Detstvo

V rukopise C, ktorý je voľným pokračovaním Rkp. A, kde opisuje svoje detstvo a mladosť, Terézia v istom momente píše: „Tvoja láska ma sprevádzala už od môjho detstva, rástla som mnou, a teraz je ako priepasť, ktorej hĺbku nemôžem zmerať. Láska priťahuje lásku a tak sa, Ježišu, moja láska vrhá k tebe, chcela by zaplniť priepasť, ktorá ju priťahuje, ale beda, nie je ani kvapkou rosy, čo sa rozplynie v oceáne!… Aby som ťa milovala, ako ty miluješ mňa, musím si požičať tvoju vlastnú lásku, jedine vtedy nájdem odpočinok. Ó, môj Ježišu, možno je to klam, ale zdá sa mi, že nemôžeš zahrnúť dušu väčšou láskou, než si zahrnul moju; a preto sa odvažujem prosiť ťa, aby si miloval tých, ktorých si mi dal, ako si miloval mňa.“ (Rkp. C, 35r°, s. 287.) Čím bližšie bola k dňu „D“ (30. 10. 1897 – deň jej smrti), tým viac sa jej láska stupňovala. Musela však prejsť cestou očisťovania a skúšok, aby dozrela do takého stupňa lásky, keď už nie ona milovala, ale Ježiš v nej miloval blížnych.

Povedali by sme, že Terézia bola pripravovaná na pochopenie lásky, z ktorej Ježiš robí „nové prikázanie. (porov. KKC 1823) Tým, že dal učeníkom toto nové prikázanie sa láska stala pre Teréziu „vzorom blahoslavenstiev a normou nového života a zhrnula v nej naozajstnú obetu seba samej pri jeho nasledovaní. (porov. KKC 459) Detstvo Terézie je rozhodujúcim obdobím, kde zakusuje lásku. Žije v hlboko veriacej rodine, kde jej rodičia Ľudovít a Zélia Martinoví sú v súčasnosti kandidátmi na oltár. Žije v prostredí, ktoré jej ukazuje a zároveň ju učí, že láska sa dáva zadarmo a v hojnej miere a kde za lásku sa platí láskou. Píše: „Pánu Bohu sa zapáčilo obklopovať ma po celý život láskou… Ale ak Boh rozdal vôkol mňa veľa lásky, lásku vložil aj do môjho srdiečka, ktoré stvoril milujúce a citlivé.“ (Rkp. A, 4v°) „Terézia cíti, že prostredie ju miluje a aj ona túži milovať.“ „Duch Svätý veľmi skoro pôsobil na Teréziu a učil ju praktizovať lásku k blížnemu. Už ako 5 – ročné dieťa, ako napíše vo svojom Rkp. A: „Veľmi som milovala Pána Boha a veľmi často som mu odovzdávala svoje srdce formulkou, ktorú ma naučila mamička.“ (Rkp. A, 15v°) Alebo na inom mieste píše: „robila som to iba kvôli Pánu Bohu, takže som ani nemohla očakávať vďaku od ľudí.“ (tamže 44v°). Terézia rástla predovšetkým v láske k Pánu Bohu (porov. tamže 52v°) Ako dieťa často spolucítila s tými najbiednejšími a páčilo sa jej, keď im mohla pomôcť. Neboli to len chudobní po stránke materiálnej, ale aj hriešnici“ Detstvo ju pripravovalo na úplné odovzdanie sa Bohu, aby mohla milovať jeho samého v svojich sestrách a prežívať povolanie karmelitánky z Lisieux.

Karmel

Terézia vstúpila na Karmel v Lisieux 9. apríla 1888 ako pätnásťročné dievča. Život bosej karmelitánky sa spája s umŕtvením, prísnou askézou, modlitbou, mlčaním, klauzúrou, čítaním a slávením Liturgie. Život karmelitánky je formou kresťanského života. Karmelitánky, sú normálne kresťanské ženy, ktoré prežívajú problémové situácie ako iní. Problémom sa v klauzúre nedá vyhnúť, ba priam naopak. Klauzúrny život, ktorý je obmedzený na minimálny kontakt s vonkajším svetom, a k tomu malé a stále spoločenstvo, problém lásky k blížnemu ešte viac zostruje. „Láska je dokonalosťou kresťanského života“ (KKC 1973) a o túto lásku sa karmelitánka snaží.
V Regule a Konštitúciách bosých mníšok sa píše: „Sestry sú pozvané a zhromažďované do malého Kristovho kolégia, kde si navzájom pomáhajú v úsilí o svätosť, pričom za najvyššiu normu života prijmú lásku, ktorú Pán odporúčal svojim učeníkom. Táto láska, ktorá sa prejavuje v skutkoch dáva autentickosť životu, zabezpečuje Pánovu prítomnosť uprostred spoločenstva a udržiava pokoj a svornosť.“ Terézia od Ježiša, reformátorka Karmelu určuje lásku, spolu s pokorou a zrieknutím sa seba ako podmienku pre vnútornú modlitbu. Život karmelitánky, ktorý sa charakterizuje ako kontemplatívny, sa bez lásky nezaobíde. Pozorný čitateľ „Príbehu mojej duše“ zbadá, ako jej láska rástla a dozrievala.

Skôr, ako sa úplne odovzdala ako obeta v úkone Obetovania sa Milosrdnej Láske na sviatok Najsvätejšej Trojice v roku 1895, musela prejsť temnou nocou, ktorú opísal sv. Ján od Kríža vo svojom diele temná noc. „Charakterizuje sa ako svetlo na konci tunela. Keď sa zdá, že všetko je nádherné a plné svetla, vtedy sa všetko rúti do temnoty a zdanlivého nedostatku milosti. Terézia počas svojich posledných dní prežívala tento nevysvetliteľný zostup do temnoty.“ Sama píše: „…Boh dopustil, aby moju dušu zachvátila najhustejšia temnota… Človek musí prejsť týmto tmavým tunelom, aby pochopil jeho temnotu.“ (Rkp. C, 5v°, s. 247)

Objav lásky k blížnemu – mystika lásky

„Terézia až na konci svojho života, v období noci viery objavila „podstatu lásky k blížnemu.“ Paradoxom je to, že keď má pocit, že už nemá vieru, tým viacej chce konať dobré skutky a cez ne ukazovať Bohu svoju vieru. Chce prežívať osudy hriešnikov, sadať si spolu s nimi za jeden stôl, stotožniť sa s tými najchudobnejšími. Terézia je pripravená dať to, čo má najlepšie, svoju vieru.“ Praktizovaniu lásky k blížnemu sa venuje v tzv. rozprave o láske k blížnemu, ako to sama nazvala. (porov. Rkp. C, 17r° s. 262.) Rozprava o láske k blížnemu zaberá asi dve tretiny rukopisu C, kde podáva konkrétne príklady zo spoločného života. Vo svojej rozprave nám zanechala návod ako prežívať lásku. Aj keď je v definícii druhov lásky neúplná a nepresná, priznáva, že pravdepodobne popletie jednu lásku (vonkajšiu) s druhou (duchovnou) , (porov. Rkp. C, 18r°, s. 263). Jej veľkým objavom bola duchovná láska. Stalo sa to na konci jej krátkeho života. To ale neznamená, že lásku k blížnemu nepraktizovala skôr. Počas jej posledného obdobia, asi od roku 1895, Terézia spoznáva, že nestačí Boha milovať iba pre neho samého, ale milovať ho tiež aj v druhých. Terézia tak milovala stále, ale porozumela „novému prikázaniu lásky.“ Píše: „Milovaná matka, tohto roku mi dal Pán Boh milosť poznať, čo je to láska k blížnemu… Usilovala som sa predovšetkým milovať Boha, pričom som pochopila, že moja láska sa nemá prejavovať iba slovami… Ako Ježiš miloval svojich učeníkov a prečo ich miloval? Nemohli ho zaiste priťahovať ich prirodzené vlastnosti, medzi nimi a Ním bola nekonečná vzdialenosť… Keď som rozjímala o týchto Ježišových slovách, uvedomila som si, aká je nedokonalá moja láska k mojim sestrám a videla som, že ich nemilujem tak, ako ich miluje Pán Boh (…) Avšak pochopila som najmä to, že láska nesmie ostať uzavretá v hĺbke srdca. Ježiš povedal: „Ani sviecu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.“ Nazdávam sa, že táto svieca predstavuje lásku, ktorá má osvecovať, potešovať nielen tých, čo sú mi najdrahší, ale všetkých, čo sú v dome, bez výnimky… A keď dal Ježiš svojim apoštolom nové prikázanie, svoje prikázanie, ako to ďalej vraví, už nehovorí o tom, že máme milovať blížneho ako seba samého, ale tak, ako ho miloval on, Ježiš, ako ho bude milovať až do konca vekov.“ (Rkp. C, 12r°, s. 255 – 256.) „Terézia objavuje tajomnú hĺbku v láske k blížnemu. Nie je to nik iný, ako Ježiš ukrytý v jej srdci. Všetko, čokoľvek dobré doteraz robila pre sestry, robila to preto, aby potešila v prvom rade Ježiša. Jej mottom bolo prikázanie: „Miluj blížneho, ako seba samého.“ Ide ďalej v svojej túžbe a hľadaní. Akým spôsobom môže milovať biedny človek takou láskou ako sám Ježiš? Terézia reaguje ako vtedy, keď hovorila o túžbe stať sa svätou. Aj teraz vyberá jednoduchú cestu. Terézia vie, že to sama nedokáže, dôveruje Bohu, že On to urobí v nej a cez ňu. Píše: „Pane, poznáš moju slabosť, moju nedokonalosť lepšie ako ja. Veľmi dobre vieš, že by som všetky svoje sestry nikdy nemohla milovať tak, ako ich miluješ ty, keby si ich sám, Ježišu môj, nemiloval ešte aj vo mne. Pretože si mi chcel dopriať túto milosť, dal si nové prikázanie… Tvoja vôľa je milovať vo mne všetkých, ktorých mi prikazuješ milovať.“ (Rkp. C, 12v° s. 256) „Ježiš u Terézie už nie je predmetom lásky, ktorého nadovšetko miluje a s ktorým je zjednotená ale PODMETOM lásky v nej. Terézia a Ježiš nie sú dvaja, ale jedno. Tak ako láska medzi mužom a ženou, medzi dvoma milujúcimi sa osobami, keď sa ich zrak upiera na tretiu osobu, ktorá je ovocím ich vzájomnej lásky. Ježiš miluje v nej. Keď Terézia rozmýšľala nad Ježišovou láskou, porozumela, že On nás nemiluje preto, že sme dobrí, ale že On je dobrý. Miluje láskou samého Ježiša a On miluje človeka s jeho chybami a nedostatkami.“ „Spôsob akým milovala Terézia nie je možné dosiahnuť ľudskými silami. Potrebná je k tomu Božia milosť. Sama píše v Rkp. C, že bez Božej milosti sa nedá vovádzať do praxe nadprirodzená láska a nedá sa bez nej pochopiť všetko, čo vyžaduje.

— pokračovanie na budúce —

p. Rudolf Bartal, OCD