„Kedysi dávno žila a rástla v jednej záhrade čudná rastlina. Spomedzi iných rastlín a kvetín bola považovaná za najškaredšiu. A právom. Prečo? Keď sa iné kvety pýšili svojou krásou, táto rastlina bola považovaná za burinu, ktorá špatí vzhľad záhrady. Hoci však navonok nebola krásna, vo vnútri živila veľkú túžbu a veľký cieľ. Každé ráno, keď vychádzalo slnko a lenivé kvety sa prebúdzali a naťahovali do jarného dňa, naša rastlina bez ohľadu na iné kvety a ich posmešky chcela všetku rosu a každý slnečný lúč vstrebať do seba a načerpať čo najviac. Za niekoľko dní už to nebola tá čudná rastlina, ale jej stonka zhrubla a vyrástla až do dvojmetrovej výšky. Rastliny, ktoré boli v jej blízkosti, začali ju chváliť a mali voči nej úctu. Aj napriek tomu ju však niektoré naďalej neznášali a vysmievali sa jej. Rastlina nedbala na ich poznámky a stále viac a viac čerpala z energie slnka. Ak sa slnko obrátilo a putovalo po oblohe, rastlina putovala s ním, len aby nestratila z pohľadu jeho jas. Zamilovala sa do slnka. Klinčeky ju smiešne pomenovali slnečnicou. Keď sa jej niekto spýtal, ako sa volá, odpovedala: „Slnečnica“. Ostatné kvety sa jej začali vypytovať, prečo aj im nevenuje toľko pozornosti ako slnku. Slnečnica im odpovedala: „Moji milí priatelia, som šťastná, že môžem žiť medzi vami, ale ja milujem slnko. Je mojím životom a nemôžem od neho odtrhnúť svoje oči. Sledujem jeho cestu. Milujem ho tak veľmi, že sa mi zdá, ako keby som sa stala jedno s ním. Slnko sa stalo mojím životom.“ Slnečnica hovorila nahlas, takže ju počuli aj okolité kvety a rastliny v záhrade. V hĺbke srdca každého kvetu záhrady bol údiv nad slnečnicou a jej postojom voči slnku.“[1]
Postava slnečnice nám ukazuje na čnosť vytrvalosti, ktorá patrí tomu, kto má pred sebou veľký cieľ a chce ho – bez ohľadu na námahu, ktorá je s tým spojená – aj dosiahnuť. Veľké ideály rodia veľkých ľudí.[2]
Keď sledujeme stránky evanjelia, vidíme, že Ježišov príchod na svet bol predpovedaný prorokmi a posledným prorokom bol Ján Krstiteľ. On hovoril: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Nie som hoden ani rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“ Príchod Ježiša nebol vôbec bombastický. Udial sa v úplnej samote, chudobe a tichu. Ježišove slová: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ sú jeho programom. „Morálna revolúcia, ktorú priniesol Ježiš, nespočívala v obradnej dokonalosti, ani v plnení príkazov zo strachu pred hriechom či vinou alebo Božím trestom, ale bola výrazom lásky k Bohu, ktorý nám tieto príkazy dáva pre naše dobro. Ide o mravnú zmenu: Ak ste robili zlé veci, odteraz robte dobré. Ak človek zanedbával svoje povinnosti, má ich odteraz plniť. Ak niekto zaháľal, má pracovať. Kto hromadí dobré skutky akéhokoľvek druhu, začína sa vnútorne meniť. Dôsledkom toho je zmena zmýšľania. A zmena zmýšľania pripravuje cestu k viere v evanjelium.“[3] Ježiš, keď prišiel na svet, vôbec nebagatelizoval zlo, on ho dokázal pomenovať. Zlo ho stálo život. Život vidí v konaní skutkov lásky, dobra, v utvrdzovaní sa v ňom až do takej miery, že sa z človeka stane niekto nový, nové stvorenie.[4] Taký človek nastúpi na cestu čností, na cestu evanjeliového spôsobu života. Života, v ktorom bude neustále spoznávať, že nad zlom, ktoré je v živote, sa vo svete dá víťaziť len láskou a dobrom. A to môže dokázať čnostný človek.
Čo je to čnosť? Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá: „Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie“ (KKC1803). Je to model správania.
Čnosť po latinsky znie: virtus. Koreňom je slovo vir – muž, ako keby išlo len o vlastnosť muža. To v skutočnosti zodpovedá pravde iba v zmysle bojovnej chrabrosti v politike či na bojisku. Slovo vir sa odvodzuje od slova vis – sila. Zaujímavá je skutočnosť, že v stredoveku, keď sa budovali katedrály, čnosť sa zvýrazňovala v podobe ženských postáv, často v brnení a s korunou na hlave, ako znak nežnosti. Neresti, opak čností, symbolizovali zvieratá, šelmy a muži. Muži predstavovali silu, moc, vojnu. Ako teda môžeme rozumieť tomu, že čnosť nie je len vlastnosťou, ktorú môžeme aplikovať na ženy, ale aj na mužov? Je evidentné, že žena nikdy nebude mať toľko sily ako muž, ale to, čím žena často prevyšuje muža v dobrom i zlom, nie je fyzická sila, ale sila srdca, duše.[5] Takí máme byť všetci!
Žijeme v dobe veľkých protikladov. Vizitkou dnešnej spoločnosti je pohodlnosť, „pohodlnizmus“, ktorý sa prejavuje v postoji: „dolce far niente“ – sladké ničnerobenie. Alebo život naplno. Svet manažérov, vkusne oblečených a nahladko oholených mladých mužov s najlepším mobilom v ruke a na ramene zavesený najlepší notebook, alebo vyčačkané paničky s nevkusne oblečenými psíkmi, ktorí, keby vedeli rozprávať, asi by im niečo povedali. Človek, ktorý ovláda hmotu, kozmickú energiu, ale na druhej strane sa zmieta v psychickej alebo duchovnej slabosti. Sú však aj ľudia, ktorí navonok vyzerajú krehkí, chorľaví, nevýrazní v hlase a v tvári, a predsa sú verní svojim princípom, stáli, obetaví, ba až hrdinskí.[6]
Z príbehu o slnečnici sa dozvedáme, že k čnosti mravnej sily sú pridružené aj iné čnosti, ktoré poukazujú na veľkosť človeka. Patria medzi ne: veľkomyseľnosť (protikladom je malomyseľnosť), veľkorysosť, trpezlivosť, vytrvalosť a mučeníctvo (martyrium).[7]
Veľkomyseľný človek (magnanimitas) je ten, kto sa dokáže povzniesť nad všetko malicherné, dáva prednosť tomu, čo je podstatné, čo ide do hĺbky. Prijíma urážky a vie ich odpustiť. Takýto človek sa vyhýba lichôtkam a všetko, čo robí, hovorí alebo si myslí, usmerňuje k tomu, aby bol Boh oslávený.[8]
Opakom veľkomyseľnosti je opovážlivosť (præsumptio). Táto nečnosť či neresť sa charakterizuje tým, že robím niečo, na čo nemám silu. Preceňujem seba a podceňujem iných.
Malomyseľný človek (timiditas) si nedôveruje, uteká pred námahou a nevie prijať pokorenie.
Megaloman je ten, kto nezriadene túži po vonkajších poctách, je rád, keď mu iní lichotia a zahŕňajú ho chválospevmi. Nazýva sa to aj márnivosťou (vanitas). Márnivosť veľmi úzko súvisí s pýchou.
Z pozitívnych čností sem patrí: veľkorysosť (magnificentia) – odvodené od magna facere – konať veľké veci. Veľkorysý človek koná veľké skutky, vynakladá hmotné i duchovné sily, aby získal pre seba i pre spoločnosť ďalšie a väčšie hodnoty. „Keď dáva, tak štedro, keď buduje, tak veľkoryso.“[9]
Ďalej sem patrí trpezlivosť (patientia). Je to čnosť, ktorá si vyžaduje veľa duševných síl.[10] Hovorí sa, že púšť zakvitne len vďaka trpezlivosti. „Stojí na začiatku každého podujatia. Trpezlivosťou sa začína, trpezlivosťou sa pokračuje a trpezlivosťou sa privádza dielo do konca. Trpezlivý človek je ten, kto je ochotný začínať vždy znovu. Čnosť odvahy je spojená práve s trpezlivosťou. Mať odvahu neznamená vedieť začať, ale znamená vedieť znovu začať. Práve malomyseľnosť, ktorá je opakom veľkomyseľnosti, musí byť premožená trpezlivosťou.“[11]
Vytrvalosť (constantia, perseverantia) je mravná čnosť, vďaka ktorej človek prejavuje silu vytrvať až do konca. Žije svoje idey a kráča do konca. Vrcholom vytrvalosti je mučeníctvo (martyrium). Je to hrdinská smrť pre svoje presvedčenie a pre svoju vieru. Je to dobrovoľne prijatá smrť za vieru v Krista alebo za kresťanské mravy. Mučeník si radšej volí smrť s Kristom ako život bez Krista.[12]
Ako si môžeme zachovať čnosť mravnej sily? Takto: nedôverovať sebe, ale Bohu, v hlbokej pokore a v duchu modlitby; pripraviť sa na ťažkosti a nestrácať dôveru; nebyť ufňukancom, ktorého stále niečo alebo niekto prenasleduje, ale odvážne a s jednoduchosťou prekonávať skúšky; nenariekať nad ťažkosťami, ale priniesť Bohu obetu; touto obetou môžeme prispieť k víťazstvu viery.[13]
Čnosť mravnej sily sa formuje v prostredí, ktoré je otvorené na „kultúru ducha“. Znamená to osvojiť si určité životné pravidlo, ktorým sa chcem riadiť. Mať svoje „životné motto“.
Predstav si vlastný epitaf – nápis na svojom náhrobnom kameni, ktorý má vyjadriť, kto si, načo žiješ alebo kvôli čomu si žil… Toto sa dá uskutočniť len v duchu meditácie, modlitby. Druhým predpokladom, aby sa čnosť „fortitudo“ premenila na tvoje motto, je, aby sme mali mravnú, ba až asketickú formáciu. Iba tak sa dá priľnúť k pravde. Vyžaduje si to istú disciplínu („discipulus“ je žiak, ten, ktorý sa stále učí). A nakoniec je potrebná modlitba o dar Ducha Svätého.[14]
Mravná sila je čnosťou kráľov, vodcov a duchovných pastierov. Ale nielen ich. Bez nej totiž niet trvalého priateľstva ani manželstva, niet trpezlivosti ani pokoja, znášanlivosti ani lásky a vernosti, vytrvalosti ani úspechu. Bez nej niet ani odvahy vydať sa na úzku cestu a vytrvať na nej až do konca, kým neprídeme k Bohu.[15]
[1] FERRERO, B.: Historie. Katecheza w opowiadaniach. Warszawa : 1996, s. 127 – 128.
[2] Tamže, s. 131.
[3] HLINKA, A.: Každý sa môže zmeniť. Dynamické modely správania. Don Bosco : 1994, s. 44 – 45.
[4] Porov. tamže, s. 46.
[5] Porov. tamže, s. 98.
[6] Porov. HLINKA, A.: c. d., s. 98 – 99.
[7] Porov. TONDRA, F.: Morálna teológia. I. časť. Spišská Kapitula – Spišské podhradie : 1994, s. 247.
[8] Porov. tamže, s. 247.
[9] Tamže.
[10] Porov. tamže.
[11] PRONZATO, A.: Hľadanie stratených čností. Trnava : SSV, 2002, s. 13 – 14.
[12] Porov. TONDRA, F.: c. d., s. 247 – 248.
[13] Porov. tamže, s. 361.
[14] Porov. HLINKA, A.: c. d., s.101 – 102.
[15] Porov. tamže, s. 103.