Úvod

„Z moci, ktorá mi bola daná, ťa robím účastným na všetkých duchovných dobrách karmelitánskeho rádu.“ Drahí bratia a sestry, toto sú také jednoduché slová, ale veľmi významné. Tieto slová pochádzajú z druhej formy obradu prijatia do škapuliara. Kňaz nimi oznamuje tým, ktorí práve prijali škapuliar, jednu z milostí, ktoré cez škapuliar dostávajú: ctitelia škapuliara totiž môžu čerpať zo všetkých duchovných dobier karmelitánskeho rádu, to znamená z milostí, vyplývajúcich z odpustkov, zásluh jeho svätých a blahoslavených, sv. omší, sebazaprení, modlitieb, pôstov a podobne. Jednoducho z celého duchovného bohatstva milostí, ktoré Boh udeľuje v celom karmelitánskom ráde. Táto milosť nám hovorí aj o tom, že prijatím karmelitánskeho škapuliara sme duchovným spôsobom včlenení do rodiny karmelitánskej rehole.

Cieľom tejto prednášky je, aby sme spoznali celú karmelitánsku rodinu, pochopili jej význam pre náš duchovný život a zároveň tak lepšie spoznali a pochopili jednu z milostí, ktoré prijatím škapuliara dostávame. Veľakrát zostávajú tieto milosti v úzadí, spomínajú sa dve, ako vyslobodenie z očistca v najbližšiu sobotu po smrti alebo záchrana pred večným zatratením. Ale cez duchovnú účasť na živote karmelitánskej rodiny môžeme tak veľa  duchovného dobra prijať už v tomto pozemskom živote! 

Zrekapitulujme si prvé tri prísľuby P. Márie. Prvý prísľub Panny Márie, že ctitelia jej škapuliara nepôjdu do večného zatratenia. Druhý prísľub, ktorý takisto Cirkev potvrdila svojou autoritou, že ak by sa po smrti ctitelia sv. škapuliara dostali do očistca, tak Panna Mária ich príde vyslobodiť v najbližšiu sobotu po smrti. Je to teda jej pomoc, že chce skrátiť naše očistcové utrpenie. Tretím prísľubom, ktorý sa mnohokrát spomína, je jej stála ochrana a pomoc počas celého nášho života, najmä v tú najkritickejšiu hodinu – v hodinu smrti. Aby sme mohli lepšie pochopiť význam tej štvrtej milosti, o ktorej dnes chceme hovoriť, myslím si, že bude dobré, keď si povieme niečo o rodine vôbec a vlastne aj o druhoch rodín a spoločenstiev, do ktorých patríme, aby sme naše uvažovanie nakoniec mohli zavŕšiť zamyslením sa nad osobitosťou karmelitánskej rodiny.

Rodina

Keď sa povie rodina, čo to je? Myslím si, že najlepšie nám pomôže, keď si pripomenieme našu ľudskú rodinu, otec, mamka, deti, teda spoločenstvo osôb, ktoré sú pokrvne spojené, spolu bývajú, pomáhajú si, a pod. Poznáme však viacero druhov rodín, do ktorých patríme. Iste, z toho nášho ľudského vývinového aspektu, najskôr poznávame tú ľudskú rodinu, v ktorej sme sa narodili, v ktorej vyrastáme. Ja by som však chcel najprv obrátiť našu pozornosť na rodinu, ktorá je oveľa staršia ako celé ľudstvo, ba staršia ako svet. Je to rodina, ktorá sa nachádza v Bohu, rodina alebo lepšie povedané spoločenstvo, ktoré v jedinom Bohu tvoria tri Božské Osoby Otec, Syn a Duch Svätý. 

Rodina – Spoločenstvo Najsvätejšej Trojice

Je to možno také neobvyklé nazvať spoločenstvo Božských Osôb rodinou, ale keď sa to tak vezme, tak aj v tomto, pre nás kresťanov základnom spoločenstve, nachádzame Otca a jeho Syna a Ducha, ktorý, ako to hovoria niektorí teológovia, je láskou medzi nimi dvoma. Všimnime si, že Boh, v ktorého veríme, nie je iba jeden, nejaký samotár, ktorý stvoril svet a ľudí a viac sa o nich nezaujíma, je blažený vo svojej samote. My kresťania veríme v Boha, ktorý je síce jeden, ale je zároveň aj spoločenstvom – rodinou troch Božských Osôb, ktoré sa navzájom obdarovávajú láskou a šťastím. Otec miluje Syna, Syn miluje Otca. Otec miluje Ducha, Duch miluje Otca. A takisto Syn miluje Ducha a Duch miluje Syna. Neustála výmena lásky, dar lásky a šťastia, ktorý medzi nimi tak krúži, by sme mohli povedať obrazne. Aký je teda náš Boh? S istotou môžeme povedať, že je absolútne dokonalý, lebo keby mu niečo k dokonalosti chýbalo, nebol by Bohom. Každá vlastnosť je v ňom úplne dokonalá, či povieme šťastie, radosť, pokoj, dobro, krása, pravda. Ak sme v našom živote zakúsili niečo z týchto vecí – napr. nejaký pocit šťastia, že niečo sa nám vydarilo alebo niečo nás očarilo, tak si ich môžeme aspoň predstaviť, že Boh ich prežíva v najdokonalejšej forme. V ňom je proste vrchol šťastia, On je jednoducho najkrajší – krajšieho od neho niet; On je najlepší, dokonale dobrý. 

A čo ešte? Boh je v tomto spoločenstve troch osôb úplne a dokonale šťastný,  nepotrebuje nič a nikoho viac k väčšiemu šťastiu. Preto si potom môžeme položiť otázku, načo potom stvoril nás ľudí? 

Keď mávam občas prípravu manželov alebo náuku pred krstom, tak zvyknem položiť otázku: „Čo myslíte, prečo Boh stvoril človeka?“ A väčšinou odpovedajú: „z lásky“, „aby sme sa dostali do neba“, „aby sme boli spasení“. To všetko je pravda. Ale možno nám ešte lepšie pomôže pochopiť lásku Boha k nám, keď si uvedomíme, že tento nanajvýš šťastný Boh vymyslel niečo úžasné. Boh nás stvoril preto, aby nás zapojil do svojej rodiny, do svojho spoločenstva troch Božských Osôb, do toho spoločenstva dokonalého šťastia, radosti, lásky a pokoja. Boh naozaj nepotreboval nikoho z nás k väčšiemu šťastiu, ale stvoril nás preto, aby sa s nami podelil o toto šťastie, ktoré v sebe prežíva. To je ako keď zažijeme nejakú obrovskú radosť a tá radosť je taká silná, že sa potrebujeme o ňu s niekým podeliť, lebo to „nevydržíme“ držať iba v sebe.

            Spomínam si, keď som mal raz príležitosť byť v Španielsku, vo Vittorii na severe Španielska. Mali tam odpustovú slávnosť, ktorá trvá niekoľko dní. Španieli ju väčšinou slávia vo veľkom, obyčajne si urobia ohňostroj ako prejav radosti a šťastia, aj keď je to malá dedina. Keďže toto bolo veľké mesto, tak každý večer tam bol obrovský ohňostroj, ktorý pripravoval iný národ. Bola to medzinárodná súťaž, ľudia potom hodnotili, ktorý ohňostroj bol najkrajší. Keď všetko zhaslo, utíchlo, ľudia si posadali do trávy a pozerali hore. Takú krásu som ešte nevidel, čo sa týka ohňostrojov! Tak som si myslel v tej chvíli, keby tu bol niekto z našich, keby videli tú krásu, ktorú môžem vidieť!

            Alebo možno taký bežnejší príklad. Mamka napečie chutný koláč a niekto doma chýba. Pretože je koláč taký dobrý, tak odloží sa pre toho, kto chýba, aby mal aj on účasť na tej sladkosti.

            Niečo podobné môžeme povedať aj o Pánu Bohu. V tej blaženosti, v tom šťastí nechcel zostať sám, nie preto, že by potreboval niekoho, aby bol ešte šťastnejší, ale preto nás stvoril, že už nemohol vydržať to šťastie, ktoré mal v sebe, a musel sa podeliť, aby sme aj my boli šťastní.  

Žiaľ, veľmi sme si to dobabrali. Naši prví rodičia sa svojou neposlušnosťou obrátili chrbtom k Bohu a jeho pozvánke do spoločenstva šťastia a išli si za svojou vlastnou vidinou šťastia, na ktorú ich nahovoril Zlý. Našťastie, Boh nás až tak miloval, že sa rozhodol poslať k nám na zem jedného z členov svojho božského spoločenstva – svojho vlastného Syna Ježiša Krista, aby nás opäť cez neho priviedol k sebe. V tomto vidíme opäť nesmiernu dobrotu Otca, ktorý nám aj po našich pádoch dokáže dávať ešte väčšie dary! Už to bolo darom, že nás vôbec stvoril! Človek padol a Boh sa zľutoval a poslal nám ešte väčší dar, svojho vlastného Syna. Ako hovorí sv. Pavol: „tam, kde sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila Božia milosť“.  Alebo ako počúvame v tom nádhernom speve na Veľkú noc (Exultet): „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ.“ A aby toho nebolo málo, potom Otec zoslal k nám na zem ešte ďalšieho člena svojho spoločenstva, Ducha Svätého. A tak cez Krista v Duchu Svätom, cez tieto dary nad všetky dary, máme zabezpečený návrat do spoločenstva Božských Osôb, do tejto najstaršej a najkrajšej veľkolepej rodiny.

Bránou k tej rodine je krst. To je tiež potrebné si povedať, lebo aj milosť duchovného spoločenstva v Karmeli nadväzuje práve na krst. To nie je niečo, čo ide mimo krstu, ale ono stavia na krste. Karmelitánsky škapuliar, aj ten nám pomáha na ceste do najkrajšieho spoločenstva lásky.

Dôležité, čo sa môžeme učiť od rodiny – spoločenstva Najsvätejšej Trojice pre náš bežný, každodenný život, to jenapríklad vec vzájomného obdarovávania sa, to je pravá láska. Obdarovávanie sa šťastím a sebou navzájom, to je podstata lásky! Keď sme mali rozhovor s mladými a rozprávali sme sa o tom, čo je láska, tak niekto poznamenal, že to znamená trikrát „D“, dar daný druhému, dávať sa druhým. Čo nás robí šťastnejšími, ak si nás niekto všíma a dáva nám seba, svoju lásku.

Ďalšia vec, ktorú sa môžeme učiť od Najsvätejšej Trojice, je hlboké milosrdenstvo k druhým ľuďom. Boh sa nad nami zmilúva, aj keď padáme aj keď hrešíme, neváha nám dokonca dávať ešte väčšie dary. A my, keď nás niekto nahnevá, mnohokrát sa ho stránime. A dať mu ešte väčší dar, presvedčiť ho láskou?

A napokon je tu otvorenosť spoločenstva rodiny pre ďalších členov. Najsvätejšia Trojica sa otvorila pre ďalších členov božskej rodiny. Lebo to zväčšuje radosť zo spoločenstva. Aj z toho, keď v rodine sa zväčšuje počet detí, obyčajne to býva veľká radosť, aj keď možno niekedy aj úzkosť, ako to bude. Ale keď sa tá rodina po rokoch stretne, všetci tí členovia rozvetvenej rodiny, aké to šťastie a radosť doma.  

Ľudská rodina

Ako sme si povedali pred chvíľou, je to naša prvá ľudská skúsenosť. Vytvára veľký vplyv na človeka a jeho ďalšie ponímanie rodiny i spoločenstva. Je preto veľmi dôležitá. Dnes, môžeme to s istotou povedať, sa nachádza rodina vo veľkom ohrození. K nám na Slovensko to ešte až tak nedošlo. Ale už aj naši otcovia biskupi nám to často pripomínajú a povzbudzujú nás k tomu, aby sme si rodinu bránili a obhajovali. Aj na Slovensko pomaly prichádzajú tendencie, ktoré nás chcú obalamutiť, že rodinou sú aj homosexuálne páry, ktoré si nebodaj ešte aj adoptujú detičky alebo si ich dajú „vyrobiť“ v skúmavke. Toto nie je žiadna rodina, ale sú to hriechy, ktoré sa páchajú proti prirodzenej rodine. A tu stojí veľmi dôležitá úloha pred nami všetkými – obhajovať, vedieť obhájiť pred svetom a inak zmýšľajúcimi ľuďmi prirodzenú rodinu,  ktorú tvoria ocko, mamka a ich deti. Viete, toto sa mi osobne úžasne páči, keď tu na Starých Horách bývajú aj Fatimské soboty a mnohokrát vidím, že prichádzajú celé rodiny, rodičia aj so svojimi deťmi, mnohokrát mladší manželia, tu k nohám Panny Márie, vyprosiť si potrebné milosti pre celú rodinu. To je úžasné svedectvo o tom, čo je pravá rodina. 

To, čo robí ľudskú rodinu krásnou a dôležitou, sú vzťahy a láska v nich. Samozrejme,  rozvoj lásky medzi manželmi, prirodzený všestranný rozvoj detí, stabilita a bezpečie, ktoré vytvárajú pre svojich členov. No a napokon je to tiež priestor prvého šírenia viery. Viete, veľmi záleží od vás rodičov aj starých rodičov, ako predstavujete vieru svojim deťom a vnúčatám. Mnohokrát sa hovorí, že my kňazi v kostoloch, či katechéti v školách môžeme akurát nadviazať na to, čo deti a vnúčatá dostanú vo svojich rodinách. Nedokážeme robiť zázraky. 

Rodiny prechádzajú rôznymi problémami, krízami. Je jasné, že v každej ľudskej rodine existuje množstvo takýchto javov. Hádky, hnev, urážky, netrpezlivosť medzi samotnými manželmi alebo medzi súrodencami, inokedy medzi deťmi a rodičmi. Niekedy si aj taký mladý človek povzdychne, keby som mal iného brata, inú sestru alebo iných, lepších rodičov. Niekedy sa rodiny dokonca rozbíjajú. Vieme, že čoraz viac je rozvodov aj na Slovensku. Ale, drahí moji, aj keď sú rozvedení, pred Bohom sú stále spojení. Vieme, koľko utrpenia sa nachádza v takýchto rodinách, a preto pomáhajme tým osamoteným deťom, ako aj manželkám či manželom a buďme pre nich oporou. Sv. Otec Ján Pavol II. a Benedikt XVI. povzbudzujú nás kňazov, aby sme nezabúdali v pastoračnej starostlivosti na rozvedených a na nich pamätali. Tam, kde bola láska sklamaná, či oklamaná, tam je jej treba vliať ešte viac.  

A čo robiť v období kríz a problémov? Učiť sa od Najsvätejšej Trojice, brať si príklad z Božej lásky. Neustále si pripomínať, že v  rodine je najdôležitejšia láska. A láska, to je dar druhému. Modliť sa o túto lásku. A možno si vypočuť, čo nám povedia svätí Karmelu. Sv. Ján od Kríža napísal také malé dielko Štyri rady pre rehoľníka. Teraz si poviete, že čo vám budem čítať z takej knižky, čo vám budem čítať o rehoľníkoch! Je tam viac myšlienok, citátov, myslím si, že niektoré, aj túto, môžeme smelo aplikovať aj do rodinného života: „Aby rehoľník mohol splniť druhú radu, ktorou je umŕtvovanie, a mať z neho úžitok, musí si hlboko do srdca vryť pravdu, že do kláštora prišiel iba preto, aby ho tam iní formovali a cvičili v čnostiach, ako sa opracúva a brúsi kameň, skôr, ako sa vsadí do stavby. Preto musí pochopiť, že všetci, čo sú v kláštore, sú jeho učitelia, ktorých Boh určil, aby ho cvičili a kresali v umŕtvovaní. Jedni ho budú okresávať slovami a budú mu hovoriť to, čo by najradšej nechcel počuť; iní zasa skutkami tak, že to bude ťažko znášať; iní svojou povahou, pre ktorú sa mu stanú nepríjemnými sami osebe i vo svojich skutkoch; iní napokon myšlienkami, pričom si bude o nich myslieť, že si ho nevážia a nemajú ho radi.“ Koľko podobných situácií prežívame v našich rodinách, ale aj iných medziľudských vzťahoch! A sv. Ján pokračuje: „Všetky tieto umŕtvovania a nepríjemnosti musíš znášať s vnútornou trpezlivosťou, mlčať pre Božiu lásku a chápať, že do rehole si prišiel iba preto, aby ťa tu takto opracúvali a aby si si takto zaslúžil nebo.“

Samozrejme, že rodinu, v ktorej sa narodíme si nevyberáme. Ale keby sme si aj mohli náhodou vybrať, v každom rodinnom spoločenstve nájdeme podobné problémy vo vzťahoch. Sv. Ján od Kríža nám však radí, že tieto problémy môžeme prekonávať vnútornou trpezlivosťou, mlčaním (možno, keď ten druhý na mňa kričí, dobre, vypočujem si, ale nič nepoviem, aby som to ešte nezhoršil) alebo aj realistickým pochopením toho, že v našich vzťahoch budú vždy existovať rôzne napätia, ale tie nás nemusia zdláviť, či zničiť – zničiť lásku medzi nami. Naopak, oni nám môžu pomôcť ešte viac vyrásť v láske a dokonalosti. Ako učí sv. Ján od Kríža tie napätia nás očisťujú, obrusujú, aby sme boli dobrými kameňmi do Božej stavby.

Rozprávanie sa o problémoch a otvorenosť na komunikáciu je tiež dôležité v dnešnej dobe. Najhoršie je to, keď sa už o veciach ani nemáme záujem spoločne porozprávať.

A napokon robiť veci spoločne, nie že každý sám, v svojom kútiku, ale urobme v našich rodinách niečo spoločné, spoločné diela. 

A čo nás učí ľudská rodina? Drahí moji, aj to, že všetko, čo prežívame v rodine, v spoločenstve, či dobré, či niečo ťažké, všetko môže slúžiť na naše dobro, ak máme záujem rásť v láske. A dobré je tiež nečakať na toho druhého, že on sa zmení (veď prečo by som sa mal ja meniť) ale skúsiť s pomocou Panny Márie začať tú zmenu od seba. 

Cirkevná rodina – rodina Cirkvi

Drahí bratia a sestry, sa nám stáva, že na túto rodinu neraz zabúdame. Možno je to spôsobené tým, že veľa ľudí si pod pojmom Cirkev predstaví iba Sv. Otca, biskupov, kňazov. Druhý vatikánsky koncil krásne opisuje, čo je to Cirkev. Je to Kristovo tajomné Telo. Sv. Pavol hovorí, že všetci sme údmi Kristovho tajomného Tela, v ktorom si jeden druhému pomáhame a navzájom slúžime. Tak isto Druhý vatikánsky koncil nazýva Cirkev Kristovou nevestou. Aké blízke spojenie! Cirkev, Božia rodina, ktorú spolu tvoríme, a sme nevestou Ženícha – Krista. Alebo ďalším názvom pre Cirkev je Boží ľud a Boží chrám. Cirkev sme vlastne my všetci pokrstení. Krst sa stáva bránou nielen do rodiny, spoločenstva Božích osôb, ale aj do Cirkvi. Tvorí ju Kristus – hlava, to je ten aspekt Boží, duchovný, a my laici, kňazi, biskupi, Sv. Otec na čele, ako Telo, aspekt ľudský. 

Dnes je také módne a čoraz módnejšie hovoriť, že Boh áno, ale Cirkev nie. Drahí moji, ale práve sám Ježiš zvolal Cirkev! Kto verí v Boha a v Ježiša, musí prijať aj toto, že Ježiš si ustanovil Dvanástich. Ježiš potom pozval ďalších učeníkov do blízkeho spoločenstva s ním a poslal týchto učeníkov, aby hlásali evanjelium a aby zhromažďovali roztratený ľud. Cirkev si Ježiš zvolal práve preto, aby nám cez ňu pomáhal k spáse. Keď si to tak vezmeme, tak napríklad všetky sviatosti, ktoré sa dejú, dejú sa práve v Cirkvi.

Na jednej strane zakúšame veľkosť, krásu a svätosť Cirkvi, keď si vezmeme takých aktuálnych svätých ako Ján Pavol II. Matka Tereza, páter Pio, a niekedy zakúšame, žiaľ, aj slabosť a hriech, pretože tú Cirkev tvoríme my ľudia, hriešni ľudia. A tu je dôležité povedať, aby sme mali pochopenie pre pády a omyly nielen laikov, ale aj kňazov, biskupov. Aj oni sú len ľudia a môžu sa veľakrát pomýliť. Keď sme mali prednášky z ekleziológie, teda náuky o Cirkvi, tak nám jeden profesor často opakoval také latinské heslo, že „Ecclesia semper renovata“. Ecclesia, teda Cirkev, sa musí stále obnovovať. Drahí moji, tak ako svet potrebuje svätcov, tak aj naša Božia rodina potrebuje svätcov. Oni ju vždy obnovovali. Ale všimnime si, že tí praví svätci to robili vždy zvnútra a nie rozbíjaním.

Dôležité, čo nás učí rodina Cirkvi je to, že Boh, ktorý je spoločenstvom osôb, sám vytvára spoločenstvá (rodiny), a teda praje si ich. To nie je náhoda, že vznikla Cirkev alebo, ako by si to niektorí vysvetľovali, že Cirkev si založili kňazi, kdeže! Ježiš založil Cirkev. „Peter ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ V našich ľudských slabostiach je nám práve On, Boh, oporou, základom a skalou, o ktorú sa môžeme oprieť, na ktorej smelo môžeme stavať. A Boh si praje, aby sme za ním kráčali nie jednotlivo, ale spoločne, všetci zjednotení v jednej Cirkvi. 

Karmelitánska rodina

Napokon sme došli aj k tejto rodine. Je tiež obrovská a rozšírená po celom svete. Kto vlastne tvorí túto karmelitánsku rodinu?

Môžeme rozlíšiť právnu príslušnosť ku karmelitánskej rodine, ktorá sa spája aj so sľubmi a prísľubmi a podobne, a potom takú príslušnosť skôr duchovnú.  V právnom zmysle rozlišujeme tzv. tri rády. 

Prvý rád sú bratia bosí karmelitáni, teda tí bratia, ktorí tu bývajú na Starých Horách. Náš rád bosých karmelitánov, muži, sme kontemplatívno-apoštolský rád. Čiže v centre nášho života okrem vnútornej modlitby je aj snaha neustále slúžiť navonok apoštolátom. Ako vyzerá náš apoštolát? Je to ponuka duchovných obnov, cvičení alebo spovedná služba, spovedáme v katedrálach napr. tu v Banskej Bystrici, v Košiciach v Dóme sv. Alžbety alebo takisto sú to rôzne stretnutia s mládežou, rodinami a pod., ponuka duchovného sprevádzania. 

            Na Slovensku máme zatiaľ tri komunity bosých karmelitánov. Jedna je tu na Starých Horách, tvoria ju traja bratia, pričom všetci traja sú kňazi. Potom máme ďalšiu komunitu v Banskej Bystrici na Kalvárii. Tam sú takisto traja bratia, z toho dvaja sú kňazi a jeden rehoľný brat. A napokon tretia komunita je v Lorinčíku pri Košiciach, to je taká mestská časť Košíc. Od júna sme tam už štyria bratia, traja sme kňazi a jeden rehoľný brat.

            Mnohí z vás už o tom viete, ale povedzme si to aj tu, že staviame tam nový kláštor, ktorý bude takým veľmi dôležitým dielom pre nás karmelitánov na Slovensku, takou „bázou“.

            Doteraz sa s Božou pomocou a podporou mnohých dobrých ľudí, aj mnohých z vás, ktorí ste tu, však sa poznáme, podarilo postaviť od základov hrubú stavbu až po strechu. Momentálne sa dokončuje strecha nad kaplnkou. Ešte nám ostáva strieška nad garážou. No ale začali sme, keďže nám Pán Boh doprial nejaké finančné prostriedky, tak začali sme riešiť aj vnútorné veci, ľavú stranu, to ľavé krídlo, ktoré bude slúžiť nám karmelitánom. Pravé krídlo potom bude celé k dispozícii hosťom, na duchovné cvičenia, obnovy a podobne. Aby sme sa mohli presťahovať z prenajatého domčeka, v ktorom bývame, tak chceli by sme do konca roka dokončiť v tej ľavej časti aspoň suterén a prízemie. S týmto, čo tu teraz hovorím, trošku súvisia aj tie stánky, o ktorých som na začiatku hovoril. Vonku sú dva stánky, keď pôjdete okolo, môžete sa zastaviť a podporiť výstavbu.

            Drahí moji, niektorí sa čudujú prečo sa vlastne voláme bosými karmelitánmi a nechodíme boso. Tento názov je skôr z historického hľadiska. Keď karmelitáni prišli do Európy, tak v 16. storočí  sa odohrala v Španielsku dôležitá reforma, obnova nášho rádu, za ktorou stála sv. Terézia Avilská a sv. Ján od Kríža. V tom čase bol taký zvyk, keď nejaká rehoľa bola obnovená, tak si dodala do názvu slovíčko „bosí“ ako znak tej obnovy. Keďže v histórii sme sa potom už nikdy nezlúčili s tými pôvodnými karmelitánmi, ktorí tiež existujú ďalej, tak nám to zostalo v názve dodnes. Takže preto sa nazývame „bosí“. Ale ten zámer nebol ani na začiatku, že by sme mali stále chodiť naboso. Sv. Terézia Avilská dokonca napomínala svojich spolubratov nech to nepreháňajú, lebo potom budú stále chorí. Teda nemala na mysli, že majú stále chodiť naboso, ale že tým sa majú odlíšiť od tých pôvodných karmelitánov.

            Iní sa zase pýtajú, či môžeme vychádzať z kláštora. Keď sa povie karmelitánsky rád, mnohým to znie tak tajomne a vznešene a čudujú sa, že čo tu karmelitáni robia v meste napríklad. Môžeme vychádzať. Ako som povedal, sme rád kontemplatívno-apoštolský. Naším zámerom je aj apoštolát a slúžime aj navonok. Na svete, ako sme sa rozprávali s otcom provinciálom dnes ráno, je okolo 4.000 bosých karmelitánov, takmer vo všetkých krajinách sveta. 

            Potom máme druhý rád, ktorý tvoria sestry bosé karmelitánky, naše mníšky. Práve ony sú čisto kontemplatívne, teda zamerané na vnútornú modlitbu, a tejto modlitbe vôbec podriaďujú celý svoj život. Ich apoštolát nie je taký, že by teraz vyšli niekde von z kláštora a učili náboženstvo, ale ich apoštolát spočíva práve v tej modlitbe a obete za svet, za obrátenie hriešnikov, za kňazov, za Cirkev, za všetkých ľudí. A teda aj my máme možnosť, keď potrebujeme nejakú modlitbu, zájsť za karmelitánkami, či osobne alebo zavolať, poprosiť o tú modlitbu. Aj na to sú tam v tom kláštore, aby sa za nás modlili.

            Komunity bosých karmelitánok máme v Košiciach, tá vznikla ako prvá, a takisto v Detve. Na obidvoch miestach sa nachádza okolo 14 sestier, neviem vám povedať úplne presne. Lebo tak býva, že niektoré nové sestry prichádzajú, potom si to niektoré z tých dievčat rozmyslia, takže sa to tam mení. Majú pritom tzv. vnútorné sestry, ktoré bývajú stále v klauzúre a tam trávia svoj život, ale majú takisto vonkajšie sestry, jedna je v Košiciach a jedna tiež v Detve. Ony majú na starosti vybavovania v meste, nákupy, bežný kontakt s ľuďmi. Čiže táto vonkajšia sestra naozaj vychádza z kláštora a stará sa o tento kontakt so svetom.

            Mnohí tu zase nechápu, že ako prečo tie sestričky nemôžu vychádzať z kláštora, čo je to za divný život? Drahí moji, pochopíme to vtedy, keď si uvedomíme veľkosť ich obety. Že je to naozaj veľké zrieknutie sa nemôcť si len tak vyjsť z kláštora. Majú záhradu, samozrejme, po ktorej sa môžu prechádzať, ale nemôžu si kedykoľvek vyjsť, a tak sa prechádzať mimo. Prečo? Lebo sa slobodne rozhodli a pocítili k tomu povolanie. A Boh keď dáva nejaké povolanie, tak dáva aj silu v tom povolaní vytrvať. Je to možno niekedy nepochopiteľné, ale zato tá obeta a sila modlitby, ktorú nám tieto sestričky ponúkajú, je naozaj neuveriteľne silná. Ak ste ešte nevyskúšali, tak skúste, ja mám perfektnú skúsenosť.     Na svete je okolo, to sme nevedeli presne určiť, 10.000 bosých karmelitánok, takže je ich oveľa viac ako nás bratov, tiež takmer vo všetkých krajinách sveta.

            Pre zaujímavosť, najsevernejšie položený kláštor sestier na svete sa nachádza v Nórsku, v mestečku Tromso. Je to už za polárnym kruhom, takže tie sestry majú pol roka tmu a pol roka svetlo. Tiež obeta.  

Napokon máme tretí rád, tzv. svetský Karmel, ktorý tvoria laici, manželia i slobodní, prípadne kňazi. Je to takisto, ako my bratia, kontemplatívno-apoštolský rád, teda tí veriaci, laici žijú normálne vo svete a tam vo svojom zamestnaní, vo svojich rodinách, vo svojich záležitostiach sa snažia žiť svoje karmelitánske povolanie. Praktizovať vnútornú rozjímavú modlitbu, žiť duchom evanjeliových sľubov: čistoty, chudoby a poslušnosti, samozrejme, každý podľa svojho životného stavu. Slobodní ako slobodní, vo vernosti čistote, snažia sa žiť čisto, manželia ako manželia, čistota je tu v tom zmysle, že sú verní svojmu manželovi alebo manželke a pod. Majú svoje spoločenstvá, v ktorých sa stretávajú. Na Slovensku sú tri: v Bratislave, Košiciach a v Detve. Dnes sú tu tiež mnohí z nich s nami, zo všetkých komunít, čomu sa veľmi tešíme. Mávajú svoje stretnutia raz do mesiaca, taká duchovná obnova, v ktorej sa nachádza adorácia, možnosť spovede, duchovného rozhovoru, nejaká prednáška je tam tiež sv. omša. Toto majú raz do mesiaca, tak spoločne. Ale častejšie sa konajú formačné stretnutia, prakticky raz za týždeň, na ktorých sa spolu modlia, čítajú texty karmelitánskych svätých (sv. Terézie Avilskej, sv. Jána od Kríža, malej Terezky z Lisieux) a uvažujú nad nimi.

V právnom zmysle, karmelitánsku rodinu tvoria aj iné rehole, ktoré sú „agregované“, teda pripojené ku karmelitánskemu rádu. Napríklad karmelitánky Dieťaťa Ježiša, tiež tu máme predstaviteľky, tu spredu, môžete si všimnúť, potom sú to karmelitánky misionárky, tereziánky. Toto sú kontemplatívno-apoštolské ženské rehole. Základ majú v našej karmelitánskej spiritualite, teda zdieľajú s nami toho istého rehoľného ducha. Keďže sú kontemplatívno-apoštolské, môžu tiež vychádzať aj von z kláštora. Obyčajne učia na školách (napr. náboženstvo, ale nielen to), hrajú na organe, pomáhajú v sakristii, pomáhajú pri rozličných stretnutiach alebo ich aj samé vedú. Na Slovensku sú zatiaľ karmelitánky Dieťaťa Ježiša, len tieto sestričky, majú svoju komunitu v Nitre. Ostatné zo spomínaných nájdeme najbližšie v Poľsku. 

            Potom ešte máme na Slovensku Karmelitánsko-tereziánsku úniu. Je tiež pripojená ku nášmu rádu. Je to tzv. sekulárny inštitút, ktorý tvoria tiež ženy. Jej členky žijú tak isto vo svete, ale žijú ako zasvätené panny, nedávajú sa poznať, nenosia žiadny habit, vykonávajú prácu v bežnom zamestnaní, nedávajú najavo svoje povolanie, svedčia iba svojím konaním a postojmi. Z toho, čo viem, stretávajú sa raz v týždni na spoločných modlitbách; ináč žijú každá osobitne. 

Napokon v duchovnom zmysle, vy všetci, drahí moji, ktorí ste sem prišli a ktorí nosíte alebo ktorí prijmete škapuliar – ctitelia Panny Márie Škapuliarskej a jej daru – karmelitánskeho škapuliara Vy ste našou duchovnou rodinou v Karmeli. Ste spojení s nami duchovnými zväzkami – to je tá štvrtá milosť, od ktorej sme začali dnešnú prednášku. Tým, že ste duchovnými členmi našej rehole, čerpáte pre svoju dušu duchovné dobrá karmelitánskeho rádu prameniace z tých nespočetných modlitieb, pôstov, sebazaprení, sv. omší, ktoré sa konajú v karmelitánskych kláštoroch po celom svete. Ako aj zo všetkých odpustkov a zásluh svätých i blahoslavených karmelitánskeho rádu. 

Zopakujme si pre tých z vás, ktorí by ste možno chceli prijať dnes karmelitánsky škapuliar, aspoň v skratke záväzky, ktoré sa spájajú s úctou ku karmelitánskemu škapuliaru.   Najdôležitejší je ten vnútorný, máme sa neustále obnovovať v úsilí kráčať za Kristom spolu s Pannou Máriou a žiť podľa krstných sľubov. Už v krste sme boli tak tesne spojení v duchovnej cirkevnej rodine! Ale prijatím karmelitánskeho škapuliara sa toto naše spojenie cez Krista ešte viac utužuje, približuje a posilňuje aj tým, že sa ním vedome zasväcujeme Panne Márii a ona nás tak spája v jednu rodinu. Vonkajšími záväzkami pre ctiteľov sv. škapuliara je nosiť sv. škapuliar stále na sebe vo dne i v noci. Samozrejme, sú situácie, keď si ho môžeme dať dolu, napríklad keď ideme k doktorovi alebo na operáciu alebo sa ideme sprchovať, či pri kúpaní. Alebo pri iných prekážkach, napríklad nejakej práci, ktorú vykonávame. Na ten čas si ho môžeme dať dolu; keď pominie tá prekážka, dáme si ho naspäť na seba. Základná verzia je plátenný škapuliar. Možno nosiť medailón po prijatí plátenného škapuliara. Ďalšou vonkajšou povinnosťou je modliť sa každý deň modlitbu, ktorú nám určí kňaz v deň prijatia sv. škapuliara napríklad Pod Tvoju ochranu alebo Zdravas Mária. Je dobré, keď sa ju modlíme za seba navzájom, za všetkých ctiteľov škapuliara. No a posledná vec, zápis do škapuliarskej knihy alebo do knihy bratstva. 

            A ako si navzájom môžeme pomáhať? Dennou modlitbou, pôstom, sebazapieraním, životom podľa evanjelia, záujmom o rodiny, ktoré máme nablízku, o tých druhých, ktorí nás potrebujú, ktorí potrebujú naše dobré slovo, súcit alebo prejav lásky. Takisto formou pomoci je aj duchovná formácia. To je asi úloha zvlášť pre nás bosých karmelitánov. Toto dnešné stretnutie je prvým väčším pokusom. Je nás bratov zatiaľ dosť málo a tých, čo prijali karmelitánsky škapuliar je čoraz viac. Napríklad v našej škapuliarskej knihe v Lorinčíku, ktorú máme a ktorú berieme všade, kde navštevujeme farnosti, prosíme o podporu milodarom a prijímame ľudí do škapuliara, tak v tej knihe, nepamätám si už teraz presne, ale určite je tých ľudí vyše 4.000. A keď si vezmeme všetky tie škapuliarske pútnické miesta: Gaboltov, Stropkov, Humenné, Topoľčianky, Domaniža a naše komunity, tak vidíte, že nie sme schopní všade prísť a ponúknuť tam duchovnú formáciu. 

Preto vás chceme poprosiť aj o modlitby za nové povolania do nášho rádu, aby nás bolo viac. Keď nás bude viac karmelitánov, tak viacerým budeme môcť slúžiť. A už teraz pozývame na ďalšie stretnutia takéhoto druhu, ako aj púte a novény, ktoré sa každoročne konajú pri príležitosti 16. júla Panny Márie Karmelskej na každom škapuliarskom pútnickom mieste i v našich kláštoroch. Aj účasť na tej novéne alebo púti, to je tiež taká naša duchovná formácia. A potom to môžu byť rozhovory, stretnutia, duchovné sprevádzanie, spovedná služba, duchovné obnovy pre farnosti. Istou pomôckou v našej duchovnej formácii, už takej individuálnej, osobnej, je aj čítanie kníh od svätých Karmelu. Tam nachádzame prameň tej karmelitánskej spirituality: zvlášť je dobré čítať sv. Teréziu Avilskú, sv. Jána od Kríža, sv. Terezku z Lisieux – Ježiškovu malú Terezku, sv. Editu Steinovú alebo bl. Alžbetu od Najsvätejšej Trojice. Alebo aj literatúru od súčasných karmelitánskych autorov, spomeniem najznámejších z poľských spolubratov, pátra Jerzyho Zielińského, pátra Mariana Zawadu alebo taký jazykovo prístupnejší je páter Vojtěch Kodet z Čiech.  

Aké sú možno nedostatky tej karmelitánskej rodiny? Určite by bola potrebná širšia komunikácia s tými, ktorí nosia sv. škapuliar. Ale viete dobre, že naša personálna obmedzenosť to zatiaľ veľmi neumožňuje. Preto ešte raz prosíme o modlitby za nové povolania, to je pre nás v tejto dobe jedna z najdôležitejších vecí.

            Drahí moji, záverom by som chcel ešte povedať, čo nás učí a čo nám dáva rodina, ktorú tvoríme v karmelitánskom ráde. Myslím si, že tak ako si v našich ľudských vzťahoch utvárame s niektorými ľuďmi bližšie známosti a silnejšie priateľstvá, tak aj v Cirkvi, všetci, ktorí nosíme škapuliar sme si nejako bližší, práve cez tento veľký dar Panny Márie Karmelskej. A teda môžeme pamätať na seba navzájom najmä v duchovnom rozmere, modliť sa za seba navzájom, prijímať nejaké sebazápory, trpezlivo prijímať rôzne skúšky a kríže, obetovať to za tých, čo nosia sv. škapuliar. A potom je to jednota, ktorú z našej rozličnosti vytvára jednoduchý dar Panny Márie – karmelitánsky škapuliar. Sme tu naozaj spoločenstvo ľudí z mnohých strán Slovenska a na rozličných životných cestách: ste tu manželia, slobodní, mladší, starší ba i deti, zamestnaní i nezamestnaní, niektorí sme rehoľníci, ďalší členovia svetského Karmelu, všetci spolu tvoríme jednu rodinu, práve skrze dar sv. škapuliara. A to je ďalšie nádherné poznanie, že dary našej nebeskej Matky nás spájajú a ešte viac utužujú vo vzájomnej láske a náklonnosti. 

Záver

Čo na záver? Keď som včera rozmýšľal nad tým, ako zakončiť túto prednášku, prišla mi na myseľ táto vec. Som naozaj veľmi šťastný, že patrím do karmelitánskej rodiny. Ďakujem Panne Márii, že aj mňa obdarovala svojím škapuliarom. A napokon som nesmierne šťastný a vďačný za to, že mám takých bratov a sestry ako ste vy všetci tu prítomní.

            Preblahoslavená Panna Mária Karmelská, Tebe zverujeme celú túto karmelitánsku rodinu, všetkých ctiteľov daru Tvojho škapuliara, pomôž nám všetkým navzájom si slúžiť modlitbou, dobrým skutkom i slovom a oroduj za nás, aby sme sa raz stretli v nebeskom Kráľovstve a tam sa naveky tešili z Božej rodiny, ktorú máme tvoriť spolu s Najsvätejšou Trojicou. Amen.

            Kráľovná a Ozdoba Karmelu, oroduj za nás!

                                                      prednáška o. Andreja Valenta OCD