Takto uvažovalo o Bohu osemročné dieťa: „Jednou z hlavných úloh Boha je tvoriť ľudí. Robí tak preto, aby nahradil tých, čo zomreli, a stvorí ich toľko, aby sa dokázali postarať’ o veci tu, na zemi. Netvorí veľkých ľudí, len malé bábätká. Myslím si, že to tak robí preto, lebo sú menšie a dajú sa ľahšie stvoriť. Tak nemusí strácať svoj vzácny čas tým, že by ich učil rozprávať’ a chodiť. To nechá urobiť’ mamy a otcov. Podľa mňa to vymyslel dobre.

Druhou dôležitou úlohou Boha je počúvanie modlitieb. Boh všetko vidí a všetko počuje a je všadeprítomný, čo mu zaberie veľa času. Preto by sme ho nemali obťažovať’ a pýtať si od neho niečo, čo nám rodičia nechcú kúpiť.

Ateisti sú ľudia, ktorí neveria v Boha. Podľa mňa takí v našom meste nie sú, aspoň medzi tými, ktorí chodievajú do kostola.

Ježiš je Boží Syn. Dokázal všetky tie ťažké veci, napríklad chodil po vode, a robil zázraky a snažil sa hovoriť’ o Bohu s ľuďmi, ktorí ho nechceli počúvať. Teraz pomáha svojmu Otcovi tým, že počúva modlitby. Modliť sa môžeme vždy, keď sa nám zachce, a môžeme si byt’ istí, že Boh nás počuje, lebo si to zariadili tak, že jeden z nich dvoch vždy počúva. 

Ježiš je Boží Syn. Dokázal všetky tie ťažké veci, napríklad chodil po vode, a robil zázraky a snažil sa hovoriť’ o Bohu s ľuďmi, ktorí ho nechceli počúvať. Teraz pomáha svojmu Otcovi tým, že počúva modlitby. Modliť sa môžeme vždy, keď sa nám zachce, a môžeme si byt’ istí, že Boh nás počuje, lebo si to zariadili tak, že jeden z nich dvoch vždy počúva.

Mali by sme chodiť pravidelne na hodiny náboženstva, lebo Boh je potom šťastný. A ak si niekto zaslúži byt’ šťastným, tak je to práve Boh. Nevynechávajte náboženstvo pre niečo, čo sa vám zdá byt’ zábavnejšie, napríklad výlet k moru. To je chyba. Ak neveríte v Boha, a nie ste ateisti, budete veľmi opustení, lebo vaši rodičia s vami nemôžu ísť všade, ale Boh áno. Je dobré vedieť, že je vždy pri nás, najmä ak má niekto strach z tmy alebo ak nevie až tak dobre plávať a veľkí chlapci ho hodia do hlbokej vody. Ale nemali by sme vždy myslieť len na to, čo môže Boh urobiť pre nás. Myslím si, že sem ma priviedol Boh a že ma môže odtiaľto vziať, kedy sa mu zachce. Preto verím v Boha.“[1]

Viera je ďalšou božskou čnosťou, v poradí prvou. Ako ju definujeme, ako ju máme rozvíjať a čo nám bráni v jej rozvíjaní? Na to by sme si chceli dnes odpovedať.

Katechizmus Katolíckej cirkvi (ďalej KKC) definuje vieru ako „odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života“ (KKC 26).

Prvou vecou, ktorá súvisí s našou vierou, je hľadanie. V človeku je vpísaná túžba po Bohu, ktorý ju vložil do jeho srdca, lebo bol stvorený Bohom a pre Boha. Či si to človek chce alebo nechce priznať, stále Boha hľadá. Toto hľadanie človeka sa uskutočňuje pomocou rôznych prejavov, ako sú napr. modlitba, obeta, kult, rozjímanie… atď. Teda človeka môžeme po vymenovaní týchto prejavov nazvať náboženskou bytosťou. Toto spojenie a kontakt s Bohom môže človek buď prijať, alebo ho odmietnuť. Existujú rôzne príčiny, prečo človek odmieta Boha: búri sa proti nemu, proti zlu, ktoré vidí vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, preto, že sa strachuje o svoje veci a má o ne starosť; inou príčinou je odmietnutie Boha pre nedobrý príklad zo strany veriacich, ďalej to môžu byť rôzne protináboženské prúdy a napokon je to hriech, ktorým sa človek odvracia od Boha a prestáva ho hľadať (porov. KKC 27 – 29). „Hoci človek môže na Boha zabudnúť, alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a takto žil a našiel šťastie“ (KKC 30). Boh teda stvoril človeka, aby ho on – človek – hľadal, poznal, miloval a tak prišiel do neba. Viera je teda slobodný úkon vôle a rozumu a odpoveď na to, že sa Boh zjavuje. Človek je bytosť telesno-duchovná a môže Boha spoznať aj cestou prirodzeného rozumu, tak, že vychádza z poznávania sveta okolo seba, zo stvorených vecí. Existuje aj iný druh poznania, ktorý človek nemôže dosiahnuť vlastnými silami a schopnosťami. Toto poznanie je z Božieho zjavenia. Tu sa Boh slobodne, z vlastného rozhodnutia zjavuje a dáva človekovi. Robí to tak, že sa zjavuje vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi (porov. KKC 50). Pri čítaní kníh Starého zákona vidíme, že Boh sa zjavuje – Noemovi, Abrahámovi, Mojžišovi, hovorí cez prorokov, cez znamenia, ale nakoniec sa v „plnosti času zjavil vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, v Božom Synovi, ktorý sa stal človekom a je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo“ (KKC 65). Veľmi pekne to vyjadril sv. Ján od Kríža, ktorý vo svojej básni  Pieseň zamilovanej duše napísal, že v Ježišovi nám Boh dal všetko a už nám nemá čo viac povedať (porov. KKC 65). Vidíme teda, že Boh sa definitívne zjavil a vo svojej „nesmiernej láske sa prihovára ľuďom ako priateľom, stretáva sa s nimi a pozýva ich do spoločenstva so sebou. Viera je odpoveď na toto pozvanie, ktoré Boh dáva človekovi. Je to teda slobodný úkon našej vôle a rozumu; je to odpoveď na iniciatívu Boha, ktorý ako prvý vychádza naproti človekovi (porov. KKC 166).

Aké sú vlastnosti viery?

1. Viera je milosť. „Je to Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, potrebná k tomu je predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého“ (KKC 153). Viera je dar Ducha Svätého, ktorý osvecuje našu myseľ a vôľu Božím svetlom. Nemôžeme si ju darovať sami, ale môžeme o ňu prosiť. Máme prosiť aj o to, aby v nás rástla.[2] 2. Viera je aj ľudským úkonom. Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ľudskému rozumu ani slobode človeka; takisto ako neodporuje našej dôstojnosti ani to, keď dôverujeme alebo veríme iným, čo hovoria o sebe, o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom (porov. KKC 154). Viera neodporuje ľudskému rozumu. „Dôvodom, prečo verím, nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme pre autoritu samého Boha, ktorý nás nemôže klamať a ani sa nemôže mýliť. Je ľudské mýliť sa, pýtať sa. To, že verím, zo mňa nerobí „tmára“. Viera sa snaží pochopiť, na čo človek prišiel vlastným rozumom. Je to to isté, ako keď človek, ktorý komusi uveril, chce ho lepšie spoznať alebo lepšie pochopiť. „Veriaci takisto túži lepšie spoznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo mu Boh zjavil. Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou“ (KKC 158). Ak chcem niekoho milovať, mať rád, musím ho najprv spoznať, dozvedieť sa o ňom. A čím viac ho budem spoznávať, tým si k nemu vytvorím väčší vzťah. Lebo milovať niekoho bez toho, aby som ho spoznal, by bola len ilúzia. 3. Našu vieru musíme živiť. Hoci máme pochybnosti, mali by sme podľa našich najlepších schopností odpovedať na učenie viery. To znamená, že by sme nemali nikdy stratiť príležitosť aj napriek pokušeniam a pochybovaniam ísť ďalej, dokonca aj keby sme boli v tej najhlbšej tme.[3] Naša viera môže byť vystavená skúškam, lebo sami vieme a aj vidíme, že svet okolo nás, v ktorom žijeme, sa nám zdá taký vzdialený od toho, čo nás učí alebo o čom nás uisťuje naša viera. Môžu prísť pokušenia, naša viera môže byť otrasená, rôzne situácie môžu otriasť našou vierou. Čo máme vtedy robiť? Obracať sa na svedkov viery, akými boli napríklad biblický Abrahám, Mária a iní, ktorí takisto kráčali po ceste a mali nádej. (porov. KKC 164 – 165). 4. Viera je slobodný ľudský úkon vôle a rozumu. V našej viere musíme byť slobodní. Nedá sa veriť tak, že nám ktosi prikáže veriť. Ježiš hovoril o viere, o obrátení, ale nikoho nenútil. On „vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali“ (KKC 160). 5. Veriť v Ježiša Krista a v toho, ktorý ho poslal, je pre našu spásu nevyhnutne potrebné na dosiahnutie spásy. Bez viery nik nedosiahne ospravodlivenie a večný život, iba ten, kto vo viere vytrvá (porov. KKC 161).

6. Nakoniec si musíme uvedomiť, že viera je neuveriteľný dar: ak ho nepestujeme, môžeme ho stratiť. Preto máme byť vytrvalí vo viere. Aby sme mohli vytrvať vo viere, aby v nás viera mohla rásť a neustále sa rozvíjať a prehlbovať, na to je potrebné, aby sme ju živili –  Božím slovom, sviatosťami, modlitbou a prosbou, aby Boh našu vieru zveľaďoval. Účinnou pomocou sú aj skutky lásky konané v spoločenstve, akým je Cirkev, ale aj mimo nej (porov. KKC 162).

Nik z nás si vieru nedal sám, tak ako sme si nedali sami život. Vieru sme prijali od iných a sme povinní ju aj odovzdávať iným. Nemohli by sme veriť, ak by nás nepodporovala viera iných, a naopak, prežívaním  našej viery máme udržiavať vieru iných (porov. KKC 166).

Príkladom človeka, ktorý hľadal a našiel, môže byť pre nás známy francúzsky spisovateľ: François Mauriac (1885 – 1970), ktorý napísal malé dielko V čo verím.* Toto dielko bolo vlastne odpoveďou na otázku známeho katolíckeho laika Franca Sheeda, ktorý sa v roku 1950 obrátil na viacerých katolíckych laikov s otázkou: ´Prečo ste zostali katolíkom?´ Mauriac odpovedal: „…Krátko potom, ako som znova našiel pokoj, pracoval som na diele Utrpenie kresťana. Bolo to v izbietke, ktorú sme volali „kútik“. Tam som sa zvykol utiahnuť, aby ma deti nevyrušovali. Bolo to, myslím, na Turíce… Už sa nepamätám, či som čítal, písal alebo som sa modlil. Odrazu ma zrazila na kolená akási tajná sila a prenikla ma nesmierna blaženosť. Z očí mi prúdili slzy, ktoré som ani nestieral. Od toho času sú Turíce mojím obľúbeným sviatkom. (…)

Čím som bližšie k Bohu, tým viac sa môj sviatostný život zjednodušuje a tým menej túžim po ceremóniách. Stačí mi tichá svätá omša .Za nič na svete by som sa nezriekol sviatostného života. A ten mi umožňuje Rímska cirkev, ktorá je pre mňa skutočne prameňom života; tá Cirkev, ktorej historické opodstatnenie nachádzam v najstarších textoch, v listoch sv. Pavla… Ušná spoveď je pre mnohých kresťanov kameňom úrazu, a preto je mi divné, že mne povahovo zodpovedá aj skutočnosť, že inému človekovi musíme vyznať to, čo je v nás najhoršie, aj pocit hriešnosti a potreba odpustenia, ale nadovšetko viera v to najneuveriteľnejšie, totiž že slová, ktoré kňazi vyslovujú už skoro dvetisíc rokov, majú moc odpustiť všetky hriechy, malým počnúc a strašným končiac. Kto verí, že je hriešny, a aj sa cíti hriešny, je už pri bráne Božieho kráľovstva. V minulosti neboli ľudia menej hriešni ako dnes, ale uznávali, že sú hriešni. Boli časťou zblúdeného stáda, ktoré prišiel vyhľadať’ a spasiť Syn človeka. Dnes ľudia blúdia a nevedia, že blúdia… Potrebu odpustenia som cítil celý život.“

Na otázku, prečo zostal katolíkom, Mauriac odpovedal: „Preto, že som sa modlil.“[4]

---

[1] FERRERO, B.: Ale veď máme krídla. Bratislava : Don Bosco. 2006, s. 17 – 18.

[2] Porov. GROESCHEL, B. J.: Stagnácia alebo napredovanie. Bratislava : Serafín, 2005, s. 53.

[3] Porov. tamže, s. 53.

* Dielko F. Mauriaca do slovenčiny preložil Karol Strmeň a vyšlo vo vydavateľstve Dobrá kniha v r. 1993.

[4] Porov. Senčík. Š.: O tých, čo hľadali a našli Boha. Bratislava : Dobrá kniha. 1993, s. 131 – 136.