Motto
Cuando tú me mirabas,
Tu gracia en mí tus ojos imprimían;
Por eso me adamabas,
Y en eso merecían Los míos adorar lo que en ti vían.[1]
San Juan de la Cruz, Cántico epiritual, Canción XXIII
V 23. kapitole Knihy života sv. Terézia ukazuje cestu, na ktorú s milosťou Božou smie vykročiť. Začína sa vyhýbať rôznym príležitostiam, kde by mohla zbytočne strácať čas a zaumieňuje si čoraz viac sa oddávať modlitbe. A ako sa jej to len vypláca! Pán jej veľkodušnosť odmeňuje darmi a dáva jej najavo, že si praje, aby ich prijímala. Počnúc touto kapitolou sa život svätice mení na nový, z vonkajšieho sveta sa čoraz viac presúva dovnútra, zakúša mystické hĺbky. Teší sa zvláštnej milosti, že môže privádzať duše k Bohu a vyzdvihuje charizmu členov novovzniknutej Spoločnosti Ježišovej: horlivosť, učenlivosť a schopnosť rozlišovania duchov. Potrebuje to ako soľ.
Spomienka na Jána od Kríža
Spomienka na svätého Jána od Kríža, zakladateľa mužskej vetvy bosých karmelitánov, duchovného syna svätej Terézie a neskôr aj jej duchovného vodcu a znalca jej vnútorných tajomstiev načiera do hĺbok, ktoré Terézia mohla prežívať, keď písala svoju Knihu života. To, čo duša skusuje, keď ju Boh navštevuje, sa dá vyjadriť tisícorakým spôsobom, ale ani jeden z nich, ba ani všetky dokopy nie sú schopné zachytiť silu zmyslu, ktorý dostáva omilostená osoba. Navonok je to možné dedukovať z tajomnej premeny osoby a jej ochoty znášať nepríjemnosti a utrpenia. Obyčajne väčšinu detailov tohto typu nestíhame vnímať ani obsahovo, ani rozsahom, jednoducho nemáme na to a ani Pán nám ich nemieni odkrývať pre určitú tvrdosť nášho srdca. Zvolené motto chce zdôrazniť postoj, akési predlžované, takmer ustavičné „státie“ duše zoči-voči Milému a ich vzájomný obdiv v prejavoch lásky – pravá kontemplácia a spojenie s Bohom. Sv. Ján Pavol II. vo svojom spise Prekročiť prah nádeje sa vyjadruje podobne: „Čo je to večný život? Je to šťastie, ktoré vychádza zo spojenia s Bohom. Spojenie s Bohom sa uskutočňuje vtedy, keď na neho jednoducho človek stále hľadí. Tak môžu vyrásť všetky dobrá: rastie plnosť života“[2]. O takomto spojení hovorí aj svätá Terézia, keď na Pánov podnet vykročila, aby začala nový život, skrytý v Bohu.
Nová kniha – nový život
Svätá Terézia v 23. kapitole sa vracia k pôvodne začatej rozprave o duchovnej ceste, ktorú prerušila predchádzajúcou, 22. kapitolou. Kapitoly 11.-21. totiž predstavujú doktrinálny traktát o modlitbe a jej stupňoch. V 8. verši 11. kapitoly sľúbila, že hodlá prehlásiť niečo o štyroch stupňoch modlitby, na ktoré Pán pozdvihol jej dušu. Už v úvode chce čitateľa ubezpečiť o tom, že spomenuté stupne mu poslúžia na lepšie pochopenie toho čo má prísť (21,1). Veľmi jej záleží na tom, aby zrozumiteľne podala svoje autobiografické líčenie a posúva ho z vonkajšej úrovne na mystický stupeň. Ide o novú knihu jej života, na ktorý sa autorka odteraz už neprestáva zameriavať. Preto hovorí, že sa vracia k „počiatkom“, ale nie svojho života, lež svojich mystických skúseností. Tie sa začali diať v rokoch 1554/1555, kedy mohla mať okolo 40 rokov.[3]
„Môj život“ a „život Boha vo mne“
Život, ktorý doteraz viedla, bol „jej životom“. Čo bude viesť odteraz, to je „život Boha v nej“. Pán „nech je pochválený zato, že oslobodil“ ju od nej samej, pokorne zvolá. Postupne sa zbavuje príležitostí na rozptýlenie, obmedzuje rozhovory s druhými a viac sa oddáva modlitbe. Pán jej odpovedá darmi ako niekto, kto si praje – ako sa svätici zdá – aby ich aj chcela a túžila prijímať. Pochopila až neskôr, že nebolo možné urobiť takýto kus cesty, teda od zlých návykov a skutkov po zanechanie slabostí a získanie cností, za tak krátky čas. Najprv jej Pán udeľoval celkom bežne modlitbu pokoja a často aj modlitbu spojenia, ktorá trvala hodnú chvíľu. Obe modlitby sú mystického rázu, vyložené v druhej a štvrtej „vode“[4] tejto knihy v 14.-15., respektíve 18.-21. kapitole a sú znakom jej novej existencie, že už nie ona žije, ale že Boh žije v nej. Naráža tým na podobnú skúsenosť u sv. Pavla v jeho liste Galaťanom 2,20: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“.
Príliš veľká slasť pri modlitbe Teréziu naľaká
V dobe, kedy žila Terézia, sa mnohé ženy dali diablom oklamať, a preto ona, keď z modlitby pokoja a spojenia začala pociťovať príliš veľkú slasť a hebkosť, či jemnosť, sa naľaká napriek tomu, že Boh jej udeľoval veľkú istotu o tom, že to je on sám, čo v nej pôsobí. Terézia síce vnímala, že účinok takejto modlitby bol obrovský, veď sa veľmi polepšila a posilnila. Ale keď sa trocha rozptýlila, znova prichádzali obavy, či ju nepodvádza démon tým, aby vylúčila rozum a on by ju tak mohol zbaviť mentálnej modlitby, len aby nemohla myslieť na Umučenie Pána, ani využívať rozum, čo sa jej vtedy zdalo ako najvyššia strata, lebo veciam nerozumela.
Hľadanie pomoci u duchovných vodcov
Na niečo ten strach bol predsa len dobrý. Nútilo ju to obracať sa na rôznych kňazov a duchovných, aj svetských duchovne sprevádzajúcich ľudí a zverovať im svoje tajomstvá. Keď mu tí nevedia poradiť, ba naženú jej poriadny strach, že ju klame zlý, sa obráti – bez toho, aby niekoho poznala – na otcov jezuitov zo Spoločnosti Ježišovej. Tí v roku 1544 založili v Avile Kolégium sv. Víta a od toho roku potom svätica hovorí a píše o udalostiach, ktoré sa odohrávajú v jej duši. Prv, než pokračuje v opise modlitby za takýchto okolností, prosí Pána o svetlo, aby ho neurazila, a o poznanie svojho dlhu voči nemu. Obava, že by sa mohla mýliť, ju viedla k ustavičnému hľadaniu duchovných osôb, s ktorými by mohla hovoriť a Pán ju usmerňoval k pátrom zo Spoločnosti Ježišovej, hoci ani jedného z nich nepoznala, stačilo jej vedieť, akým svätým životom žili a akým spôsobom viedli život modlitby. Sama sa pritom necítila hodnou hovoriť s nimi, ani dosť silnou na to, aby ich zároveň mohla dokonale poslúchať.
Farizejské klamstvo byť dobrým a zároveň sa vzďaľovať od dobra
Trvalo jej to nejakú dobu, až kým sa konečne rozhodla urobiť potrebný krok. „Aké veľké klamstvo“, zvolá, že pre vôľu byť dobrá, sa „vzďaľovala od dobra“![5] Uvedomuje si, podobne ako apoštol Pavol, protirečenie toho čo chce a čo koná, teda objavuje v sebe zákon hriechu pôsobiaceho v jej bytí. Diabol, zvlášť na začiatku, keď človek sa sústreďuje na cnosť, rád robí neplechu. On totiž veľmi dobre vie, čo všetko môže človek dosiahnuť, keď získa priateľstvo Ježiša Krista. Terézia poznamenáva, že dlho jej trvalo, kým sa konečne rozhodla, že sa polepší, bolo to čosi podobného ako s modlitbou. Keď ju opustila, len ťažko sa k nej mohla vrátiť, lebo už tak upadla vo „vecičkách“ zlých návykov, že nebola schopná pochopiť, že boli zlé, ani to, že potrebovala druhých, ktorí by jej podali pomocnú ruku a zodvihli ju. Chváli Boha za to, že on jej prvý tú pomocnú ruku podal.
Buď – alebo
Ako postupovala v modlitbe, tak vzrastal aj jej strach, lebo vnímala, že tu ide buď o obrovské dobro alebo hrozné zlo. Správne vnímala, že išlo o nadprirodzené veci, ktoré jej boli dané a ktorým niekedy nebola schopná odporovať. Uvedomovala si, že nemala iný prostriedok okrem čistého svedomia a úsilia vzdať sa príležitostí na rozptyľovanie – aj keby išlo len o ľahký hriech, alebo o nejakú nedokonalosť. Tým, že v jej prípade to bolo pôsobenie Ducha Svätého, zisk bol zreteľný. Uvedomila si, že Diabol jej preto sotva mohol škodiť, dokonca pri nej aj strácal, lebo vedome sa snažila vo všetkom páčiť Pánovi, a ničím ho nezarmucovať. Zostávala pevná vo svojom rozhodnutí, stále prosila Boha o pomoc, veď sama nemohla dosiahnuť požadovanú dokonalosť. Mala určité lipnutia k veciam, ktoré samy o sebe neboli zlými, ale stačili na to, aby roztrhli dielo, ktoré v nej začal konať Pán. V Avile sa Terézia dostala cez svetského kňaza Dazu (P. Gracián o ňom poznamenáva, že bol vzdelaným klerikom [+1592]) k Františkovi de Salcedo, ženatému rytierovi, čo vynikal v cnostiach, v modlitbe a láske. Pán udelil Terézii aj dar poznania ľudí, schopnosť oceniť ich dobrotu a dobrý život a takto ho cez svoje dielo zvečnila. Cez neho jej Pán uštedril mnoho milostí. Rozhovory s ním Teréziu vôbec nezaťažovali na duchu, skôr naopak, ich obsah i dosah boli veľké. Práve toho človeka považovala svätica za záchrancu svojej duše, lebo hoci nemá ani štyridsať rokov, už „má modlitbu“ a „žije dokonalý život“. Podobne jeho žena je veľká služobnica, plná lásky. Keď potom v roku 1570 ovdovie, nechá sa vysvätiť na kňaza a ešte desať rokov slúži a zakladá kaplnku sv. Pavla na prvom tereziánskom karmeli. Tam je aj pochovaný, inak je aj príbuzným sv. Terézie.
Duchovné vedenie: Gasparo Daza a Francisco de Salcedo
Najprv Terézia hovorila so spomenutým svetským kňazom Gašparom Daza – priateľom spomínaného „svätého rytiera“ Františka de Salcedo. Ohromoval ju svojou dokonalosťou, i chcela sa u neho spovedať, ale odmietol ju pre množstvo svojich povinností. Terézia mu ešte stihla aspoň čiastočne opísať svoj duchovný život i modlitbu. Jeho rady a slová jej pomohli uvedomiť si nedostatok síl dosiahnutie požadovanej dokonalosti, ale nadobudla aspoň opatrnosť voči vlastným chybám. Konštatáciu, že v modlitbe je „vyššie“ než v cnostiach a umŕtvovaní, si berie tak k srdcu, že stráca takmer nádej a málom podľahne pokušeniu vzdať sa nastúpenej cesty vnútornej modlitby. Našťastie, Pán jej pre jej väčšie dobro umožní neskôr „spoznať a jednať s ľuďmi tak svätými ako sú zo Spoločnosti Ježišovej“[6].
Predtým však mala čo robiť, aby si udržala rovnováhu a zostala na začatej ceste, na ktorú ju viedol Pán.
Dohodla sa teda s diecéznym kňazom Gašparom Daza, že ju občas navštívi. Jeho veľkú pokoru videla aj v tom, že vôbec chcel hovoriť s takou biednou osobou, za akú sa sama považovala. Začal ju teda povzbudzovať, aby sa usilovala oddeľovať od všetkého a že jej v tom Boh pomôže, veď aj on mal po celé roky čo robiť, aby sa prekonal v takých ľahkých veciach, ale sám sa ich nemohol zbaviť.
Prekročiť vlastné nedostatky a začať lietať
Spomenuli sme už ako Terézia poznáva, že isté „nedostatky“ pre svetského kňaza ani nemuseli byť nedostatkami, vzhľadom na jeho stav, ale pre ňu boli obrovskými chybami.
A nehovorí to len tak! Zdôrazňuje, že je ide o podstatnú vec, ktorú treba využiť na to, aby duša mohla začať lietať (hoci ešte nemá krídla). Ťažko to pripustí ten, kto tým neprešiel! Terézia to zvlášť podčiarkuje, lebo vnútorne poznáva, ako to mnohí v budúcnosti využijú pre svoje dobro.[7] Pod vedením Daza sa naučila poníženosti, keď zistila, že nie vo všetkom sa dokázala polepšiť. Ale nevzdala sa, postupovala pomaly a v dôvere, krok za krokom, aby zvíťazila nad démonom. Tak veľmi si obľúbila svojho duchovného vodcu, že nebolo pre ňu väčšieho odpočinku, ako keď mal k nej prísť na rozhovory o modlitbe a duchovnom raste.
Rozpor medzi veľkými nedokonalosťami a mimoriadnymi darmi
Keďže Daza dobre vnímal jej veľké nedokonalosti, dokonca hriechy, ktoré síce naprávala, len čo ich vo svojej duši objavila, a zároveň videl aj jej mimoriadne dary, povedal jej jedného dňa, že jedno s druhým nejde dohromady. Inak povedané, že jej hriechy nie sú kompatibilné s mystickými darmi, ktoré dostáva. Vraj prijaté milosti náležia osobám, ktoré sú vysoko na ceste dokonalosti a sú umŕtvené, a preto sa mu zdá, že to nemôže byť od Boha, ale od Zlého. Terézia mu nevedela presne povedať v čom spočívala a aká bola jej vnútorná modlitba, ktorú jej Boh prednedávnom začal udeľovať a to, čo od svojho duchovného vodcu počula, ju šokovalo.
Gradácia troch milostí a láskavosť kontemplatívnych
V Teréziinom prípade, odbočíme trocha na vysvetlenie, šlo vlastne o zaujímavú gradáciu „troch milostí“ alebo o trojakú dotáciu, od mystickej skúsenosti po literárne vyjadrenie: zakúšať, pochopiť, vyjadriť. V modernej psychológii zodpovedajú trom momentom: cítiť, chápať, komunikovať. Pozorovať tu čiastočnú zhodu s textom Francisca de Osuna v „Tretej abecede“.[8]
Zmienenú stať možno nájsť aj v slovenskom vydaní pod názvom Rukoväť kontemplatívnej modlitby. Druhá kapitola zmienenej knihy v poznámke pod čiarou č. 24 sa odvoláva na Izaiáša: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť, ktorá nie podľa zdania očí, „ale v pravde bude súdiť maličkých a rozhodovať priamosťou v prospech krotkých zeme. I porazí zem prútom svojich úst a dychom svojich perí usmrtí zlosyna“ (Iz 11, 4). Táto poznámka sa vzťahuje na láskavých. Autor sa o láskavých vyslovuje takto:
„Blažení láskaví, pretože majú Boha za obhajcu a pomstiteľa, keď sa im prihodí neprávosť. To sa stáva zjavným u Mojžiša: Keď Boh počul, čo proti nemu povedali Áron a jeho sestra Miriam, nahneval sa. A Sväté písmo aj vysvetľuje, prečo sa tak nahneval: lebo Mojžiš bol najláskavejší človek na svete. A on, ten najláskavejší, získal od Boha viac milostí a priazne ako všetci jeho súčasníci. Pretože jeho svätosť a vnútorný pôvab boli v porovnaní s tým ich ako pravda v porovnaní so snom a ako telo v porovnaní so svojím tieňom. Kontemplácia a láskavosť sa navzájom podnecujú, spolu rastú. Ak chýba jedna z nich, stratí sa aj tá druhá, nedajú sa od seba oddeliť, človek ich nájde len spoločne. Sú ako Marta a Mária, dve sestry, ktoré sa vrúcne milujú, prijímajú Pána vo svojom dome a chcú si navzájom pomáhať, aby mu mohli čo najlepšie slúžiť.“[9]
Keď sa vrátime k sv. Terézii a jej duchovnému vedeniu „majstrom Daza“, ktorý aktívne zasahoval do jej vecí a pomohol jej aj pri založení kláštora Svätého Jozefa, vidíme, ako úžasne sledoval Pán kroky svojej vyvolenej. Prostredníctvom jej rôznych duchovných vedení sa dozvedáme nielen o type duchovnosti, ktorá v jej dobe prevládala, ale badáme aj cestu – novú cestu, ktorou ju viedol sám Ženích a ktorý chcel, aby sa na nej práve ona stala duchovnou matkou mnohých iných, kráčajúcich po jej stopách.
Očista predchádzajúca a sprevádzajúca modlitbu pokoja a spojenie s Bohom
Postoj „majstra Daza“ Terézii zapríčinil mnoho zármutku a sĺz. Bola si istá tým, že z celej svojej duše chcela uspokojiť Boha a nemohla pochopiť, ako by tie úchvatné veci v jej duši mohol robiť Diabol. Bála sa však kvôli svojim veľkým hriechom, pre ktoré by ju Boh mohol oslepil tak, aby nebola schopná chápať pravdu. Riešenie dilemy hľadala v knihách a dúfala, že v nich niečo nájde o modlitbe, ktorú dostala od Pána. A naozaj! V jednej knihe, ktorá sa volala Výstup na horu Sion kontemplatívnou cestou, od františkána a lekára, ktorý sa menoval Bernardino de Laredo našla čosi, čo ju oslovilo: naše poznanie, nasledovanie Krista a uctievanie Boha v modlitbe pokoja. Kniha je kompiláciou, nájdenou v akomsi konvente menších bratov, prvýkrát vydanou v Seville v r. 1535. Teréziu upútal opis spojenia duše s Bohom. V opise našla všetky znaky, ktoré mala aj ona v tom nemyslení na nič, keď sa dostala do modlitby, o ktorej najviac hovorila, ale nik ju poriadne nechápal. V knihe podčiarkla všetko, čo sa týkalo jej a odovzdala ju „majstrovi“ a inému zmienenému svätému klerikovi, aby sa na to pozreli a povedali jej, čo má robiť. Bola ochotná aj zanechať úplne modlitbu, ktorú mala takmer dvadsať – v skutočnosti 18 rokov, než aby sa dostala do nebezpečenstiev oklamania zlým duchom. Cítila sa ako v rieke, kde na ňu zo všetkých strán číhalo nebezpečenstvo a okrem toho aj smrť utopením. Prešla mnohým utrpením, čo je nutné k tomu, aby sme pochopili význam, úžitok a zmysel skúšania duchov. Vyzvedala sa u mnohých o ceste, ktorou hodlala duchovne kráčať.
Obaja jej radcovia s veľkou láskou a súcitom sledovali, čo sa s ňou robí. Konečne prišiel deň, kedy jej povedali svoj úsudok: bol to démon a bolo by dobré, keby o týchto veciach sa porozprávala s niekým zo Spoločnosti Ježišovej a aby to urobila v generálnej svätej spovedi, pri ktorej kňaz bude mať viac svetla zhora. Členovia tejto spoločnosti majú skúsenosť v duchovných veciach a môžu jej poradiť, pretože je vo veľkom nebezpečenstve.
Teréziina útecha a jezuitská charizma rozlišovania duchov
Reakcia Terézie bola veľmi bolestná a plná strachu, nevedela čo robiť. Iba plakala. Takto zarmútená bola v oratóriu a Pán jej podstrčil jednu knihu, v ktorej naďabila na sv. Pavla a jeho slová: „A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10, 13). Tento citát našla pravdepodobne v Tretej abecede de Osuna, španielsky to znie adresnejšie: „Boh je verný a nikdy nedopustí, aby tí, čo ho milujú, boli oklamaní diablom“[10]. Našla v týchto slovách veľké upokojenie a útechu. Začala sa pripravovať na generálnu spoveď a všetko, plusy i mínusy vložila na papier. Snažila sa opísať celý svoj život ako najlepšie vedela, bez toho, aby niečo vedome vynechala. Veľmi trpela, že v kláštore ju budú vidieť s takými svätými ľuďmi ako sú členovia zo Spoločnosti Ježišovej. Darmo to chcela udržať v tajnosti, celý dom sa to takmer v okamihu dozvedel. Jezuita, ktorému sa takto zverila, ju veľmi povzbudil. Povedal jej, iste na základe skúmania a svojej charizmy rozlišovania duchov, že je to Boží duch, čo v nej pôsobí a že sa má vrátiť k modlitbe. Ba zdôraznil, že v žiadnom prípade ju nesmie opustiť. Terézii sa zdalo, že bola ako vymenená, zaliata pokojom a vďačnosťou.
„Akou veľkou vecou je chápať dušu!“[11] zvolala, keď zistila, že kňaz – rehoľník jej rozumie. Odporúčal jej, aby sa každý deň modlila jedno zastavenie Krížovej cesty a aby ho dobre využila, nemyslela na nič iné okrem Človečenstva Ježiša Krista a aby všetkým ostatným veciam odporovala dovtedy, kým jej nepovie inak.
Terézia potom, čo našla takúto útechu a posilu, veď Pán jej pomohol pochopiť vlastnú situáciu i to, ako sa má ovládať, si zaumienila, že sa bude pevne držať toho, čo mu páter jezuita odporúčal. A drží sa toho „doteraz“[12], uisťuje.
Záver
Terézia prešla určitú cestu svojho duchovného života a vnútornej modlitby, opísanej v 23. kapitole Knihy života. O tejto kapitole sa vyslovila, že je určená predovšetkým pre tých, čo vedú a majú viesť druhých na ceste vnútornej modlitby. Ukázala pritom, ako treba viesť a ako sa treba nechať viesť. Aj vedený, aj ten čo vedie sú naklonení vôli Najvyššieho a zapálení láskou k Pánovi a tak v jeho milosti kráčajú k bránam večného Jeruzalema. Čím viac je ich vzájomnému vzťahu manipulácia a vypočítavosť podriadenia vzdialená, tým úchvatnejším sa stáva ich beh a let k výšinám.
Použitá literatúra
ALTRICHTER, M., Novéna ke svatému Janu Pavlu II., Olomouc: Refugium Velehrad – Roma, 2015, 30 s. ISBN 978-80-7412-208-8.
OSUNA, F. de, Rukoväť kontemplatívnej modlitby, de Osuna, ABC des kontemplativen Betens, Verlag Herder, Freiburg im Breisgau 2002 Translation © Vydavateľstvo SERAFÍN, 2006, 146 s. ISBN 80-81-052-4.
SAN JUAN DE LA CRUZ, Cántico Espiritual. Comentarios en prosa al Poema del Cántico Espiritual, p. 73-211. In SAN JUAN DE LA CRUZ, Poesías Completas y comentarios en prosa a los poemas mayores. Nota preliminar y edición de las poesías por Dámaso Alonso. Edición de los comentarios por Eulalia Galvarriato de Alonso, Madrid : Aguilar, 19912, 327 s. ISBN 84-03-87063-9.
SAN JUAN DE LA CRUZ, Poesías Completas y comentarios en prosa a los poemas mayores. Nota preliminar y edición de las poesías por Dámaso Alonso. Edición de los comentarios por Eulalia Galvarriato de Alonso, Madrid : Aguilar, 19912, 327 s. ISBN 84-03-87063-9.
SANTA TERESA, Libro de la Vida, s. 3-414. In SANTA TERESA, Obras completas. Séptima Edición preparada por Tomás ALVAREZ, Burgos: Editorial Monte Carmelo 1994, 1418 s. ISBN 84-7239-282-1.
SANTA TERESA, Obras completas. Séptima Edición preparada por Tomás ALVAREZ, Burgos: Editorial Monte Carmelo 1994, 1418 s. ISBN 84-7239-282-1.
SVÄTÁ TERÉZIA OD JEŽIŠA, Kniha života. Prvý zväzok (kapitola 1 – 20). Preklad do slovenského jazyka Alžbeta Dufferová, Kraków : Wydawnictwo Karmelitów Bosych, 2012, 207 s. ISBN 978-83-7604-147-6.
SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Preklad a poznámky podľa vydaní Spolku svätého Vojtecha v Trnave: STARÝ ZÁKON z roku 1955 – NOVÝ ZÁKON z roku 1986. Úvody k jednotlivým spisom PROF. Jozef Heriban, SDB. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1995. 2623 s. ISBN bez.
Autor
Doc. Dr. theol. Alžbeta Dufferová, PhD.
[1] “Keď si na mňa hľadieval, tvoje oči vtláčali do mňa sťa pečať Tvoju milosť; to preto si ma tak veľmi obľuboval a (práve) v tom si zasluhovali moje (oči) adorovať to čo v tebe vídavali.” (Preklad: A.D.) In SAN JUAN DE LA CRUZ, Poesías Completas, s. 157.
[2] ALTRICHTER, Michal Novéna ke svatému Janu Pavlu II., s. 25-26.
[3] Porov. poznámku s hviezdičkou na s. 202. In SANTA TERESA, Libro de la Vida.
[4] Druhá a štvrtá „voda“ – Veľmi dôležité je rozhodnutie človeka: „keď sa raz rozhodneme ísť touto cestou modlitby za tým, ktorý nás tak miloval“… vystúpiť a mať dokonalú lásku závisí od človeka, ktorý sa toho tak ľahko a často pre hlúposti vie vzdať a nemôže sa preto tešiť plnosti, získať takú „veľkú hodnosť“, hoci Boh je pripravený mu to udeliť. „Keď sme totiž dokonale získali túto pravú Božiu lásku, sme nositeľmi všetkých dobier.“ „Jasne vidím, že k ničomu na zemi nemožno prirovnať toto veľké dobro; ale keby sme zo svojej strany urobili všetko, čo môžeme, aby sme na nijakej pozemskej veci nelipli, ale keby celé naše úsilie a konanie bolo nebom, myslím a nepochybujem o tom, že zakrátko by sa nám toto dobro samo darovalo. Ak by sme sa totiž úplne disponovali, ako to urobili niektorí svätí.“ In SVÄTÁ TERÉZIA OD JEŽIŠA, Kniha života. Prvý zväzok, s. 110.
[5] SANTA TERESA, Libro de la Vida, s. 204.
[6] SANTA TERESA, Libro de la Vida, s. 207.
[7] Porov. Tamže, s. 207.
[8] Porov. Poznámku pod čiarou č. 17 v 17. kapitole Knihy života In SANTA TERESA, Libro de la Vida, s. 141.
[9] OSUNA, F. de, Rukoväť kontemplatívnej modlitby, s. 54-55.
[10] „Que era Dios muy fiel, que nunca a los que le amaban consentía ser del demonio engañdos.” In SANTA TERESA, Libro de la Vida, s. 210.
[11] SANTA TERESA, Libro de la Vida, s. 211.
[12] Porov. Tamže, s. 212.