Chlapček prišiel domov v slzách. Starý otec mu bežal v ústrety a objal ho.
Chlapček vzlykal ďalej. Dedko ho pohladil a usiloval sa ho utíšiť.
„Zbili ťa?“ pýtal sa ho.
Chlapček zavrtel hlavou.
„Ukradli ti niečo?“
„Nie,“ zafňukal.
„Čo sa ti teda stalo?“ vyzvedal sa ustarostený dedko.
Chlapček potiahol nosom a povedal: „Hrali sme sa na schovávačku a ja som sa dobre skryl.
Čakal som tam a čas ubiehal… Potom som vyšiel z úkrytu a… zbadal som, že sa prestali hrať.
Všetci odišli domov a nik ma neprišiel hľadať.“ Vzlykanie mu otriaslo celou hruďou.
„Rozumieš? Nik ma neprišiel hľadať.“
„Rozumieš? Nik ma neprišiel hľadať.“

Človek zostáva sám. Ale on nemôže zostať sám. Bol stvorený pre spoločenstvo. Hovorí o tom Kniha Genezis (Starý zákon). Ak nenachádza spoločenstvo, hľadá tam, kde mu ho poskytnú, kde sa bude cítiť prijatý. Ak nenájde takéto spoločenstvo v Cirkvi, hľadá inde, tam, kde budú mať iní oňho „záujem.“ Veľkú úlohu zohrávajú v tomto smere modliace sa spoločenstvá.

Citový život človeka je často ohrozený, devastovaný a vyprázdňovaný. Je odkázaný na svoje najhlbšie vnútro a zapĺňa ho tým, čo mu nahradí toto prázdno – prázdno po Bohu, túžbu po ňom. Stvoriteľ neustále hľadá človeka, aj keď sa on vzdiali od svojho Stvoriteľa. Tak ako v Raji, keď „počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam a jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady. I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas a preto som sa skryl.“ (Gn 3, 8-10) Prípad z Biblie sa vzťahuje na všetkých ľudí všetkých čias, najmä na ľudí našej generácie. „Kde si?“ Možno si sa schoval. Zo strachu. Z podlosti. Z lenivosti. Ale Boh ťa hľadá stále.“

Človek potrebuje Boha, vie o tom, hľadá ho, ale na druhej strane existuje v ňom istá rozpoltenosť, keď Boha odmieta, uteká od neho, nepriznáva sa k nemu, vyhýba sa mu. Čosi podobné sa potom odzrkadľuje aj v modlitbe. Človek je tvor zmyslový, potrebuje Boha cítiť, dotknúť sa ho, potrebuje ho vnímať. A to je v modlitbe zahalené, keď sa modlitba odohráva na úrovni tajomstva, keď je Boh ukrytý v tme, v zdanlivej tme a prázdnote, a je ťažké sa s ním stretnúť. Preto sa človek vyhýba akejkoľvek príležitosti, aby sa s ním stretol.

Z prirodzenosti sa neradi modlíme. Priznajme si to. Ak modlitbu chápeme ako rozhovor, je zrejmé, že na rozhovor musia byť najmenej dvaja ľudia. Rozprávať sa s niekým, koho poznám, koho vnímam, koho vidím, s kým mám doslovne fyzický kontakt, je ľahšie, ako rozprávať sa s niekým, koho nepoznám a nevidím. V modlitbe môžem pocítiť nudu, rozpačitosť, nechuť, ba priam nepriateľstvo. Všetko ostatné sa mi vidí vzrušujúcejším a dôležitejším. Vravím, že nemám čas, že to alebo ono je naliehavejšie, namiesto modlitby by som urobil toľko „užitočnejších“ vecí… Nakoniec robím veci, ale tie najzbytočnejšie. Musím prestať klamať sám seba a Boha zároveň. Je oveľa lepšie povedať celkom otvorene: „Nechcem sa modliť“, ale ja radšej používam všelijaké ľsti. Je lepšie, ak sa neobrním ospravedlnením, napr.: „Som unavený“, a jednoducho poviem: „Nemám chuť.“ Neznie to pekne a moja úbohosť je zrejmá, ale je to pravda a z takejto pravdy vedie cesta skôr ako z toho, že budem niečo predstierať. Ak sa postavím zoči-voči pravde o sebe samom, ak sa postavím v pokore pred Boha s priznaním si vlastnej nechuti modliť sa, mám väčší predpoklad k úspechu, ako keby som sa skrýval za figové lístie, ako to urobili Adam a Eva. Takéto správanie neprináša nič dobré, len smútok, strach a opustenosť. Ako to povedal na nedávnej návšteve Rakúska pápež Benedikt XVI.: „Potrebujeme Boha, toho Boha, ktorý nám ukázal svoju tvár a otvoril svoje srdce. Naša viera sa stavia proti rezignácii, ktorá považuje človeka za neschopného pravdy, akoby pravda bola pre neho príliš veľká. Táto rezignácia voči pravde je jadrom krízy Západu, krízy Európy. Preto potrebujeme hľadieť na Ježiša, ak nás napĺňa strach, ktorý má svoje dejinné opodstatnenie.“

Človek, ktorý je bytosťou zloženou z rozumu a vôle, sa nemôže vo svojej modlitbe spoliehať iba na city. Ak sa budem riadiť iba nimi, stane sa, že modlitbu zanechám úplne. Spoľahnúť sa iba na city alebo iba na rozum je nebezpečné. Ak citovo zranený človek nenájde oporu vo veriacom a modliacom sa, hľadá inde. Sekty a nové náboženstvá si zakladajú na emotívnom živote. „Náboženské správanie nie je založené na cite, ale musíme sledovať osvietený úsudok a podľa neho usporiadať svoj cit. Údajná pravdivosť, ktorá robí to, čo chce naše „vnútro“, je často vyhýbaním sa pravde. Preto sa musím snažiť spoznať v modlitbe to, čo je správne, a potom to aj verne konať.“ „Pravda sa nepotvrdzuje pomocou vonkajšej moci, ale je pokorná a dáva sa človeku prostredníctvom vnútornej sily. Pravda dokazuje samu seba láskou“, povedal Benedikt XVI.

Skutočná modlitba je práca, námaha. Aby sme v našej modlitbe nepodľahli citom, aby sme ju nezanechali, musíme sa na ňu náležite a dobre pripraviť. Niečo podobné sa deje aj vo svetských záležitostiach. Keď sa mladí chystajú na schôdzku, sú schopní priniesť obetu; keď idem na obľúbený koncert, neprídem na poslednú chvíľu, ale sa pripravím, aby som ho dobre prežil a vnímal. „Každý, kto má zmysel pre dôležité a veľké veci, prv, než k nim pristúpi, odpúta sa od rozptýlenia a dá sa vnútorne do poriadku.“ O čo väčšia musí byť naša príprava na modlitbu, kde sa stretáme s Bohom vo viere? Aká je naša príprava, taká bude aj modlitba. Účinnosť modlitby závisí od našej prípravy, od pripravenosti nášho tela, srdca a mysle. Ale o tom si povieme nabudúce. Dnes sa zamerajme na prípravu vo všeobecnosti.

Rozlišujeme dva druhy prípravy na modlitbu: vzdialená, ktorá spočíva v cvičení sa v mlčaní a vnútornej samote. Charakterizuje sa počúvaním. A počúvať môžeme len v samote a tichu. Vzdialená príprava by mala začať už v predchádzajúci deň pred spánkom, keď sa chystám na modlitbu čítaním úryvku z Písma, počas dňa si zasa pripomeniem Božiu prítomnosť pomocou strelných modlitieb (o tom sme hovorili v minulej prednáške o neustálej modlitbe), snažím sa bdieť nad svojimi slabosťami, vyhýbať sa príležitosti na hriech.

A potom je to blízka príprava, ktorá spočíva v sústredení sa počas modlitby. „Sústredenosť sa dosahuje odpútanosťou od vecí, ľudí, miest, ktoré v danej chvíli zaberajú našu myseľ.“ Aké dôležité je zápasiť o sústredenosť! Hlavne vtedy, keď sa začínam modliť a čosi v mojom vnútri nie je v poriadku, je potrebný zásah. Človek sa chce klamať. Keď sa modlím, tak naschvál chcem robiť to, čo inokedy nie, vybaviť telefonát, upratať, niečo kúpiť… Sústrediť sa znamená dať sa Bohu k dispozícii. Byť sústredený znamená byť „tu“, na správnom mieste, teraz. Často ma to nutká ísť na „správne“ miesto. Najdôležitejšie je to „teraz“. Sústredenosť, uzobranosť môžeme chápať ako ísť do stredu, nájsť stred, alebo zobrať všetko – pozbierať do jedného celku, poukladať myšlienky. Je to ťažká a namáhavá práca, ale existuje šanca odpovedať Bohu na otázku: „Kde si?“, mojím „Tu som.“

Je možné dosiahnuť stav úplnej sústredenosti? Je to ťažká úloha, ale ak sa chcem naučiť modliť, musím sa v nej cvičiť. „Hoci zakúsime roztržitosť hneď, len čo si zaumienime darovať čas Bohu, zistíme, že ako málo sa vieme modliť. Aj keby naša modlitba bola neustálym vzďaľovaním sa a približovaním sa k Bohu, bude mu príjemná. Nie je možné byť absolútne sústredený bez rozptýlenia. Modlitba nie je rozumové sústredenie. Ak by to tak bolo, skôr či neskôr by to prinieslo nervové vypätie. Odpoveď na roztržitosť nie je väčšinou sústredenosť ducha, ale láska v srdci.“

Od sústredenosti závisí všetko. „Nijaká námaha, ktorú na ňu vynaložíme, nie je zbytočná. Aj keby celý čas, určený na modlitbu, uplynul hľadaním toho, aby si sa mohol sústrediť, už sama práca nad tým je modlitbou. Keď príde choroba, nepokoj, únava, musíš si vystačiť aj s takouto formou modlitby.“ Tá námaha stojí za to. Už nebudeš ako ten ufňukaný chlapec z nášho príbehu, ktorý sa schoval až tak, že ho nik nehľadal. Boh ťa hľadá stále, aj keby si ho ty nehľadal. On túži po tebe a to ťa nemôže nechať ľahostajným, aby si aj ty Jeho nehľadal vo svojom srdci. On sa pýta: „Kde si?“ A ty mu čo odpovieš? Správnu odpoveď poznáš: „Tu som.“ Alebo ako prorok: „Tu som Pane, pošli mňa.“

Použitá literatúra:

Benedikt XVI.: Homília v Mariazelli, 8. septembra 2007

J. Philippe: Čas pre Boha. Ako sa modliť srdcom

R. Guardini: Úvod do modlitby

H. Caffarel: 5 wieczorów o modlitwie wewnętrznej

J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom

B. Ferrero: Je tam hore niekto?

P. Rudolf Bartal, OCD