Praktizovanie lásky k blížnemu
Čím by bola Terézia, keby nám neukázala ako praktizovať lásku k blížnemu? V liste Matke Gonzáge píše, že ju „pozoruje v praxi“ (Rkp. C,, 17ro, s. 262), a že láska sa nemá prejavovať iba slovami.
V Rukopise C Terézia hovorí, že „dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, vôbec sa nečudujeme ich slabostiam a poúčame sa aj z najmenších čnostných skutkov, ktoré ich vidíme konať.“ (Rkp. C, 12r°) Aj keď nemohla nevidieť prirodzené chyby a nedostatky svojich sestier, snažila sa vidieť ich cnosti.
O blížnom chcela zmýšľať vždy len s láskou a ostatné nechávala na Ježiša. Terézia vďaka vlastnej skúsenosti došla k záveru, že v našich súdoch robíme často veľa chýb a omylov. To, o čom si myslíme, že je chybou je často čnosťou. „V sestre, ktorá mi je menej nesympatická, chytro sa usilujem objaviť jej čnosti, jej dobré túžby. Hovorím si, že ak som ju videla raz upadnúť, možno dobyla mnoho víťazstiev, ktoré z pokory skrýva.“ (Rkp. C, 12r° – 13r°)
Nepodľahnúť prirodzenej nesympatii. „V Karmeli sa nestretávame s nepriateľmi, ale koniec-koncov sú tu sympatie, cítite sa priťahovaná k jednej sestre, kým druhá vás takmer donúti zďaleka sa jej vyhnúť, aby ste sa s ňou nestretli, a tak sa nevedomky stáva predmetom prenasledovania.“ (Rkp. C, 15v°, s. 260) V spoločenstve bola istá sestra, ktorá mala talent sa jej vo všetkom nepáčiť. Jej spôsoby, reč, povaha; to všetko na ňu pôsobilo nepríjemne. Preto, aby nepodľahla prirodzenej nesympatii, akú k nej pociťovala, povedala si, že „láska nesmie spočívať v citoch, ale v činoch.“(Rkp. C, 13v°, s. 258) Začala sa ku nej správať tak, akoby ju mala zo všetkých najradšej.
- vždy, keď ju stretla sa za ňu modlila, obetovala Bohu jej čnosti a zásluhy,
- usilovala sa preukazovať jej všetky možné služby. Keď bola v pokušení odpovedať jej neprívetivo, jednoducho sa na ňu čo najláskavejšie usmiala a usilovala sa zmeniť smer rozhovoru,
- keď už boli boje prudké a mohla podľahnúť, často zutekala ako zbeh.
Keď ju raz spomínaná sestra stretla opýtala sa jej: „Sestra Terézia od Ježiška, nepovedali by ste mi láskavo, čo vás ku mne tak priťahuje? Kedykoľvek ma stretnete, vždy sa na mňa usmievate.“ Ach, to ma priťahoval Ježiš skrytý v jej duši… Prirodzene som nedodala, že je to z duchovného hľadiska.“ (porov. Rkp. C. 14r° – 14v°)
Dávať a dať si vziať. Z prirodzenosti sme radi, keď môžeme niekoho obdarovať. Terézia hovorí, že to „nie je láska k blížnemu, lebo to isté robia aj hriešnici.“ Vo svojom chápaní Ježišovho príkazu: „Každému, kto ťa prosí daj a ak ti niečo niekto vezme, nežiadaj to naspäť“, išla ešte ďalej. Terézia pochopila, že „dávať všetkým, čo prosia je menej príjemné, ako sám ponúkať z podnetu vlastného srdca. Nanajvýš, ak niekto milo poprosí, nestojí nás to veľa námahy dať mu, ale ak nanešťastie nepoužije pri tom dosť vyberané slová, duša sa ihneď búri, ak nie je pevná v láske. Nachádza tisíc príčin, aby toho, kto prosí, odmietla, a až keď ho presvedčí o jeho netaktnosti, z milosti mu dá, čoho sa domáha… Ak je ťažké dávať každému, kto prosí, oveľa ťažšie je dať si vziať to, čo nám patrí a nežiadať to naspäť.“ (Rkp. C, 15vo – 16ro, s. 260 – 261) Terézia túto úvahu zakončí slovami: „Nestačí dávať každému, kto ma prosí. Musím predchádzať túžby, musím dávať najavo, že som veľmi vďačná a potešená, ak môžem preukázať službu.“ (Rkp. C, 17ro, s. 262) Pravdivá láska ochotne slúži blížnemu. Terézia dodáva, že sa treba stať všetkým pre všetkých.
Vrcholom lásky k blížnemu, väčším ako dávanie je obetovať sa. Terézia píše Celine: „Musíme teda vydať svoju dušu, odovzdať ju nášmu veľkému Bohu… Pán Boh chce, aby som na seba zabudla, ak sa mu chcem páčiť.“ (TL 165, s. 227) Nikdy neunikala príležitostiam, ktoré ju stáli veľkú obetu. V kontakte so sestrami sa nechávala doslovne „zjesť“. V praktizovaní lásky k blížnemu upozorňovala na to, že ak niekomu niečo požičiavame – čas, náradie, službu, – pravá láska bude spočívať v tom, aby sme požičiavali a nič za to nečakali. Znie to príkro, ale je to tak. Je ľahšie dávať, lebo darovaná vec nám už nepatrí, ale dať niekomu niečo nezištne s tým, že nám to nevráti, zriecť sa toho čo nám patrí, nás cvičí v trpezlivosti, pokore, odvahe, zrieknutí sa svojich práv. Nie je nad väčší pokoj a radosť, ktoré zaplavia dušu pravdivo chudobnú v duchu.
Terézia objavila svoje povolanie. Lásku. Naše povolanie nie je iné. Lebo sme boli tiež pokrstení a boli sme obdarovaní nadprirodzenými nástrojmi, ktoré nám pomáhajú rásť v láske. Znamená to, že aj naším povolaním má byť láska.“ Mohli by sme napísať a povedať ešte veľa o láske k blížnemu. Neurobíme to. Nie preto, že nemáme čas. Ale preto, lebo láska sa nedá zamknúť do časového priestoru; je večná. „Láska nespočíva v nedosiahnuteľných ideáloch, ale v malom tu a teraz, keď sa prestaneme koncentrovať na seba a dávame sa iným,“ pretože „na tejto ceste je namáhavý iba prvý krok.“ (Rkp. C, 18ro, s. 264.)
P. Rudolf Bartal, OCD