, ktorá zahŕňa celého človeka, jeho srdce, úmysel. Čistota svedomia spočíva v postoji človeka, ktorý odmieta akýkoľvek hriech a nechce Boha uraziť ani len v najmenšej veci. Čistota srdca spočíva v podriadení vecí a osôb Božej láske. Ježiš v blahoslavenstve o čistých srdcom myslí na tých, ktorí nielenže nemajú žiadny hriech, ale vo všetkom, čo robia, majú úprimný úmysel zabudnúť na seba, aby sa páčili Bohu a žili pre neho, nie pre seba.

Čistota úmyslu spočíva v tom, aby sme všetku duchovnú silu nasmerovali na Boha. Ovládanie myšlienok a predstavivosť sa stáva pre človeka znakom vlády nad svojím životom a schopnosti obetovať sa. Mať čistý úmysel je náročné, no zároveň veľmi oslobodzujúce a upokojujúce. Modlitba sa nemôže sústrediť na mňa, lebo celkom stratím chuť modliť sa, zanechám ju hneď, ak sa mi v nej prestane “dariť.“ V čistote úmyslu hlavnú úlohu zohráva láska k Bohu; a čím väčšia láska k Bohu, tým väčšmi viem, že som viac závislý od neho. A milosť modlitby je iba od neho. To ma ale nemôže nechať ľahostajným, aby som sa aj ja nepričinil o priebeh modlitby. Ten, kto skutočne miluje druhého, pochopí jeho slabosti a nedokonalosti. Aj tu je dôležité nedať sa znechutiť. Stáva sa často, že nás budú prenasledovať rôzne výčitky, že naša modlitba je zlá, že sa nevieme modliť. Netrápim sa tým a vyjadrím túžbu, že chcem Boha ešte viac milovať. Nechám konať Boha, jeho milosť. Boh dopúšťa suchoty, aby naša láska mohla dozrievať. Láska pobáda človeka, aby prosil Boha o to, čo je v zhode s jeho vôľou. Dieťa, ktoré miluje, počíta s tým, že nemusí dostať to, čo chce. Vtedy sa skúša láska. Vtedy, aj keď nedostaneme, sme schopní prijať Boží zámer, a nie silou-mocou presadiť to, čo ja chcem. Láska rodí dôveru. Hodnota modlitby nezávisí od zásluh ľudí, ktorí sa modlia, ale od zásluh Ježiša Krista a od láskavosti Boha Otca. A pretože zásluhy Ježiša a láskavosť Otca sú nekonečné, modlitba prosby nemajú konca. Preto človek, ktorý sa modlí, môže dostať milosť, dokonca sa môže stať aj zázrak.

Skutočná modlitba spočíva vo vytrvalosti. Hoci veriaci nedostanú od Boha to, čo prosia, ak je ich modlitba úprimná a skutočne milujú Boha, neprestávajú sa modliť, lebo vedia, že ich slová nie sú zbytočné. Boh vypočuje, koho chce, ako chce, ale nakoniec vypočuje vždy.

V modlitbe musíme bojovať o vytrvalosť. Sv. Terézia od Ježiša píše: „Teraz sa obraciam k tým, ktorí chcú ísť touto cestou; nech sa nezastavujú, kým neprídu k cieľu, k živej vode, a kým nebudú z nej piť. Opakujem, že je veľmi dôležité, ako začať. Všetko záleží na pevnom a rozhodnom predsavzatí, že sa človek nezastaví, kým tam nepríde, za každú cenu, nech sa stane, čo chce, nech sa robí čokoľvek, nech reptá, kto chce, len aby tam prišiel, aj keby po ceste zomrel, aj keby mu chýbala odvaha pred prekážkami na ceste, ba aj keby sa celý svet rútil do záhuby.“ (CD 21)

Dôvera sa charakterizuje vytrvalosťou v modlitbe a oddaním sa do Božej vôle. Duchovný život a vernosť Bohu je jedno veľké dobrodružstvo, ku ktorému nás v modlitbe On sám pozýva.

P. Rudolf Bartal, OCD