(Ako zaobchádzať s duchovným utrpením)

            Život, ktorý je nasledovaním Krista, nás nepozýva k neustálej veselosti a radosti. Skutočnosť, že duša občas krváca, strach, ktorý z viečok odháňa spánok, hnev, ktorý otravuje city, temnoty všetkého druhu – to všetko vedie k menším alebo väčším krízam. Staré rany sa znova otvárajú, túžby otvárajú a rozširujú srdce – to všetko patrí k životu Ježišových učeníkov. Radosť v Pánovi, snaha o dôveru, dobroprajnosť a prirodzenosť. Duchovný život znamená byť na ceste, a nie v cieli! Duchovného človeka nepoznáme podľa keep smiling (stály úsmev), ale podľa pokory, podľa pohotovosti stáť v pravde o sebe.

            Ani majstri karmelitánskej zbožnosti nepokladajú rôzne utrpenia duše za katastrofu v duchovnom živote, ale priznávajú im právo bytia, keďže vedia, že skutočné prijatie evanjelia vyvoláva rôzne krízy, ktoré zasa majú ten účinok, že všetko, čo bolo doteraz v človeku skryté kdesi na dne, vychádza na povrch a otvára priestor v srdci, o ktorom možno už len ťažko s určitosťou povedať, o čo ide. Ich  spisy, prevažne  svedectvá vlastnej skúsenosti, nás neučia zapierať všetky tieto utrpenia, ale pomáhajú nám ich interpretovať a pochopiť v ich celkovom duchovno-ľudskom procese dozrievania. Pomáhajú nám „vyúčtovať“ s nimi triezvo a skutočne.

            Od čias otcov z hory Karmel je známe, že život človeka je skúškou na zemi a kto chce žiť v Kristovi a pripodobniť sa Bohu, musí trpieť prenasledovanie. „Regula Karmelu – 14. kapitola!“ – hovoríme si občas žartovne  v kláštore, keď na tvári niekoho z nás vidieť utrpenie duše… 

Je to bolestná skúsenosť, paralyzujúca skúsenosť vlastnej úbohosti a neschopnosti byť dobrým. Vtedy nerobíme to,  čo by sme vlastne chceli, nemáme pod kontrolou vlastnú náladu, zraňujeme druhých, a naviac tých, ktorých milujeme, nemáme chuť na modlitbu – stojíme osamotení  na ceste a uvedomujeme si, že trpíme  pre seba samých. 

Terézia od Ježiša dobre pozná podobnú bolesť: „Občas sa objavovali a i naďalej sa objavujú  vo mne problémy, až sa mi zdá, že strácam možnosť myslieť na niečo dobré, alebo aspoň mať túžbu urobiť to. Moja duša i telo sa mi vtedy zdajú neužitočné a znervózňujú ma… Pociťujem pritom akýsi odpor, neviem, odkiaľ je, a nič nemôže uspokojiť moju dušu.“  Podobné  vyznania nájdeme vo všetkých jej dielach; ich čitatelia cítia, že ich Terézia chápe, a hovoria: „Ona hovorí tak od srdca, akoby mojimi slovami!“  Ako Terézia prežíva túto  skúsenosť a ako s ňou zaobchádza? Bez okolkov sa díva vo svojom srdci pravde do očí. Píše: „Tu sa ukáže pravá pokora, aká sa odráža v duši pri pohľade na jej vlastnú biedu, ktorú si nemôže nevšimnúť.“   Terézia pred Bohom nič nehrá, ale mu jednoducho hovorí, čo sa s ňou deje: „Nehodím sa na nič, iba ak na to, hovoriť veľké slová! Preto, môj Bože, nedopusť, aby to tak bolo aj naďalej!“ Terézia prijala svoju obmedzenosť a úbohosť a urobila z nich dokonca modlitbu, spoznáva, kým naozaj je a akú ju potrebuje Boh, aby bola dobrá aspoň z polovice: „Veľmi jasne vidím to málo, čo môžem urobiť, môj Pane! Pri Tebe však, v Tvojej blízkosti, kde je toľko právd na poznanie, tu môžem urobiť všetko, ak ma Ty neopustíš. Ak ma však necháš samu, myslím tým, ak sa odvrátim od Teba, môj Bože, i keď len na chvíľu, vtedy sa ocitnem tam, kde som bola, to znamená v pekle! Pre človeka, ktorý je ochotný zobuť si sandále ako Mojžiš, tŕňový krík ľudského srdca sa stane jediným a nepostrádateľným ohniskom, v ktorom je Boh hmatateľne a aj mne sa môže ukázať ako milujúci a prítomný.“

Jestvuje tiež zlosť, ak sa nám niečo nepodarí tak, ako sme chceli; strach pochádzajúci zo starosti, že náš zámer možno nevyjde; bolesť, ktorú prežívame vždy, keď sa nám nesplní to, po čom sme túžili… Je to utrpenie duše, s ktorým sa Ján od Kríža ako duchovný spoločník a spovedník často stretal. Vedel hneď rozoznať vnútorné stavy ako dôsledok často nevedomého postoja, ktorý nazýva pripútanosťou a žiadostivosťou. Súčasná psychológia by v takýchto prípadoch hovorila o deviáciách.. Ide tu o kŕčovité lipnutie na idei a presvedčení, o tvrdohlavú závislosť na plánoch a zámeroch, o chorú závislosť na návykoch a zvykoch… Duša sa vtedy podobá vtákovi, ktorý je priviazaný k zemi – tvrdí Ján od Kríža. Stratila svoju slobodu, alebo ju ešte ani nezískala, a trpí muky väzňa. Jej chorý postoj môžeme prirovnať k pijaviciam, ktoré neustále zo žíl sajú krv, alebo k rybe, ktorá naháňa rybárom strach, lebo neustále udiera do lode, a hoci je malá, tak veľmi brzdí loď, že sa nemôže vrátiť do prístavu, ani plávať ďalej.

„Ó, môj Bože“  – píše Terézia – „čo všetko si musí vytrpieť duša zbavená slobody, ktorá ju predsa robí paňou nad sebou samou, a aké utrpenie musí zniesť! Dnes sa sama čudujem, akým spôsobom som zostala pri živote v takých mukách.“ Diela sv. Jána od Kríža, ktorého si Terézia veľmi cenila a sama ho odporúčala iným za duchovného vodcu, sú ukazovateľmi plnými širokej a hlbokej znalosti ľudského srdca, ktorá vedie k poznaniu rôznych druhov deviácií a k vyslobodeniu sa z nich za pomoci Boha a spolucítiacich ľudí. 

Jurgen Moltmann tvrdí: „To, o čom píšu starší i súčasní mystici, je v zásade história vyslobodenia ľudských vášní z  nešťastných a nostalgických foriem ich uspokojovania.“ A práve to má na mysli tak často opačne chápaný asketický radikalizmus v dielach svätcov nášho rádu.

Jestvuje  tiež vnútorná vyprahnutosť a prázdnota; človek sa vtedy cíti ako spálený a neschopný čokoľvek pociťovať, ani pokiaľ ide o Boha, ani pokiaľ ide o ľudí… Jestvuje tiež skúška: „Už sa viac nemôžem modliť!“ alebo: „Už nie som schopný milovať!“ … Máme pochybnosti, či sme neklamali seba aj Boha… Takéto utrpenie tiež patrí k duchovnému človeku. Prežívali ho aj Terézia od Ježiša, Ján od Kríža, Terézia od Dieťaťa Ježiša, Alžbeta od Najsv. Trojice, ako aj všetci veriaci ľudia počas stáročí, v našej dobe napríklad Simeon Weil, Dag Hammarskjold a Tomáš Merton. Ján od Kríža nazýva túto skúšku temnou nocou.

Je dobré vedieť, že existuje takéto utrpenie, ktoré nie je dôsledkom nejakého zanedbania alebo viny, alebo spôsobené neprítomnosťou Boha. Oveľa skôr je výrazom toho, že Boh a jeho kráľovstvo vo svojej veľkoleposti a nádhere tak predstihujú náš rozum a chápanie, že naše predstavy o ňom sa rozpadajú ako domček z karát a naše city sú pred takou veľkoleposťou akoby spálené a naše oči od toľkého svetla slepnú, a my musíme zostať v temnote. Práve tu môžeme pochopiť, že utrpenia našej duše nie sú pádmi, ktoré nás zahanbujú, ale sú to cesty duchovného života. 

Jestvuje tiež clivosť, ktorú pozná len ten, kto dovolil, aby pred vchodom do jeho duše padli ochranné múry, aby sa úplne oddal prítomnosti iného TY. „Ach! Kto ma uzdraví?!“ – volá sv. Ján od Kríža, ktorý dal utrpenie svojej duše na papier v Duchovnej piesni. Nie náhodou dodnes všetci zaľúbenci  v Španielsku nachádzajú v jej štyridsiatich strofách to, čo sa odohráva v ich duši. Či niekto miluje Boha alebo človeka – milujúci človek, ktorý žije nasledujúc Krista, nikdy nebude od seba oddeľovať tieto skutočnosti – vždy bude prežívať chvíle, v ktorých bude srdce volať: „Prečo ešte trváš, život, čo nemáš život pravdivý? Stále len umieraš od rany hrotu milostného, keď vchádzaš do tajomstiev Milého?“

Proti takémuto druhu utrpenia  jestvuje len jeden prostriedok: obrátiť sa k nemu a vyplakať si celú túžbu pred Tým, ktorého moja duša miluje, pretože milostné rany môže vyliečiť iba Ten, kto ich spôsobil. 

Je isté, že v dielach karmelitánskych svätcov nenájdeme recept na každé utrpenie duše, ale môžeme sa v nich stretnúť s ľuďmi, pri ktorých bude síce naša duša trpieť, ale bude sa cítiť pochopená.