Božie pozvanie je dobrodružstvo. „Hodiť sa do neznáma, kde ma to veľmi ťahalo,“ vraví o pozvaní bosý karmelitán Dušan Hricko, ktorý aktuálne pôsobí na Starých Horách. TK KBS s ním hovorilo pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života.

Dušan tvrdí, že jeho cesta za povolaním začala po krste. Ten prijal ako trinásťročný v prievidzskom kostole sv. Bartolomeja. Prvé kroky boli podľa jeho slov „neisté“, pretože ako „obrátenec“ im nerozumel. Bola tu však „túžba zasvätiť sa iba Jemu, tak som si povedal, tak sa vyskúšam.“ Začal sa lepšie učiť v škole, išiel na strednú školu ako cukrár a potom ako pekár. Potom absolvoval nadstavbu s internátom v Banskej Bystrici, kde prišla skúška spojená so zamilovaním do dievčaťa. „Po spoločnom ročnom chodení som cítil niekde hlboko, že to nie je ono a sme sa rozišli,“ spomína.

Je odpoveď na Božie pozvanie jednoduchá? „Neviem či jednoduchá, ale viem čo som zažil, že je to dobrodružstvo. Hodiť sa do neznáma, kde ma to veľmi ťahalo. Cítil som sa ako zamilovaný človek, ktorý nevie kam to speje, ale vie, že s tou osobou chce žiť celý život. A tak som to cítil aj ja,“ odpovedá brat Dušan. Myslí si, že je to podobné, ako so zamilovaním. „Myslím si, že som prežíval podobné stavy, môžem to porovnať a áno, ta vnútorná láska a hlas ktorý ma volal a volá je hlasom, ktorý ma pozýva do vzťahu, kde sa zapájajú aj emócie,“ uviedol v rozhovore s TK KBS.

Za jeho povolaním stojí podľa neho niekoľko osôb. Prvým bol jeho katechét pred krstom – piarista Alojz Orlický SChP. Úprimne priznáva, že na svätú omšu začal chodiť aj preto, lebo ju mal práve tento páter a bol sklamaný, keď ju mal niekto iný. „Ale potom jeho sprevádzanie a aj jeho osobitosť my dávala vnútorne veľa otázok: nechceš žiť ako on? Nechcel by si pracovať pre ľudí? A potom prišli ďalší v mojom živote hlavne moji spovedníci a duchovní sprievodcovia, ktorí, keď sa ich dnes spýtam, či si pamätajú ako ma sprevádzali, tak je zaujímavé, že málo kto si to pamätá,“ pokračoval Dušan.

Karmelitán nevie odpovedať na to, či je človek povolaný stať sa rehoľníkom už od narodenia. Myslí si však, že „Boh nikoho nepredurčuje, ale iba volá; a aj keby človek neodpovedal na jeho volanie a rozhodol by sa inak, Boh ho aj tak bude požehnávať. Pretože Boh nám dal túto slobodu,“ vysvetľuje. Človek nepotrebuje nejaký zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie.

„Boh sa človeka dotýka veľmi delikátne a ten zmysel človek v sebe má a tým zmyslom je láska. Boh pozýva do vzťahu v tom konkrétnom povolaní. Vždy, aj v tejto dobe pandémie sme sa aj my ako rehoľníci mohli veľmi krásne vrátiť do prvotného povolania, keď sme boli odstavení od všetkých našich apoštolských prác, čim je osobné pozvanie do vzťahu Boh a ja,“ uviedol brat Dušan.

Od prvých túžob po povolaní až po definitívne áno Bohu, prešlo u Dušana 10 rokov, kedy vstúpil do rehole. A čo ho čakalo? „Cesta dynamiky a vzťahu, eufória a prvé sklamania, že to nie je tak, ako som si to predstavoval (že nie som svätý, ešte musím veľa milovať a byť najprv človekom). Prehlbovanie svojho vzťahu k Bohu, k druhým a k sebe. Je to celá masa, ale keby som to mal nazvať jedným slovom tak by to bolo slovo dobrodružstvo,“ dodal v rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS Dušan Hricko.