História Karmelu sa na Slovensku píše od júna roku 1995, keď sestry prišli na svoje prvé pôsobisko v Košiciach. Po 12 rokoch založili druhý kláštor v Detve, ktorý je zasvätený Božiemu milosrdenstvu a Kráľovnej Karmelu. Za to vďačia o. biskupovi Mons. R. Balážovi, blahej pamäti, ktorý ich v roku 2007 veľkodušne prijal do svojej diecézy. Prvé sestry zo Slovenska sa formovali v Zakopanom v Poľsku už od roku 1991. V súčasnosti ich je vo svete okolo 10 000, 26 na Slovensku, z toho 12 v kláštore v Detve. V karmelitánskom kláštore môže byť najviac 21 sestier v klauzúre, okrem nich môžu byť 2-3 vonkajšie sestry, ktoré zabezpečujú kontakt s vonkajším svetom – poštu, nákupy, prijímajú návštevníkov kláštora a pod. 

sestry bosé karmelitánky, naše mníšky. Práve ony sú čisto kontemplatívne, teda zamerané na vnútornú modlitbu, a tejto modlitbe vôbec podriaďujú celý svoj život. Ich apoštolát nie je taký, že by teraz vyšli niekde von z kláštora a učili náboženstvo, ale ich apoštolát spočíva práve v tej modlitbe a obete za svet, za obrátenie hriešnikov, za kňazov, za Cirkev, za všetkých ľudí. A teda aj my máme možnosť, keď potrebujeme nejakú modlitbu, zájsť za karmelitánkami, či osobne alebo zavolať, poprosiť o tú modlitbu. Aj na to sú tam v tom kláštore, aby sa za nás modlili.

            Komunity bosých karmelitánok máme v Košiciach, tá vznikla ako prvá, a takisto v Detve. Na obidvoch miestach sa nachádza okolo 14 sestier, neviem vám povedať úplne presne. Lebo tak býva, že niektoré nové sestry prichádzajú, potom si to niektoré z tých dievčat rozmyslia, takže sa to tam mení. Majú pritom tzv. vnútorné sestry, ktoré bývajú stále v klauzúre a tam trávia svoj život, ale majú takisto vonkajšie sestry, jedna je v Košiciach a jedna tiež v Detve. Ony majú na starosti vybavovania v meste, nákupy, bežný kontakt s ľuďmi. Čiže táto vonkajšia sestra naozaj vychádza z kláštora a stará sa o tento kontakt so svetom.

            Mnohí tu zase nechápu, že ako prečo tie sestričky nemôžu vychádzať z kláštora, čo je to za divný život? Drahí moji, pochopíme to vtedy, keď si uvedomíme veľkosť ich obety. Že je to naozaj veľké zrieknutie sa nemôcť si len tak vyjsť z kláštora. Majú záhradu, samozrejme, po ktorej sa môžu prechádzať, ale nemôžu si kedykoľvek vyjsť, a tak sa prechádzať mimo. Prečo? Lebo sa slobodne rozhodli a pocítili k tomu povolanie. A Boh keď dáva nejaké povolanie, tak dáva aj silu v tom povolaní vytrvať. Je to možno niekedy nepochopiteľné, ale zato tá obeta a sila modlitby, ktorú nám tieto sestričky ponúkajú, je naozaj neuveriteľne silná. Ak ste ešte nevyskúšali, tak skúste, ja mám perfektnú skúsenosť.     Na svete je okolo, to sme nevedeli presne určiť, 10.000 bosých karmelitánok, takže je ich oveľa viac ako nás bratov, tiež takmer vo všetkých krajinách sveta.